V Jemene žila dva roky: Revolúcia zlyhala, bomby od Saudov nikto nečakal

Vždy ma prekvapí, keď prídem naspäť do Európy a ľudia sú tu strašne uponáhľaní a v strese. V Jemene by na to ľudia mali oveľa väčší dôvod, no miestni sú veľmi milí a trpezliví, hovorí v rozhovore pre Denník N Alexandra Topoľská (34). Na Slovensko sa nedobrovoľne vrátila po dvoch rokoch, ktoré strávila v pre nás exotickom Jemene. Svoj vplyv tam v posledných mesiacoch rozšírili Húsíovia, šiitski rebeli, ktorých podľa Egypta a Saudskej Arábie podporuje Irán. Aj preto po úteku prezidenta Hádího začali s leteckými náletmi, počas ktorých podľa OSN zahynulo už viac ako 700 ľudí. Nálety zatiaľ nič nezmenili a viacerí analytici hovoria o tom, že sa z Jemenu stalo prechodné bojisko Iránu a arabských krajín.   

Ako dlho ste boli v Jemene a čo ste tam robili?

Odišla som tam pred takmer dvoma rokmi a väčšinu času som pracovala ako psychologička v nemocnici pre utečencov v hlavnom meste Saná. A s kolegami – domácimi Jemenčanmi – sme rozbehli nový projekt, ktorý funguje dodnes a je zameraný na deti, ktoré pracujú na uliciach. Je ich tam veľa a projekt sa volá mobilná škola.

Väčšine ľudí by zrejme nenapadlo odísť za prácou do Jemenu. Prečo ste išli práve tam?

Do Jemenu som sa prvýkrát dostala ako turista. Krajinou aj ľuďmi som vtedy bola očarená. Je to prekrásna, hornatá krajina, je tam veľa miest, ktoré ešte turisti neobjavili, takže je to tam akési prirodzené. Domáci ľudia sú veľmi milí, pohostinní, vládne tam taká pokojná atmosféra. Aj preto som sa rozhodla, že sa chcem do Jemenu vrátiť a nájsť si tam prácu.

Zistila som, že Jemen je medzinárodnou krajinou. Je tam veľa prisťahovalcov, takisto aj mnohé jemenské rodiny sú zmiešané s rôznymi inými národnosťami. Jemenčania sú známi tým, že v minulosti veľa cestovali kvôli obchodu, a preto sú často aj rodiny zmiešané. Či už s Afričanmi, alebo aj s Turkami.

Takže Jemen je akosi multikultúrnou krajinou?

Áno. Napríklad južný Jemen bol kedysi socialistickým štátom, mali veľa väzieb na Rusko a bývalé socialistické krajiny. Stretla som tam veľmi veľa Čechov, Češky, ktoré si zobrali Jemenčanov, pretože veľa z nich v minulosti študovalo v Prahe.

Tá otázka je klišé, no v tomto prípade môže byť zaujímavá – čo bol pre vás najväčší kultúrny šok?

Bola som prekvapená, akí sú ľudia strašne milí. Dokonca aj počas konfliktu sú veľmi trpezliví. Keď sa vraciam domov, najväčší problém mám s tým, že sú tu ľudia strašne nervózni a v strese. Očakávala by som to skôr v Jemene, pretože tam sú na to aj podmienky, ale je to pravý opak. To je to, čo ma najviac šokovalo. Neviem ako to robia, že svoje problémy dokážu ustáť s takým pokojom a voči sebe nie sú nepriateľskí.

Keď ste prišli do krajiny, poznali ste tam niekoho?

Zopár ľudí som poznala aj pred mojím príchodom. Ale bolo to také stretnutie z dôvodov, že som sa tam vtedy rozhodla ísť a nájsť si prácu. A mať zážitok z inej kultúry.

Prácu ste mali dohodnutú?

Išla som tam „na blind“. A na začiatku to bolo trochu zložité, nájsť si prácu nebolo úplne jednoduché. Nevýhodou bolo, že som nevedela jazyk. Teraz je to lepšie, ale na začiatku som hovorila len po anglicky, nie po arabsky. No napriek tomu, že mi to trvalo trochu dlhšie, som si nakoniec prácu v krajine našla.

Nebola neznalosť arabčiny dosť veľkou prekážkou? Hlavne keď ste pracovali ako psychologička?

Pracovala som v nemocnici pre utečencov, z ktorých väčšina pochádzala zo Somálska. A po arabsky nehovorili ani oni, fungovalo to cez tlmočníka.

Berú utečenci Jemen len ako prestupnú stanicu, alebo sa chcú v Jemene usadiť?

Pre nich je aj Jemen víziou lepšieho a bezpečnejšieho života. No keď tam prídu, zistia, že je pre nich ťažké zaradiť sa do tamojšej spoločnosti, a často žijú v izolácii. Majú problém prežiť, či už ide o peniaze, alebo stravu. Somálčania tam chodia, pretože je pre nich Jemen len kúsok cez more. No neskôr zistia, že život je pre nich ťažký aj tam.

Ako ich berú Jemenčania?

Oni sú veľmi sociálne založení ľudia. Finančnú podporu, jedlo alebo šaty dávajú aj ľuďom, ktorí žobrú na ulici. V rámci svojich možností sa snažia ľuďom okolo seba pomáhať. V Jemene tiež funguje veľa humanitárnych organizácií, ktoré však nie sú vždy dobre skoordinované. Takže určitá podpora pre utečencov v krajine je, no často to nie je dostatočná a veľa z nich má veľmi ťažké životy. Mnohí z nich neprežijú už presun zo Somálska do Jemenu a zomrú na mori.

Stretli ste sa s prípadmi obchodu s ľuďmi?

Viem, že sa to tam deje, hlavne na pobreží. Ale ja osobne som s takýmito ľuďmi nepracovala a nemám s tým skúsenosť.

Pýtam sa aj preto, lebo samotný Jemen je označovaný za najchudobnejšiu krajinu na Arabskom polostrove. Je to vidno aj na ľuďoch?

V Jemene ako keby chýbala stredná trieda. Veľmi veľa ľudí tam žije vo veľkej chudobe, prežívajú zo dňa na deň. A potom je tam malé percento ľudí, ktorí sú veľmi bohatí a majú luxusný životný štýl. Človek tam vidí aj obrovské bohatstvo, ktoré som napríklad ja nikde predtým nevidela.

Čo väčšinou domáci robia? Kde sú zamestnaní?

Jedným z hlavných dôvodov, prečo tam pred štyrmi rokmi vypukla revolúcia, bolo, že mladí ľudia nemali prácu. A mladých ľudí je tam veľmi veľa. Keď už ľudia pracujú, väčšinou je to ropný priemysel, elektrotechnické spoločnosti, mobilné siete a humanitárne organizácie. Humanitárny sektor tvoria tak domáce, ako aj zahraničné fondy. Tiež majú celkom dobre vyvinutý hotelový priemysel.

Do krajiny ste prišli až po Arabskej jari. Počas revolúcie tam skončil dlhoročný prezident Saleh, ktorého nahradil jeho viceprezident Hádí. Keď ste sa rozprávali s miestnymi, aký mali na revolúciu názor? Zmenilo sa podľa nich niečo?

Revolúcia a jej dôsledok bol omylom. Začali to študenti, ktorí chceli zmenu – viac pracovných miest, demokraciu a transparentnosť. Potom sa však do revolúcie zapojili mnohé – aj extrémistické – skupiny a téma revolúcie sa vtedy úplne zmenila. No a následky boli katastrofálne, čo vidíme aj dnes. Z revolúcie sú teda ľudia rozčarovaní. Vrátane tých, ktorí ju kedysi začínali, lebo veľa vecí sa dokonca zhoršilo. To sa týka bezpečnosti, ekonomiky, spoločenských pomerov, v podstate všetkého.

Nečakali to?

Toto nečakal nikto. A myslím si, že mnohí z tých, ktorí sa kedysi podieľali na revolúcii, to dnes ľutujú. Pre krajinu to bola obrovská chyba. Zle to dopadlo aj v iných arabských krajinách, Jemen bol podľa mňa špecifický. Bývalý prezident Saleh bol väčšinou spoločnosti obľúbený. Nebol to nenávidený diktátor, ľudia si Saleha vážili.

Takže s revolúciou polovica spoločnosti nesúhlasila?

Áno, keď začala revolúcia, bolo to tak 50/50. Mladí ľudia chceli rebelovať, boli inšpirovaní zvyškom arabského sveta, videli, že sa niečo deje. Išlo o ľudí bez práce, ktorí boli nahnevaní na skorumpovaných politikov. Revolúcia v podstate začala na univerzitách.

Jednou z hlavných príčin Arabskej jari bola korupcia. Ako sa to prejavovalo v Jemene?

Korupcia je tam zakorenená rovnako ako v iných štátoch. No systém vládnutia sa v Jemene trochu odlišuje. Korupciu tam ľudia na rozdiel od nás neskrývajú. Firmy sa aj na reklamách otvorene hlásia k nejakému politikovi, nesnažia sa zakryť, že sú s ním prepojení. Môže im to priniesť zákazníkov, pretože ak ľudia podporujú určitú politickú stranu, tak potom budú radšej nakupovať tam, kde podporujú rovnakých politikov.

Myslím si, že predošlý režim prezidenta Saleha mal pre krajinu plusy. Keď som cestovala po Jemene, všimla som si, že aj do odľahlých regiónov viedli úžasné cesty. Jemen je pritom celý hornatý, no sú tam asfaltové cesty, aké nemáme ani u nás. Tiež majú výborné internetové pokrytie. V horách, v strede ničoho, kde by si človek myslel, že nemá šancu chytiť signál, je signál dobrý. Takže v niektorých oblastiach je Jemen veľmi vyspelý. Až tak, že to človeka prekvapí. A to je zásluha bývalého prezidenta.

O Jemene sa ešte stále hovorí ako o kmeňovej spoločnosti, keď tam veľmi výrazné slovo majú miestne klany (tribes). Čo to vlastne znamená?

Každý Jemenčan ešte aj v súčasnosti patrí k nejakému kmeňu. To sa týka aj v zahraničí vyštudovaných ľudí, ktorí sa vrátili späť do Jemenu. Oni sú na to dodnes pyšní, nie je to nejaký prežitok. Aj keď žijú ľudia v meste moderným životom, stále si uvedomujú, že patria k nejakému kmeňu, sú z nejakej oblasti, z nejakej dediny. A napríklad v takýchto krízových situáciach ľudia výrazne inklinujú k svojmu kmeňu. Budú počúvať viac lídra na čele svojho klanu ako politikov. Preto je Jemen veľmi ťažko ovládnuteľný. Ľudia sú na svoj klan emočne naviazaní a sú ochotní zaň aj bojovať.

V krajine sa v posledných rokoch udomácnili islamistické skupiny ako al-Káida. Ako ich vnímajú miestni?

Je pozitívne, že Jemen ešte stále nie je krajinou, kde islamisti otvorene pôsobia, ako je to napríklad v prípade Islamského štátu v Sýrii či Iraku. Sú tam islamistické hnutia, ktoré sa dostali aj do parlamentu. Al-Káida je jednou zo skupín, ktoré majú veľký vplyv na politiku. Objavili sa však prípady, že keď polícia nevedela nájsť páchateľa, hodilo sa to na teroristov.

Vy osobne ste s takými ľuďmi mali niekedy problém?

Nikdy. A dokonca ani nikto z mojich známych s nimi neprišiel do kontaktu. Je to ako strach, ktorý tam niekde vonku je, ale je ťažké povedať, kde presne. Je to skôr virtuálne.

Stretli ste ľudí, ktorým do života zasiahli drony, čo tam Američania používali proti al-Káide?

Našťastie, osobne nie, lebo v hlavom meste sa drony nepožívali. V Jemene s tým nikto nesúhlasí.

Týždeň pred začiatkom saudských náletov sa v Saná odohral bombový útok na mešitu. Ako ste to prežívali?

Bolo to zákerné, odohralo sa to počas piatkových modlitieb, čo je podobné ako u nás v kostoloch počas nedele. Vtedy tam bolo najviac ľudí. Ani miestni ľudia nevedeli, čo si o tom myslieť a kto za tým môže stáť.

K útoku sa prihlásil Islamský štát, čo je sunnitská organizácia. Mešita, na ktorú zaútočili, bola šiitska. Preto sa ešte vrátim k náboženstvu – videli ste nejaké konflikty medzi moslimami?

Toto nikdy nebola v Jemene téma. Obe skupiny mali nekonfliktný vzťah, nebolo to ako v Iraku či iných arabských štátoch. Preto si myslím, že takýto konflikt je teraz v krajine vyvolaný politikou iných krajín, ktoré situáciu vyhrotili a využili to vo svoj prospech.

Je Saná bezpečné mesto? Bolo niečo, na čo ste si museli dávať pozor?

Určite treba dodržiavať určité pravidlá. Je dobré, keď tam cudzinec príliš nevytŕča – treba si napríklad obliecť šaty, ktoré sú podobné oblečeniu miestnych ľudí. Jemen je strašne nepredvídateľný – veci sa tam môžu zmeniť v priebehu jedného dňa, lusknutím prsta. Rovnako rýchlo dokážu problém vyriešiť, ako aj začať. Preto je dobré snažiť sa do spoločnosti začleniť, pomáha, keď máte medzi domácimi známych. Netreba tam zostávať uzavretý medzi inými cudzincami, človek by sa mal snažiť zmiešať sa s miestnymi. Takisto je zopár miest, kde je v tomto čase lepšie nechodiť, napríklad ministerstvá, vojenské základne.

Boli ste v Saná, keď minulý rok v septembri obsadili Húsíovia hlavné mesto. Ako sa zmenil život v meste?

Zo začiatku to bol šok a ľudia mali strach, pretože Húsíovia sú povstalci, ktorí prišli z hôr na severe. Zrazu obsadili hlavné mesto, začali kontrolovať autá, postávali na uliciach a presunuli sa do vládnych budov. Časom sa však život s nimi stal normálnym a ľudia ich prestali vnímať. Celkovo sa správali celkom slušne, nerobili nejaké výtržnosti. Mesto sa snažili kontrolovať, ale na bežný život to nemalo vplyv.

Ako vaši známi vnímali, že sa Húsíovia snažia rozširovať svoj vplyv?

V tomto sa názory líšili. Niektorí ich považovali za riešenie problémov. Ľudia z juhu krajiny ich zas vnímali skôr negatívne. Pre nich bolo nepredstaviteľné byť pod nadvládou Húsíov. Považujú ich za veľmi konzervatívnych a práve južný Jemen sa snaží byť iný – v minulosti mali oveľa otvorenejšiu spoločnosť. Pre nich by to bol teda návrat k prísnejšiemu režimu, s ktorým sa nestotožňujú.

Prejavilo sa, že Húsíovia sú konzervatívnejší?

Určite, predtým napríklad chodievali ženy len so šatkou na hlave, v posledných mesiacoch si však oveľa viac zakrývali tvár. To predtým nebolo. Po večeroch sú ulice prázdnejšie, ľudia chodia domov skôr a trávia menej času v reštauráciách či kaviarňach. Je to aj kvôli bezpečnosti, no aj spoločnosť sa stáva akoby uzavretejšou.

Bolo predtým Saná kozmopolitné mesto?

Ešte aj počas Húsíov to pokračovalo. Rebeli napríklad netlačili na to, aby sa zatvárali kaviarne, ani tie, v ktorých sa stretávajú muži so ženami, pričom ženy majú odkryté tváre. Bola som dosť prekvapená, že tieto miesta Húsíovia nezavreli.

Poznám napríklad skupinu mladých Jemenčanov, ktorí organizujú kultúrne akcie. Tí mi povedali, že Húsíovia ich akceptovali a dovolili im pokračovať. Asi dva týždne pred evakuáciou som tam bola na verejnom koncerte, s ktorým nikto nemal žiadny problém. Možno sa aj Húsíovia učili akceptovať isté veci, ktoré v Saná fungujú. Neboli striktní, že by chceli všetko zavrieť a všetko zmeniť na svoj štýl. Až tak veľa sa teda nezmenilo.

Ako to v meste vyzeralo, keď arabskí spojenci začali s náletmi?

To bolo strašné. Začalo to v jednu noc, o druhej, keď všetci spali. Človek má pocit, ako keby bomby dopadali všade okolo neho, pretože Saná leží medzi horami. Každý dom je v blízkosti hôr, kde sú vojenské základne, ktoré Saudi bombardovali. Navyše to celé začalo bez akéhokoľvek upozornenia. Nikto nič netušil, ani medzinárodná komunita, ktorá v meste žije. Podobne na tom boli aj politicky rozhľadení Jemenčania.

Bolo to teda úplné prekvapenie, všetci boli vystrašení. Podľa mňa je to neakceptovateľné – v meste žijú rodiny s deťmi, ktoré mali ísť na druhý deň do školy, a niekto začal v noci bombardovať mesto. Pripomínalo mi to scény z katastrofického filmu a nikdy som si nemyslela, že to zažijem na vlastnej koži.

Aký bol nasledujúci deň?

Ráno človek videl dym, veľa obchodov bolo zavretých, ľudia nešli do práce, školy sa neotvorili. Ľudia hlavne v prvé dni bombardovania ostávali doma. Keď zistili, že to bude pokračovať každý deň, tak predsa len museli začať vychádzať na ulicu, aby priniesli nejaké jedlo. Trochu ten život pokračuje, ale inak je veľa vecí ochromených a všetci čakajú, kedy sa to skončí.

Naozaj to bolo také nečakané?

Áno. Napríklad medzinárodná komunita má vypracované rôzne scenáre, čo všetko sa v Jemene môže stať, no toto nikto nečakal. Bol to podraz.

Sú ľudia nahnevaní?

Samozrejme, veľmi. Vinia hlavne prezidenta Hádího, ktorý opustil svojich ľudí a zavolal cudzie vojská, aby ich bombardovali. A nahnevaní sú aj na Saudskú Arábiu, že si niečo také dovolila k svoju chudobnejšiemu susedovi.

Ako predtým miestni vnímali Saudov?

Ten vzťah nikdy nebol veľmi dobrý. Jemenčania sa na nich pozerajú ako na bohatého suseda, ktorého ľudia tam veľakrát prichádzajú preto, aby si za lacné peniaze užili. Saudi tam cestujú kvôli ženám, lacnému jedlu, vedia, že si tam za peniaze môžu kúpiť všetko. Myslím si, že Saudi si Jemenčanov veľmi nevážia.

Ako prebiehala evakuácia z krajiny?

Evakuovaní boli cudzinci, ktorí žijú v hlavnom meste. Tí boli vyzvaní, že by mali opustiť Jemen. Podľa mňa to bol aj politický akt, pretože to celé bolo organizované na trikrát. Prebiehali tam debaty medzi rôznymi politickými hráčmi. Strašne ma mrzí, že aj v médiách to bolo podávané tak, že teraz, keď odchádzajú aj cudzinci, už môže prísť aj skaza. Preto sa mi evakuácia nepáčila. V takých chvíľach sa človek, samozrejme, bojí a rozhoduje sa podľa toho, čo mu povedia ostatní. Mrzí ma, že sme tam nechali svojich kolegov a blízkych, ktorí to musia zažívať ďalej.

Chcete sa vrátiť naspäť?

Určite by som sa rada vrátila. Dúfam, že sa to upokojí čím skôr. Ostali nám tam rozrobené veci, nestihli sme sa ani pobaliť. Dúfam v niečo, čo som zažila len v Jemene, že veci sa dokážu zmeniť zo dňa na deň. A že sa to teda podarí aj teraz.

Ako vidia Jemenčania budúcnosť? Sú optimisti alebo sú zmierení s osudom?

Skôr to druhé. Čakajú, čo bude, a prijímajú to. Sú to ľudia zvyknutí žiť aj v ťažkých časoch a nestratiť nádej.