Kosovo Andreja Bána: Svedectvo o živote a smrti v štáte, ktorý má desať rokov
Od vojny na jar 1999 po nezávislosť 17. februára 2008 som tam bol viac ako štyridsaťkrát. Naše príbehy, môj osobný a príbeh najmladšej krajiny v Európe, ktorú Slovensko neuznáva, sa prepojili.
[windowtext]
Je jún v roku 1999. Pred domom v dedine Korretica leží nahrubo stlčená rakva, trčia z nej nohy. Starý vychudnutý Cigán Čazim si zapáli marlborku a povie: „Na dlhšiu sme nemali.“ V truhle je skrvavené telo 27-ročného suseda Elmiho. Išiel pred tromi hodinami po lúke, zohol sa po koženú bundu, ktorá tam ležala pohodená. Explodovala pod ňou mína.
V obci Llukar vykopal otec svojmu synovi hrob tam, kde ho našiel, pri potoku v hustom poraste. „Všade naokolo boli srbskí ostreľovači,“ vraví mi. Syn sa volal Remzi Kosumi, Srbi mu odrezali hlavu, takže otec ho identifikoval podľa papierika v zadnom vrecku džínsov, na ktorom mal napísané telefónne číslo sestry.
V neďalekom dome vidím na zemi čosi čierne, je to spálené telo. V miestnosti je prestrelená obrazovka televízora, na zemi porozhadzované školské zošity. Na neďalekom cintoríne ležia v čerstvo navŕšenom hromadnom hrobe desiatky obetí. Z hrobu trčí ruka a na nej hodinky – ešte idú.
Vidím svorky vyhladovaných psov. Behajú po vypálenej krajine, pripomínajúcej naše myjavské kopanice; vládne tu typicky sladkastý mŕtvolný zápach, aký poznám z iných vojnových zón. Spoza kopca vyletí americký bojový vrtuľník Apache. Môj kolega na prednom sedadle auta vyťahuje fotoaparát s dlhým teleobjektívom. „Zbláznil si sa?“ zrazím mu ruku dolu. Objektív pripomína zbraň. Pilot nás už zameriaval.
[/windowtext]
[windowtext]
V treťom najväčšom kosovskom meste, Peći, vidím apokalypsu, v centre mesta stále šľahajú plamene, z okien domov hľadia tri albánske stareny so šialeným výrazom v tvári – iba ony tu prežili.
Vidím aj albánsku pomstu. V Prizrene, meste s orientálnym charakterom ležiacom pod horami na juhozápade, v ktorého najužšom centre vedľa seba dodnes stoja mešita a dve katedrály, katolícka a pravoslávna, vidím na chodníku učupeného Branka Spasića, 65-ročného srbského včelára. Včera mu Albánci z gerilovej Kosovskej oslobodzovacej armády (UÇK) vypichli oko. Uteká s posledným srbským konvojom z mesta pod ochranou Nemcov z NATO. Albánci konvoju nadávajú a hádžu naň kamene. Branko mal šťastie, že prežil.
Horia srbské domy, ako tie v Podujeve na severe, a Albáncom v tom nedokázali zabrániť ani vojaci francúzskej Cudzineckej légie.[/windowtext]
[windowtext]
[/windowtext]
[windowtext]
Bieda v Llukare
Je polovica februára v roku 2018. Agim Krasniqi, matrikár v Llukare, odomyká veľkú kovovú skriňu a vyťahuje z nej list papiera. Na oboch stranách sú rukou napísané mená 59 miestnych obetí vojny z roku 1999. Lenže tento zoznam – jediný, ktorý tu majú – je neúplný. Chýba 80 mien tunajších kosovských Albáncov, zavraždených najmä počas trojdňového masakra v apríli 1999. „Nebol som tu vtedy, väznili ma v Srbsku,“ hovorí matrikár.
Jeho kolega Besnik Krasniqi za vojny odmietol bojovať. „Nestal som sa hrdinom. Vraždenie som nevidel, ale obete z masových hrobov áno.“ Ani on, podobne ako ja, nezabudol na mužskú ruku s idúcimi náramkovými hodinkami, ktorá trčala zo zeme.
Po takmer dvadsiatich rokoch sa obaja muži ku krvavej minulosti nechcú vracať, trápi ich súčasnosť. Llukar má dnes asi 1700 obyvateľov, mnohí našli prácu v päť kilometrov vzdialenej metropole Priština. Zarábajú okolo 350 eur mesačne, lenže životné náklady sú iba o niečo nižšie ako u nás.
Mohli by si polepšiť využitím úrodnej pôdy v okolí. Lenže nemôžu, lebo v zemi zostali míny. „Vojská medzinárodných síl KFOR tu odmínovali iba územie bývalej juhoslovanskej základne. Naše polia naokolo nechali tak,“ hnevá sa matrikár Agim. Hneď po vojne sa traja miestni vybrali do polí, ale zranili ich výbuchy mín. Odvtedy tam nechodia.
Žijú vo veľkých neomietnutých domoch, ktoré si postavili na ruinách tých pôvodných, zničených vojnou. Materiál zaplatili príbuzní, ktorí žijú na Západe. Veľké sú tie domy preto, lebo sa treba postarať o starých rodičov. Domovy dôchodcov tu nepoznajú.
Jediná srbská rodina, čo tu žila (jej dvaja dospelí členovia boli policajti), po vojne odišla.
Otázka, čo priniesla Kosovu nezávislosť, oboch mužov rozladí. „Očakával som rýchlejší hospodársky rozvoj. Vláda nie je príliš schopná. Náš štát nie je suverénny, srbské oblasti na severe nemá pod kontrolou,“ hovorí matrikár Agim. Jeho kolega iba mávne rukou, že na výročie nezávislosti, ktoré bude v sobotu 17. februára, niet veľmi čo oslavovať. Nadšenie spred desiatich rokov vystriedalo sklamanie z biedy.
[/windowtext]
[windowtext]
Zrod chudobného štátu
V deň vyhlásenia nezávislosti od Srbska, 17. februára 2008, stojím v mraze pod gigantickou sochou „legendárneho veliteľa“ UÇK Adema Jashariho v Skënderaji. Z bujarých osláv cítim úplne inú energiu ako z rozpačitého vítania slovenskej samostatnosti v Bratislave na Námestí SNP na Silvestra 1992.
V centre hlavného mesta Priština vtedy umiestnili gigantické polystyrénové písmená vytvárajúce anglické slovo Newborn (Novozrodený), na tento svojský pamätník sa ľudia radi podpisovali.
Nápad s nápisom je detinský, fakty nie. Kosovo sa zrodilo z vojny, ktorá si vyžiadala vyše 13-tisíc obetí, každý druhý človek z populácie 1,5 milióna Albáncov bol vyhnaný z domova, každý tretí dom vypálili.
Z Bratislavy do Prištiny je to asi 800 kilometrov, menej ako bolo kedysi naprieč Československom. Kosovo je stále veľmi chudobné, priemerná mzda je 519 eur (ale väčšina ľudí je podľa neoficiálnych odhadov aj tak bez práce), základný starobný dôchodok 75 eur.
Nebyť pomoci zo zahraničia, krajina by skolabovala. Len v roku 2016 poslali Albánci zo zahraničia príbuzným do Kosova 691 miliónov eur. Vojnou zničený priemysel sa už neobnovil, dožíva jediná zastaraná tepelná elektráreň Obilić.
[/windowtext]
[windowtext]
Slovenská otázka
Srbi dodnes považujú toto územie veľké ako tretina Slovenska za svoje, ale po vojne sa tu ocitli v cudzom štáte. Asi 200-tisíc Srbov ušlo, ostalo ich tu odhadom 120-tisíc. Väčšina žije v enklávach.
Pravda je taká, že Srbi prišli o Kosovo preto, lebo tu rozpútali bezuzdné násilie. Na obranu Albáncov sa v roku 1999 rozhodlo zasiahnuť NATO: Američania a Briti bombardovali Juhosláviu, aby Srbov prinútili sa stiahnuť.
My Slováci, ktorí máme vlastný štát od roku 1993, ho – rovnako ako Srbi – Kosovčanom nedoprajeme. Slovensko je jedným z piatich členov EÚ, ktorí Kosovo odmietajú oficiálne uznať.
Odmietavý vzťah ku Kosovu mali všetky slovenské vlády. Dokonca aj vláda Mikuláša Dzurindu, ktorá v roku 1999 povolila prelety lietadiel NATO ponad Slovensko, aby mohli bombardovať Belehrad (lenže vtedy sa Slovensko veľmi usilovalo stať sa členom NATO).
[/windowtext]
[windowtext]
Keď som s priateľmi pod dojmom vojnových hrôz v Kosove založil organizáciu Človek v ohrození, chceli sme opraviť poškodenú školu v kosovskej Glavičici. „Žiaľ, škola nie je multietnická, nemôžeme prispieť,“ oznámil mi v lete 1999 minister zahraničia Eduard Kukan. Márne som namietal, že škola nie je pre Srbov ani pre Albáncov, ale je pre deti. A že zmiešaná byť teraz po vojne nemôže, lebo srbské a albánske deti by sa pobili. Školu sme opravili bez vládnej pomoci.
Pre mnohých Slovákov je dnešné Kosovo arénou mafiánov a štátom, ktorého prezidentom je vojnový zločinec. Dodnes u nás vládne predstava, že Srbi sú tí dobrí a Albánci tí zlí. Napokon, aj Marian Kotleba začínal svoju politickú kariéru transparentom „Kosovo je Srbsko“.
K realite v Kosove – vôbec nie ružovej – sa ešte dostanem, ale teraz je na rade otázka, prečo sú Slováci voči Kosovu takí zaujatí. Časom som pochopil, že ide o mentálnu skratku, primárnu nevraživosť voči Albáncom, pretože sú moslimovia. Ide o zjednodušovanie reality, ktorú odmietame, lebo nám táto mentálna skratka vyhovuje.
Vyhovuje nám predstava slovanskej vzájomnosti, ktorú však sami zrádzame, keď k nám dnes prichádzajú chudobní Srbi pracovať. V nezávislosti Kosova vidíme najmä hrozbu, že o niečo podobné by sa mohli pokúsiť Maďari na slovenskom juhu. Je to však neporovnateľné: na Slovensku nevládol nijaký Slobodan Milošević, nikto neviedol genocídnu politiku voči Maďarom. Podobnú paniku z etnických menšín majú aj ďalšie štyri štáty EÚ, ktoré Kosovo odmietli uznať – Cyprus, Grécko, Rumunsko a Španielsko.
[/windowtext]
[windowtext]
Tento strach sa dá pochopiť, ale nemal by nás zaslepovať. Vo verejných debatách s Jánom Čarnogurským som od neho často počul, že správy humanitárnych organizácií z Kosova nespomínali „genocídu“, takže nebol dôvod na zásah NATO. Keď som namietol, že tieto správy hovorili o „brutálnom etnickom násilí“, usmieval sa, že to sú rôzne právne pojmy.
Ďalšou mentálnou skratkou na Slovensku je názor, že Kosovo patrí výlučne Srbom, lebo je to kolíska ich národa. Je pravda, že v roku 1389 sa tam odohrala slávna vojenská bitka cára Lazara s osmanským sultánom Muratom, je pravda, že sú tam stredoveké kláštory Gračanica, Visoki Dečani a ďalšie.
Lenže dejiny sú oveľa zložitejšie a stačí sa obzrieť len za 20. storočím (keď napríklad aj Maďari prišli o územie, o ktorom si myslia, že je kolískou ich národa, a teraz jeho časť patrí Slovákom).
V Kosove sa za sto rokov štyrikrát zásadne zmenili mocenské pomery, z toho dvakrát mali prevahu početne dominantní Albánci (do roku 1912, kým bolo Kosovo súčasťou Osmanskej ríše, a potom za 2. svetovej vojny, keď jeho územie ovládlo fašistické Taliansko a nacistické Nemecko) a dvakrát menšinoví Srbi (v medzivojnovom období počas kráľovstva a potom po roku 1945). Všetky zmeny vládcov Kosova sprevádzalo vyháňanie z domovov a vraždenie.
[/windowtext]
[windowtext]
Príprava na vojnu
V ére Josipa Broza Tita, komunistického vodcu bývalej Juhoslávie, sa Kosovu darí lepšie ako kedykoľvek predtým. Otvoria tam univerzitu, z Albánska dovážajú učebnice. V roku 1974 sa Kosovo v rámci federácie stane republikou (jednou zo šiestich) vo všetkom, okrem názvu. Formálne zostáva autonómnou oblasťou Srbska, napriek vlastnému parlamentu.
Rozklad Juhoslávie sa začína smrťou Tita v roku 1980. Srbi sa sťažujú na útlak zo strany väčšinových Albáncov a Kosovo začínajú opúšťať. Matka Paraskeva z kláštora Dević vypovedá o neustálom obťažovaní, hádzaní kameňov albánskymi deťmi, ničení záhrad, polí a lesov. Memorandum Srbskej akadémie vied a umení, kritizujúce diskrimináciu Srbov v Juhoslávii, podpíše v roku 1986 viac ako 50-tisíc ľudí.
Faktom je, že hoci Srbov je v Kosove stabilne okolo 250-tisíc, ich podiel prudko klesá vinou rozdielnej dynamiky pôrodnosti.
Nový vládca Slobodan Milošević presne vycíti náladu doby aj pocit ohrozenia kosovských Srbov. Kosovu zruší autonómiu a v júni 1989, na výročie slávnej bitky v roku 1389, prednesie z balkóna v obci Kosovo Polje pamätnú vetu na adresu kosovských Srbov: „Nikto sa vás neopováži biť!“
Univerzita a iné štátne inštitúcie sa menia na čisto srbské a Albánci vytvárajú svoj paralelný štát s vlastnými školami, ktoré pôsobia v súkromných domoch a pivniciach.
Kosovo sa mení na krajinu dvoch znepriatelených etník, roztáča sa špirála násilia. Srbský tajomník pre informácie Boško Drobnjak v roku 1993 uvádza 130 teroristických útokov na políciu ovládanú Srbmi (správa OSN ich spomína 52).
[/windowtext]
[windowtext]
Ani druhá strana nezaháľa: srbskí policajti bijú albánskych sedliakov, pod zámienkou hľadania zbraní kradnú ľuďom peniaze, cennosti aj autá.
V tom istom roku vzniká už spomínaná UÇK. Intelektuál Ibrahim Rugova, umiernený vodca a neskôr prezident Kosova, považuje vznik UÇK za hru srbskej tajnej polície, ale vývoju už nedokáže zabrániť – UÇK sa aj vďaka finančným darom početnej komunity albánskych emigrantov na Západe mení z obskúrnej skupiny vidieckych militantov na dobre vyzbrojenú gerilovú armádu.
Jej budúci veliteľ Adem Jashari (dnes je po ňom v Prištine pomenované medzinárodné letisko) už v roku 1990 odchádza s druhmi do susedného Albánska na vojenský výcvik. V marci 1998 jeho rodinný statok v Prekaze, v oblasti Drenica, obkľúči viac ako tisíc policajtov a po dvoch dňoch bojov ostáva 58 obetí; mužov, žien, starcov aj detí. Dodnes je to najpietnejšie miesto kosovských Albáncov.
„Po masakri v Drenici zmizli šance na dialóg. Páni v Belehrade si vybrali vojnu. A tá bude pre Srbov znamenať definitívnu stratu Kosova,“ prorokuje srbský pravoslávny biskup Artemije. Iný duchovný, otec Sáva, otvorene povie, že Milošević sa iba hrá so strachom kosovských Srbov: „Nestará sa o srbský ľud, pre neho sme iba zvieratá.“
V Belehrade krachujú diplomatické rokovania amerického vyjednávača Richarda Holbrooka.
[/windowtext]
[windowtext]
Spory o masaker v Račaku
Bombardovanie Belehradu lietadlami NATO malo prinútiť Slobodana Miloševića, aby prestal s etnickými čistkami. To sa podarilo, ale v Juhoslávii zomrelo po náletoch zhruba dvetisíc ľudí, mnoho budov vrátane civilných bolo zničených.
Zásah NATO dodnes vyvoláva vášnivé spory a jeho odporcovia okrem iného tvrdia, že prvotný dôvod – teda masaker Albáncov v dedine Račak v januári 1999 – bol zinscenovaný a že Srbi ho nespáchali.
Tu sú fakty: 8. januára 1999 zabijú bojovníci UÇK troch srbských policajtov blízko mesta Štimlje a o dva dni ďalšieho. V reakcii na to srbské policajné sily 15. januára vstúpia do Račaku a popoludní zabijú 23 mužov.
Dedinčania objavia ich mŕtvoly o niekoľko hodín neskôr. Je zrejmé, že väčšina obetí bola zabitá z blízkosti bez toho, aby kládli odpor. Správa medzinárodnej organizácie Human Rights Watch (HRW) uvádza: „Ich šaty boli zakrvavené, s priestrelmi na tých istých miestach, kde boli priestrely tiel.“ Potvrdí to aj šéfka forenzného tímu EÚ v Kosove, Fínka Helena Rantaová, ktorá neskôr v Haagu svedčí na súde s Miloševićom.
Srbské zdroje a „alternatívne“ weby však napriek tomu dodnes opakujú, že nešlo o dedinčanov, ale boli to bojovníci UÇK, ktorí zomreli v iných bojoch a ich mŕtvoly boli navlečené do civilných šiat – teda že masaker narafičili kosovskí Albánci.
Ešte v marci 1999 sa vo francúzskom Rambouillet Američania, Európania a Rusi pokúšajú prinútiť Srbov a kosovských Albáncov k dohode o mieri, ale Srbi ju nepodpíšu (nesúhlasia s prítomnosťou vojsk NATO v Kosove). Tým na seba preberajú zodpovednosť za zlyhanie konferencie a 24. marca 1999 sa začínajú letecké útoky NATO.
[/windowtext]
[windowtext]
Vládne Kosovu hlava mafie?
Symbolom odporu voči Srbom je Hashim Thaçi, muž s prezývkou Had a dnešný prezident Kosova.
S Thaçim sa stretnem už v roku 2007 počas predvolebnej kampane, sprevádzam ho v autobuse. Viem si predstaviť, že tento elegantne oblečený urastený muž s dokonalým účesom môže imponovať ženám. Rozhovory s ním však potvrdzujú jeho povesť – je to chladný, uzavretý človek.
Neskôr Thaçi čelí obvineniam z Rady Európy, že je hlavou mafie a že vedel o údajnom obchodovaní s odobratými orgánmi zabitých srbských aj albánskych väzňov (a možno sa na ňom aj podieľal).
Ako prvý sa k tejto informácii dostáva americký novinár Michael Montgomery, keď prechádza vojnou zničeným Kosovom. Bojovníci UÇK mu hovoria, že prevážali živých aj mŕtvych väzňov (srbských aj albánskych) za hranice Kosova do Albánska. Cieľom mal byť „žltý dom“ vo vnútrozemí pri meste Burrel.
[/windowtext]
[windowtext]
Montgomery odovzdá tieto informácie Úradu OSN pre nezvestné osoby a súdne lekárstvo (OMPF) v Kosove. Vo februári 2004 vyrazí na miesto údajného odoberania orgánov v žltom dome tím vyšetrovateľov z Haagu. Zistia síce stopy krvi na dlážke, nájdu ampulky od liekov a jedno zariadenie na transfúziu krvi, ale žiadne presvedčivé dôkazy. Svedkovia, s ktorými hovoril Montgomery, medzitým zmiznú z povrchu zemského.
Bývalá hlavná žalobkyňa haagskeho súdu Carla del Ponteová po odchode z funkcie vydáva vo februári 2008 knihu, v ktorej zverejňuje svoje podozrenia, že chirurgovia zašívali rany po odobratí prvej obličky, a opisuje hrôzy, ktoré obete pred smrťou prežívali. Ani ona však neprináša žiadne dôkazy.
Peruánsky súdny lekár José Pablo Baraybar bol vo vyšetrovacom tíme spoločne s del Ponteovou a bol s ňou aj v žltom dome. „Nevedeli sme si predstaviť, že tam, kdesi pánubohu za chrbtom, by sa naozaj mohlo odohrávať odoberanie ľudských orgánov,“ hovorí Baraybar. A najmä vyčíta del Ponteovej, že podozrenia nevyšetrovala, kým bola vo funkcii.
[/windowtext]
[windowtext]
Del Ponteová však svojou knihou dosiahne dôkladné vyšetrovanie, ktorým Rada Európy poverí švajčiarskeho prokurátora Dicka Martyho. Tomu sa obchodovanie s orgánmi nepodarí dokázať, ale vo svojej správe obviňuje misie OSN, NATO aj EÚ, že ignorovali početné správy spravodajských služieb, z ktorých vyplývalo, že hlavou organizovaného zločinu (najmä s drogami, zbraňami a bielym mäsom) sú v Kosove miestne politické špičky, vrátane Hashima Thaçiho.
Martyho správa prináša svedectvá najmenej troch ľudí v anonymite, ktorí boli „nepochybne fyzicky prítomní“ v žltom dome. Tí tvrdia, že sa tu naozaj odoberali obličky, ale bolo to posmrtne – po tom, čo zajatcov zastrelil príslušník UÇK.
Zásadné zistenia prináša v rokoch 2008 – 2009 súkromná srbská televízia B92 vo štvordielnom cykle investigatívnych reportáží. Tie spochybňujú Carlu del Ponteovú. Reportéri objavia majiteľa žltého domu Abdullaha Katuçiho, ktorý v reportáži tvrdí, že sa tu žiadne odoberanie orgánov neodohrávalo.
Tvrdenia del Ponteovej spochybňuje aj jej kolega, bývalý žalobca v procese s Miloševićom, britský právnik Geoffrey Nice: „Myslím si, že Milošević by sa dostal k takýmto správam prostredníctvom spravodajských služieb… a neľútostne by ich využíval na útoky proti svedkom obžaloby. On však nikdy nespomenul nijaké obchodovanie s ľudskými orgánmi.“
Samozrejme, ak neexistujú priame dôkazy o obchode s ľudskými orgánmi, neznamená to, že neexistoval. Ani Carla del Ponteová však neukázala prstom na Hashima Thaçiho. S tým prišiel až Dick Marty, ktorý zverejnil správy výzvedných služieb štátov NATO. Tie hovoria o takzvanej drenickej skupine UÇK, ktorá kontroluje obchod s heroínom a inými drogami. Thaçiho spomínajú ako najnebezpečnejšieho z kriminálnych bosov UÇK.
Thaçi je dnes prezidentom Kosova, a keď začne naplno fungovať špeciálny medzinárodný tribunál pre vojnové zločiny v Kosove, je možné, že bude čeliť obvineniam.
[/windowtext]
[windowtext]
Kto vystrelil prvý?
Je to najčastejšia a zároveň nezmyselná otázka. Kosovskí Albánci sa začali búriť, keď im v roku 1989 Milošević odobral autonómiu, ktorú im v roku 1974 udelil Tito. Vzbura bola často aj násilná, čo vyvolalo represie srbskej strany – pol milióna Albáncov skončilo na polícii alebo vo väzbe. Potom sa už vojne zrejme nedalo zabrániť.
V roku 2010 – dva roky po vyhlásení nezávislosti Kosova – urobila srbská verejnoprávna televízia RTS prieskum s otázkou, či môžu žiť Srbi a Albánci spoločne. Tesná väčšina Srbov odpovedala záporne. Nie je v takom prípade rozumnejšie, ak budú žiť oddelene vo dvoch samostatných štátoch?
Trvanie na tom, že „Kosovo je Srbsko!“, má aj iné riziká, najmä pre Srbov. Kosovskí Albánci sú najmladšou populáciou v Európe, kým Srbi štvrtou najprestarnutejšou. Ak by Kosovo zostalo súčasťou Srbska, o nejakých 20 rokov by kosovskí Albánci tvorili tretinu z celého obyvateľstva, a teda by mali nárok na adekvátne politické zastúpenie; v Belehrade by možno mali svojich ministrov, ba raz i prezidenta. Toto by Srbi naozaj chceli?
[/windowtext]
[windowtext]
Dôležitá je dnes výzva pre samotné Kosovo, kde stále žije v etnických enklávach väčšina z tamojších 120-tisíc Srbov: ako ďalej spolu – či aspoň vedľa seba – žiť? Príkladom môže byť srbský obuvník Branko Fatić, ktorý sa v roku 2003 vrátil s manželkou, so synom a s vnukom do svojho domu v centre Peći ako prvá srbská rodina. „Nikomu som nič neurobil, nemám sa čoho báť,“ vraví mi Branko. Desaťročného vnuka Marka však sprevádzajú vojaci KFOR každý deň do školy vo vzdialenejšej srbskej dedine.
Obdivujem aj Srbov, ktorí sa v roku 2001 vracajú do enklávy Osojane na západe krajiny. Opakovane toto miesto navštevujem. Dnes už ich našťastie nemusia strážiť španielski vojaci KFOR.
V marci 2004 prepukli po správach o albánskych deťoch utopených v rieke Ibar útoky Albáncov na Srbov, pri ktorých vypálili ich domy a chrámy. Zahynulo 19 ľudí.
[/windowtext]
[windowtext]
Dvaja zradcovia
Trvalo mi roky, kým som pochopil, aká hlboká je priepasť medzi Srbmi a Albáncami. Dobrým príkladom je výnimočný protiklad: komunikácia dvoch mladých spisovateľov, srbského Sašu Ilića a kosovského Albánca Jetona Neziraja. Z ich emailov vzišla takzvaná Korešpondencia zradcov, ktorá sa objavila v roku 2010 na knižnom veľtrhu v Lipsku. Doma však bol jeden aj druhý „zradcom“, v lepšom prípade budili údiv, v horšom nenávisť.
Nasledujúce vety mi preložil môj tlmočník z výprav na Balkán, jazykovedec Ľubor Králik. Sú z emailu Srba llića o tom, ako aj on pocítil na vlastnej koži, čo je byť občanom druhej kategórie.
„Milý Jeton, na vojenskej službe pri Jadrane som sa od kamaráta Beku Berishu naučil aj prvé albánske slovo – zhapi. Teda mladý vojak, bažant. Neviem, či sa ten výraz vôbec používa v štandardnej albánčine, pre nás sa však v tie dni stal (v posrbčenej podobe žapin) neodmysliteľnou súčasťou námorníckeho žargónu. A tak som ako žapin stál aj pred okienkom pasového úradu v belehradskej mestskej časti Voždovac, nemal som možnosť čokoľvek objasniť orgánom moci. Mohol som iba skloniť hlavu a hľadať nejaké iné riešenie. To nachádzanie iného riešenia bolo jediným hobby mladých námorníkov, žapinov, s ktorými všetci bez výnimky zle zaobchádzali. Takto som nastúpil aj do mikrobusu smer Priština, kde už sedeli nejakí skúsenejší cestujúci na tej trase, ktorí sa na mňa pozreli s údivom. Nikdy neprestanem byť žapin, povedal mi za tých dávnych čias malý Albánec Beka. Môj stratený kamarát z námorníctva mal pravdu.“
[/windowtext]
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
