Blízky východ horí, Amerika sa z neho sťahuje

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

V poslednom čase sme svedkami mnohých optimistických udalostí. V takmer každej časti sveta rastie ekonomika, kým vojna, chudoba a choroby sú na ústupe. Lenže je tu aj Blízky východ.

Takto to nefunguje

Sýria už dávnejšie skolabovala, nič sa na tom nemení a z krajiny utieklo viac ako 5 miliónov ľudí. V Jemene sa práve teraz odohráva najhorší hladomor na svete a zdá sa, že tamojšia vojna sa tak ľahko neskončí. Irak sa ledva pozviechal z vlastnej občianskej vojny a z boja s Islamským štátom a dnes odhaduje, že na rekonštrukciu potrebuje okolo 100 miliárd dolárov, ktoré nemá. A, samozrejme, v tomto regióne je stále veľké riziko väčšieho konfliktu. Dnes sme svedkami bojov medzi tureckými a americkými spojencami i streľby medzi Izraelom a Sýriou. Len nedávno v Sýrii americké nálety zabili desiatky ruských žoldnierov, čo môže spôsobiť znepokojivú eskaláciu napätia medzi bývalými protivníkmi z čias studenej vojny.

Zdá sa, že táto nestabilná situácia necháva Trumpovu vládu do veľkej miery chladnou. Vo svojej stratégii (ak sa tak dá vôbec nazvať) presadzuje najmä svoj protiiránsky postoj a zahraničnú politiku deleguje na Izrael a Saudskú Arábiu. Ale nedávne udalosti jasne ukazujú, že takto to nefunguje.

O čo ide Iránu

V poslednom čísle časopisu Foreign Affairs apeluje odborník na Blízky východ Vali Nasr na Washington, aby zásadne zmenil svoju politiku voči Iránu. Súčasná vláda vychádza z predpokladu, že nestabilita na Blízkom východe je výsledkom silnejúceho Iránu, ktorý sa snaží rozširovať svoju ideológiu vo svojom okolí. Irán sa v kuloároch americkej vlády často opisuje tak, že ho viac zaujímajú myšlienky ako krajina.

Nasr poukazuje na to, že táto premisa nie je správna. Dnešná nestabilita na Blízkom východe nevyplýva z teheránskych ambícií. Bola výsledkom americkej invázie do Iraku v roku 2003, ktorá narušila rovnováhu síl medzi arabskými štátmi a Iránom tým, že odstavila Saddáma Husajna a umožnila, aby sa chaos rozšíril aj za iracké hranice. Irán intenzívne presadzoval svoje štátne záujmy a snažil sa ovplyvňovať svojich susedov. Ale nesnažil sa rozširovať islamský fundamentalizmus. Naopak, v skutočnosti bol v prednej línii bojov proti sunitským teroristickým skupinám ako Islamský štát.

Iránska stratégia bola pozoruhodne úspešná, pretože Teherán sa odvážil aj do miest, kde má silných miestnych spojencov, teda do Iraku, Sýrie či do Jemenu. Je tiež schopný a ochotný nasadiť svojich vojakov a hrať dlhú hru. Jeho nepriatelia takéto výhody nemajú. USA a Izrael, ktoré nepatria do arabského sveta, väčšinou operujú zo vzduchu. Ale vzdušná dominancia má svoje obmedzenia, pretože nedokáže vytvárať politickú realitu na zemi. Ako mi vysvetlil Nasr, je veľavravné, že Sýria, ktorú podporujú Irán a Rusko, bola schopná zostreliť izraelské bojové lietadlo. „Bolo to prvýkrát za 30 rokov, keď sa izraelský nálet stretol s takouto odpoveďou. Podčiarkuje to, aké náročné bude vypudiť Irán a Rusko zo Sýrie.“

Medzitým začalo v severnej Sýrii Turecko so stále tvrdšími akciami proti kurdským silám podporovaným Američanmi. To zvyšuje pravdepodobnosť, že v istom okamihu sa Turecko a USA, teda dvaja spojenci z NATO, môžu ocitnúť situácii, keď budú strieľať jeden na druhého.

Rusko v centre diania

Kde sú v tejto geopolitickej hre arabské krajiny? „Najprekvapujúcejšia v tomto boji o moc na Blízkom východe je dnes absencia Arabov,“ povedal mi Nasr. „Pozrite sa na súčasné boje. Angažujú sa v nich len nearabské mocnosti (Iránci, Turci, Rusi, Izraelčania a Američania), ktoré budú určovať podobu arabského sveta.“

V tejto situácii Irán nebude hrať úlohu revolučnej sily, ale bude sa snažiť potvrdiť status quo, a to do veľkej miery preto, že vyhráva. Jeho prítomnosť v Iraku a v Sýrii je už pevne daná. Jeho spojenec Baššár Asad prežil a konsoliduje svoju moc nad zvyškom Sýrie. Saudskoarabské snahy bojovať proti iránskemu vplyvu v Jemene, Libanone a v Katare zlyhávajú. Katar má dnes bližšie k Iránu a Turecku a priepasť medzi ním a arabským svetom sa ďalej rozširuje.

Čo sa týka Ruska, to sa zbližuje s Iránom, no stále udržuje aj tesné vzťahy s Izraelom, a tak sa z neho stal externý hráč udržiavajúci rovnováhu, akým bola v minulosti Amerika. „Rusko sa stalo jediným silným hráčom na Blízkom východe, s ktorým hovorí každý,“ píše Nasr vo Foreign Affairs. Nie je to preto, že by bolo mocné, ale preto, že sa správa tak lišiacky.

Ešte sa dá vrátiť

Od roku 1973, keď Henry Kissinger v zásade vytlačil Rusov z Blízkeho východu, tu boli USA najdôležitejšou vonkajšiu mocnosťou. Dnes túto pozíciu strácajú v dôsledku kombinácie únavy, plánovaného odchodu a tvrdohlavého odmietania prijať realitu. No odlišný americký prístup – zaangažovanie Iránu a spolupráca s Tureckom a Ruskom – by USA ešte mohol vrátiť do ich výnimočnej pozície v regióne a pomohol by vytvoriť stabilnejšiu rovnováhu moci v tejto najnestabilnejšej oblasti dnešného sveta.