Spor o názov Macedónska je dôležitejší, ako vyzerá

Jeden z údajných výrokov Winstona Churchilla hovorí, že Balkán vyprodukoval viac histórie, ako je schopný skonzumovať. Tento bonmot opakuje z dobrých dôvodov prakticky každý, kto má dôvod sa týmto regiónom zaoberať.

Všade samý Alexander

Témou, o ktorej sa v súčasnosti opäť hovorí, je dedičstvo Alexandra Veľkého, ktorý zomrel v Babylone pred nejakými 2300 rokmi, a právo používať názov Macedónsko.

Viac ako štvrť storočia rozčuľuje už samotná existencia Macedónskej republiky Grékov, ktorí tvrdia, že susedný štát ukradol meno severogréckeho regiónu, ktorý s bývalou juhoslovanskou zväzovou republikou hraničí. Grécko, zvlášť tento jeho severný región, odkiaľ Alexander Veľký pochádzal, robí, čo môže, aby zablokovalo akékoľvek pokusy Macedónska o uznanie pod týmto menom.

V roku 2008 Grécko zablokovalo macedónsku žiadosť, aby sa stalo členom NATO. A tiež neustále blokuje odporúčania Európskej komisie na začiatok prístupových rozhovorov Macedónska s Európskou úniou. V nedeľu pochodovalo v Aténach na protest proti tomu, že severný sused Grécka používa názov Macedónsko, viac ako stotisíc ľudí. Veľké demonštrácie sa už predtým uskutočnili v Solúne a Grécka pravoslávna cirkev je pripravená bojovať proti akémukoľvek kompromisu, ktorý by spochybnil grécky monopol na macedónske meno.

Medzinárodný súdny dvor v roku 2011 rozhodol, že podľa vtedajších dohôd neexistuje právo na blokovanie prístupových rozhovorov, ale toto rozhodnutie nemalo žiadny vplyv. Predchádzajúca vláda v Skopje sa potom mstila, všetko pomenovávala po Alexandrovi Macedónskom a bývalému kráľovi po celej krajine stavala sochy. Jedno také gigantické dielo stojí aj v centre macedónskeho hlavného mesta. Grékov to nenadchlo.

Boj o názov nadobúda až bizarné podoby. Po dohode, že sa nová krajina môže stať členským štátom Organizácie Spojených národov pod označením the Former Yugoslav Republic of Macedonia – Bývalá juhoslovanská republika Macedónsko, aj naďalej pokračovali hádky o to, kde presne bude jej zástupca vo Valnom zhromaždení OSN sedieť. Normálne sa používa poradie podľa anglickej abecedy, ale to sa ľahšie povie, ako urobí. Vláda v Skopje odmietala, aby bola krajina zaradená pod písmeno F (former = bývalá – pozn. prek.), kým vláda v Aténach bola rozhodnutá blokovať zaradenie pod písemno M. Nakoniec zvíťazilo kompromisné T podľa určitého člena vo formulácii „the Former…“

Kapitola z dlhej knihy

Macedónski a grécki premiéri neskôr viedli rozhovory a začalo sa množstvo aktivít, konzultácií a návštev, ale na mieste by bola rýchla a presvedčivá činnosť lídrov oboch krajín, ktorí musia prekonať zásadný nesúhlas zo strany domácich nacionalistov.

Dnes vidno novú možnosť, ako túto tému vyriešiť. Nová vláda v Skopje pokročila k zlepšeniu vzťahov s inou susednou krajinou – Bulharskom, kde boli tiež prekážkou dlhotrvajúce historické spory. A s tým, ako sa blíži koniec hybernačnej fázy Európskej únie vo veci rozširovania na Balkáne, vyvstala potreba macedónsky problém urýchlene vyriešiť.

Toto je len posledná kapitola zo zbierky macedónskych príbehov o historických konfliktoch. V poslednom štádiu Osmanskej ríše, ktorá ovládala značnú časť Balkánu, prispela komplexná etnická a kultúrna zmes v tejto oblasti k tomu, že tu prepukal jeden medzinárodný konflikt za druhým. Prvá a druhá balkánska vojna vydláždili cestu k tretej balkánskej vojne, ktorú rýchlo vystriedala prvá svetová vojna.

Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia v Macedónsku OSN preventívne umiestnila mierové sily, na ktorých participovali aj Američania. Len pred necelými dvomi desaťročiami sa krajina takmer rozpadla, čo bolo do určitej miery dôsledkom rozšírenia vojny v Kosove, ktorá sa začala pár rokov predtým.

Rusi to vedia. A my?

Vo Washingtone, Paríži, Berlíne, v Londýne i inde by mali tomuto problému venovať viac pozornosti a robiť všetko pre to, aby podporili akýkoľvek kompromisný návrh týkajúci sa názvu štátu. Ak by tieto snahy opäť zlyhali a Macedónsku by bol opäť zablokovaný prístup do EÚ i NATO, môžeme byť svedkami ďalších treníc v tejto historicky nestabilnej oblasti. Existuje množstvo alternatív, ktoré by mohli akceptovať všetci („Horné Macedónsko“ je len jednou z nich), ale to by si vyžadovalo dobrú vôľu, silné odhodlanie a zreteľnú politickú odvahu pristúpiť na potrebný kompromis. Na druhej strane, pomoc z Moskvy čakať nemožno.

Naopak, v Rusku existujú sily, ktoré by nedbali vyvolať a podporiť nacionalistické vášne na Balkáne preto, aby zabránili akémukoľvek ďalšiemu rozširovaniu EÚ a NATO v tomto regióne. Rusi vedia, čo je v stávke. Mali by sme to vedieť aj my.

© Washington Post

Autor je bývalý švédsky premiér