Denník N

Sociálne médiá by si mali doma upratať

Foto – TASR/AP
Foto – TASR/AP

Anonymita, ktorú umožnili Facebook a Twitter, dovoľuje, aby na ich stránkach prekvitali dezinformácie a zloba.

V knihe Georga Orwella Zvieracia farma preruší ovca diskusie iných zvierat, keď zrazu zabečí: „Štyri nohy dobré, dve nohy zlé.“ Tým, že umožnili online šikanu a zasahovanie do volieb, ohrozujú dnes cynické, mocné a bohaté gigantické technologické spoločnosti slobodu takým spôsobom, že v porovnaní s nimi pôsobí Orwellova ovca úplne neškodne.

Prehlbovanie rozdielov

Britská ministerská predsedníčka Theresa Mayová nedávno rozprávala o rastúcej „zlomyseľnosti a agresivite“ vo verejnom živote a požadovala, aby proti tomu sociálne médiá zakročili. Mayová v tom nie je osamotená. V Británii i v zahraničí narastá konsenzus, že korozívna sila moderných komunikačných technológií ohrozuje demokraciu. Nielenže nenávisťou naplnené odkazy zastrašujú verejne pôsobiace osoby a polarizujú spoločnosť, ale tie isté techniky využívajú aj zahraniční protivníci na to, aby oslabili naše spojenectvá a podkopali našu bezpečnosť.

Veľkí „poskytovatelia komunikačných služieb“, ako ich nazýva vláda, by skutočne mohli robiť viac. Ale aj keby Facebook, Google a Twitter najali armádu kontrolórov, tí by nikdy neboli schopní dostatočne ustriehnuť miliardy príspevkov, ktoré sa na sieťach objavujú.

Reagovať na extrémne prípady nenávistných prejavov, ako sú napríklad priame hrozby násilím či explicitne rasistické výroky, je teoreticky možné, hoci by už často bolo neskoro. Lenže horšie a skrytejšie sú iné formy dezinformácií a klamstiev.

Napríklad Rusko používa tisíce automatických „botov“, ktoré na svojich účtoch na sociálnych sieťach vytvárajú a do omrzenia opakujú kontroverzné témy, hoaxy a rôzne nepodložené šumy. Cieľom nie je vyhrať v diskusii, ale zničiť ju: nedávne vyšetrovanie v Spojených štátoch ukázalo, že Rusmi sponzorované účty naraz bojovali proti polícii s hashtagom #blacklivesmatter i za políciu s hashtagom #bluelivesmatter. Práca špecialistov na kybernetickú bezpečnosť ukazuje, že hoci tieto príspevky na Twitteri a Facebooku pochádzajú z tajomného podsvetia, nakoniec ich zdieľajú a veria im skutoční ľudia. Takéto a podobné správy potom len prehlbujú naše spoločenské a politické rozdiely.

Virtuálny a reálny svet

Skutočným problémom je, že vo vzťahu k anonymnému vystupovaniu v tomto priestore sme príliš mäkkí. Otvoriť si emailovú adresu či účet na sociálnej sieti je až banálne jednoduché. A vytvoriť si internetovú stránku nie je o moc ťažšie. Tak môžete ľahko predstierať, že ste niekto iný alebo si jednoducho vytvoriť vlastnú identitu.

Joanna Shieldsová, ktorá má veľké skúsenosti zo Silicon Valley a dnes radí premiérke v otázkach spojených s internetom, sa nedávno sťažovala, že Facebook umožňuje existenciu 27 účtov, ktoré vytvárajú dojem, že si ich založila ona. Boli na nich jej fotky a iné zjavne presné detaily, a tak tomu, že ide o autentické účty, uverili aj jej priatelia.

Anonymita dáva takmer úplnú slobodu a pocit, že sa nemusia nikomu zodpovedať, všetkým ľuďom, ktorých poháňa závisť alebo ideológia. Obrovské množstvá dát, ktoré o nás zhromažďujú sociálne médiá, umožňujú viac ako kedykoľvek predtým presne a potajme zacieliť reklamu na špecifické skupiny.

Všetko toto sa deje bez toho, že by sa na to vzťahovali zákony, ktoré regulujú prejavy v reálnom svete. Ak chcete, aby vás v realite brali vážne, musíte preukázať, kto ste. Napríklad na anonymné listy sa pozeráme podozrievavo a neberieme ich tak vážne, ako tie podpísané.

Právo, nie privilégium

Preto by bolo potrebné vytvoriť nové pravidlá aj pre náš internetový život. Najdôležitejším krokom by malo byť právo potvrdiť, kto sme. Mali by sme byť schopní podložiť svoje emailové účty a účty na sociálnych sieťach inými údajmi, ako sú napríklad bankové údaje, telefónne čísla, adresy a podobne. Nemusí to byť tak, že technologickým gigantom zrazu odovzdáme skutočné údaje, stačilo by, keby nám strážcovia našich dát vydali elektronický „žetón“ potvrdzujúci, že chceme využiť jednu overenú identitu na potvrdenie druhej.

Nejaké systémy potvrdzujúce online identitu existujú už dnes. Gmail napríklad niektorým podnikateľským klientom ponúka možnosť označiť odchádzajúce emaily spôsobom potvrdzujúcim, že odosielateľ je reálny. Twitter označuje niektoré účty ako „verifikované“ (hoci kritériá i procedúra sú nejasné). A Facebook postupuje podobne.

Keby bola verifikácia silnejšia a bola by právom, nie privilégiom, preklopilo by to váhy v prospech skutočných ľudí. Zatlačilo by to anonymné účty, ktoré sú často zlomyseľné a falošné, do pozadia. Väčšina ľudí by čítala len overené emaily a komunikovala by len s ľuďmi s overenými účtami tak, ako máme v reálnom živote tendenciu poznať mená ľudí ešte predtým, než im venujeme časť svojho času a dôvery. Zlepšilo by to tón diskusie a sťažilo by to možnosť anonymov zasahovať do nej.

Vojny ešte len prídu

Veľké technologické spoločnosti k tomu pristupujú len pomaly, pretože obrovské množstvo účtov na ich stránkach je falošných – v prípade Facebooku je to približne 20 percent. Tieto falošné účty totiž zlepšujú ich štatistiky. A ich predstavitelia reagujú na tlaky vlád s ľahostajnosťou, frázami, niekedy až hrubo.

Ale mali by si dávať pozor. Keď tento týždeň historička Anne Applebaumová hovorila na zahájení projektu London School of Economics s názvom Arena, ktorý má študovať, akú hrozbu predstavujú pre demokraciu dezinformácie, porovnala mediálne otrasy spôsobené internetom k situácii, keď kníhtlač zničila mníšsky monopol na písané slovo. „Sme ešte len na začiatku,“ povedala a zlovestne dodala: „Náboženské vojny ešte len prídu.“

Technologickí giganti sa nezrodili a neprekvitajú v Rusku alebo v Číne, ale v slobodných spoločnostiach, ktoré rešpektujú právo a ktoré dnes následkom ich správania čelia veľkej hrozbe. Je v záujme ich šéfov, aby sa v týchto spoločnostiach udržali podmienky, vďaka ktorým zbohatli.

Autor je britský novinár a spisovateľ

Teraz najčítanejšie