Denník N

Ekonóm Ódor: Na diaľnice má vláda dosť peňazí, problém je inde

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Tlak na rast platov tu už máme; treba sa sústrediť skôr na to, ako zvýšiť zásobu ľudí, ktorí môžu ísť pracovať, hovorí známy ekonóm.

Jeden z najvplyvnejších slovenských úradníkov, ekonóm Ľudovít Ódor, sa vracia do Národnej banky Slovenska. Poslanci parlamentu ho začiatkom februára zvolili za jej viceguvernéra. 

Ódor začal s kariérou vo verejnej sfére za ministra financií Ivana Mikloša. Bol jeho poradcom a zároveň tri roky riadil čerstvo založený Inštitút finančnej politiky pri ministerstve financií. 

Spolu s ekonómom Michalom Horváthom dokázali medzi politikmi presadiť ideu nezávislej Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Získali si tým takú autoritu, že si neskôr chodili k nim pýtať rady, ako by mala rozpočtová rada fungovať, odborníci z iných európskych krajín.

Ódor bol spolu so zosnulým Martinom Filkom a súčasným šéfom Útvaru hodnoty za peniaze Štefanom Kiššom autorom slovenskej verzie koncepcie hodnota za peniaze.

Po Filkovej smrti rokoval s ministrom financií Petrom Kažimírom o možnosti, že by sa vrátil do vedenia ministerstva financií. Napokon sa rozhodol inak a po nominácii od Mosta-Híd odchádza do NBS, kde už v minulosti pôsobil. V rozhovore sa vyjadruje aj k možnosti, že s Kažimírom sa napokon predsa len stretne, ibaže nie na ministerstve, ale v NBS.

Hovorilo sa o vás ako o hlavnom ekonómovi ministerstva financií. Nakoniec budete viceguvernérom Národnej banky Slovenska (NBS). Čo sa zmenilo?

Hovorilo sa všeličo, nemôžem povedať, že na tom nebolo nič pravdy, aj keď to nebola pozícia hlavného ekonóma. Rozprávali sme sa o tom, akým spôsobom podporiť projekt hodnoty za peniaze. Bol som pripravený priložiť ruku k dielu a pomôcť tomuto projektu. Potom prišla táto ponuka a musel som zvážiť za a proti. Celý profesionálny život sa venujem makroekonomickým témam, a preto sa mi to zdá ako lepšie riešenie.

Oficiálne vás navrhlo ministerstvo financií. Bol to minister Kažimír, kto prišiel za vami a dal vám túto ponuku?

Vždy je to tak, že to navrhuje ministerstvo financií a schvaľuje vláda. Určite sú v pozadí vždy aj nejaké politické diskusie. Ja som v tejto súvislosti komunikoval aj s jednou politickou stranou. Nebola to len iniciatíva ministra financií.

Bol to Most-Híd?

Áno.

Ministra financií ste často kritizovali za to, ako riadi verejné financie. Aké máte teraz s Kažimírom vzťahy?

Vždy sa snažím oddeliť odbornú rovinu od osobnej. Nebudem sa hnevať na ľudí len preto, lebo majú na niektoré veci iný názor. V odbornej rovine je jasné, že v oblasti verejných financií máme na niektoré veci odlišný názor alebo iný pohľad. V osobnej rovine nie sú prekážky, vieme spolu normálne komunikovať a porozprávať sa. Je to podľa mňa úplne v pohode.

Kažimír má údajne záujem o post guvernéra NBS. Zohralo aj to nejakú úlohu, keď ste zvažovali, či pôjdete do NBS?

Keď som to zvažoval, klebety som až tak neriešil. Ale počul som o tom, aj som to čítal.

Slovensko stále nemá vyrovnaný rozpočet. Ste spokojný s tým, ako vláda hospodári?

Mohli sme byť už oveľa ďalej, keby sme využili priestor, ktorý tu bol. Verejné financie sú v porovnaní s rokmi 2009 – 2010 vo výrazne lepšom stave, ale na druhej strane narástol dlh. Potrebovali by sme priestor na to, aby sme ochránili ekonomiku, keby sa niečo stalo. A veľký priestor nevytvoríme, keď budeme kráčať pomalým tempom ako doteraz.

Premiér Fico hovorí, že dobré časy treba využiť na to, aby to cítili aj ľudia vo svojich peňaženkách. Má pravdu či nie?

Nikdy som nekomentoval, čo hovorí predseda vlády. My sme v Rade pre rozpočtovú zodpovednosť konzistentne hovorili to, čo poznáme napríklad z biblického príbehu o Jozefovi – že máme sedem rokov sucha a sedem rokov hojnosti. Základná ekonomická poučka je, že štát potrebuje v dobrých časoch konsolidovať viac, aby mal v zlých časoch dosť munície na podporu ekonomiky. Nielen Slovensko, ale celá Európa to robí často naopak. Keď je zle, tak ešte viac škrtíme rozpočty, a keď je dobre, rozdávame. Táto základná filozofia nie je podľa mňa úplne v poriadku. Toto musíme zmeniť aj na Slovensku, aj v celej eurozóne, aby sme sa správali tak, že vlády v eurozóne sa snažia hospodárske cykly nie rozkývať, ale skôr stabilizovať. Je to zvlášť dôležité v časoch, keď má menová politika obmedzené možnosti stabilizácie.

Parlament pred pár dňami schválil vyššie príplatky za prácu v noci či cez víkendy a 13. a 14. platy. Sú to podľa vás rozumné návrhy, ktoré pomôžu ľuďom zvýšiť platy?

Vnímam to v kontexte toho, aká je situácia na trhu práce. Je tam veľké pnutie, ťažko zohnať ľudí, dokonca musíme prijať opatrenie, ako integrovať ľudí z iných krajín. A či by boli nejaké administratívne zásahy, alebo nie, tlak na zvyšovanie miezd tu objektívne bude. Našťastie, Slovensko má nejakú rezervu v oblasti produktivity práce v porovnaní so mzdami, takže sa zatiaľ nemusíme obávať toho, že rýchlo strácame svoju konkurencieschopnosť. Ale bude to trvať len chvíľu a nemyslím si, že je dobré prilievať olej do ohňa na trhu práce tým, že normálny vývoj zvyšovania miezd ešte zrýchlime administratívnymi opatreniami. Podľa mňa aj prirodzený vývoj vymaže rýchlo medzeru, ktorú sme mali medzi produktivitou a mzdami.

Vláda by teda nemala prijímať opatrenia, ktoré majú ľuďom zvýšiť platy, a mala by riešiť niečo iné?

Vláda rieši veci z politického hľadiska. Ja si však nemyslím, že toto by mala byť momentálne najdôležitejšia politika na trhu práce. Tlak na rast platov tu už máme vzhľadom na nedostatok ľudí. Skôr sa treba sústrediť na to, ako zvýšiť zásobu ľudí, ktorí môžu ísť na trh práce. Sú ľudia, ktorých potrebujeme dostať na trh práce či už cez mobilitu, rekvalifikáciu, alebo lepší školský program, aby mali kvalifikáciu, ktorá je na trhu žiadaná. Pnutie na trhu práce môžeme trochu oslabiť aj tým, že sem donesieme ľudí zo zahraničia. Ešte je jedna možnosť, čo môžu vlády robiť: v týchto časoch je najlepšie porozmýšľať o tom, či fakt potrebujeme toľko ľudí vo verejnom sektore.

Firmy už budú môcť jednoduchšie prijímať ľudí z tretích krajín, ak pôsobia v okrese, kde je nízka nezamestnanosť. Prichádza vláda s takým opatrením včas, alebo niečo zameškala?

Neviem presne posúdiť, aká je situácia v podnikovom sektore. My ako rozpočtová rada sme už dlho hovorili o potrebe riadenej migrácie na Slovensku. Dlhé roky sa to neriešilo a potom prišla vlna skôr politicky negativistická. Ja si myslím, že o týchto veciach treba jednoznačne hovoriť, a je dobré, že sa prijímajú tieto opatrenia. Či je to neskoro, neviem posúdiť, pretože nepoznám celkom potreby na firemnej úrovni.

Foto – TASR

O dôchodkovej reforme ste povedali, že zásadne zlepšila dlhodobú udržateľnosť verejných financií. Vláda chce však do ústavy dať strop pre dôchodkový vek. Je to dobrý nápad?

Súčasný systém reaguje na aktuálnu mieru dožitia, čo je lepšie riešenie ako od zeleného stola povedať, že je nejaký vek, nad ktorým sa už nedá pracovať. Zoberie to dosť veľa z udržateľnosti verejných financií a môže to mať vplyv na výšku dôchodkov. Jedna vec je povedať „zastropujme vek“, ale kde tie peniaze zoberieme? Buď budeme zvyšovať odvody na trhu práce a tých ľudí bude čoraz menej, alebo znížime dôchodky. Len robiť kroky späť bez toho, aby sme uvažovali, čo s tým ďalej spravíme, je z fiškálneho pohľadu krokom späť k menšej udržateľnosti verejných financií.

Ako by sa mal zmeniť prvý dôchodkový pilier?

Najdôležitejšie je, aby sme nešli dozadu. Aj v indexácii, aj v dôchodkovom veku sa zdá, že chceme cúvať. Ale ešte teoreticky si viem predstaviť, čo sme navrhovali pred pár rokmi: že by sa zmenil systém valorizácie dôchodkových bodov vo väzbe na to, koľko ľudí bude reálne platiť do systému a koľko bude vyberať zo systému. Toto ešte podľa mňa dokáže zvýšiť udržateľnosť systému. Ale teraz je skôr kľúčové sústrediť sa z dlhodobého pohľadu na druhý pilier a na zdravotníctvo. Ak by sme udržali prvý pilier, tak sme z pohľadu udržateľnosti na tom relatívne dobre.

Čo v druhom pilieri momentálne nefunguje dobre?

Najväčší problém je, že máme súkromný pilier, kde máme 30-, 40-ročné peniaze a tieto investujeme konzervatívne a na krátkom horizonte. To oberá ľudí o možnosť získať vyšší výnos. Som rád, že sa mi podarilo pred rokmi presadiť indexový fond, ktorý je síce viac adrenalínový z krátkodobého hľadiska, ale z dlhodobého pohľadu si myslím, že dobre vyvážený globálny akciový fond prinesie sporiteľom viac peňazí. To je, ako keby sme boli miniakcionármi sveta. A keď sa svetu dariť nebude, bude sa dariť Slovensku, malej krajine, ktorá je závislá od toho, čo exportuje? Je veľmi dôležité pozrieť sa na to aj z pohľadu diverzifikácie. Keď to doma pokašleme, ešte stále máme nejaké zdroje, ktoré závisia od toho, ako sa bude dariť svetu. Som rád, že sa to podarilo presadiť, a bol by som radšej, keby priemerná stratégia bola viac agresívna a nie taká konzervatívna, ako je v súčasnosti.

Ten stav vznikol vládnym opatrením, na základe ktorého boli sporitelia presunutí do konzervatívnych dôchodkových fondov, a väčšina si to ani nevšimla. Je to už na zodpovednosti sporiteľov, čo s tým urobia, alebo by mala opäť niečo urobiť vláda?

Ja som navrhoval, aby aj vstup do druhého piliera bol automatický, aj investičná stratégia bola automaticky aspoň vyvážená. Každý by si to mohol potom zmeniť. Ľudia dosť často nemajú ani čas, ani chuť rozmýšľať o tom do detailov a to, čo im nastavia na začiatku, tam zostáva dlhé roky. Podľa mňa je úlohou štátu ponastavovať tieto počiatočné veci aj so zreteľom na dlhodobé výnosy v druhom pilieri.

Čo je podľa vás najväčšou hrozbou pre verejné financie?

Pre mňa je dosť veľká téma zdravotníctvo a ako zvládneme trh práce.

Čo treba v zdravotníctve nutne urobiť?

Podľa mňa stále chýba naozaj veľká reforma, ktorá trochu prekope vzťahy jednak medzi poistencom a poisťovňami, jednak medzi štátom a poisťovňami a nastaví správne motivácie. Myslím si, že aj v manažmente pacienta máme veľké rezervy.

Čo si máme pod tým predstaviť? Efektívnejšie objednávanie na výkony, menej predpísaných liekov, alebo čo konkrétne?

Dá sa hovoriť o veľkom počte opatrení. Veľkou otázkou je napríklad manažment pacientov v nemocniciach. Dosť často vidíme, že sú obrovské rozdiely aj v chorobnosti, koľko infekcií dostávajú pacienti priamo v nemocnici, aj v počte úmrtí. Kvalitu nemocníc až tak nepoznáme, lebo nemáme dáta. V tomto smere treba urobiť viac, aby aj ľudia vedeli, do čoho idú, kto je najlepší, prečo, aby aj pacienti, aj doktori boli zainteresovaní do zvyšovania kvality. Dá sa hovoriť aj o tom, ako môžu poisťovne motivovať pacientov – či už finančne, alebo inak.

Môže eHealth zefektívniť zdravotníctvo?

Môže, ale zatiaľ ohlasy nie sú až také pozitívne. To, čo je budúcnosť v zdravotníctve, sú technológie, ktoré jednak dokážu aj motivovať človeka, aj posielať informácie do systému či už cez smartfóny, smarthodinky, alebo hocičo iné. Digitalizácia je nevyhnutná. Ale zdá sa, že akýkoľvek veľký projekt, ktorý robíme v štátnom IT, nejde hladko. Nezvládame to tak, ako by sme mali.

Ste kritikom investičnej výnimky, uvoľnenie dlhovej brzdy nepovažujete za dobrý nápad ani v prípade diaľnic. Je v rozpočte dosť peňazí na rýchlostné cesty a diaľnice?

My sme vyčíslili, že ak vláda dodrží svoje ciele, potom bez toho, aby bola dlhová brzda limitujúcim faktorom, je k dispozícii 9 miliárd eur. Zatiaľ vidíme, že diaľnice sa nestavajú, a nie preto, že nie sú peniaze, ale nestavajú sa z nejakých iných dôvodov. Pozrite sa na obchvat Bratislavy. Koľko kilometrov máme už postavených? Žiadne. Vtedy argumentovali: prečo sa na tento projekt pozerá tím hodnoty za peniaze, oddiali sa tým štart a nie je rovnocenná alternatíva stavať zo štátnych a z PPP, pretože z PPP môžeme stavať ihneď. Teraz vidno, že najväčšia priorita bola vykúpiť pozemky, ale potom ten proces už nefunguje. Myslím si, že plánovanie a manažovanie výstavby diaľnic sú na Slovensku veľký problém. Keď sa upravovali ciele (zvyšoval deficit – pozn. red.), na diaľnice sa pridalo nula eur. To nesvedčí o tom, že je to najväčšia priorita.

Slovensko malo vlani dlh okolo 51 % HDP. Je to vysoký dlh alebo nie je?

Dlh vysoký nemáme, ale nemáme ho ani v takom pásme, že by sme mohli povedať, že je všetko v poriadku. Nie sme pripravení na nepríjemné správy.

Argument, že Nemecko má vyšší dlh, v našom prípade asi neobstojí.

Také Japonsko má ešte vyšší dlh. Keď sme sa s OECD aj MMF pozerali na to, kde sú tie hranice, pri ktorých môžeme z pohľadu rizík relatívne dobre spať, tak v prípade ekonomík ako naša je to pod 40 percent.

Foto – TASR

Spolu s ekonómom Michalom Horváthom ste pred pár rokmi presvedčili politikov, že je rozumné vytvoriť rozpočtovú radu, ktorá bude dohliadať na to, ako vláda hospodári. Rozpočtová rada vznikla pred šiestimi rokmi. Je to už sebavedomá inštitúcia?

Mne sa to ťažko hodnotí, lebo som v tomto smere určite zaujatý. Keď hľadáme, či je to úspech alebo kde by sme mohli ešte niečo vylepšovať, snažíme sa počúvať skôr externých odborníkov aj v zahraničí, ktorí sa pozerajú na všetky nové fiškálne inštitúcie. Je fakt, že sme mali výhodu, že sme s touto koncepciou prišli dva roky predtým (v roku 2009 – pozn. red.), ako to Európska komisia presadzovala vo všetkých členských štátoch. Vidno to aj v komunikácii: dosť veľa zástupcov týchto inštitúcií nás žiadalo o odbornú pomoc a rady, ako to zlepšovať. V komunite máme dobré meno aj renomé. Z tohto pohľadu to považujem za úspech. Ten som meral aj tým, do akej miery sa v parlamente a médiách diskutuje alebo sa citujú materiály, ktoré robíme, a myslím si, že je to v poriadku. Ale pre mňa je najväčšou hodnotou inštitúcie ľudský kapitál, ktorý tu máme.

Materiály rozpočtovej rady sú často kritické, upozorňujete v nich na problémy a riziká v rozpočte. Boli tlaky politikov veľké, keď ste ich mali zverejniť?

Materiál, ktorý na rade pripravujeme a schvaľujeme, predtým nevidí žiaden politik. Štábnou kultúrou je (a robia to aj iné fiškálne rady), že predtým, ako materiál zverejníme, ho posielame na ministerstvo financií na kontrolu faktov. Aj oni si museli zvyknúť na to, že to neposielame preto, že to môžu prepísať alebo niečo navrhnúť. Ale niekedy sú tlaky, keď je už materiál vonku. Aj ja som si musel vypočuť, že som ajatolláh. Ale naše názory sú vždy podložené číslami a analýzami. My nemáme byť na bojisku politických názorov – máme dať svoj pohľad, niekto s tým môže súhlasiť, niekto nie a to je úplne v poriadku.

V jednom z blogov ste naznačili, že rozpočtová rada by už možno mohla mať viac právomocí. Ktoré napríklad?

To sú zatiaľ filozofické debaty, ktoré sa vedú aj na európskej úrovni. Osobne si myslím, že Komisia by pri hodnotení pravidiel podľa Paktu stability a rastu mala brať do úvahy názor národných fiškálnych rád. My sme tu bližšie, lepšie poznáme domáce prostredie a oni majú jedného-dvoch analytikov na krajinu, ktorí nemôžu pokrývať všetky oblasti. Potom sú odvážnejšie návrhy, zatiaľ len v teoretickej rovine. Bolo by možno dobré, keby fiškálne rady hovorili, ako by mali vyzerať ciele deficitu v strednodobom horizonte. Vláda ich môže naplniť či už príjmami, alebo výdavkami podľa toho, či je pravicová alebo ľavicová, ale bol by daný cestovný plán, ktorý by vypracovala rozpočtová rada. Nemyslím si, že sa to stane v najbližšom období, ale už sa o tom hovorí. Napokon, aj rozpočtové rady boli pred desiatimi rokmi sci-fi.

Začiatkom februára vás poslanci schválili za viceguvernéra NBS. Čomu konkrétne sa chcete v banke venovať?

Najskôr ma musí ešte vymenovať prezident. Druhá vec je, že o náplni práce rozhoduje banková rada. Zrejme to bude oblasť menovej politiky, štatistiky a výskumu, čo mal pod palcom predchádzajúci viceguvernér. Vzhľadom na to, že na jednotnú menovú politiku nemáme až taký priamy dosah, NBS sa musí venovať témam, ktoré dokážu eliminovať šoky, ktoré môžu zasiahnuť Slovensko. Potrebujeme do bodky analyzovať trh práce, fiškálnu politiku aj makroobozretné politiky vo finančnom sektore.

NBS sa vyčíta, že málo komunikuje. Mala by viac hovoriť o dôležitých veciach?

Zatiaľ som NBS z tohto hľadiska neposudzoval. Môžem len povedať, že kdekoľvek som doteraz robil, vždy som sa snažil komunikovať o tom, čo robíme a prečo. Podľa mňa treba prinášať zaujímavé analýzy a nezávislé pohľady a je dôležité, aby ľudia o tom vedeli. NBS musí byť sebavedomá, dynamická inštitúcia so svojím názorom na dôležité veci v tejto krajine.

Zadlženosť domácností na Slovensku rastie. Myslíte si, že sa zadlžujeme už priveľmi?

Treba sledovať, či sa nevytvárajú nepríjemné bubliny či už na trhu nehnuteľností, alebo úverov. Keď sme sa v rozpočtovej rade pozreli na rovnovážne rasty na Slovensku, zatiaľ sa zdalo, že trh nehnuteľností ešte nevykazuje výraznú bublinu, no videli sme, že rast úverov je už nadmerný a signalizuje malé prehrievanie ekonomiky. Určite to bude v najbližšom období téma, ktorej sa treba viac venovať. Centrálna banka sa na jednej strane snaží stimulovať hospodársky rast cez nízke úrokové sadzby, na druhej strane to nemá byť niečo nerovnovážne a treba sledovať, či nie sú rasty priveľké. Mňa táto otázka celkom zaujíma a rád sa na to pozriem aj detailnejšie.

Čo si myslíte o politike Európskej centrálnej banky? Časť odbornej verejnosti kritizuje jej politiku kvantitatívneho uvoľňovania, zjednodušene: tlačenia eur do ekonomiky.

Myslím si, že neštandardné menovopolitické nástroje sú nevyhnutné. Ale to, čo treba robiť, je porozumieť aj nákladom, nielen prínosom. Či už ide o negatívne úrokové sadzby a väzby na finančnú stabilitu celého bankového sektora, alebo kupovanie privátnych aktív a možnosť utrpieť straty na týchto portfóliách. Ale ja apriori neodmietam tieto nástroje. Myslím si, že centrálne banky museli prísť s inovatívnymi nástrojmi, aby situáciu zachránili. Ako vidíme v Spojených štátoch, politika Fedu dokázala relatívne rýchlo stabilizovať ekonomiku.

Ako pomohol eurozóne euroval?

Podľa mňa euroval má svoje miesto v systéme eurozóny. Pre mňa to má zmysel najmä v súvislosti so záchranou vo finančnom sektore; samozrejme, až potom, ako utrpeli straty aj akcionári, aj nezabezpečení veritelia inštitúcií. Zároveň si myslím, že euroval bude mať relatívne silnú úlohu v pomoci krajinám, ktoré sú v likviditnej núdzi, ale nie krajinám, ktoré sú nesolventné. Podporujem euroval, ale od začiatku som nepodporoval program pre Grécko, pretože si myslím, že bolo treba hneď na začiatku urobiť vážnu reštrukturalizáciu dlhu. Som veľkým zástancom reštrukturalizačných mechanizmov pre štátne dlhy. Podľa mňa eurozóna bez toho neprežije.

Veľa sa teraz hovorí o kryptomenách, či majú nejaký význam a hodnotu. Čo si myslíte o bitcoine?

Osobne mám isté problémy s bitcoinom. To, čo iní vnímajú ako výhodu, že to funguje mimo štátneho systému, tiež znamená, že to priťahuje aj ilegálne aktivity. Ja to nevnímam ani ako investičnú príležitosť. Najhoršie je, keď na tú vlnu naskočia obyčajní ľudia, ktorí si možno neuvedomujú, že je to výrazne volatilná investícia. Môže to mať svoje miesto, ale vôbec to nie je pre bežných občanov.

Mali by vlády alebo centrálne banky kryptomeny regulovať?

Na Slovensku to nie je veľká téma. Vo svete je to predmetom diskusií aj z pohľadu prania špinavých peňazí, aj možno z toho pohľadu, že do toho išli viacerí malí investori bez toho, aby to vedeli posúdiť. Pre mňa je tá téma zaujímavá predovšetkým z pohľadu blockchainovej technológie. Podľa mňa môže transformovať finančný systém.

Ľudovít Ódor
Po skončení štúdia na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK bol analytikom finančných trhov. V roku 2003 prišiel na ministerstvo financií ako riaditeľ Inštitútu finančnej politiky, v rokoch 2005 až 2010 bol členom Bankovej rady Národnej banky Slovenska (NBS), neskôr bol poradcom premiérky a ministra financií. Od júna 2012 bol členom Rady pre rozpočtovú zodpovednosť. Začiatkom februára 2018 ho poslanci zvolili za viceguvernéra NBS.

Teraz najčítanejšie