Bol tu socializmus či komunizmus? Totalita, ktorá trestala smrťou

1. Existovalo Československo aj počas vojny?

Rozdelenie Československa započala v roku 1938 okupácia Sudet Nemeckom, juhu Slovenska a Podkarpatskej Rusi Maďarskom a niektorých československých obcí Poľskom. Petržalku a Devín pričlenili k Nemecku. V priebehu piatich marcových dní roku 1939 vznikol Slovenský štát (neskôr Slovenská republika) a nemecký Protektorát Čechy a Morava, kým Podkarpatská Rus vyhlásila 15. marca nezávislosť, no hneď ju obsadilo Maďarsko.

Československo bolo počas vojny kompletne rozkúskované, ale v Londýne napriek tomu fungovala československá vláda na čele s Edvardom Benešom, hoci ten už v roku 1938 z postu prezidenta odstúpil.

Aby to bolo ešte zamotanejšie, treba pripomenúť, že v Prahe počas vojny prezidentoval Emil Hácha a v Bratislave Jozef Tiso. Kým ešte v marci 1939 sa Beneš podpisoval ako „bývalý prezident Československej republiky“, v septembri to bol už „druhý prezident…“

Aj na tejto drobnosti vidieť, že on aj ním vedená exilová reprezentácia trvali na teórii právnej kontinuity štátu. Tá predpokladala neplatnosť Mníchovskej dohody, neplatnosť všetkých ústavných a iných aktov v dobe neslobody, neplatnosť Benešovej abdikácie i kontinuitu hraníc.

Iný názor mali napríklad Vladimír Hurban – veľvyslanec, ktorý odmietol Nemcom vydať ambasádu vo Washingtone, či Štefan Osuský, ktorý urobil to isté v Paríži a s francúzskym premiérom Daladierom dokonca podpísal zmluvu o obnovení česko­slovenskej armády vo Francúzsku. Ich teória hovorila, že jedinými legitímnymi predstaviteľmi ČSR sú veľvyslanci, ktorí neuznali okupáciu a odmietli odovzdať svoje úrady Tretej ríši, zatiaľ čo Beneš abdikoval a je teda len súkromnou osobou.

Nakoniec však vyhral on. Jeho vládu i štát, ktorý reprezentovala, uznali počas vojny Veľká Británia, ZSSR aj Francúzsko a ako s reprezentantom štátu s ním aj rokovali.

Z tohto titulu Beneš napríklad začal vydávať prvé dekréty a koncom roka 1943 podpísal v Moskve československo-sovietsku zmluvu, ktorá už predznamenala budúce medzinárodné smerovanie i vnútornú politiku povojnového štátu. Oboje sa potvrdilo 5. apríla 1945 na zasadnutí vlády a Slovenskej národnej rady v Košiciach.

 

2. Správali sa Slováci k Maďarom tak, ako Česi k Nemcom?

„Košickým vládnym programom sa položili základy ľudovo-demokratického politického systému, ktorý sa odlišoval od vojnového totalitného systému aj od predmníchovskej parlamentnej demokracie,“ píše Michal Barnovský v knihe Na ceste k monopolu moci.

Program už spomína napríklad Národný front a jednou z dôležitých otázok, ktorými sa zaoberal, boli aj občania nemeckej a maďarskej národnosti. Antinacistom a antifašistom mal byť zaistený návrat do republiky. Ostatným malo byť zrušené občianstvo, ale mohli oň znovu požiadať a úrady o ňom mali individuálne rozhodovať.

Skončilo sa to však inak – napríklad divokým vyháňaním či zabíjaním a luza nebrala veľké ohľady ani na antinacizmus.

Zo slovenského územia mali byť vysídlení karpatskí Nemci, z ktorých väčšina s postupom Červenej armády utekala na západ. Tých, čo sa vrátili, internovali v pracovných a zberných táboroch a neskôr vysídlili do Nemecka. Táto menšina tak takmer zanikla.

So slovenskými Maďarmi to bolo inak. Naši politici tlačili na vysídlenie podľa sudetonemeckého vzoru, ale po skúsenostiach s divokým a násilným vyhnaním Nemcov sme sa s Budapešťou dohodli na výmene obyvateľstva podľa etnického kľúča. Celkovo z Maďarska či už v rámci dohody, alebo nútene odišlo takmer 72-tisíc osôb slovenskej národnosti – opačným smerom cestovalo takmer 90-tisíc Maďarov.

Priebeh akcie nebol taký násilný ako v českých krajinách. Maďari odsunutí do vysídleného českého pohraničia sa mohli vrátiť na Slovensko, obnovili im aj občianstvo. Netreba však zabúdať, že československý štát na Maďarov uplatnil teóriu kolektívnej viny.

 

3. Prebiehali aj na Slovensku v 50. rokoch politické procesy?

Pri čítaní publikácií ako Proces s vedením protištátneho sprisahaneckého centra na čele s Rudolfom Slánským čitateľovi napadajú otázky, ako mohol niekto veriť absurdným výpovediam vynúteným mučením. A ako mohli vzdelaní ľudia po prenosoch procesov v rozhlase volať „psovi psiu smrť“ a písať o týchto procesoch lživé knihy? A boli by sme dnes imúnnejší?

Nech je, ako chce, inscenované verejné procesy, v rámci ktorých súdili údajných sprisahancov, agentov cudzích špionážnych služieb, vlastizradcov a záškodníkov, a po ktorých často nasledovala slučka, boli integrálnou súčasťou prvých rokov komunistickej vlády a súviseli s takzvaným zostrovaním triedneho boja. Ako ukazuje aj Slánského prípad, zomleli aj ľudí, ktorí ich v ČSR zavádzali.

Takéto procesy sa konali aj na Slovensku. V Slánského procese v Prahe dostal trest smrti Vladimír Clementis. Pred súdom v Bratislave sa v procese s buržoáznymi nacionalistami ocitli aj jeho kamaráti a spolustraníci ako Gustáv Husák a Ladislav Novomeský.

V procese proti „vlastizradným biskupom“ sa na lavici obžalovaných ocitli tak arizátor biskup Ján Vojtaššák, ako aj neskorší nositeľ ocenenia Spravodliví medzi národmi, grékokatolícky biskup Pavol Peter Gojdič.

Obzvlášť nechutne dnes pôsobí brožúrka Proces proti velezradným fabrikantom, veľkostatkárom a zapredancom. Nielenže zachytáva prepis procesu, ale údajnú záškodnícku činnosť partizánskeho veliteľa Viliama Žingora a spoluobvinených podáva sugestívnym beletristickým spôsobom („Žingor sa nikdy vážne nestaral o prácu… Práca bola v jeho očiach niečím ponižujúcim…“), pridáva fotografie z pojednávania i výzvy pracovných kolektívov.

Zo Šamorína písali: „Žiadame veľmi dôrazne o najprísnejšie potrestanie rozvratníkov, ktorí usilovali o rozvrat našej ľudovodemokratickej republiky i o rozbíjanie našich jednotných roľníckych družstiev… Zároveň sa zaväzujeme, že všetky jesenné práce v našom okrese splníme do konca októbra.“

4. Malo Slovensko rovnoprávne postavenie v rámci ČSSR?

Otázku postavenia Slovenska v spoločnom štáte riešili politici dlhšie, než tento štát vôbec trval. Zaoberala sa ňou už Clevelandská dohoda z roku 1915 i Pittsburská dohoda z roku 1918, ktoré hovorili o samospráve Slovenska.

ČSR však vznikla a dvadsať rokov fungovala ako unitárny štát. Zároveň s tým existovalo aj autonomistické hnutie, ktorému pomohol až Mníchov.

Spory o to, ako bude republika vyzerať po druhej svetovej vojne, sa prejavili už v exile. Kým Beneš bol za unitárny štát, Osuský požadoval v podstate až federálne usporiadanie, podobne aj Hodža. Vyskytli sa tiež hlasy za pokračovanie slovenskej samostatnosti či hlasy za spojenie so Sovietskym zväzom – ale s demokratickým režimom.

Aj tu vyhrala Benešova predstava. Slovenskú národnú radu, ktorá sa vyhlásila za najvyšší zákonodarný a výkonný orgán na Slovensku, v roku 1945 marginalizovali; podobne sa menilo aj postavenie Zboru povereníkov. Ústava z 9. mája roku 1948, ktorá už nehovorila o československom národe a ktorú Beneš nepodpísal a potom odstúpil, síce obsahovala vetu, že „Zboru povereníkov (poverencom) prislúcha v zásade všetka moc vládna a výkonná na Slovensku s výnimkou vecí národnej obrany, zahraničnej politiky a obchodu“, ale jeho kompetencie sa v skutočnosti zmenšovali.

Aj tak šlo o ilúziu, keďže centrom skutočnej moci bola komunistická strana a jej vedenie. V socialistickej ústave z roku 1960 sa Zbor povereníkov už nespomína vôbec a Slovenská národná rada len s obmedzenými kompetenciami.

Keby sme na chvíľu nebrali do úvahy, kto v skutočnosti držal moc, tak by sa prelomom bol stal zákon o československej federácii z roku 1968. Až do rozpadu štátu popri sebe vďaka nemu fungovali Federálne zhromaždenie, Česká národná rada i SNR, ako aj federálna a dve republikové vlády. Lenže odmyslieť sa to nedá.

Normalizácia zatlačila problém postavenia Slovenska do úzadia, naplno však prepukol hneď po revolúcii: na ulici formou nacionalistických demonštrácií, ale aj v politike, kde sa začali dlhé a nakoniec neúspešné rokovania o štátoprávnom usporiadaní.

 

5. Čo sa dialo po okupácii v roku 1968?

Alexander Dubček viedol komunistickú stranu ešte sedem a pol mesiaca po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968. Ako píše v pamätiach Nádej zomiera posledná, „aspoň z mojej strany a zo strany mojich spojencov to bol organizovaný ústup, kde sme ani piaď územia nevydali bez vykalkulovaného odporu. Až do apríla 1969, keď bol Husák uvedený do funkcie nového prvého tajomníka strany, nebolo čistiek, zatknutí a ani perzekúcií.“

Ešte začiatkom októbra 1968 sa veľká časť československých predstaviteľov snažila ako-tak presadzovať štyri základné stanoviská: inváziu a okupáciu nepovažovala za legitímnu; odmietala, že by v Československu bola prebiehala „kontrarevolúcia“; neakceptovala kritiku československej odpovede na tzv. varšavský list; a trvala na Akčnom programe KSČ z apríla 1968.

Sovieti ich však donútili podpísať dohodu o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na území ČSSR. Dubčeka z toho vynechali, ale ako poslanec za ňu hlasoval a v pamätiach spomínal „taktické dôvody“.

Dôveru Moskvy ani ľudí, čo cítili šancu na moc, si nezískal. Navyše, ako v knihe Duben 1969 píše historik Zdeněk Doskočil: „Reformátori prestali byť skutočnými vodcami svojho národa. Pokiaľ neprešli na realistické postoje, zostali len ako uctievané ikony potlačovaného obrodného procesu. Ich politika po vstupe vojsk, keď sa snažili vyhovieť úplne protichodným požiadavkám Sovietov a občanov, ich privádzala do stále hlbšej izolácie…“

Funkciu prvého tajomníka ÚV KSČ získal Gustáv Husák, ktorý za rok prešiel neuveriteľným názorovým obratom od (verbálneho?) stúpenca reforiem k ich ostrému kritikovi. Aby bol obrat dokonalý, treba spomenúť, že Dubček bol jedným z tých, ktorí v auguste 1969 podpísali takzvaný „pelendrekový zákon“ namierený proti demonštráciám.

 

6. Bola normalizácia porovnateľná s 50. rokmi?

Pred časom v Česku prebiehala debata o tom, či normalizačný režim bol totalitou alebo nie. Redaktor časopisu Respekt a chartista Jaroslav Spurný k tomu v SME vtedy napísal aj toto: „Nikto nemôže vyvrátiť skutočnosť, že to bola doba, v ktorej udávala tón primitívna a zlá ideológia, ktorá vyžadovala od všetkých svojich občanov takmer bezpodmienečnú poslušnosť. Samozrejme, mocní tej doby nehovorili občanom do ich intimity, ale navonok boli občania nútení prejavovať každodennú lojalitu režimu, ktorý bol bezpochyby zločinný. Mohli odmietnuť, ale pritom mali pred sebou vidinu väzenskej brány.“

V knihe Hľadanie a blúdenie v dejinách sa historik Ivan Kamenec venuje aj fenoménu strachu. Netvrdí, že bol v našich dejinách určujúcou silou, „no treba povedať, že tento faktor v nich bol a v určitých situáciách ich nesporne citeľne ovplyvňoval – či už v oficiálnej politickej, alebo v ,malej‘ občianskej rovine“.

Fenomén strachu sa podľa Kamenca nerozlučne spája s tézou o nevyhnutnosti politiky menšieho zla, ktorá sa objavila v roku 1939 i o tridsať rokov neskôr. Vtedy „fenomén strachu nepôsobil iba v oblasti perzekúcie (nebola taká brutálna ako v päťdesiatych rokoch), ale stal sa aj nevyhnutnou súčasťou vládnucej ideológie a propagandy“.

 

7. Mali sme tu komunizmus?

Od roku 1945 sa politický systém označoval ako ľudovodemokratický. Ústava z roku 1960 v tretej vete hlása, že „socializmus v našej vlasti zvíťazil!“ a v piatej, že „prechádzame k budovaniu vyspelej socialistickej spoločnosti a zhromažďujeme sily na prechod ku komunizmu“ .

Nepodarilo sa – k teoreticky vrcholnej spoločensko-ekonomickej forme sa za 70 rokov nedopracoval ani Sovietsky zväz.

Politický režim sa nazýva komunistickým preto, lebo vládla komunistická strana. Jej politika sa menila a jej rôzne podoby popisujú napríklad pojmy stalinizmus, socializmus s ľudskou tvárou, stalinizmus s ľudskou tvárou či reálny socializmus.