Tiso nechal vraždiť Židov, považoval ich za škodcov. Prečo potrestali viac Maďarov?
Štvrtý diel seriálu Dejiny Slovákov: Slovenský štát. Museli sme Židov deportovať? Bolo povstanie dielom komunistov? Prečo po vojne potrestali viac Maďarov ako Slovákov?
1. Malo Slovensko v marci 1939 na výber?
Keď si Adolf Hitler 13. marca 1939 zavolal Jozefa Tisa do Berlína, predseda HSĽS mal na výber len zlé možnosti. Nemecký minister zahraničia pred ním mával správami o zhromažďovaní maďarských vojsk na hraniciach Slovenska a spolu s Hitlerom dával najavo, že ak sa Slovensko neosamostatní, Berlín ho nechá napospas susedom. Rozbitie Československa preto bolo najslabším článkom povojnovej obžaloby proti Tisovi, ktorý čelil brutálnemu ultimátu.
Druhá vec je, čo on a HSĽS s krajinou urobili. Už od vyhlásenia autonómie v októbri 1938 ľudáci cieľavedome pracovali na vybudovaní totalitného a neľudského režimu, ktorého bol Jozef Tiso od roku 1942 oficiálnym vodcom po vzore Adolfa Hitlera.
Po zrušení ostatných politických strán Tiso vyhlásil: „Musia sa zmieriť s tým, keď im národ teraz hovorí: vy teraz ostanete pekne ticho a ticho znamená utiahnuť sa, držať jazyk pekne za zubami.“ Slovom, národ sme my v HSĽS (ktoré v demokratických voľbách nikdy nezískalo väčšinu) a ostatní majú smolu. Žiadny pokrok vo vede či umení to nemôže vyvážiť.
2. Zachránil Tiso Židov?
Jozef Tiso zachránil pomocou prezidentských výnimiek 30- až 40-tisíc Židov. Tak vravia mýty. Protižidovská legislatíva – ktorej Tiso ako kňaz dodával po celý čas „morálne“ krytie – mu naozaj umožňovala ochrániť časť Židov pred perzekúciami udeľovaním prezidentských výnimiek. Historik Ivan Kamenec odhadol ich celkový počet na najviac tisíc. Každá chránila držiteľa i jeho rodinu – spolu asi päťtisíc ľudí.
Nedá sa celkom vylúčiť, že v časti prípadov k tomu Tisa viedlo svedomie, ale výnimky dostávali najmä pre hospodárstvo „nepostrádateľní“ Židia. Podobný proces prebiehal aj v iných krajinách. Časť Židov mohla osud oddialiť pomocou úplatkov alebo vďaka tomu, že ich jednoducho v danej chvíli nebolo možné nikým nahradiť. Po čase však zväčša prišiel rad aj na nich.
Preto keď Tiso rozhodoval o výnimkách, obrátila sa napríklad 25. septembra 1941 jeho kancelária na všetky ministerstvá a úrady, aby jej nahlásili zamestnancov, u ktorých odporúčajú výnimky. Žiadny humanizmus, zväčša len chladná kalkulácia.
3. Museli sme Židov deportovať?
Politika menšieho zla. Tak sa označuje predstava, že prenasledovaním Židov zachránil režim Slovensko pred ešte väčšou pohromou. Aj na základe skúseností iných krajín vieme, že to nebola pravda. Vieme aj to, že Nemci na Slovensko tlačili, aby „vyriešilo“ svoju židovskú otázku.
Nič na tom nemenia povojnové vyhlásenia nemeckého vyslanca Hannsa Ludina, že iniciatíva vyšla výlučne od bratislavskej vlády. Tvrdil tiež, že Nemecko by Slovensko za pasivitu nepotrestalo. Treba to považovať za jeho pokus zachrániť si kožu.
Hitlerovský nátlak však na Slovensku našiel veľmi ochotných vykonávateľov. Boli sme jedinou krajinou, ktorá svojich Židov perzekvovala len vlastnými silami. Od prvých protižidovských noriem až po ich vysťahovanie za hranice štátu všetko iniciatívne riadil ochotný aparát podriadený HSĽS.
Ako cituje Ivan Kamenec, predstavitelia režimu sa radi chválili, že „Slovensko je po Veľkonemeckej ríši prvý európsky štát, ktorý sa podujal riešiť židovskú otázku dôkladne … a štáty juhovýchodnej Európy budú v mnohých veciach brať Slovensko za príklad“.
4. Bol Tiso umiernený?
Áno, v kontexte vojnovej republiky bol Jozef Tiso umiernený. Presnejšie menej radikálny. Ťažko totiž za umierneného označiť kňaza, ktorý ešte päť mesiacov po začiatku deportácií v auguste 1942 na adresu rozhorčenia, ktoré v časti spoločnosti vyvolali, odpovedal:
„Vraj či je to kresťanské, čo sa robí so Židmi. Je to ľudské? Nie je to rabovka? Ja sa pýtam, je to kresťanské, keď sa národ chce zbaviť svojho večného nepriateľa? … Že Slovákovi židovský živel ohrozoval život, o tom nikoho netreba presviedčať. Bolo by to vyzeralo ešte horšie, keby sme sa neboli od nich očistili. A urobili sme tak podľa príkazu božieho: Slovák, zhoď, zbav sa svojho škodcu.“
Ešte radikálnejšie však bolo krídlo okolo Vojtecha Tuku a Alexandra Macha, ktoré likvidáciu Židov presadzovalo a po rokovaniach v Salzburgu v roku 1940 dočasne získalo s podporou Hitlera nad prezidentom prevahu.
Tiso sa však všetkých neľudských krokov verejne zastával a aj po vojne pred súdom odmietal akúkoľvek kritiku. Vyhlásil, že by opäť zopakoval všetky svoje rozhodnutia a jeho obhajca Ernest Žabkay spomínal: „Tvrdil nám, že keby odsúdil čokoľvek, čo Nemci popáchali, alebo ľutoval obete, vysvetľovali by si to, že sa zlomil a doznáva vinu.“
5. Existovala kritika zvnútra?
Vojenská podpora Hitlerovho Nemecka, totalitný režim, zbavenie akýchkoľvek práv veľkej časti občanov a ich deportácie, či arizácie sprevádzané veľkou korupciou, to všetko vyvolávalo kritiku opozície v ilegalite, ale aj režimu viac či menej naklonených ľudí.
Ľudácka tlač otvorene kritizovala klientelizmus pri arizáciách, ktoré inak považovala za správne. V konzervatívnom krídle to zas bol napríklad minister školstva Jozef Sivák, kto Židom reálne pomáhal.
Samostatnou kapitolou sú cirkvi. S katolíckou cirkvou spriahnutý režim ignoroval protesty Vatikánu, ale existovali kňazi, ktorí krstili Židov, aby ich zachránili. Niektorých za to stíhali, niektorí si za to však dali zaplatiť.
Rímsko-katolícki biskupi v memorandách kritizovali prijatie Židovského kódexu a neskôr aj deportácie. Hoci sa im dá vyčítať, že sa zastávali najmä konvertitov. Kritickejší boli predstavitelia evanjelickej cirkvi.
6. Aké problémy spôsobilo Nemcom povstanie?
Slovenské národné povstanie vypuklo v čase, keď Červená armáda stála 40 kilometrov od našich hraníc. Povstalci jej chceli otvoriť karpatské priesmyky.
Dúfali, že takmer celé Slovensko by následne bolo veľmi rýchlo oslobodené. Nemci v Maďarsku aj Poľsku by tak mali zo dňa na deň za chrbtom mocného nepriateľa.
Nemci povstanie spočiatku podcenili. Na jeho potlačenie vyčlenili len 3900 vojakov, neskôr ich malo byť najviac 15-tisíc. Optimisticky predpokladali, že do týždňa bude hotovo.
Hneď na začiatku bez boja odzbrojili dve východoslovenské divízie, tvrdý odpor povstalcov ich však od 5. septembra na všetkých bojiskách spomalil. Na záverečnú ofenzívu Nemci v polovici októbra vyčlenili 28-tisíc vojakov. Proti nim stálo 60-tisíc povstalcov, z ktorých bolo asi 12-tisíc partizánov.
Nemci mali približne desaťtisíc mŕtvych, ranených a nezvestných. Horné odhady o stratách Slovenska vrátane represií po potlačení povstania hovoria o 19-tisíc obetiach (Jaroslav Hrbek, Vít Smetana – Draze zaplacená svoboda, Paseka, 2009).
7. Mohol Stalin pomôcť SNP viac?
Sovietsky zväz pristupoval k SNP inak než k povstaniu vo Varšave. Kým poľský prozápadný odboj nechal Stalin vykrvácať, pre Slovensko mal inú politickú stratégiu.
Vedenie Červenej armády bolo mesiace vopred informované o plánoch odbojárov, ale k priamej pomoci sa stavalo skepticky. Dokonca ešte 26. augusta odvolalo plánovaný pomocný úder cez karpatské priesmyky. Po vypuknutí SNP však Stalin nariadil urýchlene uskutočniť východokarpatskú operáciu.
Prvé dodávky sovietskych zbraní dorazili na povstalecké územie už v noci zo 4. na 5. septembra 1944. Od jari Sovieti počítali s tým, že bojujúcemu Slovensku dodajú výzbroj pre 50-tisíc vojakov. To sa však ani zďaleka nepodarilo.
Slovenská národná rada do Londýna 20. septembra napísala: „Sovietska pomoc prichádza, ale nie v miere, ktorá by našu situáciu podstatne zlepšila.“
Obrovským prínosom naopak bolo vyslanie samostatnej stíhacej jednotky zloženej z českých a slovenských pilotov lietajúcich na sovietskych strojoch.
Za SNP zaplatila Červená armáda hroznú cenu. Narýchlo a nedostatočne pripravený útok v Karpatoch ju stál 130-tisíc padlých, ranených a nezvestných.
8. Boli medzi povstalcami zločinci?
Vojna bez zverstiev neexistuje a nikdy sa ich nedopúšťa len jedna strana konfliktu. Rozdiel je v tom, či ide o zlyhania jednotlivcov, respektíve konkrétnych jednotiek alebo o kampaň organizovanú z najvyšších miest.
Preto môžeme hovoriť aj o povstaleckých zločinoch. Najznámejšie prípady sa vyskytli ešte pred začiatkom SNP. Partizáni, ktorí nedbali na koordináciu s armádou, po Slovensku prepadávali Nemcov a v niekoľkých prípadoch zavraždili bezbranných zajatcov.
Partizánska brigáda Jána Nálepku pri Bielom Potoku postrieľala 100 až 120 Nemcov. Vojaci v Martine zas 27. augusta v Martine na popud Veličkových partizánov zadržali nemeckú vojenskú misiu. Súčasťou skupiny boli aj dve ženy a dve dievčatá, všetkých zabili. (Jozef Jablonický v knihe Povstanie bez legiend píše o troch ženách.)
Sovietsky partizánsky štáb riadený z Kyjeva pri Sklabini zriadil čosi ako poľný súd. Podľa Jablonického ním prenesené sovietske metódy na Slovensko zabili sto ľudí.
„Išlo o vyvrcholenie teroru páchaného na neozbrojených zajatých, resp. zadržaných osobách … Nezmyselné zabíjanie začali niektorí partizáni.“
9. Bolo SNP dielom komunistov?
Slovenskí komunisti sa na príprave povstania veľmi aktívne podieľali. Dlho navyše boli najaktívnejšou zložkou odboja, ale napriek tomu sa nedá hovoriť, že povstanie bolo ich dielom.
Vianočná dohoda z decembra 1943 zjednotila všetky zložky odboja, no existovala medzi nimi nevraživosť. Vojenskú časť vystúpenia proti Nemcom pripravovali dôstojníci slovenskej armády zoskupení okolo Jána Goliana a spojení s vládou v Londýne.
Vplyv komunistov na nich bol na rozdiel od partizánov často vedených sovietskymi dôstojníkmi len veľmi obmedzený a pred aj v priebehu SNP sa prejavili vzájomné spory. Pred ním to boli nedisciplinovaní partizáni, ktorí viac poslúchali rozkazy sovietskeho velenia v Kyjeve ako stratégiu Goliana a spol.
Počas samotného povstania zas spory o to, kto partizánom velí. Komunistom sa nepáčila verzia, že to má byť vojenské velenie armády, ktoré považovali za predĺženú ruku
vlády v Londýne a tým aj Západu. Golian a po ňom Viest celkom prirodzene chceli mať rozhodovacie právomoci nad všetkými bojujúcimi jednotkami.
10. Ako potrestali predstaviteľov vojnového režimu?
Historik Jan Rychlík v knihe Česi a Slováci ve 20. století uvádza presné štatistiky o počte odsúdených v retribučných súdoch s vojnovými zločincami a kolaborantmi, ktoré nasledovali po skončení vojny.
V českej časti republiky bolo dovedna odsúdených 21 342 ľudí. Z nich 713 bolo odsúdených na smrť (443 Nemcov, 293 Čechov, zvyšok iné národnosti).
Na Slovensku bolo do konca roka 1948 (veľká väčšina pred februárom 1948) odsúdených 8962 ľudí. Z nich 76 dostalo trest smrti, ale vykonaný bol len u tridsiatich vrátane Tisa.
Podivné je, že radikálnejší Alexander Mach sa povrazu vyhol. Celkovo prevládali kratšie tresty odňatia slobody, 2896 súdených vyviazlo len s verejným pokarhaním.
Ešte pikantnejšie sú údaje o národnostnom zložení potrestaných. Rychlík cituje správu povereníka spravodlivosti Ivana Štefánika, ktorá síce bola prednesená ešte pred koncom procesov, ale vyplýva z nej, že najväčšiu vinu za podobu vojnového Slovenska niesli Maďari (3722), až za nimi Slováci (1609) a ďalší.
Slovom, súdy oveľa ochotnejšie trestali ľudí z južného Slovenska akokoľvek spojených s Horthyho režimom ako Slovákov zodpovedných za arizácie a holokaust.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
