Bývalý ústavný sudca: Dúfam, že Fico nebude predsedom Ústavného súdu

Ivan Trimaj (1934) začínal ako advokát, ale po siedmich rokoch sa začal venovať tvorbe legislatívy. Počas Nežnej revolúcie poskytoval právne poradenstvo Verejnosti proti násiliu. V roku 1992 sa stal sudcom Ústavného súdu Českej a Slovenskej federálnej republiky. Po vzniku samostatnej Slovenskej republiky bol až do roku 1998 šéfom legislatívneho odboru kancelárie prezidenta Michala Kováča. Odvtedy je na dôchodku, no ešte počas neho spolupracoval s advokátskou kanceláriou Ernesta Valka. Boli blízki priatelia a od jeho smrti už žiadnu aktívnu právnickú činnosť nevykonáva.

Viete si predstaviť, že by sa z premiéra Roberta Fica stal predseda Ústavného súdu?

Predstaviť si to viem, lebo u nás je všetko možné. Ale dúfam, že k tomu nedôjde. Radšej by som ho videl v akejkoľvek inej funkcii ako vo funkcii predsedu Ústavného súdu.

Prečo?

Predovšetkým preto, že odvtedy, čo vstúpil do politiky, nedrží krok s právom. Neštuduje ho a ani ho neuplatňuje. Z veľkej väčšiny oblastí, ktorými sa teraz musí zaoberať, je právo len veľmi malou časťou. Ak by ste sa ho opýtali, kedy naposledy študoval nejakú právnickú literatúru, s výnimkou návrhov zákonov, ktoré podpisuje, tak neviem, čo by vám odpovedal. Ale ako poznám týchto ľudí, nemajú na nič čas.

To znamená, že nespĺňa ani základnú podmienku, a to 15-ročnú právnickú prax?

Ústava hovorí 15 rokov praxe v právnickom povolaní. Možno ich má, možno nie. Určite považujem za právnickú prax to, keď po skončení vysokej školy nastúpil do Právnického inštitútu Ministerstva spravodlivosti SR. Určite právnickou praxou bolo to, keď zastupoval Slovenskú republiku pred Európskym súdom pre ľudské práva.

Nestačí to?

Ak je to pätnásť rokov, tak áno. Ak nie, tak to možno stačí a možno nie. Potom bude treba skúmať ďalšie obdobie. Zatiaľ totiž u nás nikto neriešil, teda neexistuje zásadné rozhodnutie, aspoň ja o tom neviem, čo vlastne znamená prax v právnickom povolaní. Je to funkcia poslanca, či člena vlády?

Čiastočne na to odpoveď môžeme mať, a to v rozhodnutí Ústavného súdu, ktorým prikázal prezidentovi Andrejovi Kiskovi vymenovať ústavných sudcov zo zvolených kandidátov. Výhradu k praxi mal totiž prezident u Jany Laššákovej, ktorá pred vymenovaním bola 15 rokov poslankyňou a členkou ústavnoprávneho výboru. Ústavný súd v tom problém nevidel.

Funkcia poslanca spojená s riadnym výkonom v ústavnoprávnom výbore podľa mňa spĺňa predpoklady právnickej praxe, pretože tam sa takmer završuje legislatívny proces. Druhou vecou už je, ako sa to na výbore posudzuje. Kto tam sedí a mlčí, kto len hlasuje a kto aj pracuje. Fico ako poslanec bol členom ústavnoprávneho výboru, takže aj to treba započítať.

 

A čo funkcia poslanca bez pôsobenia v ústavnoprávnom výbore?

Osobne ju za právnickú prax nepovažujem, no zároveň tým netvrdím, že sa poslanci právom nezaoberajú, ale táto činnosť netvorí prevažnú časť ich práce.

Nevnímate ako omnoho väčší problém to, že ak by sa Robert Fico ústavným sudcom stal, tak by prešiel na Ústavný súd priamo z premiérskej funkcie?

To je druhá vec. Treba sa pýtať, či je to možné a či žiaduce.

A aká je odpoveď?

Možné to je, pretože ústava nerobí v tomto výslovné prekážky. Lenže to, že nie sú tie prekážky výslovné, neznamená, že neexistujú. Máme predsa právne princípy, princíp deľby moci. Prechádzať z výkonnej moci do súdnej bez toho, aby tam bol nejaký časový odstup? Byť predsedom politickej strany, a to nie akejkoľvek, ale najsilnejšej, a na druhý deň sa stať sudcom Ústavného súdu nie je v súlade s princípmi deľby moci.

Aké riziko pri tom hrozí?

Značné. Členovia vlády predkladajú návrhy zákonov, ktoré schvaľujú poslanci. Potom môžu ísť zákony na posúdenie ich ústavnosti na Ústavný súd. Je to zásadný konflikt záujmov, hoci v zákone o konflikte záujmov by ste to takto priamo pomenované nenašli. Ústavu a vôbec ústavné právo však nemôžete vykladať ako kuchársku knihu. Pri jej čítaní jednoducho postupujete podľa napísaného receptu, hoci musím sa priznať, že ja napríklad nikdy neviem, čo je to štipka soli. V ústavnom práve však musíte toho vykladať mnoho.

Nie je odpoveďou na tieto otázky už to, že sa ústavnými sudcami stali poslankyňa Laššáková a jej kolega Mojmír Mamojka?

Prezident rešpektoval stanovisko Benátskej komisie a rozhodnutie Ústavného súdu. Ale keď sa pýtate mňa, tak vnímam stanovisko komisie a rozhodnutie súdu ako pre štát záväzné, no pre mňa kritizovateľné.

Takže s ich menovaním nesúhlasíte?

Nie. Ak ide o radového poslanca, tak to môže byť na hrane. Vedel by som si predstaviť ako ústavných sudcov ľudí, ktorí väčšinu profesijného života venovali riešeniu ústavných problémov, učili ústavné právo na právnickej fakulte, sú členmi ústavnoprávneho výboru. A môžeme byť aj konkrétnejší. Peter Kresák bol sudcom federálneho československého Ústavného súdu. Takže napríklad pri ňom prevažujú body na kandidatúru na ústavného sudcu.

Čiže ide o to, či sa poslanec, ktorý chce ísť na Ústavný súd, predtým dlhodobo venoval ústavnému právu?

Presne. Či mal prevažnú činnosť v oblasti ústavného práva, hoci ústava definuje len všeobecne, prax v oblasti práva. Je však rozdiel medzi tým, či niekto učil ústavné právo na fakulte, bol pri tvorbe ústavnoprávnych predpisov, robil niekoľko rokov poradcu ústavnému sudcovi alebo na mestskom úrade riešil priestupky. Nikomu by predsa nenapadlo, že ak je na miesto primára očného oddelenia predpísaná desaťročná prax, že si do nej započíta aj začiatky na inom oddelení. Všetci vieme, aký je rozdiel medzi očným lekárom a zubárom, medzi chirurgom a internistom. Rovnako aj v práve sú rozdiely medzi jednotlivými oblasťami. A toto kritérium výberu ústavných sudcov by sa malo dostať priamo do zákona, pretože doposiaľ nebola vôľa ho zohľadňovať.

Keď prezident odmietal vymenovať poslancov Laššákovú a Mamojku, tak argumentoval aj tým, že hlasovali za protiústavné zákony. Neplatí tento argument o to viac proti premiérovi, ktorý ich predkladal?

Určite áno. I keď niekedy ide o výklad práva, či zákon je, alebo nie je v súlade s ústavou. To sú prípady, keď možno mať na vec dva názory. No sú návrhy, pri ktorých nemožno mať dva názory. Ak Ústavný súd vyslovil, že zákon umožňujúci stavať diaľnice na ešte nevyvlastnených pozemkoch je protiústavný, tak máme jasný precedens. Ak následne niekto predkladal zákon, ktorý umožňuje to isté v rámci diaľničného obchvatu Bratislavy, tak každý, kto sa tvári ako právnik, vie, že je neústavný. Zároveň však vie, že takýto zákon umožní urobiť tie práce na stavbe skôr, ako Ústavný súd rozhodne, a ak sa aj tak stane, tak rozhodnutie platí len do budúcnosti. Ak by sa dostal premiér na Ústavný súd, bude o tomto zákone rozhodovať niekto, kto o zákonoch rozhodoval prvý raz ako predseda politickej strany, potom druhý raz ako predseda vlády a po tretí raz ako predseda Ústavného súdu. Nájdite mi niekoho, kto v tom nevidí konflikt záujmov. Asi len niekto, kto ho a priori nechce alebo nesmie vidieť.

Stretli ste sa ako dvaja právnici pri riešení nejakého problému s Robertom Ficom?

Viackrát som sa s ním stretol ako riaditeľ legislatívneho odboru prezidenta Michala Kováča a on bol poslancom za Stranu demokratickej ľavice. Ak sa totiž riešili niektoré záležitosti, ktoré mali právny aspekt, tak si ma prezident na takéto stretnutia prizval.

Aký ste z neho mali pocit? Teraz myslím ako z právnika.

Vtedy som z neho mal skôr pocit ako z politika. Vrcholne som napríklad s ním nesúhlasil, keď vyzval premiéra Vladimíra Mečiara a prezidenta Michala Kováča, aby obaja odstúpili, že potom sa upokojí situácia. Hovoril som to vtedy a aj dnes, že nepochopil, že ten rozpor nebol osobný, ale išlo o výklad, čo je demokracia a právny štát.

V tomto kontexte si čo myslíte o tom, ak sa premiér s prezidentom vopred dohadujú na obsadení Ústavného súdu?

Neviem o tom, že by sa tak dohadovali. Nemyslím si, že by sa to udialo.

Ak je to pravda, čo to znamená pre fungovanie krajiny ako právneho štátu?

To by nebolo to najhoršie. Veď prečo by prezident republiky nemohol vysloviť svoj názor o kandidatúre kohokoľvek? Staviate to však do pozície, že išlo o politický obchod. Tak potom dúfam, že nič také sa nestalo. Ak áno, nebolo by to dobré ani pre jedného z nich.

Bolo by pre vás sklamaním, ak by prezident vymenoval Roberta Fica za ústavného sudcu?

Na základe predchádzajúcich rozhodnutí Ústavného súdu mu predsa nič iné nezostáva. Len prípadne opäť rozbehnúť kolotoč s Benátskou komisiou a znovu žiadať o to, čo už povedala a, mimochodom, čo jedna strana úplne ignoruje.

A čo ak by ho vymenoval za predsedu Ústavného súdu?

Podľa znenia ústavy prezident rozhoduje o predsedovi Ústavného súdu autonómne z radov sudcov.

Čiže bolo by to sklamanie?

To by bolo sklamaním.

Prečítajte si

Vyznamenaný Trimaj: Kisku s Kováčom často porovnávam

Ak ste spomenuli Benátsku komisiu, tak ste mysleli apel na vládnu moc, aby sa zvýšilo kvórum pri hlasovaní o kandidátoch na ústavných sudcov?

Áno. Predovšetkým zvýšenie na ústavnú väčšinu 90 hlasov však premiér zatiaľ odmietol s tvrdením, že by sa potom nevymenoval žiaden ústavný sudca.

Nemá pravdu, že opozícia s koalíciou sa nedokážu zhodnúť?

Zásadne s tým nesúhlasím. Politika je umenie možného. To je jej najkrajšia a najpresnejšia definícia. Ak sa niekto zatne a má určité množstvo hlasov, tak k výsledku nedôjde. To však potom nie je dobrý politik. Zoberte si príklad z Nemecka. Angela Merkelová a ani Martin Schulz nechceli spolu vládnuť, pričom Schulz pre to obetoval aj svoju funkciu. Nič iného nakoniec nezostalo. Museli urobiť kompromis v záujme Nemecka.

Myslíte si, že pomôže pri výbere kandidátov na ústavných sudcov, ak sa zvýši kvórum na 90 hlasov? Nepostačovala by väčšina 76 poslancov?

Aj to je lepšie ako súčasný stav. Nie je to však to, o čo ide, teda aby tu vznikol konsenzus relevantných politických strán. To mala na mysli Benátska komisia. Rovnako aj to, aby sa vopred a riadne posudzovali jednotliví kandidáti. Ich občianske aj právnické kvality. Máme pol roka pred voľbou a je o tom ticho. Nikto zatiaľ nepredložil do parlamentu konkrétne návrhy zmeny. A ako tu sedím, tak už ani neočakávam, že sa niečo stane.

A myslíte si, že hneď pri prvej voľbe sa podarí poslancom vybrať osemnástich kandidátov, z ktorých prezident vymenuje deväť ústavných sudcov?

Ak sa nič nezmení na výbere, tak to bude hotové za hodinu.

Ktoré osobnosti by ste vy rád videli na Ústavnom súde?

Nechcem hovoriť konkrétne mená, ale vyberal by som z akademikov, ktorí sa zaoberajú ústavným právom na vysokých školách. Nepoznám kvality týchto ľudí, preto ich nepomenujem, ale bral by som do úvahy aj profesionálnych poradcov ústavných sudcov, ktorých návrhy plénum bez mihnutia oka schvaľovalo. A potom tu máme profesora Mazáka, bývalého predsedu Ústavného súdu, ktorý bol aj generálnym advokátom Súdneho dvora. O ňom však neviem, či by sa chcel na súd vrátiť. Máme ľudí, ktorí možno nie sú dostatočne jazykovo vybavení, aby kandidovali do Luxemburgu či Štrasburgu, to však nie je vážnou prekážkou pre Ústavný súd. A ďalšou skupinou sú advokáti, ktorí sa špecializujú na zastupovanie pred Ústavným súdom.

Čo sa vlastne zmení v živote človeka, keď sa stane ústavným sudcom?

Veľmi mnoho.

Profesor Pavel Holländer povedal, že prerušil akékoľvek dovtedajšie kontakty a prestal chodiť na spoločenské akcie. Platí to?

Samozrejme, ak nejde o kamarátov, ktorí sa vôbec nestarajú do politiky a chodu štátu. S nimi nie je potrebné pretrhnúť kontakty. Prípadne prestať hovoriť so stálymi susedmi. Každopádne platí, že pokiaľ by tí kamaráti, s ktorými ste neprerušili kontakty, začali hovoriť o veciach, o ktorých máte rozhodovať, prípadne by ste v budúcnosti mohli, tak ich musíte vyzvať, aby s témou prestali, alebo sa zdvihnúť od stola a odísť. Bezpodmienečne, aj keby išlo o vášho súrodenca.

Stalo sa vám to niekedy?

Áno.

Ako ste tú situáciu riešili?

Odišiel som. Dotyčnému som povedal, že o tom hovoriť nebudem. To isté platilo aj vtedy, keď som bol v pozícii šéfa legislatívy prezidentskej kancelárie. Bol som v pozícii, keď nebolo možné, aby som vyjadroval svoj názor. Bolo vhodné, aby som sa vyjadril a potom prezident Kováč rozhodol inak? Nie. To som si nemohol dovoliť. Musím zároveň podotknúť, že azda až na jednu výnimku nedošlo ani raz medzi nami k zásadnejšiemu rozporu. Mohlo však dôjsť, a preto som s novinármi vtedy nehovoril vôbec alebo ich vopred upozornil, že na niektoré témy nebudem hovoriť. Ústavný sudca by podľa mňa napríklad nemal ani šoférovať auto.

Prečo?

Každý z nás môže spáchať dopravný priestupok. Aj sudcovi sa to môže stať kedykoľvek.

Takže už len preto, že ústavný sudca urobí dopravný priestupok, by mal prísť o funkciu?

Nediskvalifikuje ho to, ale je potrebné, aby sa vyvaroval niečoho takého. Oveľa viac ako poslanec. Sudca Ústavného súdu môže o tom prípadne rozhodovať, napríklad posudzovať priestupkovú legislatívu. Ústavný sudca si musí dávať veľký pozor, kam chodí, s kým sa rozpráva, s kým sa stýka. To sú vážne veci, a ak to aj ten sudca berie vážne, tak to veľmi mení jeho život.

Ktoré sú tie najdôležitejšie kritériá, ktoré by mal ústavný sudca spĺňať?

Predovšetkým nestrannosť. Každý sa síce tejto funkcie ujme s istým politickým presvedčením, či právnym názorom. To všetko musí hodiť za hlavu.

Dá sa to?

Musí sa to dať. Ak to nevie dokázať, nepatrí tam.

A čo ešte by mal mať vo svojej výbave?

Musí mať k ústavnému právu a Ústavnému súdu vzťah. Ja som mal záujem stať sa sudcom Ústavného súdu odvtedy, ako to bolo uzákonené ešte v zákone o československej federácii a nikdy nerealizované.

To ste dosť dlho čakali od roku 1968.

Do roku 1992 je dosť dlho, to máte pravdu. Ale keď som išiel na Ústavný súd, tak som vedel, ako funguje. Mal som načítané, aj zo zahraničnej literatúry, o čom a ako rozhoduje, aké má jeho rozhodovanie dôsledky.

Ústavný sudca má veľkú zodpovednosť, ale aj veľkú moc. Čo sa stane, ak preváži uňho pocit moci?

To by bola veľká chyba, ak by sa to stalo. Tá moc tam nepochybne je, pretože vyhlásiť nejaký dôležitý zákon za protiústavný je veľmi vážna vec. Nikdy to však nesmie skĺznuť do mocenskej polohy. Sudca sa nesmie ukájať mocou a vôbec brať do úvahy, že má tú moc.

Nie je pocit zodpovednosti pre sudcu zväzujúci?

Je. A keby nebol, tak to nie je dobrý sudca. Veď on sa musí trápiť, keď uvažuje, ako rozhodne. Zoberte si napríklad rozhodovanie o interrupciách. Na jednej strane je tu vcelku benevolentný zákon, ale ak by ste to sprísnili, tak tu bude prekvitať anjeličkárstvo so všetkými dôsledkami, ktoré sú s tým spojené, alebo potratová turistika. To všetko sudca vie, ale musí sa zaoberať len ústavnosťou, vidieť len právo.

Už vlani ste prezradili, že sympatizujete s prezidentom Andrejom Kiskom. Čo si myslíte o tom, že zrejme nebude opätovne kandidovať?

Som občan tohto štátu a v záujme tohto štátu dúfam, že ak už nejaké rozhodnutie urobil, tak že si ho rozmyslí. Hlavne dúfam, že žiadne definitívne rozhodnutie ešte neurobil. I keď nečudoval by som sa mu pri tých útokoch naňho, že by sa to už stalo neakceptovateľným. Dúfam, že to preglgne a povie si, že dôležitejšie pre tento štát je, aby to robil aj naďalej. Má na to všetky predpoklady.