Odkaz MMŠ: O sexuálnych orgiách na Haiti a komplexe bieleho muža, ktorý zachraňuje svet

Hnutie MeToo má nečakané pokračovanie a zdá sa, že kauza Harveyho Weinsteina (ktorý je, mimochodom, už obžalovaný štátnym zastupiteľstvom v New Yorku) môže blednúť v porovnaní s novým škandálom, tentoraz z prostredia mimovládnych organizácií.

Britská humanitárna organizácia Oxfam je jedna z najväčších na svete. Pred niekoľkými dňami vyšlo najavo, že jej zamestnanec Roland Van Hauwermeiren, ktorý šéfoval poskytovaniu pomoci v Haiti, postihnutom v roku 2010 zemetrasením, využíval vilu prenajatú Oxfamom na sex s miestnymi prostitútkami.

„Každý teraz len zadržiava dych“ v očakávaní, čo sa ešte vynorí na povrch, cituje bývalý reportér Financial Times Matthew Green jedného zo svojich priateľov, ktorý pracuje v podobnej organizácii. „Toto je endemické pre celý sektor, nejde len o Oxfam,“ pokračuje.

Doteraz mali podobné škandály (napríklad sexuálne zneužívanie detí pracovníkmi OSN v postihnutých oblastiach) krátke trvanie, ale tentoraz to bude iné, práve pre citlivosť svetovej verejnosti, zvýšenú vďaka hnutiu MeToo.

V zasvätených kruhoch bol Van Hauwermeiren už celé roky známy tým, že zneužíval svoje postavenie. V roku 2004 musel odísť z humanitárnej organizácie Merlin pomáhajúcej v Libérii, napriek tomu ho Oxfam prijal na miesto riaditeľa najprv v africkom Čade, neskôr ho vyslal na Haiti. Keď sa v Oxfame dozvedeli o jeho sexuálnych orgiách, umožnili mu potichu odísť a prípad ututlali. Vzápätí sa Van Hauwermeiren zamestnal vo francúzskej charite a stal sa šéfom misie v Bangladéši.

Problém je však hlbší, nejde len o sexuálne zneužívanie. Mnohé organizácie významne pomáhajú obetiam rôznych katastrof po celom svete a zachránili mnoho ľudských životov, ale ich problém spočíva v tom, že nemajú systém vnútornej kontroly. A často sa ocitajú v situáciách, keď sa stávajú nepriamym spolupáchateľom násilia.

To je prípad Ugandy po roku 2000, kde v dôsledku občianskej vojny prišli dva milióny ľudí o domovy a vládne vojská ich nahnali do oplotených táborov. Humanitárne organizácie (vrátane misie OSN) posielali týmto nešťastníkom jedlo a na prvý pohľad teda v dobrom úmysle pomáhali ľuďom.

Lenže Matthew Green tam bol vtedy ako reportér FT a píše o tom, že vládne vojská držali ľudí v koncentrákoch zámerne (v krajine vládla diktatúra a títo ľudia ňou boli považovaní za nepriateľov). Humanitárne organizácie tým, že s diktatúrou spolupracovali, aby dostali od vlády povolenie dodávať do koncentrákov potraviny, sa „fakticky podieľali na vojnovom zločine“. Navyše, jedla bolo tak málo, že humanitárne organizácie svojou pomocou len „udržiavali nažive obete mučenia“.

Spisovateľka Jane Bussmanová bola v tom čase tiež v Ugande a napísala knihu, v ktorej okrem iného píše: „Udržiavať ľudí v týchto koncentrákoch by nebolo možné bez logistickej a technickej podpory charity“. A ešte k tomu to vlastne vyzeralo tak, že charita konala dobro.

Takejto morálnej dileme čelia humanitárne organizácie často, ale existujú aj ďalšie. Ide o nadradenosť, ktorá ústi do toho, čo spisovateľ Teju Cole nazýva „komplex bieleho záchrancu“. Ide o to, že humanitárnu pomoc poskytujú najmä štáty Západu, teda „biela civilizácia“, ktorá namiesto toho, aby sa snažila odstrániť následky svojej nadvlády (teda kolonializmu) z minulosti, teraz si ukája emocionálne potreby privilegovaných belochov. Tretí svet, kam pomoc zväčša smeruje, je podľa Colea „priestor oslobodený od bežných pravidiel: niktoš z Ameriky alebo Európy môže prísť do Afriky a stať sa záchrancom podobným Bohu a uspokojiť svoje emocionálne potreby“.

Takéto postavenie je vlastne mocenské a nečudo, že láka aj „niktošov“, ktorí by na Západe neuspeli, ale v chudobných krajinách sa stávajú kráľmi. Nečudo, že túto moc potom aj zneužívajú, ako to robil Van Hauwermeiren.

Tento pohľad je, samozrejme, veľmi neférový voči všetkým tým, ktorí pomáhajú naozaj nezištne a často podstupujú veľké obete, ako napríklad Lekári bez hraníc. Na druhej strane, prípad Oxfam je užitočný, lebo otvára témy, o ktorých sa doteraz nehovorilo.