O Jane a západe slnka

Morušovica. Ešte horúca a kalná, priamo z hrdzavej destilačnej kolóny. Jana hovorí, že moruše tu vysadili za monarchie skrz hodváb. Tá sa pominula. Aj výrobcovia tejto ušľachtilej tkaniny. No stromy zostali – tak čo s nimi?

V dedinke Silbaš žije mnoho Slovákov. Tak ako aj v ďalších obciach a mestečkách Vojvodinskej oblasti – na Dolnej zemi. Prišli sem v 18. storočí zušľachtiť a obrábať pôdu spustošenú po tureckých nájazdoch. Prišli. A zostali. Tak čo s nimi?
Aj Jana sa tu narodila, no teraz sa sem už niekoľko rokov iba vracia. Vyštudovala vysoké školy v Trnave a Bratislave, našla si prácu a zostala – tak čo s ňou?

Až keď sme sem dorazili, uvedomil som si, ako blízko bola tá vojna – jedna z prvých v mojom živote. Pár hodín autom. Tie lietadlá, blikajúce body na nočnej oblohe kdesi nad Mikulášom, sme chodili s mamou pozorovať na ulicu ako pár rokov predtým Hale-Boppovu kométu.

Jana je len o rok staršia odo mňa. Keď začali padať bomby, mala trinásť. Nový Sad. Belehrad. Nedávno sme ponad to územie leteli. Bola hlboká noc. Rozpoznal som Dunaj, ulice, futbalový štadión, náhrdelníky pouličných lámp. A uvedomil som si – toto videli tí piloti, toto je ich pohľad. Stavebnica. Žiadny živý človek. Len prach na glóbuse.

Mosty v Novom Sade už stoja, hoci ešte nedávno to bolo celkom inak. Popri Dunaji vedú chodníčky – pre peších, pre cyklistov a tartanový – pre bežcov. Najlepšiu pljeskavicu robia pri štadióne miestneho FK Vojvodina. Taký malý nedôveryhodný stánok – ale oplatí sa mu uveriť. Sedeli sme na prašivých plastových stoličkách, kajmak nám stekal po prstoch a Jana rozprávala.

V čase bombardovania pracoval jej otec v televízii RTV (Radio-televizja Vojvodine), ktorá mala budovu na pravom brehu Dunaja. Raz večer sa naňho doma pozerali, mal práve živé vysielanie. A zrazu telka zhasla. Prúd išiel, vypadol len signál. Ktosi z ulice k nim pribehol s krikom, že televíziu zbombardovali. Prežil. Ale predsa. Tá spomienka nebledne.

Po pätnástich rokoch nám na vŕšku nad mestom ukazovala tú budovu. Zrúcaninu. Stál som tam, fajčil drinu a pozeral. Z prevŕtaných stropov sa ešte stále dali domyslieť trajektórie bômb.

„Bol v nich ochudobnený urán. Niektorí tvrdia, že ešte stále tu je slabá radiácia,“ hovorí Jana a ja si v tej chvíli uvedomím, že to, čo nám rozpráva, je príbeh z jej detstva.

Večer sme sedeli u nich na dvore a pili riedke červené víno. Na Silbaš padal príjemný večerný chlad. Jana sa zamyslela a začala rozprávať iný príbeh – z tej istej vojny svojej mladosti.

Raz podvečer stáli s bratom na balkóne. Horizont sa rozžiaril a oni sledovali západ slnka nad rovnými poľami. Mama ich však okamžite stiahla dovnútra a pozastierala hrubé drevené rolety. Bránili sa. Protestovali. Žiara zapadajúceho slnka sa im veľmi páčila.

Jana rozprávala, upíjala si z kyslého domáceho vína a zrazu stíchla.

„Až teraz, keď vám to rozprávam, mi vlastne všetko dochádza… Až teraz, po toľkých rokoch… Veď tu u nás slnko zapadá presne na opačnej strane…“