Filmová publicistka: Chyba nie je v Audiovizuálnom fonde, ale je v celom nastavení spoločnosti

Časopis Kinečko už takmer osem rokov prináša kvalitné a svieže čítanie o filme, ktoré nie je len pre odborníkov. Najnovšie prechádza na online ako partnerský web Denníka N. Pri tej príležitosti sme sa s jeho šéfredaktorkou EVOU KRIŽKOVOU porozprávali o filmovej kritike, o klišé okolo slovenských filmov, aj o tom, či správne funguje inštitúcia Audiovizuálny fond. 

Ako vzniklo Kinečko?

Bavilo ma písanie. Po škole som nechcela odísť do akademickej sféry ani do reklamky, chcela som písať filmové kritiky, nielen príležitostne, ale regulárne sa tým živiť. Na to tu však chýbal priestor. Nešlo mi len o seba, cítila som, že tu všeobecne chýba platforma pre filmovú kritiku ako zamestnanie. Tak som sa ju pokúsila vytvoriť. Už to bude osem rokov.

Odvtedy sa zrejme veľa vecí zmenilo.

Bolo to pekné obdobie. Spoznali sme celé audiovizuálne prostredie, veľa sme sa naučili. Zároveň som prišla o veľký kus naivity.

V čom?

Naivitu v tom, že sa dá na Slovensku robiť tlačený časopis na plný úväzok. Z hľadiska finančného ohodnotenia to stále bolo hobby, ktoré navyše míňa veľa energie a podpory z verejných prostriedkov. Pomer úžitku a dosahu tlače sa nám v súčasnosti prinajmenšom v tomto užšom segmente nezdal taký efektívny, preto sme sa rozhodli vyskúšať to online.

Takisto som prišla o naivitu, že môj názor je ten jediný správny a že musí ľudí zaujímať. Preto som sa rozhodla obklopiť redaktormi, ktorí majú na film aj odlišný názor ako ja.

Na papieri Kinečko končí, presúva sa na web. Čo to bude znamenať?

Zánik tlačeného vydania som zo začiatku pokladala za prehru. Teraz sa mi však javí ako výhoda. Vždy sme sa snažili umiestniť medzi Film.sk a Kino Ikon. Oba tieto časopisy sú pomerne exkluzívne, jeden sa venuje domácej kinematografii a druhý teoretickej reflexii filmu. Chceme pokryť priestor medzi tým: venovať sa nášmu aj svetovému filmu a písať aj pre bežných fanúšikov filmu, byť skôr inkluzívni. Toto lepšie umožňuje web.

Kým Film.sk a Kino Ikon číta špecifická skupina, čo sa približne kryje s menšinou nostalgicky lipnúcou na tlači, svet prechádza na online a aktuálny obsah sledovaný a zdieľaný v reálnom čase.

Nechcete byť čítaním pre odborníkov, ale väčšina redakcie študovala filmovú vedu.

Áno, chceme ponúkať kvalitu a tú zaštiťujú odborníci. Na druhej strane, redakciu sme zostavovali z odborníkov na rôzne oblasti kinematografie od dokumentov a artového kina po popkultúru, Hollywood či televízne seriály. Aby bola vzdelaná a mala aj široký záber.

Máte dosť autorov? Prostredie je malé, aj v iných médiách o filme sa točia tie isté mená.

Nechcela som redakciu ako náhodnú zostavu autorov, ktorí práve majú čas. Keď sme Kinečko zakladali, často doň prispievali vedci a teoretici, ktorí sa neskôr začali zaoberať vlastnými projektmi a na iné im nezvýšil čas.

Preto som si teraz dala špeciálne záležať na zostavení ako-tak stabilnej redakcie. Nájsť dobrých autorov je dlhodobá práca, ale práve médium, ktorí si autorov vychováva, je šancou filmovú žurnalistiku profesionalizovať.

Vynovená redakcia sa z veľkej časti skladá z mladých ľudí, o ktorých sa pri troche preháňania dá povedať, že na tlačenom Kinečku vyrastali.

Eva Križková

Vyštudovala filmovú vedu na VŠMU v Bratislave. Dizertáciu na Ústave divadelnej a filmovej vedy venovala výskumu artovej distribúcie na Slovensku. Je šéfredatorkou časopisu Kinečko, distribúcii filmov pre náročného diváka sa venuje v spoločnosti Filmtopia.

Slovenské filmy sú na tom čoraz lepšie. Zlepšuje sa aj slovenská kritika?

Podľa mňa áno. Samozrejme, je málo autorov a nedostatkom kritiky v denníkoch je, že nemá priestor zachádzať do hĺbky, byť analytickejšia.

Potom sa často preberajú floskuly a klišé, ktoré sa tu zahniezdia. Rozumiem, že v denníkoch na to nemusí byť priestor ani čas, preto je dôležitá platforma, ktorá si môže dovoliť hĺbkovejšiu analýzu.

Ako klišé pestujeme o slovenských filmoch?

Napríklad po roku 2012 prišlo do módy hovoriť o sociálnych drámach. Každá kritika sa začínala tým, či a na akom zahraničnom festivale bol film uvedený a od toho sa odvíjal zvyšok textu.

Zároveň tu vznikol silný kult autora. Pri výrazných osobnostiach ako Juraj Lehotský či Iveta Grófová teda recenzenti začínali tým, že „máme tu nový film Grófovej, ktorý bol uvedený na Berlinale…“

Potom prišiel zlom a naraz sa začalo hovoriť o divákoch a návštevnosti. V poslednom roku recenzenti začali špekulovať o úspechu filmu v kinách, čo je niečo, čo predtým nerobili a spojenie sociálna dráma sa stáva skôr negatívnym.

Čo je na tom zlé?

Dielo sa neanalyzuje komplexne. Kritika je dôležitá aj preto, že vytvára v spoločnosti atmosféru a značku slovenského filmu. Keď sa teda sociálnej dráme pridelí znamienko mínus a začne sa vytvárať atmosféra, že na sociálne drámy diváci z princípu nechodia, tak to má určite vplyv na to, ako spoločnosť slovenské filmy vníma.

Má kritika vplyv na ľudí, ktorí idú do kina?

Nemyslím si, že má veľký vplyv na návštevnosť. Zoberme si komédiu Všetko alebo nič, ktorú recenzenti zvozili, ale čísla mala rekordné. Vplyv kritiky je v príbehoch, čo vytvára. Zaujímavú knihu napísal môj kolega z doktorandského štúdia Marek Urban. Volá sa Identita autora a rozoberá príbehy slovenskej kinematografie, ktoré o nej vytvárame.

Príkladom takého príbehu môže byť povedzme teória, že slovenskému divákovi sa nepáčia sociálne drámy, preto sa mu nebude páčiť ani film Nina. Pritom na Česko-slovenskej filmovej databáze má Nina veľmi pozitívne ohlasy a za nižšou návštevnosťou mohol byť skôr slabší marketing, chýbajúce tínedžerské hviezdy, prípadne to, ako sa o sociálnych drámach hovorí. Ale nie to, že by sa sám film ľuďom nepáčil.

Má kritika vplyv aj na to, aké filmy sa tu budú nakrúcať?

Určite má. Neovplyvní síce masy, ktoré chodia do kina, ale ovplyvní verejnú mienku. Minimálne vo filmovej brandži. Pre tvorcov sú kritiky stále najbližší a najkomplexnejšie sformulovaný názor na ich tvorbu, ktorý majú k dispozícii.

Na druhej strane kritiky môžu mať vplyv na komisie, ktoré filmy podporujú. Slovenský Audiovizuálny fond neprideľuje peniaze podľa merateľných ukazovateľov. Záleží na osobnom vkuse a autorite ľudí, ktorí sedia v komisii. Ich názory sa formujú v prostredí, na ktoré má určite vplyv kritika.

Nedávate kritikom až príliš veľkú zodpovednosť?

O tom je ich povolanie. Zodpovednosti sa kritik nesmie zbaviť.

Myslel som to tak, či sa má kritik fondom zaoberať. Nie je to príliš, žiadať od recenzenta, aby myslel pri písaní na to, kto sedí v akej komisii a že to, čo napíše, bude vplývať na to, čo sa podporí?

O tom som ani nehovorila. Kritik musí písať slobodne, jeho názor by však mal stáť na dlhodobej skúsenosti s filmom, pestovanom vkuse a logických ucelených argumentoch.

V novom čísle časopisu Film.sk je rozhovor s legendou slovenskej filmovej publicistiky Pavlom Brankom, ktorý hovorí, že „na reflexiu treba dozrieť viac ako na tvorbu“. Ako ho poznám, nemyslel tým fyzické zretie, ale skôr sebapoznávanie, zadefinovanie si vlastnej motivácie, subjektivity, štýlu a najmä etickej zodpovednosti. A tým môže disponovať rovnako, alebo aj viac rozhľadený otvorený tridsiatnik než rezignovaný veterán.

Funguje dobre Audiovizuálny fond? Súhlasíte s filmárom a producentom Ivanom Ostrochovským, ktorý povedal, že „slovenský film je taký, aké je zloženie komisií“?

To je zjednodušené tvrdenie, veď komisie z niečoho vyberajú. Nemyslím si, že by všetci tvorcovia šili svoje projekty ako čisté konštrukty podľa zloženia komisií.

Na druhej strane, nedá sa poprieť, že na podobu slovenského filmu vplýva aj to, kto v tých komisiách sedí.

Keby tam boli iní ľudia, vyzeral by náš film inak?

Otázka skôr stojí inak. Teda, či by nemal byť systém hodnotení projektov postavený na niečom inom, než sú autority konkrétnych osobností a ich osobné názory.

Prečo je to zlé?

Nechcem spochybňovať odbornosť komisií, faktom však je, že odbornosť všetkých ich členov nebýva vždy vyrovnaná. Často sa stáva, že projekty hodnotia subjektívne, podľa priehľadných osobných predsudkov, alebo opisujú úryvok projektu bez vlastného názoru.

Určite by pomohlo klásť na komisie väčšie nároky a posudky zverejňovať. Prezentácie by mohli byť prístupné pre verejnosť. Inou možnosťou je, že by v komisiách bolo menej ľudí. Takéto modely fungujú v niektorých západných krajinách. Niekde má dokonca celý podprogram fondu na starosti jediný odborník, na ktorého zodpovednosti to celé stojí.

Fungovanie fondu majú v zuboch mnohí, ale sťažujú sa „mimo záznamu“. Kinečko ako jedno z mála médií inštitúciu kritizovalo verejne.

Skôr než kritizovali, sme dianie okolo fondu pravidelne reflektovali. Raz sa stalo, že nám člen komisie vytkol nelojalitu s hlavným zdrojom financovania.

Žiaľ, viackrát som sa na fonde stretla s rétorikou, ktorá akoby vychádzala z pocitu, že zamestnanci a komisie fondu platia filmové projekty z vlastného vrecka a žiadatelia by im za to mali byť osobne vďační.

Zhrňme si to: funguje Audiovizuálny fond dobre?

Audiovizuálny fond ako inštitúcia je skvelý krok, na to, aký je to zložitý systém, funguje dobre. Chyba nie je vo fonde, ale skôr v nastavení spoločnosti. Osobná zodpovednosť za vlastnú odbornosť a názor nezohráva takú veľkú rolu ako vzťahy v malom teritóriu našej audiovízie.

Viac ako vymýšľať nejaké byrokratické systémy môžeme pomôcť napríklad i kvalitnou žurnalistikou. Teda vplývať na ľudí, aby si vstúpili do svedomia a uvedomili si svoju zodpovednosť.

Aby komisie na hodnotenie projektov boli rozhľadenejšie, chodili po festivaloch a nemali stále ten istý úzky názor na to, ako by mal slovenský film vyzerať.

Máme február a bilancujeme. Čo najlepšie sa v slovenskom filme vlani urodilo?

Celkovo mám pocit, že našim hraným filmom stále niečo chýba, aby fungovali. Nemusíme sa nutne baviť o tom, či je to film pre diváka, alebo film artový, ale chýba mi tu film, ktorý je esteticky kvalitný a vhodný pre festivaly a zároveň pútavý pre diváka v svojej príbehovej a dramaturgickej výstavbe. Najviac sa tomu priblížila Špina Terezy Nvotovej.

Prečo nie Čiara? Mala úspech v kinách aj na festivaloch.

Mňa úspech Čiary na festivaloch prekvapil. Ako keby svedčil o tom, že aj do medzinárodného kontextu preniká to, čo sme už spomínali: za meradlo kvality sa začína pokladať atraktívnosť pre diváka.

Kým predtým sa vravelo, že ideálny festivalový film by mala byť depresívna sociálna dráma z východnej Európy, teraz to vyzerá tak, že zmenu si žiada aj  festivalové prostredie. Čiara do toho mohla zapadnúť len zhodou okolností.

Inak sa vám Čiara páči?

Podľa mňa jej chýba vyrovnaná poetika a jednotná forma. Ani v rámci krimi žánru nefunguje, ruší ma aj množstvo kultúrnych a zastaraných filmových klišé.

Čo vravíte na film Piata loď?

Piata loď je nádherne nakrútený film s osobitou poetikou. Ale na jeho ambíciu osloviť divákov v kinách sa im podľa mňa dramaturgickou štruktúrou príliš uzatvára.

Konkrétne v čom?

Napríklad má príliš dlhý úvod. Keby sa začínal únosom detí a následne vysvetľoval, ako k nemu prišlo, mohlo by to fungovať ako krimi so žánrovým napätím. Nie som však dramaturgom tejto snímky, nechcem tvorcom dávať rady, čo mali spraviť inak.

Často počuť volanie po ľahších žánroch a typické sťažnosti, že fond na úkor komédií podporuje sociálne drámy. Nie je to nedorozumenie? Nemusíme sa stotožňovať s tým, čo vyučuje filmová fakulta a možno je pravda, že by náš film mohol byť žánrovo pestrejší, na druhej strane, obviňovať sociálne drámy z toho, že berú peniaze ľudovým komédiám, tiež nie je najšťastnejší argument do debaty. 

To je možno tým, aké je všetko u nás mladé: inštitúcie, Audiovizuálny fond, filmová fakulta, kritika. Všetko sa formuje krátko a živelne.

Potom to vyzerá tak, že najprv dva roky držíme palce sociálnym drámam, potom na ne zanevrieme… inštitúcie sa nemusia stíhať prispôsobiť. Škola je tiež celkom mladá, má svoje priority a na tom nie je nič zlé.

Faktom je, že škole dominuje hanákovská tradícia so silnou ideou autora. Študentom vštepujú, že treba byť spoločensky angažovaný a že robiť reklamy či pracovať pre televíziu je hanba. To v nich môže, ak majú žánrové ambície, vyvolávať komplexy a frustráciu.

Tento názor sa prenáša aj do komisií na fonde. Keď tam príde niekto zvonku, kto neštudoval VŠMU, nemá status známeho autora a nerobí to tak, „ako sa to robiť má“, tak riskuje, že sa jeho snahe o celovečerný film vysmejú.

Pritom tu je priestor na kompromis: myslím tým filmy, čo budú umelecky kvalitné aj sociálne angažované a pritom využívajú nástroje žánrového filmu na oslovenie diváka. Veď to predsa vôbec nemusí byť protiklad.