Denník N

Ruské tango s krajnou pravicou

Kremeľ. Foto – Fotolia
Kremeľ. Foto – Fotolia

Odborník na ruskú a európsku krajnú pravicu vo svojej novej knihe opisuje a vysvetľuje vzťah medzi Kremľom a európskymi radikálmi.

Autor je historik, zástupca šéfredaktora Historyweb.sk

V noci zo 7. na 8. augusta 2008 zaútočilo Rusko na Gruzínsko. Bola to bleskurýchla vojna a o necelých 10 dní stratilo Gruzínsko definitívne kontrolu nad Abcházskom a Južným Osetskom. Rusko poľahky vyhralo konvenčnú vojnu. Čo sa mu však nepodarilo, bolo vyhrať vojnu informačnú. Nezávislá vyšetrovacia komisia EÚ síce o necelý rok oznámila, že vojnu vyvolalo Gruzínsko (a Rusko k eskalácii konfliktu prispelo), žiadna európska krajina však Abcházsko a Južné Osetsko ako nezávislé štáty neuznala a Rusko bolo v médiách prezentované viac-menej ako agresor. Jeho medzinárodný imidž vojna zreteľne pokazila, a to napriek tomu, že Putin sám bol presvedčený, že Rusko malo na svoju akciu plné právo.

Ruské vládnuce elity, beztak vystrašené „farebnými revolúciami“ (v Gruzínsku 2003, na Ukrajine 2004 a Kirgizsku 2005), o ktorých boli presvedčené, že ich organizuje Západ, sa zmobilizovali. Pochopili, že pre svoj dobrý imidž na Západe musia urobiť viac, než robili doteraz. Putin sám sa sťažoval na „silnú propagandistickú mašinériu Západu“. Pre Putinovu vládu to bol zlomový moment, ktorý ju primal k tomu, aby začala presadzovať nový prístup. Jeho jadrom sa stala snaha o podlomenie viery Západu vo svoje vlastné inštitúcie a v demokraciu.

Tak vysvetľuje obrat ruskej politiky v tomto období mladý historik, politológ a odborník na ruskú i európsku krajnú pravicu Anton Šechovcov. Jeho kniha vychádza z dlhoročného výskumu a zaznamenávania vzťahov medzi ruskou vládnou garnitúrou a európskou krajnou pravicou. Vo svojom „Čiernom tangu“ (Russia and the Western Far Right: Tango Noir, Routledge 2017) podrobne vysvetľuje dejiny i vývoj tohto vzťahu.

Maľovanie hákových krížov na synagógy

Napriek obrovským ideologickým rozdielom, korene spolupráce medzi európskou krajnou pravicou a ruskými predstaviteľmi spadajú do obdobia existencie ZSSR. Šechovcov podrobne vysvetľuje koncept nacionálneho boľševizmu a zaoberá sa kľúčovými postavami povojnového európskeho neofašizmu a neonacizmu, akými boli Francis Parker Yockey, americký právnik a filozof, autor obskúrnej knihy Impérium alebo Jean-François Thiriart (1922–1992), odsúdený vojnový zločinec, ktorý sa nechal vo svojich prácach inšpirovať plejádou rôznych osobností a konceptov od stalinizmu, európskeho nacionalizmu až po zvláštny druh fašistického maoizmu.

Šechovcov tiež zmieňuje rôzne akcie sovietskej KGB v západnej Európe, ako napríklad maľovanie hákových krížov na steny synagóg v mestách v západnom Nemecku a rozosielanie nenávistných antisemitských listov navrátivším Židom. Cieľom bolo zničiť medzinárodnú reputáciu západného Nemecka, jeho kredibilitu ako člena NATO a zároveň predstaviť východné Nemecko ako konsolidovaný štát vyrovnaný so svojou minulosťou.

Šechovcov však tieto kontakty nepreceňuje a uvedomuje si, že medzi nimi a dnešnou ruskou politikou existuje len minimálna nadväznosť. Vo svojom historickom exkurze sa postupne dostane i k takým postavám ako Alexander Dugin, známy ako ideológ takzvaného eurázijského hnutia, ktorý chápe konflikt medzi Ruskom a Západom ako civilizačný.

Jeden z jeho spolupracovníkov napríklad v roku 2015 napísal: „Chápeme civilizačnú povahu konfliktu medzi Ruskom a Západom, preto je naším cieľom zničiť Západ v jeho súčasnej podobe ako civilizáciu. Preto by sme pri využívaní existujúcich sietí mali dávať prioritu tým, ktoré sú samy zamerané na likvidovanie modernej európskej civilizačnej identity. Skupiny, ktoré môžu konať v tomto zmysle, zahŕňajú totalitné sekty, separatistické hnutia, neonacistické a rasistické hnutia, anarchisti a antiglobalisti, radikálni ekológovia, euroskeptici, izolacionisti, ilegálni imigranti a podobne. Je to to isté, ako keď Západ používa (proti Rusku) liberalizmus a mimovládne organizácie podporujúce ľudské práva, ktorých ideológia je zničujúca pre ruskú civilizáciu.“

Samostatnú podkapitolu si „vyslúžil“ i Vladimir Žirinovskij, ktorý bol podľa Šechovcova tiež jedným z kľúčových mužov pri nadväzovaní vzťahov medzi ruskou vládou a predstaviteľmi západnej krajnej pravice.

Ruská autoritárska kleptokracia

Zaujímavá je tretia kapitola, kde sa Šechovcov bližšie pozrel na to, aký režim dnes v Rusku vládne. Správne odmieta označovať dnešné Rusko ako fašistický štát. Putinov režim charakterizuje ako autoritársku kleptokraciu s represívnou politikou voči opozícii čiastočne používajúcu demokratické praktiky, aby legitimizoval svoje konanie. V žiadnom prípade však nemá revolučnú víziu totalitného štátu, ktorý by akýmkoľvek spôsobom pripomínal Mussoliniho Taliansko či Hitlerov národný socializmus. Podľa autora Putinovým „cieľom nie je znovuzrodenie Ruska, obnovenie ruského impéria alebo dobro ruského národa, chce len za každú cenu zachovať existujúci dedičný systém vlády“. (s. 71)

Prvé tri kapitoly čitateľovi, ktorý sa v problematike orientuje, veľa nového neprinesú. Ide skôr o historický sumár, uvedenie do problematiky. V ďalších však už ide Šechovcov „k veci“. Zvyšné štyri kapitoly knihy sú nosnými vo vzťahu Ruska a krajnej pravice v Európe. Spoluprácu medzi Moskvou a európskou radikálnou pravicou predstavuje v štyroch rovinách: v prvom rade sa venuje fenoménu falošných medzinárodných volebných pozorovateľov a opisuje, ako Moskva využíva a platí rôznych pravicových aktivistov z celej Európy, aby im dodala v rôznych voľbách legitimitu.

V druhom rade detailne opisuje, ako sa Kremeľ snaží podkopať Západ prostredníctvom mediálnych aktivít. Na tomto mieste zaujímavo opisuje mechanizmy, akými pracuje ruská propaganda. Detailne sa venuje napríklad jej kľúčovej zbrani – televízii Russia Today, vytvorenej v roku 2005 s cieľom šíriť pozitívny obraz Ruska.

Tento pozitívny obraz nevyvolal takmer žiadne reakcie a aj preto bola televízia v roku 2009 reorganizovaná. Svoj názov zmenila na „RT“ a už sa nesnaží ukázať pozitívny obraz Ruska, ale naopak, negatívny obraz „Západu“ v kríze, rozvrate, morálnom bahne a dekadencii. Priestor dostávajú „experti“, často obskúrne postavičky svetovej radikálnej pravice, ktorých jedinou expertízou v oblasti, o ktorej hovoria, je, že ich postoj je silne proruský. Zaujímavé je, že v ruských médiách nie sú nikdy predstavovaní ako nacionalisti, ale ako bežní európski politici.

Ďalšou rovinou vzťahov medzi Ruskom a európskou krajnou pravicou je snaha Kremľa podporovať politické hnutia, strany a projekty, ktoré môžu slúžiť jeho záujmom. Nejde pritom nevyhnutne len o finančnú podporu (ktorá je ťažko dokázateľná), často ide skôr o politickú podporu a priestor v médiách.

Časťou týchto aktivít je i štvrtá forma spolupráce: snaha Kremľa vytvárať v Európe rôzne štruktúry krajnej pravice v podobe súdržného prokremeľského frontu. Šechovcov sa pritom venuje rôznym organizáciám slúžiacim ruským záujmom, ktoré v Európe pôsobia. Podrobne pritom rozoberá predovšetkým situáciu v Rakúsku (kde sa strana tohto charakteru stala súčasťou vládnej koalície), Taliansku a vo Francúzsku.

Záverečná kapitola poskytuje informácie o súčasných a bývalých poslancoch Európskeho parlamentu a členoch či pracovníkoch ďalších významných úradov, ktorí sa snažia (nie úplne neúspešne) narušiť alebo znemožniť fungovanie európskych inštitúcií.

Fakty a dohady

Slovensko nebolo v centre Šechovcovho záujmu a v knihe sa v podstate spomína len na dvoch miestach. Na s. 143 napríklad hovorí o Duginových kontaktoch na Slovensku – nikde však neuviedol, o koho ide. Pomerne precízne a rozsiahlo však rozoberá aktivity jedného z najvýznamnejších slovenských konšpiračných médií, Zem a Vek (s. 148-150).

Píše i o stretnutí redaktorov mesačníka s ruským veľvyslancom v máji 2014 a o nahrávke ich rozhovoru, ktorá sa dostala na verejnosť v júni 2015. Vysvitlo, že redaktori nepublikovali dve väčšie časti rozhovoru: veľvyslancovo vysvetľovanie ruskej zahraničnej politiky a pokus redaktorov o zabezpečenie bližších vzťahov i financovania. Ako však Šechovcov konštatuje, žiadne priame dôkazy o prepojenosti časopisu a ambasády či o financovaní z Ruska neexistujú.

Vo všeobecnosti ide o veľmi zaujímavú knihu – jednak témou a potom precíznosťou spracovania. Autor veľmi pozorne pracoval s prameňmi a informáciami, overoval ich a nepúšťal sa do zbytočnej antiruskej kampane. Naopak, snažil sa držať akademickej objektívnosti a vyváženosti – i keď, pri takto vyhrotenej a kontroverznej téme sa dá očakávať, že námietky k jeho objektívnosti sa iste objavia.

Činnosť predstaviteľov ruskej vládnej garnitúry nielen opisuje a kriticky hodnotí, ale snaží sa i vysvetliť motívy ich konania. Pri písaní si pritom dával pozor a pracoval len s overenými zdrojmi. V prípade ťažšie overiteľného zdroja vždy zdôrazní, že ide len o dohady. Možno preto sa takmer nevenoval brexitu a údajnému ruskému vplyvu na výsledok i financovaniu britskej UKIP, ktorá viedla kampaň za odchod Británie z Únie. Podobne sa z knihy nedozvieme takmer nič o údajnom ruskom vplyve na voľby v USA. Ani pri jednej z týchto epizód totiž nemáme priame dôkazy.

Kniha Antona Šechovcova je nabitá detailmi s precízne vybranými zdrojmi informáciami. Patrí k najlepším a najkomplexnejším publikáciám v tejto oblasti a je dôležitým príspevkom do diskusie o súčasnej medzinárodnopolitickej situácii a vzťahoch medzi Ruskom a Západom.

Pri februárovej prezentácii Šechovcovej knihy v Budapešti moderátor diskusie uviedol jednu anekdotu – keď bol v Moskve, taxikár sa ho opýtal, či je to o Európe v kríze a totálnom rozvrate pravda, alebo len Putinova propaganda. Nevediac, čo čakať, profesor budapeštianskej univerzity mu odpovedal, že je to propaganda. Taxikár sa zamyslel a odpovedal mu: „Skvelé! Predtým boli dobrí v propagande Američania, teraz sme konečne dobrí my!“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie