Denník N

Moderátor Martin Veselovský z DVTV: Hovorca neodpovedá? Nech si trhne nohou

Martin Veselovský. Foto – DVTV.cz
Martin Veselovský. Foto – DVTV.cz

Kým sa ráno nehanbíte sami pred sebou za to, akú robíte žurnalistiku, môžete spokojne robiť ďalej novinárčinu, hovorí novinár Veselovský, ktorý po odchode z Českej televízie robí rozhovory v súkromnej DVTV.

Martin Veselovský (45) je jedným z najoceňovanejších českých moderátorov politických debát. Uvádza ich v súkromnej internetovej televízii DVTV. V rozhovore hovorí:

  • ako reagovať na vyhrážky a nezmyselné podmienky, ktoré si kladú politici,
  • ako reaguje na poznámky, že pracuje v médiu miliardára Bakalu,
  • o tlaku politikov na verejnoprávne médiá,
  • prečo by nikdy nepozval do relácie Jiřího Kajínka,
  • ako je to s objektivitou v médiách,
  • o tom, aký význam pripisuje hovorcovi prezidenta Jiřímu Ovčáčkovi.

Ako často vám odchádzajú politici zo štúdia, ako to nedávno predviedol senátor z bývalej strany Miloša Zemana, pán Jan Veleba, nervózny z otázok o financovaní Zemanovej prezidentskej kampane?

To sa nestáva. Ja si dokonca myslím, že sa mi to, ani v iných médiách, nikdy predtým nestalo.

No nevyzerali ste prekvapene, keď vstal a odišiel.

Prekvapený som bol, no keďže je to neštandardná situácia, treba zachovať pokoj. Najmä jej dať koniec, nemôže sa to skončiť len tým, že respondent odíde. Preto som ešte po jeho odchode dodal vetu, že nepadla odpoveď na moju otázku, či Strana práv občanov poslala, alebo neposlala dar prezidentskej kampani Miloša Zemana.

Má novinár v takejto situácii politika zdržiavať, snažiť sa nájsť zmier?

Určite nie. Neviem, ako by sa mi to mohlo podariť. Chcel odísť, bol to jeho problém. Ak by sa mi aj počas debaty niekto z politikov vyhrážal odchodom z relácie, nezmiernil by som, skôr by som docielil presne opačnú reakciu. Povedal by som mu – tak bežte. Kto ide do mojej diskusie, akceptuje okruhy, teda to, o čom budeme hovoriť, aj formát, teda že on je respondentom a ja sa pýtam. Keď sa mu to počas rozhovoru prestane páčiť a začne hroziť odchodom, tak nech pokojne ide.

Video: Senátor Veleba odchádza zo štúdia DVTV

Akí sú moderátori politických debát v Česku? Ustupujú politikom alebo naopak, sú na nich tvrdí?

Necítim sa úplne komfortne v tom, aby som hodnotil svojich kolegov. Nie je to úplne na mieste. Na začiatku 90. rokov sa v debatách v Českej televízii, možno ešte aj v Československej televízii, roznášalo pivo. Normálne chodila servírka a roznášala politikom nápoje. To zrejme o prístupe novinárov k hosťom niečo hovorí. Odvtedy sa politické debaty určite posunuli. Ja robím debaty od roku 2001 a najlepšie môžem posun opísať na sebe.

Tak to skúste.

Zostarol som a prestal som sa báť klásť otázky o nepríjemných veciach. A prestal som sa báť trvať na odpovedi na svoju otázku, ak som presvedčený, že tá otázka má byť položená a ja na ňu mám dostať odpoveď. Stal som sa neústupnejším, ale zároveň aj pokojnejším. Pamätám si časy, keď som v Českom rozhlase robil Dvadsať minút Radiožurnálu. Vtedy som mal tendenciu veľmi tlačiť na pílu, chcel som sa z bodu A do bodu B dostať extrémne rýchlo. Zväčša som dosiahol len to, že sa respondent uzavrel. Až neskôr som zistil, že z bodu A do bodu B sa dá dostať aj menšou odbočkou. Ale vtedy zväčša dosiahnem viac.

Dozreli moderátori politických debát?

Jasné. Ja mám 45 rokov.  Politici, ktorí prichádzajú do môjho štúdia, sú často v podobnom veku, veľa z nich je mladších. To hrá rolu. Keď som mal 28 rokov a prišiel do debaty starší, 55-ročný pán alebo dáma, ktorí sa politikou zaoberali dlhé roky, ten nepomer bolo cítiť. Pozerali sa na 28-ročného zobáka s výrazom: „Čo už len ten sa môže pýtať?“ Toto sa vyrovnalo.

Dozreli aj politici? Nemajú v debatách čoraz väčšie maniere?

Skôr naopak. Samozrejme, stále sa niektorí snažia o nezmyselné podmienky typu: „Ak nám nedáte otázky dopredu, tak neprídeme.“ No my povieme – okej, tak neprídete.

Na Slovensku je bežnou praxou, že si politici diktujú svojich súperov, s ktorými do debaty pôjdu, alebo nie. Má to neuveriteľné rozmery: bývalý riaditeľ RTVS Václav Mika priznal, že šancu na svoje znovuzvolenie stratil aj preto, lebo premiéra Fica rozhnevalo, že sa pred voľbami ocitol v jednej diskusii s opozičným politikom, ktorého nemôže vystáť. Vy ste sa s niečím podobným stretli?

V DVTV sa nám nič také nestáva. Keď som ešte robil v Českej televízii program Udalosti, komentáre, tak tam sa z času na čas stalo, že nám nejaký politik povedal: „S týmto si ja do štúdia nesadnem, to je blbec, s ktorým nemá cenu sa baviť.“ No s tým musíte pracovať.

Ako? Má sa dozvedieť divák, že takáto situácia nastala?

Nie som priaznivcom toho, aby sa tieto veci dostávali von. Lebo potom sa ako novinár dostávate do postavenia, že túto situáciu nazývate a rámcujete. Poviete: „Politik XY si postavil hlavu a nechce ísť do štúdia s týmto človekom.“ Pritom mohlo ísť len o to, že sa nedohodol s vaším produkčným a interpretácia toho, čo sa stalo, sa posunula v preklade. Preto to, čo predchádza rozhovoru, nezverejňujeme. Aj prázdne kreslo sme po prvý raz v DVTV použili až teraz v prezidentskej kampani pre prezidenta Zemana. Nespomínam si, že by sme niečo podobné urobili v Udalostiach, komentároch v Českej televízii. Ak sa to, čo rozhovoru predchádza, nakoniec nepremietne do samotnej debaty, nebude to mať na ňu vplyv, malo by to zostať mimo dosahu divákov a poslucháčov.

Prečo teda prázdne kreslo pre Zemana?

Všetkým kandidátom na prezidenta sme ponúkli 20-minútový rozhovor a on to nevyužil. My sme mu neponúkali priestor, v ktorom by si mohol hovoriť, čo chce. Malo ísť o rozhovor s otázkami, najmä tými nepríjemnými. Keďže sa tomu vyhol, nezazneli odpovede na naše otázky, a to sme chceli zdôrazniť.

Ako moderátor mnohých politikov rozčuľujete, nedávno na vás český prezidentský kandidát Petr Hannig kričal, že hovoríte ako „normalizačný novinár“, ste „horší ako v 50. rokoch“ a hovorí sa o vás, že ste „financovaný Sorosom“. Stáva sa vám často, že vám respondent nevyčíta konkrétnu chybu, ale spochybňuje vašu integritu?

Nie veľmi často. A keď to niekto urobí, je to signál, že je v úzkych.

Argumentom politikov, ktorí sa v debate s vami do úzkych dostanú, býva, že ste človekom podnikateľa Zdeňka Bakalu, lebo vaša firma spolupracuje s jeho vydavateľstvom Economia a vysielate z jeho budovy. Ako sa s tým zvyknete popasovať?

K tomu, že sme nakoniec uzatvorili zmluvu s vydavateľstvom Economia, sme pred štyrmi rokmi prišli po pomerne dlhom čase. Mali sme zoznam firiem, s ktorými sme boli ochotní dohodnúť sa. Economia, a Bakala ako jej majiteľ, nám prišla ako najmenšia komplikácia. Nakoniec sme mali na výber len pár možností: nerobiť to vôbec, zostať v Českej televízii, alebo ísť do spolupráce, ktorá bude mať aj zložité konotácie. Boli sme si vedomí, že to proti nám niektorí ľudia budú používať. Teraz sa to možno vyťahuje viac ako inokedy. No ja s tým vlastne nemôžem nič robiť. Je neoddiskutovateľný fakt, že zmluvu s Economiou, a teda pánom Bakalom, máme.

Má toto spochybňovanie nejaký reálny vplyv na vašu prácu?

Len Tomio Okamura a politici jeho strany Sloboda a priama demokracia k nám nechodia s tým, že ako dôvod uvádzajú Bakalu. Myslím si, že to ani nie je skutočným dôvodom, prečo sa s nami nebavia. Ak by k nám naozaj z tohto dôvodu prestali chodiť respondenti, museli by sme sa tým zaoberať. Dovtedy vlastne nemáme čo riešiť.

foto -
Martin Veselovský. Foto – DVTV.cz

Martin Veselovský (45)

S moderovaním začal v roku 1992 v Rádiu Klubu Hlasu Ameriky. V rokoch 1994 až 1999 pracoval v rádiu Evropa 2 a spolupracoval so súkromnými televíziami Prima a Nova. Na Nove moderoval legendárnu dennú talkšou Áčko. Od roku 2000 pracoval v Českom rozhlase, známymi sa stali najmä jeho debaty Dvadsať minút Radiožurnálu. Od roku 2008 moderoval Udalosti, komentáre na spravodajskej stanici ČT24. V roku 2014 z verejnoprávnych médií odišiel a založil internetovú televíziu DVTV, ktorá spolupracuje s vydavateľským domom Economia.

Keď sa vás kedysi pýtali, či by ste takúto zmluvu dokázali podpísať s vydavateľstvom Mafra, ktoré cez zverenecký fond ovláda Andrej Babiš, povedali ste, že nie. Ako odpovedáte na otázku, aký je rozdiel medzi Babišom a Bakalom, u ktorého sa tiež prepája vlastníctvo médií, ekonomická moc a ktorý navyše zvykol sponzorovať niektoré politické strany?

Andrej Babiš je predseda vlády. V jednej osobe tu máme nielen vlastníka médií, ale aj predstaviteľa exekutívnej moci a ešte aj legislatívca. To je superkonflikt záujmov, s ktorým by som sa nevedel vyrovnať. So záujmom sledujem všetkých kolegov v Mafre, ako medzi tým korčuľujú.

Keď som sa rozprával s Marekom Wollnerom z redakcie Reportérov Českej televízie, vravel, že kedysi naňho politici útočili pre konkrétne reportáže, no dnes sa mu – s pomocou dezinformačných webov – snažia systematicky ukradnúť reputáciu. Hovoril o „delostreleckej príprave“ na to, aby mohol byť neskôr jeho program pokojne stiahnutý z obrazovky. Cítite podobný tlak?

V tomto ohľade sme v DVTV rozhodne slobodnejší. Ale inak si myslím, že Marek má pravdu, aj keď to takto zhrnuté znie trochu paranoidne. Verejnoprávne médiá v Česku majú dnes bezprostredný problém. Ich výročné správy ležia neschválené v Poslaneckej snemovni, a existuje potenciálna chuť nechať ich tam zaparkované ešte dlho, aby sa mohli neskôr vytiahnuť a neschváliť. To by mohlo spustiť odvolávanie ich rád a neskôr vedení. Išlo by to ako domino. Nehovoriac o tom, čo sa deje už teraz. Veď riaditeľ Českého rozhlasu René Zavoral robí porotcu Krameriovej ceny (za takzvanú nezávislú žurnalistiku, v skutočnosti ide o akciu dezinformačných webov, pozn. redakcie), za ktorou stojí človek, čo prevádzkuje server New World Order Opposition. Preto si myslím, že to, čo Marek hovorí, v skutočnosti paranoidné nie je. Naopak, sme k tomu veľmi blízko.

Ako je možné, že takémuto niečomu verejnoprávne médiá v Česku čelia?

Je to dané tým, že sa po jesenných parlamentných voľbách, ale aj po voľbách v roku 2013, dostalo do snemovne dosť ľudí a politických strán, pre ktoré sú verejnoprávne médiá symbolom niečoho, čo nemôžu ovládať. A zároveň sú presvedčení, že to nie je niečo, čo nepotrebujú. Myšlienka časti politikov, a aj extrémnej časti politického spektra, spojiť rozhlas s televíziou, zoštátniť ich, nadviazať na štátny rozpočet a riadiť ich priamo politikmi je niečo, čo sa týmto ľuďom veľmi páči.

Vy ste z verejnoprávnej televízie odišli s vašou kolegyňou Danielou Drtinovou, ktorá verejne hovorila o vplyve rôznych lobistických skupín na vysielanie. Vy ste sa k dôvodom odchodu vyjadrovali oveľa zdržanlivejšie. Prečo?

Daniela bola človekom, ktorý rokoval s Radou Českej televízie. Zhromažďovala u seba podozrenia z politických ovplyvňovaní a rade podávala podnet. Bolo logické, že o týchto veciach hovorila viac. To, čo som mal v hlave ja, keď som odchádzal, bol najmä spôsob, akým televízia podnet s podozreniami na politické ovplyvňovania zamietla. Pravdupovediac, neviem, či naozaj došlo k nejakým politickým tlakom, aj keď nejaké nepriame dôkazy by som našiel. Vždy bolo zvláštne, keď sa manažéri z televízie priznali, že obchádzali politikov s menami moderátorov politických debát a pýtali sa ich, či sú fajn.

Pocítili ste nejaký reálny priamy politický zásah v čase, keď ste moderovali Udalosti, komentáre?

Nie. Ak za zásah nepovažujete sériu pokusov o to, aby bol v programe znížený rozsah politickej agendy. S priamym ovplyvnením som sa však nestretol nikdy a nikde. Keď už, dialo sa to sofistikovanejším spôsobom.

Keď zostanem pri slovenskej RTVS, v redakcii spravodajstva po nástupe nového vedenia panuje pomerne veľká nervozita, no mnohí novinári hovoria, že odmietajú odísť s vysvetlením: „Predsa im to neprenecháme zadarmo“. Kde je pre novinára hranica, keď má z média radšej odísť, a kedy sa ešte predsa len pokúšať o kvalitnú robotu aj v ťažšom prostredí?

Sám ste to pomenovali. Kým človek robí žurnalistiku, s ktorou je vnútorne spokojný, a dokáže so všetkými tlakmi vyjsť tak, aby im nepodľahol. Nechcem byť banálny, ale v momente, keď sa ráno postavíte a poviete si, že sa to ešte dá, a vy sa nemusíte hanbiť sami pred sebou, tak je všetko v poriadku. Potom je to už len o tom, či vás ešte stále baví sa s niekým doťahovať.

Viete si predstaviť, že by ste na mieste reportéra Českého rozhlasu Janka Kroupu chodili do práce, kde by vám šéfoval človek, čo by vaše reportáže nazýval neobjektívnymi a účelovými? Tak, ako to urobil riaditeľ rozhlasu René Zavoral pre Kroupove reportáže o neoprávnenom hospodárení skupiny Agrofert premiéra Andreja Babiša na stovkách hektárov pôdy?

Bavíme sa o ideálnom svete, alebo o praktickom živote novinára?

Môžeme si urobiť dve verzie.

Ideál je buchnúť za sebou dverami a povedať – s týmto už nechcem mať nič spoločné. To, čo spravil Zavoral, je urážlivé a navyše to dosť vypovedá o tom, ako ten človek narába s faktami, respektíve skôr domnienkami. Lenže ten praktický rozmer: kam pôjdem? Do Mafry? Ktorá inštitúcia je taká bohatá, že dokáže platiť investigatívneho novinára na plný úväzok? Každý z nás predsa rieši, že musí živiť rodinu. Je možno smutné, že to je jedno z kritérií, ktoré musí novinár riešiť, ale bohužiaľ, hrá to rolu. Nechcel by som byť v koži Janka Kroupu. Zatiaľ sa mi zdá, že on chce bojovať ďalej. To je za mňa vlastne dobré rozhodnutie.

Ako zmenili českú žurnalistiku dezinformačné weby?

Česká žurnalistika nevie, čo s nimi. Čo s tým robiť?

Uznávam, že je to ťažké. Prvá odpoveď poruke je – ignorovať. No nemal by mať niekto za úlohu opravovať dezinformácie, ktoré púšťajú do sveta? Napríklad verejnoprávna televízia?

Neviem, či je úlohou verejnoprávnych médií vyčleniť ľudí a peniaze na to, aby napravovali niečo, z čoho budú tie weby aj tak žiť, lebo budú opäť všetko obracať proti verejnoprávnym médiám. Zaujímavo k tomu pristúpili kolegovia z Respektu, ktorí sa snažili, zatiaľ neúspešne, nájsť majiteľov serveru Aeronet.cz. Iné malé spravodajské médiá sa pokúsili rozkryť, kto je napríklad v redakcii Parlamentných listov, vďaka čomu sme ohromene zistili, že tam sedia bývalí náckovia. Celkovo mám však pocit, že mainstreamová žurnalistika zatiaľ len s úžasom pozerá, čo všetko je možné. A nevie, či k tomu má vôbec niečo hovoriť.

Ale k nejakej zmene v brandži došlo.

Áno. Dezinformačné weby zmenili českú žurnalistiku v tom, že sa tu objavila skupina s veľkým vplyvom na ľudí, a my, novinári, vrátane mňa, nevieme, čo s tým. Po rokoch, keď v Česku bol maximálne Peter Cibulka, o ktorom si všetci hovorili, že sa posunul do nejakých zvláštnych rovín, sa zrazu objavila kopa klonov a tí vytvárajú ešte väčšie šialenosti. Prekvapujúce pre mňa je, aká veľká časť spoločnosti je ochotná zahodiť mozog a veriť tomu. Veď už aj politici, experti na školstvo ako Václav Klaus mladší, pracujú s informáciami presne tak, ako dezinformačné weby. Alebo ich rovno citujú. Čo to je? Fakty sú preč? Netreba hľadať zdroje? To je dôvod, prečo si s tým neviem rady.

Martin Veselovský. Foto – DVTV.cz

Keď moji kolegovia robili analýzu najzdieľanejších príspevkov dezinformačných webov, prišli na to, že medzi nimi tvorili veľkú časť zdravotnícke hoaxy, napríklad o tom, že citrón vylieči rakovinu. DVTV bola v minulosti kritizovaná za to, že vaša kolegyňa Daniela Drtinová dávala pomerne veľký priestor ľuďom z takzvanej alternatívnej medicíny. Bola to u vás téma, riešili ste spolu túto kritiku?

Táto kritika nebola extrémne iná, než aká sa objavuje pri množstve iných vecí. Nepochopil som, prečo tam niekto videl až taký problém. Išlo o kriticky vedené rozhovory a argument, že tam niektoré otázky nepadli… V každom rozhovore niektoré otázky nepadnú. Ak sa nemýlim, nikdy sme nehovorili s niekým, kto by vyslovene hovoril veci typu „citrón vylieči rakovinu“.

U Daniely Drtinovej vystupoval aj Milan Calábek, mimochodom pôvodným povolaním divadelný režisér, ktorý tam hovoril o liečení Downovho syndrómu a mimo tohto rozhovoru bežne vyhlasuje, že rakovinu – a vlastne väčšinu chorôb – je možné vyliečiť vitamínmi D3 a K2. Majú takíto ľudia dostávať priestor?

Je to vždy na debate niekoľkých ľudí, ktorí o tom rozhodnú. Aj keby išlo o človeka, pri ktorom si veľa ľudí môže myslieť, že do médií nepatrí, lebo je to „pošuk“, ktorý nemá dostať priestor, nevidel som u nás rozhovor, ktorý by bol vedený čisto po srsti. My nikomu iba „nedávame priestor“. Vždy máme kritické otázky.

Koho by ste do debaty nikdy nezavolali, lebo by ste mali pocit, že ho legitimizujete, akokoľvek rozhovor povediete?

V tíme sme sa zhodli, že nebudeme hovoriť s pánom Kajínkom.

Lebo je to právoplatne odsúdený vrah?

Áno. Napriek logickým výhradám k niektorým súdnym rozhodnutiam, a k tomu, ako sa niektorí sudcovia správajú, rešpektujem súdne rozhodnutia. Nie som úplne schopný akceptovať, že prezident udelil Kajínkovi milosť na základe nevyargumentovaného postoja. Nepočul som žiadne argumenty, prečo mu vlastne bola milosť udelená.

Pre novinára pritom musí byť Kajínek lákadlo, v Česku je to celebrita. Obchádza kultúrne domy, na Prime má seriál, dokonca má vlastnú značku cukríkov.

No hej. Možno iný príklad. Martina Konvičku (bývalého lídra hnutia Blok proti islamu, pozn. redakcie), sme dlho nevolali. Vraveli sme, nemusíme ho legitimizovať. Až v momente, keď ohlásil kandidatúru do krajských volieb, a dal sa teda na reálnu politiku, sme ho do štúdia zavolali. Zo zvláštneho pána s partiou nejakých priaznivcov sa stal človek, ktorý mohol mať priamy vplyv na veci verejné.

Ako vyzerá príprava na rozhovor v DVTV?

Denný tím nie je veľký. Máme jedného šéfa na výrobné veci, editora a jeho spolueditora. Ak sú rozhovory naplánované dlhšie dopredu, rešeršisti pracujú niekoľko dní na príprave. Potom si k sume informácií sadnem ja a pripravím si z nich finálne noty. Záleží aj, aké ťažké tie rozhovory sú. Na ťažšie sa pripravujem niekoľko dní, na také, ktoré sú menej obtiažne, si sadnem zväčša deň dopredu.

Čiže na to, aby Daniela Drtinová prekvapila speváka Františka Ringo Čecha fotkou z podpisu Anticharty, ktorý on dovtedy popieral, treba dôkladnú prípravu.

Jasné. Ale záleží to aj na náhode. Je nás tri a pol, takéto veci zase nenachádzate štandardne. Udeje sa to s dobrou prípravou, ale niekedy na to treba aj šťastie.

Počas rozhovorov máte v ušiach slúchadlo, vďaka ktorému s vami komunikuje editor. Prečo je to dôležité?

Jednak ide o čas, ja ho pri rozhovoroch až tak nevnímam, takže mi hovorí, koľko ešte máme. Jeho výhodou je, že sedí v réžii a má nadhľad. Vie, aké odpovede sme počas rozhovoru chceli získať, počúva ma, či to k tomu smeruje, a dokáže ma prípadne niekam vrátiť či popohnať. Občas robí aj nejaký rýchly fact-checking výrokov, ktoré odzneli. Aj keď to sa nie vždy v tej rýchlosti dá. Editor by mal vedieť o téme ideálne o niečo viac ako ja. Z toho vyplýva, že zohnať dobrého editora je základ úspechu.

Kedy sa rozhovor nepodarí?

Politický rozhovor dopadne zle, keď sa nedozviem, čo som sa dozvedieť chcel. Či už preto, že som kládol nesprávne otázky v nesprávnej chvíli, alebo som urobil chybu. Nestáva sa to často, ale stane sa. Iný, spoločenský typ rozhovoru, vypáli zle vtedy, ak medzi mnou a respondentom nie je iskra. To je pomerne komplikované, lebo u nás to funguje tak, že respondent k nám príde a o päť minút už ideme nakrúcať. Nezhovárame sa dlho predtým. Ak to medzi nami nezaiskrí, rozhovor nemusí byť dobrý.

Existuje politik, ktorý je pre vás aj po tých rokoch náročným partnerom?

Pripraviť sa dá na každého, to by som musel rozoberať jedného za druhým. Komplikované boli vždy rozhovory s bývalým premiérom Bohuslavom Sobotkom, lebo je bez náboja a monotónny. Urobiť z toho trhák je superkomplikovaná záležitosť. Mirek Topolánek či Miroslav Kalousek sú zase natoľko dynamickí a nerozpakujú sa ani ísť po vás, že na nich je potrebná len dobrá príprava, aby nemali navrch.

Aké témy vás dnes bavia najviac? Politika či také spoločenské veci, ako sú youtuberi a podobne?

Politika.

Myslím, že ste niekde vraveli, že na DVTV je menej sledovaná.

To áno. Ale v politike ide o vážne veci. Keď príde predseda vlády na veľký profil rozhovor, je to pre mňa úplne najviac.

Kedysi ste nechodili voliť, voľby v minulosti vynechával aj moderátor politických debát na ČT, Václav Moravec. Teraz ste ale pred druhým kolom českých prezidentských volieb napísali: „Poďme voliť!“ Čo sa zmenilo?

Odišiel som z verejnoprávnych médií. No asi sa mi to v hlave preskupilo aj vekom. Keď som robil v Českej televízii a rozhlase, bolo pre mňa jednoduchšie nemať v hlave to, že som to niekomu hodil, najmä keď ten človek sedel v štúdiu oproti mne. Ale teraz v DVTV to prestalo byť pre mňa dôležité.

Chápem, že v DVTV ako súkromnom médiu má človek o niečo slobodnejšiu pozíciu ako vo verejnoprávnom médiu, ale názor na aktuálne veci ste mali aj vtedy. Nebolo nechodenie k voľbách kedysi aj také malé pozérstvo, ktoré vtedy medzi novinármi letelo?

Možné to je. Ale ja som bol naozaj presvedčený, že mám komfortnejšiu pozíciu, lebo na to, koho som volil, jednoducho nemusím myslieť. Teraz mám len inú životnú skúsenosť.

Dokázali by ste verejne povedať, koho ste volili?

Kým budem robiť politické debaty, tak nie. Ideálne by bolo, keby politici akceptovali, že prídu k niekomu, o kom sa vie, že je dajme tomu volič sociálnej demokracie, a pochopia, že v pozícii novinára je absolútne profesionálny a k svojej voľbe neprihliada. Ale to tu v Česku nikto nedá.

V Amerike je pritom bežné, že o novinárovi sa vie, koho volí. Ale to je úplne iná politická aj mediálna tradícia.

Práve.

Existuje úplne objektívny novinár?

Je pravda, že slovo „objektívny“ je napísané niekde v zákone o Českej televízii či Českom rozhlase, a objavuje sa v etických kódexoch. Priznám sa, že ja svoju subjektivitu vyjadrujem už tým, ako si k rozhovoru sadnem. Ako sa tvárim, ako kladiem otázky. Objektívny nie som nikdy, hoci sa o to snažím. A ani nevyvažujem. Tieto TV zaklínadlá z verejnoprávnych médií u mňa neplatia. Aj keď uznávam, že špeciálne pri verejnoprávnych médiách by sa novinári o objektivitu mali snažiť.

K vašim najznámejším rozhovorom patrí ten s hovorcom českého prezidenta, Jiřím Ovčáčkom, ktorý začínal otázkou „Klamete, pán hovorca?“. Ovčáček pred prezidentskými voľbami oznámil novinárom z Bakalovho vydavateľstva Economia, že na ich otázky už nebude odpovedať, a nech o informácie žiadajú už len cez infozákon. Ako na to reagovať?

Realisticky. Čo môžete robiť? Napíšete o jeho postoji, môžete to kritizovať, lebo to samozrejme nie je jeho rola. Ale fór je ten, že po piatich rokoch vo funkcii je on zo svojej roly hovorcu prezidenta vonku v podstate neustále. Priznám sa, že mne je to úplne ukradnuté.

Video: Jiří Ovčáček v DVTV

No v realite to môže ovplyvniť prácu niektorých novinárov.

Moment, ako?

Sú v nevýhode oproti iným novinárom, ak na svoje otázky nedostanú odpoveď.

Čo také úžasné by mohol práve pán Ovčáček povedať, že by to posunulo prácu akéhokoľvek novinára?

Stále je to hovorca Hradu. Vymyslím si hypotetický príklad: dozviem sa zo svojich zdrojov, že pán Zeman sa rozhodne odstúpiť z funkcie. Vie to aj nejaký novinár z iných novín. Obaja pošleme Ovčáčkovi otázku, jemu to potvrdí, mne nie, lebo mne neodpovie. Vo finále on má článok, ktorý sa bude klikať, ja nie.

No tak hej. Tak možno skúsim poprosiť kamaráta z iného média, nech mi pomôže. Zaoberať sa tým, čo si vymýšľa nejaký subalterný úradník na Hrade, je pod dôstojnosť kohokoľvek z novinárskeho stavu. Predpokladám, že pán Ovčáček sa na tom bohovsky baví. A pomáhať mu v tej jeho zábave sa mi zdá absurdné.

Súhlasím, že je to nižší úradník, ale stále je to úradník platený z verejných peňazí, ktorý si neplní svoje povinnosti.

A je tu niekto, kto by ho hnal k zodpovednosti? Nie je. Tak nech si trhne nohou. Novinár pri získavaní informácií musí prekonávať rôzne prekážky. Berme to ako jednu z tých prekážok.

Jeden z najznámejších novinárov na Slovensku, Tom Nicholson, pred pár dňami oznámil, že končí so žurnalistikou, vracia sa do Kanady a bude opatrovať starých ľudí. Viete si predstaviť, že by ste nechali novinárčinu a išli robiť niečo úplne iné?

Hypoteticky určite, žurnalistika nie je vec, na ktorej by som visel tak, že si neviem predstaviť, že by som robil niečo iné. No DVTV je pre mňa natoľko zaujímavý projekt, že nemám pocit, že by mi v najbližšom čase hrozilo nejaké vyhorenie.

Ešte stále sa zvyknete odreagovať hraním počítačových hier?

No jasné. Teraz mám nainštalovanú novú českú hru Kingdom Come. Uvidím, či ma RPG-čko po prvý raz v živote chytí. Inak som na strieľačky ako Call of Duty či Battlefront.

Tento text ste mohli čítať vďaka vášmu predplatnému Denníka N.
Ak máte pripomienku alebo ste našli chybu, napíšte na editori@dennikn.sk.
Vážime si vašu podporu.

Rozhovory

Teraz najčítanejšie