Odchod ľudí do zahraničia nemusí byť vždy zlý, niekedy pomôžu krajine viac ako z domu

Mária Friedmannová (31) pochádza z Košíc. Bakalársky stupeň vyštudovala na univerzite v Oxforde v odbore Human Sciences (kombinácia evolučnej biológie, antropológie a genetiky), magisterský titul a Phd. získala na rovnakej univerzite zo psychológie. Počas štúdia založila s ďalšími zahraničnými študentmi letnú akadémiu Discover, ktorá sa snaží sprostredkovať stredoškolákom atmosféru najlepších svetových univerzít. Angažuje sa aj v neziskovej organizácii Nevypusť dušu, ktorá bojuje proti mýtom o duševnom zdraví. Pracuje ako výskumníčka v Googli v Zürichu.

Ako ste sa dostali na Oxfordskú univerzitu?

Na Oxford som sa hlásila dvakrát. Prvýkrát hneď po maturite, ale neprijali ma. Preto som nastúpila na medicínu v Prahe. Pokazila som prijímačky, ale malo to aj svoje pozitíva. Uvedomila som si, v ktorých veciach mám na sebe zapracovať, aby sa to o ďalší rok podarilo. Keď sa mi tam o rok podarilo dostať, ďalším problémom boli peniaze. Vtedy bolo štúdium vo Veľkej Británii veľmi drahé. Ešte boli koruny a kurz bol veľmi vysoký. Libra stála skoro šesťdesiat korún. Na naše pomery to bolo veľmi drahé a neboli žiadne štipendiá. U. S. Steel v Košiciach vtedy dával štipendiá, ktoré som dostala aj ja, ale nebolo to dostatočné, stačilo to na jeden trimester. Takže som vycestovala do Anglicka, kde som pracovala zhruba pol roka pred začiatkom školy. Moji rodičia mi síce držali palce, ale nemohli to celé finančne pokryť, takže som pracovala aj počas štúdia. Bolo to dosť náročné.

Prečo ste chceli odísť do zahraničia?

Zaujal ma predmet Human Sciences. Spájal v sebe spoločenské vedy a biológiu, čo ma veľmi bavilo, a na Slovensku ani v Česku sa nedal študovať. Zároveň som veľmi chcela ísť na skvelú univerzitu, lebo škola ma veľmi bavila, nuž a tie najlepšie neboli na Slovensku.

Počas štúdia v Oxforde ste založili letnú akadémiu Discover. Čo to je?

Je to letná škola pre českých a slovenských stredoškolákov, ktorá im umožňuje vyskúšať si, čo by chceli študovať na vysokej škole a to takou formou, akou sa to učí na najlepších svetových univerzitách. Sústreďuje sa na inovatívnu výučbu a kritické myslenie.  Ďalším cieľom je, aby stredoškoláci začali byť aktívni vo svojom prostredí. Napríklad, keď sa im zdá, že na ich škole nemajú vhodné podmienky, aby sa lepšie učili dejepis, nech si sami urobia krúžok a pozývajú si naň hostí. Preto na Discoveri organizujeme workshopy o občianskej angažovanosti, startupoch a podnikaní, alebo starostlivosti o duševné zdravie. Teraz sa už v Discoveri neangažujem, prebrali ho mladšie generácie, čo je skvelé. Postupne sa rozrástol aspoň trojnásobne a máva už aj medzinárodný turnus.

Čím je atmosféra na top svetových univerzitách výnimočná?

Vzdelávanie v každej oblasti by mala byť cesta, počas ktorej sa študent učí pýtať a objavovať hlavné princípy, ako tá oblasť funguje. Nemala by to byť len prednáška, na ktorej študentom niekto naservíruje, čo majú vedieť. Hlavnou črtou týchto univerzít je učiť, ako zhodnocovať informácie, ako si utvoriť názor, na základe informácií, ktoré sú okolo nás, a naučiť sa, ktoré otázky sú dôležité a ktoré menej. Vo všeobecnosti sa tomu hovorí analytické a kritické myslenie. Nezameriavajú sa na memorovanie faktov, ale na to, ako k faktom dospeli a či sa medzitým neobjavili nové informácie, ktoré ukážu, že tie fakty nemusia byť platné.

Sú to hlavné veci, ktoré slovenskému školstvu chýbajú a prečo ste odišli?

Ťažko sa mi hodnotí slovenské školstvo, pretože som z neho dlho preč. Úprimne, na začiatku som vôbec nevedela, do čoho idem a keď som nastupovala na Oxford, takéto vzdelávanie som si ani nevedela predstaviť. Vedela som, že Oxford je dobrá škola, ale nevedela som, čo to znamená. Na Oxforde ma skôr ťahalo to, že sú tam ľudia, ktorých baví to, čo študujú. Chcela som byť medzi ľuďmi, ktorí chcú o svojom odbore diskutovať. Až tam som objavila tento spôsob vzdelávania.

Lektormi Discoveru sú aj študenti alebo absolventi prestížnych univerzít. Aká je ich motivácia venovať sa našim stredoškolákom?

Myslím, že majú dva hlavné dôvody. Všetkých spája láska k poznaniu, vzdelávaniu a k tomu, aby to odovzdali ďalej. Jednak pomôžu stredoškolákom rozhodnúť sa, čomu by sa chceli ďalej venovať a zároveň im ukážu, že skutočné vzdelávanie je o pýtaní sa otázok a skúmaní, ako fakty do seba zapadajú, o kreativite a o predstavách, kam ďalej by sme sa v tejto oblasti mohli posunúť. Druhý dôvod, prečo to robia, je občiansky aktivizmus. Veria, že mladí ľudia majú významnú úlohu v spoločnosti. Chcú ich motivovať k tomu, aby boli aktívni a aby sa pričinili o zmenu pomerov, ktoré okolo seba vidia čím skôr.

Sú mladí v Oxforde viac občiansky aktívni ako na Slovensku?

Na Oxforde boli študenti extrémne aktívni. Tam som nenašla asi ani jedného študenta, ktorý by sa nevenoval niečomu popri škole. Tých aktivít, ktoré sa dajú robiť, je veľmi veľa. Napríklad charita, environmentálne aktivity, alebo práca s ľuďmi bez domova, alebo s ľuďmi zo znevýhodneného prostredia. Boli tam študenti, ktorí rozbiehali malé podnikanie.

To znie ako niečo, na čo netreba systémovú zmenu. Nechýba slovenským študentom len entuziazmus?

S tým nesúhlasím. Ani anglické školstvo nevyzerá ako Cambridge a Oxford. Dobré britské školy povzbudzujú študentov na aktivitu. Na to, aby študenti mohli niečo robiť, musia mať vhodné podmienky, a tie musí nastaviť dobrý systém. Napríklad, keď študent potrebuje na nejakú aktivitu vycestovať, škola mu môže vyjsť v ústrety a uvoľniť ho z vyučovania. Alebo škola poskytne priestory študentom, ktorí chcú zorganizovať filmový festival. Alebo im poskytne malé finančné prostriedky. Takže ten postoj školy je veľmi dôležitý. Ale toto nie je najväčší problém slovenského školstva.

Čo ním je?

Podľa mňa je veľkým problémom slovenského školstva spoločenský štatút a odmeňovanie učiteľov. Učenie by malo byť prestížnym povolaním s patričným finančným ohodnotením a spoločenským statusom. U nás, žiaľ, často idú učiť ľudia, ktorých to nebaví a robia to len z núdze. Zároveň majú dobrí učitelia často zviazané ruky množstvom nezmyselnej administratívnej práce, predpisov, čo a ako majú učiť, alebo vedením škôl, ktoré nechcú podporovať nové učebné metódy a spôsoby – to nie sú interaktívne tabule. Sú to hlavne spôsoby, ktoré naučia človeka pracovať s informáciami, so samým sebou, s ostatnými ľuďmi v kolektíve. Idú oveľa širšie, než čo si bežne pod vzdelávaním v škole predstavíme.  Pre taký rýchlo sa meniaci trh a spoločnosť, akú teraz máme, sú tieto metódy potrebné ako soľ.

Akú spoločnosť teraz máme?

Keď sme zakladali Discover, tak sme sa zamerali na spoločenskú klímu. Česko aj Slovensko majú zaujímavý paradox. Na jednej strane majú relatívne silný tretí sektor. Máme veľa neziskových organizácií a tretí sektor je aktívny. Ale na druhej strane sa do neho zapája málo ľudí. Ľudom chýba pocit, že môžu niečo zmeniť. Napríklad keď je škola zlá, tak študenti si povedia, že čo s tým oni majú. Keď je politika zlá, tak tiež. Cieľom letnej akadémie Discover je aj vštepovať mladým ľuďom, že podmienky miesta, v ktorom žijú, sa ich týkajú. Čiže ak je škola zlá, môže študent urobiť niečo, čo ju aspoň v malej miere zlepší. To isté platí pre dedinu, mesto a krajinu. Socializmus vypestoval v ľuďoch bezmocnosť, že my nemôžeme aj tak nič zmeniť, musíme všetko vydržať a môžeme len nadávať. Určite takto hneď nezmeníme celý systém. Ale keď si jeden povie, že sa ho to týka, niečo urobí, postupne sa k nemu pridajú ďalší a menia sa aj veľké veci. Nemôžeme čakať, že niekto zhora príde a uprace nám školu či krajinu.

Chceli ste cez Discover lákať študentov do zahraničia?

Nikdy to nebolo cieľom, aj keď to asi bol jeden z jeho vedľajších účinkov. Discover predstavuje vzdelanie, ktoré sa na Slovensku a v Česku dá dosť ťažko dostať, aj keď napríklad počúvam veľmi dobré veci o Masarykovej univerzite v Brne. Ale je prirodzené, že účastníci Discoveru chcú zažiť štúdium v zahraničí. My sa snažíme vytvoriť v týchto študentoch pocit, že aj keď sú preč, týka sa ich to, čo sa deje v ich domovskej krajine. Discover funguje už sedem rokov a doteraz sledujem, že ľudia, ktorí sa do Discoveru zapojili a sú v zahraničí, stále javia záujem o Slovensko a chcú niečo dať krajine naspäť. Niekedy musí človek odísť do zahraničia, aby videl, ako sa dajú veci robiť inak. Potom sa môže vrátiť a do niečoho sa zapojiť. Alebo aj keď sa nevráti, môže sa zapojiť na diaľku. Veľa sa hovorí o tom, aký máme odlev mozgov, ale veľa ľudí sa o Slovensko zaujíma aj zo zahraničia a chcú pomôcť. A o tom by sa malo hovoriť viac. To, že nám odchádzajú ľudia do zahraničia, nie je len zlé.

Takže odlev mozgov sa len dramaticky prezentuje?

Ja momentálne žijem vo Švajčiarsku a pracujem v Googli a je tu veľká komunita Slovákov. Niektorí robia dobrovoľnícke projekty v IT sfére na Slovensku a dosť peňazí posielajú slovenským mimovládkam. Hovorí sa tomu efektívny altruizmus. Je to koncept, podľa ktorého nemusíte byť nevyhnutne zamestnancom charitatívnej organizácie, aby ste jej pomohli. Keď chcem napríklad pomôcť ľuďom bez domova, nemusím sa zamestnať v organizácii Proti prúdu, ale ako programátorka spoločnosti pomôžem viac tak, že jej dám tri percentá zo svojho platu. Za tie peniaze urobí organizácia viac, ako keby som bola v ich organizácii zamestnaná. A toto je oblasť, o ktorej sa v médiách veľa nehovorí. Ľudia môžu mať dosah na domovskú krajinu aj zo zahraničia. Ale ťažko sa mi hodnotí dosah odlevu mozgov zo Slovenska. Ja sa pohybujem v komunite ľudí, ktorí majú v zahraničí dobrú prácu a stále ich to na Slovensko ťahá. Chcú nájsť niečo, čím by Slovensku pomohli aj zo zahraničia. Niektorí premýšľajú, že sa aj vrátia, alebo aspoň na nejaký čas. Myslím si, že to, že naši najšikovnejší ľudia odchádzajú, nie je jednoznačne zlé. Jednoznačne zlé by bolo, keby sa títo ľudia prestali o Slovensko zaujímať.

Vidíte na Slovákoch v zahraničí frustráciu z toho, ako to vyzerá na Slovensku?

Určite nejaká frustrácia je, ale asi to nebude hlavný dôvod, prečo odchádzajú. Ak sa človek chce stať špičkou vo svojom odbore, pozrie sa, kde sa tá špička nachádza. Žiaľ, na Slovensku nie je špička skoro v ničom, tak preto odíde do zahraničia. Takže si myslím, že tie dôvody, prečo ľudia odchádzajú, sú často pragmatické.

Zároveň sa stávajú také prípady ako slovenskému vedcovi Róbertovi Bidulskému, ktorý sa vrátil na Slovensko zo zahraničia a univerzita mu nepredĺžila zmluvu a vedec skončil na úrade práce. Neodrádzajú takéto prípady ľudí od návratu na Slovensko?

Toto je trochu iná vec. Ja hovorím, že vo všeobecnosti odlev mozgov nie je taký hrozný, pokiaľ si ľudia udržia vzťah k svojej krajine a angažujú sa v nej aj z diaľky. To, že nejaké veci na Slovensku nefungujú, najmä vo vede, je úplná pravda. Keď chceme, aby naši najšikovnejší ľudia neodchádzali preč, musíme vybudovať špičku doma. Prípady ako tento sú určite deprimujúce a demotivujúce pre našich vedcov aj šikovných študentov. Určite to nie je jediný prípad. Ale bolo by fajn prinášať viac správ o prípadoch, keď návrat fungoval. O tom sa tak často nehovorí.

Je to teda len nevyvážený mediálny obraz?

Náš štát má obrovské problémy a niektoré veci vôbec nefungujú. Je dobré, že na to médiá poukazujú. Pokiaľ sa o tom prestane hovoriť, stratí sa tlak, aby sa niečo zmenilo. Ak by slovenské školstvo dokázalo vytvárať špičkové odbory, tak by menej ľudí odchádzalo. Skôr by som chcela, že keď sa píše o téme Slovákov v zahraničí, tak sa to nemusí písať len v zlom. Ale to, že máme obrovské problémy v školstve, je pravda. Dôkazmi sú všetky medzinárodné testovania žiakov, publikačné činnosti našich univerzít či kvalita študentov prijímaných na vysoké školy.

Akú máte pozíciu v Googli?

Skúmam používateľskú skúsenosť. Je to aplikovaný antropologicko-psychologický výskum na pomoc dizajnovaniu produktov tak, aby sa čo najľahšie a najintuitívnejšie používali. Zároveň pomáham Google odhaliť potreby používateľov technologických produktov.

Uvažujete, že sa vrátite na Slovensko?

Áno. Chcela som ešte po štúdiu získať viac zahraničných skúseností z pracovnej oblasti, ale teraz o návrate uvažujem dosť vážne.

Viete si predstaviť, že po týchto pracovných skúsenostiach nájdete miesto na Slovensku, s ktorým by ste boli spokojná?

Určite by som sa nevracala pre peniaze. Skôr je mojou motiváciou zužitkovať všetky skúsenosti, ktoré som nabrala na zlepšenie vecí doma, alebo robenie niečoho, čo ma veľmi baví a vidím v tom zmysel.

Aká je motivácia ostatných Slovákov z Googla vrátiť sa domov?

Hlavne rodinné a spoločenské vzťahy. Napríklad umožniť svojim deťom tráviť viac času so starými rodičmi. Rodinné puto bolo, myslím, najsilnejšou motiváciou aj v prieskume pre Slovákov pracujúcich v zahraničí, ktorý robili organizácie Leaf a Trend. Ale poznám aj ľudí na výborných pozíciách v zahraničí, aj keď nie priamo v Googli, ktorí chcú ísť do štátnej správy, aby robili systémové zmeny.

Vidíte v niečom zmenu k lepšiemu na Slovensku, odkedy ste odišli do zahraničia?

Určite vidím viac ľudí, ktorí chcú prísť na Slovensko a pracovať v štátnej správe. Na príklade študentských protestov zase vidím, že sú tu mladí ľudia, ktorých zaujíma, čo sa okolo nich deje. Za desať rokov sa nepamätám, že by stredoškoláci robili protikorupčné pochody. Vyzerá to tak, že mladým ľuďom záleží na stave tejto krajiny a chcú sa aktívne podieľať na zmene. Tiež sa to určite zlepšilo v technologickej oblasti. Na Slovensku sú zaujímavé firmy a startupy. Ale školstvo a zdravotníctvo sa k lepšiemu nezmenili. Ekonomicky sa krajine za posledných desať rokov veľmi darí, ale tiež neviem, či to cítia aj ľudia v menej rozvinutých regiónoch. Niektoré veci sú na tom asi horšie, napríklad, dôvera v súdnictvo či políciu.

Zo zahraničia ste sa angažovali v neziskovej organizácii Nevypusť dušu, ktorá búra mýty o duševnom zdraví. Prečo ste sa pridali do tejto organizácie?

Projekt spoluzaložila moja kamarátka Tereza Ružičková v Českej republike asi pred 2,5 rokom a je zameraný na búranie predsudkov a šírenie informácií v oblasti duševného zdravia. Odporúčam ich facebookovú skupinku Nevypusť duši. Mňa táto oblasť dlhodobo zaujímala, lebo som si sama odžila svoje s depresiami a úzkosťami. Povedomie o duševnom zdraví je na Slovensku dosť slabé, medzi ľuďmi sa drží množstvo veľmi škodlivých mýtov, ktoré im bránia vyhľadať pomoc a spôsobujú veľké množstvo utrpenia. A tak som teda začala v spolupráci s organizáciou Prestredoskolakov.sk robiť workshopy o duševnom zdraví.

Aké sú najčastejšie mýty o duševnom zdraví?

Že duševné choroby nie sú skutočnými chorobami. Alebo že ak máš raz problémy s duševným ochoreniami, máš ich navždy. A tiež, že duševné ochorenia sú prejavom slabej osobnosti. Alebo že duševné ochorenia sa ma netýkajú a sú aj tak veľmi zriedkavé. To sú štyri najčastejšie. Viac si môžete prečítať priamo na stránke organizácie.

Stále je tabu hovoriť o duševných problémoch?

Áno. Veď sa len spýtajte sami seba, ako veľmi sa cítite komfortne s tým, ak máte povedať, že idete k ortopédovi či na fyzioterapiu? A teraz skúste to isté so psychoterapiou a psychiatrom.  Ale začína sa o tom hovoriť viac, čo je skvelé a potrebné, lebo čísla sú také, že 30 až 40 percent populácie niekedy v živote zažije epizódu duševného ochorenia a tento trend stúpa, hlavne u adolescentov. Narastajú hlavne poruchy nálady, depresie a úzkosti preto, ako sa nám zmenil životný štýl a technológie.

Ako študentka na Oxforde ste museli byť obklopená mladými aktívnymi ľuďmi, ktorí sa veľa učia a majú málo voľného času. Ako to títo študenti vrátane vás psychicky zvládali?

Nezvládali. To je jeden z dôvodov, prečo sa kampane o duševnom zdraví v Británii tak silno rozbehli práve na univerzitách. Špičkové univerzity majú pre tlak, čo študenti zažívajú, veľmi vysoké percento depresií a úzkostných porúch a aj vyššie percento samovrážd, ako je bežné v populácii. Stres a kultúra veľmi vysokých nárokov na výkon je pre mozog ako cukor a kultúra sedenia pre pankreas a tráviaci trakt. Robí im to veľmi zle.

Ako si môžeme na sebe všimnúť, že máme duševné problémy?

To závisí od problému, ale budem hovoriť najmä o depresiách a úzkostiach. V prvom rade si musí človek uvedomiť, že sa s ním niečo deje, čo si veľa ľudí neuvedomí. Pozrite sa, ako sa zmenili vaše myšlienky. Pokiaľ už aspoň tri týždne máte stále silné negatívne myšlienky, ktoré sa takmer nedajú rozohnať, máte problémy so spánkom, máte problémy s bežnými dennými úkonmi v škole, v práci a doma, máte silnú nechuť stretávať sa s ľuďmi, cítite sa takmer stále vyčerpaní bez ohľadu, na to, či ste spali, alebo sa vám zmení apetít, tak sa niečo deje.

Čo robiť, keď si tieto príznaky na sebe všimneme?

Prvá pomoc je hlavne upraviť spánok a jedlo na primeranú úroveň, začať cvičiť a urobiť si aspoň štyrikrát týždenne chvíľu priestor, keď vypnete myseľ a zameriate pozornosť na niečo, čo vás aspoň trošičku baví. Môže to byť hudba, maľovanie, meditácia, skladanie lega. Znie to veľmi jednoducho, ale pri začínajúcich problémoch to vie výrazne pomôcť. Pokiaľ to nepomáha a vidíte len malý výsledok, vyhľadajte klinického psychológa vo vašom okolí. Čím skôr budete môcť ísť na terapiu, tým lepšie. Klinický psychológ vám vie poradiť aj v tom, či už napríklad potrebujete lieky.

Ako pomôžeme blízkemu, ktorý má duševné problémy?

Nesnažte sa ho rozveseľovať alebo zľahčovať situáciu, že to prejde, však všetci sa máme niekedy zle. Určite človeka vypočujte, veľa ľudí sa o tom bojí rozprávať, môžete sa len spýtať: Všimol som si, že sa v poslednom čase asi necítiš úplne dobre. Ak chceš, budem rád, keď mi o tom povieš viac. Zachovajte pokoj, len počúvajte a nesúďte, ľudia majú často obrovský strach rozprávať o panických atakoch, o sebapoškodzovacích nutkaniach a o silných depresívnych myšlienkach. Nesnažte sa mu robiť terapeuta, ale povzbuďte ho vo vyhľadaní pomoci. A ak sa na to cítite, pomôžte mu nájsť pre seba záchytné body, napríklad, opýtajte sa ho, či si všimol, kedy sa cíti trošku lepšie a kedy horšie, aby vedel, čomu sa vyhýbať a čomu sa venovať viac. Ale hlavne ho povzbuďte na vyhľadanie pomoci.