Denník N

Porodila mŕtve dieťa, poslali ju na 30 rokov do väzenia. Tak vyzerá totálny zákaz interrupcií

Ilustračné foto – AP
Ilustračné foto – AP

Od roku 1998 poslali salvádorské súdy za mreže 150 žien na základe prísneho interrupčného zákona. Matky viacerých detí, obete znásilnenia alebo tínedžerky.

Salvádorčanka Theodora Carmen Vásquezová ako 24-ročná mala doma malého syna a bola deväť mesiacov tehotná, keď pocítila hroznú bolesť v bruchu a začala krvácať. Predtým než stratila vedomie, stihla zavolať sanitku. Keď sa v nemocnici prebrala, ležala v posteli, mala na rukách putá a stál pri nej policajt. Oznámil jej, že je podozrivá z vraždy svojho dieťaťa, lebo si sama vyvolala pôrod.

Vásquezovú následne veľmi rýchlo odsúdili na tridsať rokov za vraždu s priťažujúcimi okolnosťami. A to napriek tomu, že závery – ako sa neskôr dokázalo – neodborne vedenej pitvy jej dieťaťa sa nepriklonili ani k teórii vraždy, ani k jej tvrdeniu, že dieťa zomrelo pri pôrode. Každá príčetná obhajoba by sa toho chytila, rovnako ako svedectiev, že žena sa na dieťa tešila a hoci bola chudobná, mala už preň výbavičku. Štátom pridelený advokát však nemal záujem a chcel sa svojej klientky zbaviť. To bolo v roku 2007.

Všetko prebehlo podľa litery salvádorského zákona totálne zakazujúceho interrupcie a jeho extrémneho výkladu, ktorý z umelého potratu podozrieva, obviňuje a napokon zaň aj drakonicky trestá ženy, čo potratili spontánne alebo ich dieťa zomrelo pri pôrode ako v prípade Vásquezovej.

V polovici februára po jedenástich rokoch vo väzení Najvyšší súd uznal, že v jej prípade naozaj neexistuje dostatočný forenzný dôkaz, že dieťa zavraždila, a nariadil jej prepustenie. Je však stále možné, že ju ešte môžu vyšetrovať a prípadne aj stíhať.

To sa stalo v prípade inej salvádorskej ženy, Marie Riverovej. Po prepustení z väzenia, kde si odsedela štyri a pol roka zo štyridsaťročného trestu, prokurátor jej prípad znovu otvoril. Riverová ušla do Švédska, kde dostala azyl.

Vo väzení sa bojuje o život

Medzinárodné a miestne mimovládne organizácie upozorňujú na to, že do pazúrov polície a justície sa pre zákon, ktorý v Salvádore platí od roku 1998, dostávajú hlavne chudobné ženy, často osamelé matky a nezriedka ženy bez vzdelania či dokonca negramotné. Tie si na rozdiel od bohatších žien nemôžu v prípade nechceného tehotenstva dovoliť odcestovať do USA na potratovú kliniku.

Potom naozaj idú na interrupciu na nejaké zakázané a nebezpečné miesto. Ak zákrok prežijú (podľa dostupných informácií Svetová zdravotnícka organizácia odhaduje, že 11 percent Salvádorčaniek, ktoré podstúpia neodbornú interrupciu, po zákroku zomrie), je možné, že aj tak budú musieť vyhľadať lekára a ten ich veľmi pravdepodobne udá.

A sú aj také ženy, čo majú jednoducho „smolu“ a spontánne potratia alebo porodia doma mŕtve dieťa. V oboch prípadoch hrozí obvinenie z vraždy a dlhoročné tresty.

Od roku 1998 takto poslali salvádorské súdy do väzenia najmenej 150 žien. Boli medzi nimi matky viacerých detí, obete znásilnenia alebo tínedžerky. Jednou z nich bola Adriana Rodríguezová. Otehotnela ako 19-ročná, ale nikomu nič nepovedala. Keď na ňu uprostred noci prišli pôrodné bolesti, nemal ju kto odviezť do nemocnice. Mŕtve dieťa porodila sama. V nemocnici, kam sa napokon dostala na ošetrenie, sa jej lekár ako prvé opýtal, čo urobila s dieťaťom. Odsúdili ju na 30 rokov za vraždu, dostala maximálnu sadzbu.

Ocitla sa v ženskej väznici určenej pre 250 žien, kde sa ich však tlačilo päťkrát toľko. „Snažila som sa byť nenápadná a nikomu nehovoriť, prečo som tam. Sedem a pol roka sa mi to darilo. Potom však prišlo niekoľko nových odsúdených, ktoré o mne ešte na slobode čítali v novinách. Odvtedy so mnou zaobchádzali ako so špinou.“ Väzenská „spravodlivosť“ je nemilosrdná a vrahyne detí, dokonca vlastných detí, sú považované za najposlednejšie ľudské bytosti a legitímne terče ostatných väzňov.

Rodríguezová povedala, že pred útokmi spoluväzenkýň sa ženy ako ona skrývali na samotkách; pravda, ak to vedenie väznice dovolilo. Zľutovanie totiž nemohla čakať ani od dozorcov.

Nedávno ju za dobré správanie prepustili domov. Návrat do života však bude ťažký. Kto už len zamestná ženu odsúdenú za vraždu vlastného dieťaťa?

Lekári sa boja liečiť

Hoci viaceré krajiny majú prísnu legislatívu týkajúcu sa interrupcií, povoľujú výnimky, ak je ohrozené zdravie matky či plodu. Salvádor patrí spolu s Nikaraguou, Dominikánskou republikou, Maltou a Vatikánom k štátom, čo nepoznajú žiadnu výnimku.

V Salvádore mali už prípady, keď lekári odmietli onkologicky chorej tehotnej žene podávať chemoterapiu, lebo jednou z jej vedľajších účinkov môže byť, hlavne v prvom trimestri, spontánny potrat a lekári sa báli, že by ich spolu so ženou obvinili z vyvolania potratu.

„Len v Salvádore sa na rozdiel od iných krajín stane, že keď ženu privezú na pohotovosť s gynekologickým krvácaním, prvá vec, ktorú o omdlievajúcej pacientke zdravotnícky personál povie, je: ‚Aha, krváca, určite bola na potrate.‘ Spútajú ju, nazvú ju zlou ženou. Pacientka je pritom veľmi chorá, v kritickom stave. Je slabá a dezorientovaná, ale oni ju pošlú do cely,“ opisuje starostlivosť v salvádorských nemocniciach feministická aktivistka Maria Rosa Cruzová.

To, že ešte krvácajúce ich previezli do cely, potvrdzujú viaceré ženy odsúdené na vysoké tresty. Spomínajú, že ak sa pre ne nič nesnažil robiť ich ex offo právnik, rovnako sa správali aj lekári a sestry.

Prísne tresty za interrupcie či dokonca za spontánne potraty či predčasné pôrody sa pripisujú mačizmu typickému pre latinskoamerické krajiny, kde žena nemá žiadne slovo, kde muž rozhoduje o tom, či smie brať antikoncepciu, a nerešpektuje to, že sexuálny styk či plánovanie rodiny by mali byť výsledkom slobodnej vôle a rozhodnutia páru a nie len muža.

Aj keď v salvádorskej spoločnosti stále platí prísne rozdelenie úloh, zodpovednosti a povinností na mužské a ženské a krajina je hlboko konzervatívna, predsa len z prieskumov verejnej mienky vyplýva, že 74 percent ľudí súhlasí s interrupciou v prípade, ak je v ohrození život matky.

To je však v rozpore s názorom vplyvnej katolíckej cirkvi, ktorá podporuje totálny zákaz a bola aj hnacou silou za prijatím extrémne prísneho zákona. Reportérka CNN navštívila Salvádor na jeseň minulého roka a opisovala, ako sú ulice hlavného mesta San Salvador plné plagátov proti interrupciám, pričom ako hlavný motív využívajú ruženec a ďalšiu náboženskú symboliku.

Salvádorskí politici sa spoliehajú na podporu cirkvi, a preto nemajú záujem zákon meniť. Na druhej strane sú pod tlakom mimovládnych organizácií, a tak pomaly dochádzajú k „šalamúnskym“ riešeniam, keď súdy ženy odsúdia na drsný trest a potom ich po rokoch oslobodia buď za dobré správanie, alebo – ako v prípade Vásquezovej – po revízii dôkazov na vyššom súde. To však nerieši základný problém: prenasledovanie žien, ktoré nemajú žiadnu kontrolu nad svojím telom a ani životom.

Životy žien

Teraz najčítanejšie