Sociológ Vašečka o 70 rokoch od nástupu komunizmu: Chýba nám tu múzeum totality
Slovensko aj 70 rokov po nástupe komunizmu podporuje bývalých komunistov v politických funkciách a pri pohľade dozadu u mnohých prevláda spomienkový optimizmus. Sociológ Michal Vašečka si myslí, že je to dôsledok chýbajúcej diskusie.
Od nástupu komunizmu prešlo 70 rokov. Trval 41 rokov a priniesol tisícky obetí. Vo vláde je však aj tak takmer tretina bývalých komunistov a podobné to bolo aj v tej minulej. Je to náhoda, alebo majú Slováci takú vysokú toleranciu k bývalým komunistom?
To, že sú vo vláde aj ľudia, čo boli v strane, až také prekvapivé nie je. Na niektorých postoch kariérny postup bez členstva v strane nebol možný. V niektorých prípadoch – napadá mi napríklad post ministra zahraničia – to teda nie je ani 29 rokov po novembri 1989 až také prekvapujúce. No na mnohých iných postoch mohli aj za komunizmu fungovať experti, ktorí v strane neboli, takže v roku 2018 by sa už dalo očakávať bývalých členov KSS menej.
Je to tým, že s tým súhlasia ich voliči?
Sú tam aj preto, lebo nie malá časť slovenskej populácie nevníma obdobie reálneho socializmu ako niečo zásadne problematické a odsúdeniahodné. Spomína sa často na hospodársky vzostup, na budovanie infraštruktúry, na rozvoj sociálnych práv. Keby to ľuďom prekážalo a pociťovali by posttraumatický stres (ako mnohí po zániku Slovenského štátu), téma by bola permanentne pertraktovaná. Téma účasti bývalých členov komunistickej strany vo vláde je tak zrejme dnes pre mnohých aj prekvapujúca – prečo s tým vôbec ešte niekto prichádza? Pre mňa osobne je to, že prezidentom bol bývalý člen Ústredného výboru KSS Rudolf Schuster, ďaleko silnejšou vecou ako to, že je vo vláde niekoľko vtedy mladých straníkov, ktorí sú teraz päťdesiatnici. Nad tým ani po rokoch neviem mávnuť rukou.
Prečo sa stále udržiavajú mýty napríklad o tom, že sa Slovensko modernizovalo len vďaka komunizmu?
Po roku 1989 bol antikomunizmus v podaní niektorých často zjednodušujúci a niekedy až primitívny a vulgárny. To, čo chýbalo, bola naozaj seriózna debata o tom, čo reálny socializmus skutočne znamenal pre Slovensko. Išlo však, žiaľ, často o intelektuálne nedôstojnú prestrelku a skôr na politickej scéne. Ľudí to, pochopiteľne, odpudzovalo. V Českej republike prišlo k masívnej modernizácii skôr – nielen za prvej republiky, ale už za monarchie – a k obdobiu reálneho socializmu sa česká spoločnosť minimálne posledných 25 rokov znovu a znovu vracala a často sa „sebabičujúc“ analyzovala. Modernizácia Slovenska sa začala za prvej republiky, no dokončila sa až za reálneho socializmu a až vtedy ľudia pocítili sociálny vzostup. Keby sme sa vrátili do 60. a 70. rokov, nemálo slovenských rodín malo šancu až vtedy mať napríklad mäso každý deň, a to nikdy predtým nepoznali. A k tomuto obdobiu sa vzťahujú ich spomienky. V kontexte povojnovej Európy by k dokončeniu modernizácie a k masívnemu sociálnemu vzostupu predtým rurálneho obyvateľstva Slovenska došlo i bez účasti komunistov na moci, to je samozrejmé.
A preto prestávajú ľudia vidieť tie zlé veci?
Ľudia vedia uviesť, že to bolo zároveň obdobie neslobody, ale, bohužiaľ, u mnohých často prevažujú materiálne kvality a prebíjajú to ostatné. U mnohých to, čo nazývame obdobie neslobody, nie je témou. Po roku 1989 je otázka slobody a jej hodnoty otázkou, ktorú si málo kladieme – istoty by v globalizovanom svete mnohí pokojne vymenili za slobodu.
Sme v tom iní, alebo je to rovnaké aj v ostatných postkomunistických krajinách?
Spomienkový optimizmus sa vyskytuje všade v postkomunistickom svete. Slovenská spoločnosť je však menej polarizovaná ako napríklad česká – tam jedna časť spoločnosti má ešte väčšiu nostalgiu za komunizmom, no druhá je v duchu hesla „s komunisty se nemluví“ nekompromisne proti. Slovenský antikomunizmus nie je taký vyhranený, koniec koncov podobne ani náš antifašizmus nie je taký dôsledný, ako je to v prípade Nemecka. Slovensko je v tomto nedôslednejšie a šedivejšie, na obidve strany.
Čoho je to dôsledok?
Práve toho, že sme o našich víťazstvách a prehrách málo diskutovali na intelektuálne poctivej úrovni. To, že sa na politickej scéne diskutovalo o období reálneho socializmu na osobnej úrovni a ideologicky, často zohrávalo skôr negatívnu úlohu.
Ako tu mala vyzerať diskusia, aby ľudia chápali, že počas komunizmus prevažovali negatíva?
Takáto diskusia, samozrejme, nemohla byť riadená. Spoločnosť to buď cíti, alebo nie. Pokiaľ áno, ľudia o tom spontánne píšu, vedci organizujú konferencie, filmári robia filmy – a nemyslím len dokumenty. Slováci dobu reálneho socializmu často poznajú hlavne cez české filmy – a v tej hřebejkovskej podobe vlastne v duchu celkom láskavom. Potreba diskusie zo slovenskej spoločnosti nevyviera tak, ako je to vidieť v spoločnosti českej či poľskej. Filmy ktoré by seriózne reflektovali obdobie reálneho socializmu a vznikli u nás za posledných 25 rokov, sa dajú spočítať na prstoch jednej ruky. A ani tie nejdú tak „pod kožu“ ako napríklad poľský film Różyczka či rumunský film 4 mesiace, 3 týždne a 2 dni alebo koniec koncov aj český Občanský průkaz. Neviem, čím to je, ale pri slovenských filmoch mám pocit, že ja som tú dobu prežíval inak, ako mi ju ukazujú. A tie filmy vznikajú skôr až teraz, s generáciou, ktorá to obdobie vnímala okrajovo – ako keby sa generácia, ktorá mala čo povedať k obdobiu reálneho socializmu, zamerala na iné témy a nezostali jej sily na nič iné ako budovanie kapitalizmu. Ale možno je to pochopiteľné – ako sa s humorom a, samozrejme, s preháňaním na Slovensku hovorievalo: v každej slovenskej rodine bol aspoň jeden ľudák, jeden komunista a jeden demokrat, aby si mohli v ťažkých časoch pomôcť. To je pre mladú generáciu na Slovensku svet dinosaurov, a tak sa s tým, verím, budú vedieť poctivo popasovať.
Prečo sa k tomu tá generácia nevyjadrovala?
V slovenských podmienkach je to zrejme aj daň za mečiarizmus, ktorý bol mnohými – a nie vždy správne – stotožňovaný s bojom s komunistami; je to i daň za rýchly prístup k Európskej únii – tých hypotéz môže byť veľa. Diskusia však bola slabá a vo výsledku ovplyvnila transformačné obdobie a našu súčasnosť viac, ako by bolo vhodné. Veď si spomeňme na obdobie spred 15 rokov: pravica, to sú tí správni, a ľavica, to sú komunisti. Keby to neboli naše dejiny, tak by sme sa na takomto pohľade vlastne aj mohli zasmiať.
Poľsko je, naopak, krajinou, kde bola diskusia od začiatku veľmi intenzívna. Oveľa skôr tam vznikla ich obdoba ÚPN, zločiny komunizmu aj skutočne vyšetrovali. Krajina je však oveľa viac polarizovaná. Čo je lepšie?
Niekto by naozaj mohol argumentovať, že chýbajúca diskusia vedie k tomu, že sa nepolarizuje a urobí sa hrubá čiara za minulosťou. Konflikty sa odkladajú do budúcna, ale ony ešte môžu prísť. Poľsko je dnes však polarizované v inej podobe: jedna časť spoločnosti sa tam vrátila do minulosti pred obdobie, s ktorým boli stotožnení poľskí komunisti – do obdobia predosvietenského. S istou dávkou zjednodušenia možno poukázať na paralely dnešného Poľska Jarosława Kaczyńského a Poľska obdobia tzv. sanácie po puči roku 1926 – v mene tzv. morálnej sanácie verejného života sa Poľsko zmenilo na autoritársky a klerikálny štát.
Najväčšia šanca na diskusiu o období komunizmu tu bola v 90. rokoch, vtedy sa však objavil Mečiar a skončilo sa to debatou o ňom. Bol toto ten zásadný problém?
Myslím, že áno. A možno sa dá povedať, že debata o mečiarizme bola zároveň debatou o komunistickej minulosti a komunistoch ako takých a ľudia videli paralelu v správaní komunistických a mečiarovských elít. To však bolo všetko orientované na súčasnosť 90. rokov a na to bahno, z ktorého sme sa nevedeli dostať. Chýbal nám – a myslím, že pochopiteľne – ten nadhľad, ktorý v tom čase mali liberálne maďarské, poľské alebo české elity. To dnes už neplatí – tak sa vlastne môžeme spýtať, či my sme sa tak posunuli dopredu, alebo v ostatných krajinách V4 prišlo k takému výraznému regresu.
Má s toleranciou komunizmu priamo niečo Smer a Fico?
Robert Fico sa snaží byť pri spomínaní na obdobie reálneho socializmu neutrálny; keď je so svojimi voličmi, poukazuje na pozitíva – najmä tie materiálne. Fico ani jeho vlády rozhodne neboli tými, čo by sa snažili diskusiu rozprúdiť – jednak pre vlastné presvedčenie, jednak pre obavu, že to bude spoločnosť polarizovať. Pre pragmatikov v politike je dôležitá stabilita a diskusie o špinavej minulosti stabilitu narúšajú. To, čo takto premýšľajúci nevidia, je, že z dlhodobého pohľadu je to očistný a ozdravný proces.
Len v jedinej ponovembrovej vláde nebol ani jeden komunista – v Radičovej. Aspoň jej voliči to podľa vás ocenili?
Nepamätám si z dát nálady obyvateľstva na túto tému. Ľudia, čo mali blízko k Radičovej vláde, to ocenili alebo minimálne to bol pre nich nejaký plusový bod. Tí, čo k nej blízko nemali, si to podľa mňa ani nevšimli a nebola to pre nich zrejme vôbec téma.
Kedy sa táto tolerancia komunizmu skončí? Keď bývalí komunisti vymrú?
Nie som si istý. Keď sa pozerám na súčasnosť, mladí ľudia si zrejme väčšinou myslia, že to bolo obdobie neslobody, obmedzovania občianskych a politických práv. Zároveň si však myslia, že to bolo obdobie, keď bola stabilita a materiálne to nebolo až také tragické. A to si, žiaľ, myslia aj ľudia, čo v tom období žili, hoci to obdobie vôbec nebolo až také blahobytné. Ja si, úprimne povedané, na žiaden blahobyt nespomínam. Takéto názory však fungujú prevažne v skupinách, ktoré počas transformácie masívne stratili. Tieto naratívy podľa mňa pôjdu ďalej a netrúfam si povedať, ktorý z nich zvíťazí. Ale pozerajúc sa na to, ako žijú naratívy, ktoré sa týkajú Slovenského štátu, si nemyslím, že v otázke reálneho socializmu niekedy zavládne konsenzus.
Môže to niečo zmeniť? Mohli by prísť osvietené vlády s novými školskými osnovami a prístupom, ktoré by za 20 rokov zmenili zmýšľanie tak, že by 80 či 90 percent ľudí vnímalo predovšetkým negatívne stránky komunizmu?
Neviem, či to k tomu môže viesť, rozhodne to však neznamená, že sa máme o to prestať snažiť. Vo výučbe dejín je obrovská diera a ľudia sa často najviac orientujú na základe spomienok vlastných rodín a významných druhých vo svojom okolí. Je verejným tajomstvom, že na hodinách dejepisu sa o období po roku 1945 nehovorí.
Pomohlo by to ľuďom vysvetliť múzeum komunizmu, do ktorého by možno musel ísť povinne každý žiak?
Áno, ale preferoval by som skôr vznik múzea totality alebo neslobody a to si vyžaduje citlivý prístup. Nebolo by dobré, aby sme skĺzli do ďalších extrémov. Každý, kto bol v Budapešti v múzeu totality, si všimol, že je zamerané na komunistický režim a len tak mimochodom a bokom je spomienka na fašistický szálasiovský režim. Je tam nepomer a odzrkadľuje to aj preferencie súčasnej moci v Budapešti. Podobne v Rige v múzeu okupácie je málo reflektovaná úloha niektorých Lotyšov na holokauste či odpor časti lotyšskej spoločnosti proti predvojnovému autoritárskemu režimu. Keď si teda predstavujem múzeum totality na Slovensku, rád by som tam videl zastúpené obidve totality a vo vyváženej forme. Bolo by dobré nezamerať sa na múzeum komunizmu, ale totality.
Podobne silná tolerancia ako ku komunizmu je tu aj k ľudáckemu režimu – obzvlášť v niektorých regiónoch. Ako je to možné? Tie režimy sa navzájom nenávideli.
Boli, samozrejme, na protiľahlých koncoch barikády, ale vzájomne sa veľmi dobre zhodovali v tom, čo nenávideli. Vymedzovali sa proti slobodnej, liberálnej alebo, ak chcete, modernej kapitalistickej spoločnosti. Tam môže prísť nepríjemná otázka, nakoľko slovenská populácia po dlhom období habsburskej ríše, uhorského tlaku, vlastne bola pripravená na slobodu. Populácia Slovenska sa tak od roku 1918 snaží byť slobodná a žiť slobodný život, ale zďaleka nie všetkým sa to darí a to platí dodnes.
Čo sú Slováci viac – komunisti alebo ľudáci?
Bojím sa, že sa to nedá takto označiť. Slovenská populácia je v tomto mimoriadne plastická. Veľmi rada si necháva niektoré vzory správania z rôznych režimov. A tak je naším problémom, že vieme takýmto eklektickým spôsobom spojiť komunistické, fašistické aj demokratické vzory správania do úplne neprehľadnej zmesi, ktorá mätie naše okolie i nás samotných, vytvára dojem, že nevieme, kam smerujeme, nevieme, prečo rôzni ľudia rozmýšľajú, ako rozmýšľajú, ale oni si vlastne ako z takého švédskeho stola vyberajú to, čo im vyhovuje.
V roku 2016 sa výtvarníci Kalmus a Lorenz pokúsili zatrieť tabuľu komunistickému prokurátorovi Pješčakovi. Okrem toho, že Lorenza napadol starosta, to vyvolalo veľa negatívnych reakcií na samotný pokus zatrieť tabuľu. Pomaľovali už aj Biľaka a Tisa. Je toto cesta, ako upozorňovať na zvrátenosť oboch režimov?
Je to prejav zúfalstva ľudí, ktorí nevedia iným spôsobom dať najavo, že nie je možné stavať takto problematickým postavám slovenských dejín pamätné tabule. Pokiaľ bola vo Varíne ulica Jozefa Tisa, v Rajci odhalili bustu Ďurčanského, potom Biľakovi a tabuľu Pješčakovi a nikto z vyšších miest nezareagoval, tak je to prejav zúfalstva. Nemyslím, že je to cesta, ale keď ľudia inú cestu nevidia, uchýlia sa k radikálnym krokom. Pokiaľ nebude celoslovenský konsenzus, že Ďurčanský z jednej a Biľak z druhej strany sú problematické osobnosti a majú – aj keď možno nepriamo – na rukách krv, takéto busty sa budú stavať ďalej. Žiaľ, ľudia si pobrali z minulých dôb rôzne hodnoty, snažia sa uchovať to najlepšie zo všetkého, to však prináša aj relativizáciu hodnôt. A v niektorých veciach proste treba stanoviť hranicu.
Kde je tá hranica?
Hranicu si budeme musieť v slobodnej spoločnosti znovu a znovu stanovovať a diskutovať o nej. Je na občianskej spoločnosti, aby nastavila mantinely. Ale svojím spôsobom je kľúč jednoduchý: sú ľudia, ktorí slúžili diablovi a nikdy to nereflektovali. Antikomunistickí radikáli môžu povedať, že taká busta Alexandrovi Dubčekovi je tiež problematická vec – pretože podpísal v roku 1968 protokoly v Moskve. Ale Dubček – i keď niekto povie, že naivne – sa snažil budovať slušnejšiu spoločnosť, na rukách rozhodne krv nemá a svoju úlohu v moderných slovenských dejinách reflektoval. To o ľuďoch ako Ďurčanský a Biľak vyhlásiť nevieme.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
