Denník N

Pred 70 rokmi si komunisti ukradli moc. Ako si na to spomínajú pamätníci a ako to dnes vidí Miloš Jakeš

Robotnícke milície pri slávnostnej prehliadke na Staromestskom námestí v Prahe 28. februára 1948. Foto - TASR
Robotnícke milície pri slávnostnej prehliadke na Staromestskom námestí v Prahe 28. februára 1948. Foto – TASR

„Víťazný február“ 1948 znamenal pre komunistov získanie absolútnej moci. Podarilo sa im to vďaka podpore obyvateľov aj Moskvy, ale najmä vďaka zneužívaniu všetkých zložiek moci.

Keď pred 70 rokmi, 25. februára 1948, predseda vlády Klement Gottwald na Václavskom námestí pred stotisícovým davom vyhlásil, že prezident Edvard Beneš prijal demisiu nekomunistických ministrov a v krajine sa začína vláda jednej strany, zvesť sa rýchlo rozšírila po celom Československu.

„Víťaznému februáru“, ako prevrat neskôr nazvali komunisti, predchádzali povojnové udalosti, ktoré mu nahrávali. Pomohla mu slabá politická opozícia, tlak z Moskvy, váhavé postoje prezidenta Edvarda Beneša, ale aj sympatie mnohých ľudí ku komunistom a to, že väčšine Slovákov a Čechov ani len nenapadlo, že sa končí demokracia a na 41 rokov nastupuje totalita.

Čo teda februárovým udalostiam predchádzalo a aký bol ich priebeh? Československo vyčerpané vojnovými udalosťami sa od roku 1945 spamätávalo. Komunisti si cez vojnu svojou odbojovou činnosťou, ale aj vďaka oslobodeniu sovietskou armádou získali mnoho sympatií.

Podporu mali hlavne v Česku, ktoré bolo za vojny protektorátom Nemecka prakticky bez vlastnej samosprávy, na rozdiel od Slovenska s kolaborantským režimom. Česko bolo na rozdiel od Slovenska tiež skôr krajinou robotníkov než roľníkov, ľudí so skôr slabým náboženským než silným katolíckym vierovyznaním a skôr socialistov než ľudovcov či agrárnikov.

Kým pred vojnou v posledných demokratických voľbách podporilo komunistov len 10,3 percenta voličov, vo voľbách 1946 získali celoštátnu podporu 31,2 percenta. Rozdiel medzi ich podporou v Česku a na Slovensku bol však vysoký. V Česku získali 43,5 percenta – na Slovensku len 30,5 percenta. Početná presila Česka však rozhodla a strana komunistu vychovaného v Moskve Klementa Gottwalda zostavovala koaličnú vládu.

Spôsob, ako komunisti zneužívali moc, ukazuje aj táto fotografia. Takto ju propaganda ukazovala 40 rokov, pôvodne na nej však vedľa Klementa Gottwalda stál aj Vladimír Clementis. Keď ho v roku 1951 zatkli a potom aj popravili, vymazali ho aj z tejto fotografie. Foto – ČTK

Všetko nahrávalo komunistom

Bipolárnu politiku – buď komunisti, alebo ostatní demokrati – si pritom krajina nastavila sama už po vojne. Podľa dohôd z Moskvy a podľa Košického vládneho programu smeli vo voľbách 1946 kandidovať len strany združené v takzvanom Národnom fronte. Okrem českých a slovenských komunistov (kandidovali samostatne) v ňom boli po tri české a tri slovenské strany.

Princípom Národného frontu však nebolo to, že niektoré zo strán vytvoria koalíciu a zvyšné skončia v opozícii. Do koaličnej vlády sa mali dostať všetky strany a kreslá si mali rozdeliť podľa podpory vo voľbách. Už tento princíp vytvoril podmienky na to, že komunisti postupne vytlačili ostatné strany z politiky a prevzali kontrolu nad celou krajinou.

V Československu navyše s takmer všeobecným súhlasom prebiehalo postupné znárodňovanie. Začalo sa už v roku 1945. Do rúk štátu prešli poisťovne, banky a kľúčové firmy s počtom zamestnancov nad 500. Štát tak zrazu kontroloval 2119 podnikov, ktoré zamestnávali viac ako 60 percent pracovníkov priemyslu a produkovali tri štvrtiny priemyselnej výroby v štáte.

Dekréty o znárodnení veľkých firiem vydal prezident Beneš a vyvlastnil tak firmy ako Baťa či automobilku Škoda a aj tento krok oslabil povedomie ľudí o nedotknuteľnosti súkromného vlastníctva. Na malé a stredné podniky si však trúfli až komunisti.

Originálna fotografia Gottwalda s Clementisom a Karlom Hájekom. Foto – ČTK

Prvé procesy

Keďže vyhrali voľby, premiérom sa stal Gottwald. Predsedom Zboru povereníkov, teda akejsi slovenskej vlády, ktorá však bola podriadená vláde československej, sa stal Gustáv Husák.

Komunistická strana ovládla kľúčové rezorty – vnútra, financií, pôdohospodárstva a informácií. A pomocou zneužívania moci začala boj o ovládnutie celého štátu. Provokácie a pokusy spolitizovať súdnictvo organizovali komunisti spolu so spravodajským dôstojníkmi zo ZSSR, ktorí sa na našom území preukázateľne pohybovali.

V Česku a na Slovensku sa vykonštruované aféry a pokusy o politické procesy rozbehli už v roku 1947.

V slovenskom komunistickom denníku Pravda sa otvorené pokusy pošpiniť ľudí z Demokratickej strany objavovali už v lete 1947 spolu s politickou agendou strany, akou bol napríklad návrh na „zdanenie milionárov“.

Na Slovensku v polovici septembra polícia riadená komunistami odhalila „protištátne sprisahanie“, zatkla viac ako 80 ľudí. Malo ísť o ľudí z niekdajších pohotovostných oddielov Hlinkovej gardy, s ktorými však údajne spolupracoval okresný šéf Demokratickej strany v Námestove či predstavitelia cirkvi.

Komunisti na protest proti údajným sprisahancom usporiadali 30-tisícovú demonštráciu v centre Bratislavy. Dav podľa dobovej Pravdy kričal: „Smrť zradcom republiky!“ Polícia označila za spolupáchateľov členov úzkeho vedenia Demokratickej strany a poslancov Jána Kempného a Miloša Bugára. O niekoľko dní zatkli Ota Obucha – šéfa kabinetu a osobného tajomníka podpredsedu vlády a šéfa Demokratickej strany Jána Ursínyho.

V novembri 1947 Ursíny pod tlakom z funkcií odstúpil. Neskôr však stíhali aj jeho a po zmene režimu ho odsúdili na sedem rokov. Podobné akcie proti politickým nepriateľom organizovali komunisti aj v Česku.

Komunisti zároveň bojovali za to, aby krajina odmietla tak­zvaný Marshallov plán, čo bol program obnovy Európy pomocou peňazí z USA.

Manifestácia na Václavskom námestí 25. februára 1948. Foto – TASR

Tušil, že príde totalita

Vtedy 23-ročný študent techniky Branislav Tvarožek patril k tým, čo tušili, že nejde len o „vyriešenie politickej krízy“, ako o komunistickom prevrate písal denník Pravda i ďalšie médiá. Tušil, že nastupuje totalita a perzekúcie, ale nevedel, že zasiahne aj jeho a na päť rokov ho ako trestanca pošle do uránových baní v Jáchymove.

„Neboli sme prokomunisticky vychovávaní. Boli sme vychovávaní ako normálni ľudia,“ spomína Tvarožek po 70 rokoch. Pochádzal z rodiny, ktorá podporovala vznik prvej Československej republiky. Viacerí jeho príbuzní boli legionári alebo dobrovoľní vojaci, ktorí bojovali za spoločný štát so zbraňou v ruke. Branislavov strýko Juraj Tvarožek bol známy architekt, ktorý naprojektoval a vlastnil obytný komplex Metropol.

Vo februári 1948 už bola v Bratislave napätá atmosféra. Tvarožek spomína, ako sa tu konali demonštrácie Demokratickej strany proti praktikám komunistov. Podľa vtedajšieho vydania denníka Čas prišlo na najväčšiu, ktorá sa konala 18. februára, až 30-tisíc ľudí. Predseda strany Jozef Lettrich na nej hovoril o obavách o demokraciu „bez asistencie ozbrojenej moci alebo nátlaku“.

Pamätník Tvarožek bol však skeptický aj voči vtedajšej Demokratickej strane, „lebo tam vstúpili skoro všetci ľudáci“. Vraví, že jeho otec úplne presne predvídal, čo sa stane. „Nejako nás to neprekvapovalo,“ hovorí o februárových udalostiach.

Spomína na svoju známu, ktorá bola mladou sudkyňou v Novom Meste nad Váhom. „Riešila proces s istým roľníkom, ktorý nesplnil dodávky štátu. Vravela však, že nebol žiaden dôvod ho potrestať. Od vrchnosti však dostala prípis, aký trest mu musí udeliť. Ale priniesli jej to až počas pojednávania. Vravela mi: toto som musela vykonať, a tak som zložila sudcovskú funkciu. Prejavil sa u nej charakter a jednoducho to prestala robiť.“

Branislav Tvarožek hovorí, že aj jeho spolužiaci sa krátko pred februárom začali pridávať ku komunistom. „Niektorí preto, že predtým slúžili v Hlinkovej mládeži, iní kvôli ich sociálnym myšlienkam.“

Živodar Tvarožek. Foto – Katarína Ácel Gáliková

Osudná demisia

K samotnému prevratu došlo po tom, čo nekomunistickí členovia československej vlády podali demisiu. Komunisti dúfali, že Beneš demisiu prijme a budú sa konať nové voľby, do ktorých už pôjde ich konkurencia výrazne oslabená.

„Na Slovensko bola vládna kríza prenesená umelo a politicky účelovo. Nevyplynula z tunajšej situácie, pretože povereníci za Demokratickú stranu v Zbore povereníkov demisiu nepodali,“ píše historik Jan Pešek.

Gottwaldovo oznámenie o demisii, ktoré 20. februára poslal vedeniu slovenských komunistov, obsahovalo pokyn „urobiť to isté aj na Slovensku“. Husák preto povereníkom za DS poslal list, v ktorom oznámil, že demisiu ministrov československej vlády považuje aj za demisiu povereníkov.

Husák ich odvolal napriek tomu, že demisiu nepodali, a sám neskôr priznal, že to bolo protizákonné. „Zákony a ústavu som v tomto prípade nemohol aplikovať, volil som teda politické riešenie,“ povedal v knihe Viliama Plevzu Vzostupy a pády. Povereníctva tak komunisti prevzali protizákonne a pod nátlakom.

Aj ďalší tlak, ktorý komunisti na politických odporcov vyvíjali, bol protizákonný, čo ukazuje, že išlo naozaj o puč a nie demokratické riešenie politickej krízy, ako sa to v tom čase komunisti snažili tvrdiť. Založili Ľudové milície, čo boli ozbrojené polovojenské jednotky, ktoré nemali žiadnu oporu vo vtedajších zákonoch.

O tom, aká napätá atmosféra v krajine bola a aký obrovský tlak komunisti vyvíjali, svedčí aj titulná strana Pravdy z 22. februára. Píše na nej, že „protiľudové živly sa demaskovali, reakcia opustila Národný front, predstavitelia Národno-socialistickej, Lidovej a Demokratickej strany vystúpili z vlády a odchádzajú do rozvratnej opozície“. Komunistický denník tiež písal, že „reakcia spojená s agentmi zahraničných imperialistov ohrozuje bezpečnosť republiky“.

Denník Demokratickej strany Čas, ktorý pred komunistami varoval, pôsobil na rozdiel od Pravdy skôr defenzívne, v tento deň vyšiel s titulkom Otvorená vládna kríza. A bolo to jeho posledné číslo. Do tlačiarne napochodovali členovia Ľudových milícií a denník zo dňa na deň a bez rozlúčky s čitateľmi skončil.

Komunistom pomohol obdiv k Červenej armáde. V roku 1946 si v Bratislave pripomínali víťazstvo Viliam Široký (vľavo) a Klement Gottwald (v strede). Foto – TASR

Tvoja sestra je mníška!

Branislav Tvarožek samotný prevrat videl aj na uliciach. Milicionári demonštratívne pochodovali bratislavskými ulicami s puškami na pleciach.

„Chodili aj dve-tri čaty za sebou a zviditeľňovali sa.“ Na škole sa však nedialo nič. Hoci si myslel, že pôjde len o dočasné zmeny a po ďalších voľbách sa situácia vráti do normálu, myslel na predpoveď svojho otca, že sa komunisti pokúsia uchopiť moc nastálo. Postupne pribúdalo zatýkaní politických odporcov komunistov.

Režim doľahol na Branislava Tvarožeka o necelý rok. Jeho bratranec Živodar sa stal agentom – chodcom, ktorý spolupracoval so Západom a ako kuriér zabezpečoval dovoz rôznych materiálov a informácií zo Slovenska. Živodar v januári 1949 prespal u Branislava a potom ho komunistická polícia zatkla. Odsúdili ho na trest smrti a Branislava Tvarožeka na päť rokov väzenia. Živodarovi nakoniec trest zmiernili a odsedel si 16 rokov. Branislav strávil trest v uránových baniach v Jáchymove.

Na obavy z nástupu komunistov spomína aj dnes 91-ročný rodák z Nemšovej Karol Bartek. Jeho rodičia boli komunistickou terminológiou „kulaci“, teda väčší roľníci. Vlastnili asi štyri hektáre pôdy a tri kravy. On sám sa do politiky zapojil už ako stredoškolák a ešte za vojny pomáhal partizánom. Po vojne sa stal v Nemšovej predsedom miestnej organizácie Demokratickej mládeže – mládežníckej organizácie Demokratickej strany.

Spomína si, ako v noci niekoľko dní pred voľbami 1946 spolu s kamarátom po dedine na steny a ploty vápnom písal politické heslá a odkazy. Miestnemu komunistickému predákovi napísali na plot: „Tu býva zradca národa – komunista“, na domy však písali aj heslá ako „Sme proti spoločným vývarovniam“ či „Chceme katolícke školy“, ktoré predtým zrušili.

Chlapi mu na druhý deň rovnako ako ďalším mladíkom pred kostolom kontrolovali ruky, či ich nemá od vápna. Karol Bartek si ich však umyl dobre, takže naňho neprišli.

V roku 1947, keď sa blížil prevrat, začal Karol Bartek študovať na Vysokej škole sociálnej v Brne. Spomína si, ako mu na jeseň toho roku dvaja spolužiaci ponúkali členstvo v KSČ. Po prevrate začali fakultu strážiť študenti ozbrojení samopalmi, „keby prišli diverzanti“, a aj medzi študentmi sa objavili spolupracovníci ŠtB, ktorí udávali spolužiakov.

Komunisti postupne zo školy vyhadzovali nepohodlných učiteľov. Bartek spomína, ako sa jeden z jeho vyučujúcich stal robotníkom, ktorý na školu nosil uhlie; ďalšieho vyhodili preto, že bol zároveň nekomunistickým poslancom Národného zhromaždenia.

Najhoršie skončil profesor Otto Šling, ktorý bol pôvodne vysokým komunistickým funkcionárom v Brne. Zatkli ho v roku 1950 a obžalovali ho spolu s Rudolfom Slánskym. Šlinga v roku 1952 popravili.

Karol Bartek vraví, že ako študenti nástup komunizmu naplno pocítili až v septembri 1948, keď im začali robiť previerky. Kým on cez ne vďaka dobrej povesti svojich rodičov v Nemšovej prešiel, iní mali smolu.

„Stretol som spolužiaka, ktorý plakal. Keď som sa ho spýtal, čo mu je, povedal, že ho vylúčili. Jeho otec bol riaditeľom pobočky banky v Banskej Bystrici.“

Na pôvod Karola Barteka, ktorý mal otca statkára, sa prišlo oveľa neskôr. Z práce ho vyhodili v apríli 1952, keď si ho všimol kádrovák na Povereníctve zdravotníctva, kde začal ako absolvent vysokej školy pracovať.

„V jednej ruke mal papier a v druhej palicu, ktorou na mňa mával. Kričal na mňa, že je moja sestra mníška,“ spomína. Po tom, ako ho vyhodili, nastúpil na vojenčinu. Ako politicky nespoľahlivého ho poslali do Pomocného technického prápora (PTP), kde pracoval v bani v Ostrave i ako stavebný robotník.

Kým iných za vojnu v PTP štát po páde komunizmu odškodnil, Karola Barteka nie. Dôvodom je, že mu ktosi do dokladov k vojenčine pripísal, že absolvoval výcvik so zbraňou, čo si súčasné ministerstvo obrany vykladá tak, že bol politicky spoľahlivý. O odškodnenie Bartek zatiaľ márne bojuje od roku 1990.

Oslavy 1. mája 1946 už boli plne v réžii komunistov. Foto – TASR

Komunistom som prestal veriť

V pozitívne zmeny po tom, ako politiku ovládnu komunisti, veril dnes 96-ročný Pavel Branko. Ide o významného slovenského filmového kritika, prekladateľa a publicistu, ktorý za Slovenského štátu vstúpil do ilegálnej komunistickej strany, ľudácky režim ho väznil, odsúdil na doživotie a v roku 1945 ho nacisti umiestnili do koncentračného tábora Mauthausen.

„V čase svojho väznenia som mal možnosť spoznať odbojových komunistických pracovníkov. Mal som česť ich spoznať, lebo to boli zväčša ľudia úplne nesebeckí, ktorí išli za svojím ideálom a vzbudzovali vo mne rešpekt aj svojou vnútornou morálkou – okrem hádam dvoch z nich, Jula Ďuriša a Viliama Širokého, u ktorých boli vidieť už vtedy autoritárske sklony,“ spomína po 70 rokoch Branko. Práve Široký patril k najvplyvnejším slovenským komunistom Gottwaldovej éry a Ďuriš bol v rokoch 1951 až 1953 predsedom Zboru povereníkov.

Pavel Branko pripomína, ako ľudí mení, keď sa dostanú k moci, a to isté sa stalo s ľuďmi z vedenia vtedajšej KSS. „Veľká väčšina tých, ktorých som si vážil, sa po roku 1945 začala meniť a po roku 1948 už boli celkom zmenení na ľudí, ktorí chceli uplatňovať svoju moc na ciele, ktoré považovali za správne, a metódami, ktoré považovali za správne, zatiaľ čo ja som tie metódy za správne nepovažoval.“

V čase februára však Branko ešte stál na strane KSS. Úspech Demokratickej strany na Slovensku vtedy aj teraz pripisuje hlavne tomu, že sa k nej pridala veľká časť ľudákov. „Bieda bola to, že keď Gottwald vyhlásil komunistickú stranu za masovú stranu, tak sa v tom už nelíšili.“

Vedeli vtedajší slovenskí komunisti o Stalinových čistkách v 20. a 30. rokoch či o ďalšom terore, ktorý páchali sovietski komunisti na vlastných obyvateľoch? Pavel Branko vraví, že nemali odkiaľ, a pokiaľ sa o niečom dopočuli, mysleli si, že ide o informácie z nepriateľských zdrojov.

„Chcel som, aby strana dostala príležitosť uplatniť svoju politiku, teda politiku socializácie.“ Myslí si, že nový režim ukázal aj veľa dobrého. Ako pozitívny prípad spomína znárodnenie kinematografie.

Zo strany vystúpil Branko už v roku 1949. Rozhodol sa po tom, ako videl, že sa rozbiehajú prvé politické procesy, a po tom, ako sa vtedajšia Kominterna postavila proti mierne odlišnému pokusu o socializmus v Juhoslávii. Napriek tomu, že patril k slovenskej prekladateľskej a publicistickej špičke, ho komunisti od 70. rokov zaradili na čiernu listinu a opäť začal publikovať až po roku 1989.

„Ako základná doktrína politiky komunistickej strany sa hlásal demokratický centralizmus. Toho demokratického však stále ubúdalo a centralizmus stále pribúdal, až kým zostával už iba ten centralizmus. Prekážalo mi, že my dole sme boli stavaní pred hotové veci. Síce sme hlasovali o tom (hovorím to ironicky), koľko pre našu organizáciu kúpiť ceruziek a papiera, ale do celoštátnej politiky sme nemali čo a ako hovoriť. Toto ma začalo odvádzať od súhlasu s politikou komunistickej strany – to, že sa nedrží vlastných zásad,“ hovorí Branko o vtedajšom režime. A pripomína aj to, že po roku 1948 sa „diktatúra proletariátu zmenila na diktatúru sekretariátu“.

Československo nebolo zďaleka jedinou krajinou Európy, ktorá už mala vládu vedenú komunistami. V podobnej situácii ako my bolo Bulharsko, Juhoslávia, Poľsko a veľmi rýchlo aj ostatné krajiny, ktoré neskôr patrili do sovietskeho bloku.

Miloš Jakeš. Foto – TASR

Jakeš: Sú to hlúposti

Jedným z mála žijúcich pamätníkov, ktorí boli vo februári v straníckych funkciách a ktorých kariéru to ešte viac naštartovalo, bol posledný predrevolučný šéf KSČ Miloš Jakeš. Dnes má 95 rokov.

„To bola likvidácia pokusu o prevrat, tak to hodnotím. Chceli sa chopiť moci (pravicové sily), no a nepodarilo sa im to,“ opisuje svoju verziu pohľadu na február. Podľa Jakeša, ktorý vtedy žil v Zlíne a bol šéfom krajského výboru komunistického Zväzu českej mládeže, bola celá miestna fabrika na strane komunistickej strany a zmena režimu nebol riadený proces. „Bola to spontánna podpora. Keď ľudia videli, že vyrazili v Prahe, vyrazili tiež.“

Jakeš tvrdí, že prevrat nebol organizovaný Moskvou a išlo vnútornú záležitosť Československa. Ponovembroví historici sa však zhodujú, že na február 1948 mal Sovietsky zväz zásadný vplyv. Ako jeden z najčastejších príkladov sa uvádza prítomnosť námestníka sovietskeho ministerstva zahraničia Valeriana Zorina, ktorý do Prahy priletel 19. februára so zámienkou, že tam bude rokovať o dodávkach obilia.

V skutočnosti však neustále komunikoval o politickej situácii s Gottwaldom. „To je hlúposť,“ tvrdí Jakeš. O komunikácii Gottwalda so Zorinom o prevrate však písal už v 50. rokoch predseda vtedajšej sociálnodemokratickej strany Bohumil Laušman.

Miloš Jakeš mal v tom čase už rozbehnutú kariéru. Okrem šéfovania v zväze mládeže bol členom predsedníctva okresného aj krajského výboru strany a členom takzvaného akčného výboru. Išlo o samozvané skupiny ľudí prevažne z komunistickej strany, ktoré vykonávali takzvanú očistu verejného života. V preklade to znamenalo, že vyhadzovali z práce a z funkcií ľudí, ktorí nesúhlasili s politikou KSČ alebo boli inak nepohodlní. Ani akčné výbory nemali žiadnu oporu vo vtedajších zákonoch.

„Bol som členom takého akčného výboru a mojou úlohou v ňom bolo, pokiaľ sú takí ľudia v zväze mládeže, tak im cestou pohovoru oznámiť, aby odišli,“ opisuje. Každá organizácia Národného frontu – teda okrem politických strán išlo o rôzne združenia – si podľa neho urobila vlastný akčný výbor „a vykonala svoju očistu“.

Jakeš sa neskôr stal predsedom jednotného národného výboru v Zlíne, čo znamenalo, že bol okrem šéfa národného výboru aj primátorom mesta.

Akčné výbory, v akom bol i Jakeš, fungovali aj na Slovensku. Podľa historika Jana Peška bolo od 22. februára do 1. marca 1948 na ich návrh u nás zatknutých 173 politicky nespoľahlivých osôb a z ústredných orgánov v Bratislave odvolali 334 osôb.

Miloš Jakeš si aj 70 rokov od nástupu komunizmu a 29 rokov po jeho páde myslí, že hlavné zásluhy na budovaní v podstate všetkého v Československu mali komunisti a „Víťazný február“.

Chváli všetko okrem politických procesov z 50. rokov. Aj na ne má však zvláštny pohľad. „To bolo v podstate akési medzinárodné sprisahanie. Nahrali to po všetkých stranách. Bola to chyba, lebo to k ničomu dobrému neviedlo a zneužíva sa to doteraz. Ale fakt je, že tu v tej dobe už boli sily, ktoré na popud Západu a s pomocou Západu chceli narušovať chod režimu.“ Vraví, že sa sám v 60. rokoch pričinil o viaceré rehabilitácie odsúdených v 50. rokoch.

Obeťou politického procesu bol aj predseda Zboru povereníkov z čias februára Gustáv Husák. Toho spolu so skupinou „buržoáznych nacionalistov“ odsúdili v roku 1954 na doživotie, prepustili ho v roku 1960 a rehabilitovali o tri roky neskôr.

Čo nasledovalo po Februári 1948? Komunisti konkurenčné strany rozpustili. Na Slovensku povolili len dve strany, ktoré boli poplatné režimu a boli členmi Národného frontu – Stranu slobody a Stranu slovenskej obrody. Rozbehlo sa rozsiahle znárodňovanie malých a stredných podnikov, živností a neskôr násilná kolektivizácia. Na československej hranici s Nemeckom a Rakúskom pri pokuse emigrovať zahynulo do roku 1989 najmenej 280 ľudí a po politických procesoch nechala komunistická justícia popraviť okolo 250 ľudí.

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na pripomienky@dennikn.sk.

Rodina a vzťahy, Slovensko

Teraz najčítanejšie