Denník N

Procházka v prvom rozhovore po roku a pol: Koniec v politike som si zaslúžil, bol by som dobrý ústavný sudca

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Po odchode z politiky sa finančne trápil, v Luxemburgu sa mu vraj stala krivda. Bývalý politik sa vracia k pádu v politike, ale hovorí aj o tom, že Mikuláš Dzurinda by mohol vyhrať prezidentské voľby.

Radoslav Procházka hovorí aj:

  • ako reagoval na nenávistné príspevky po vstupe do vlády,
  • aké chyby urobil v politike,
  • ako často v nej klamal,
  • prečo si myslí, že by bol dobrým ústavným sudcom,
  • a nižšie nájdete aj video z rozhovoru s ním.

Čo by ste robili, ak by sme teraz neviedli tento rozhovor? Ako vyzerá pondelok Radoslava Procházku?

Sedel by som za počítačom vo vedľajšej kancelárii. Mám rozrobené dve advokátske veci a hocikedy môže prísť ďalšia. Okrem toho si zbieram podklady na novú knihu, ktorú by som chcel mať hotovú do konca leta.

Vo vydavateľstve Denníka N vám teraz vychádza kniha Rozhádzaná republika o 25 rokoch slovenskej ústavnosti. Ďalšia kniha bude o čom?

Chcel by som pred najbližšími prezidentskými voľbami pripraviť obzretie sa za tým, akú úlohu plní prezident v našom ústavnom systéme, a akú úlohu mu pripisujeme. Či je medzi tým rozdiel a či to, ako je nastavená funkcia prezidenta v ústave, zodpovedá očakávaniam verejnosti.

Ako vyzeral váš život posledný rok a pol po odchode z parlamentu?

Staral som sa, aj sa starám o deti, samozrejme, nie sám. Pracoval som a pracujem ako advokát, do jesene minulého roka som viedol katedru na univerzite. Ešte v zime 2016 som začal chodiť na klavír a na španielčinu. Mám asi päť športových podujatí do týždňa, či už ide o futbal, box, posilku alebo plávanie. Budúci týždeň som mal ísť do Skopje, prednášať v angličtine o slovenskej skúsenosti s reformou justície, ale bojím sa, že to nebudem stíhať.

Takže toho máte veľa?

Nenudím sa, ale nie je to také zbesilé tempo, ako keď som robil tri kampane za sebou.

Nie je pre človeka po odchode z politiky ťažké zaradiť sa do bežného života?

Ja som nebol mimo bežného života ani predtým. Nakupoval som tam, kde zvyšok národa, vozil som deti do školy, syna na futbal a občas aj dcéru na balet. Ale je fakt, že dobrovoľným odchodom z parlamentu som prišiel o podstatnú časť príjmov. Väčšinu mojich bývalých klientov som nechal kolegom z bývalej kancelárie, takže istý čas som sa finančne dosť trápil. Stále to nie je, čo bývalo, ale pozviechal som sa a ako nepoučiteľný optimista cítim, že to ide hore.

Ako sa vám hľadajú klienti pre advokátsku prax? Stalo sa vám, že aj napriek odborným schopnostiam s vami niekto odmietol spolupracovať, lebo sa mu zdalo, že vaše meno by mu na súde nemuselo pomôcť?

Ak to tak aj niekto vníma, ku mne sa to nemá ako dostať. No nevylučujem, že také vnímanie môže byť. Je fakt, že som mal trochu obavu, ako rýchlo sa budem vedieť vrátiť do prevádzky, aj mentálne. Ale bol som príjemne prekvapený, ako rýchlo som sa dostal do tempa.

Ako by ste teda odpovedali na banálnu otázku: „Ako sa máte?“

Lezie mi na nervy už tá zima, ocenil by som, keby prišla jar. Ale inak dobre.

Luxemburg? Prehra štátu, nie moje zlyhanie

Krátko po vzniku vlády zažívali politici Siete a Mosta-Híd pomerne silnú vlnu nenávistných príspevkov. Kričali po nich ľudia na ulici, odpľúvali si, vyhrážali sa im na Facebooku. Čo ste zažívali vy?

Mal som tri nepríjemné skúsenosti s mužmi približne v mojom veku. Ale raz bol ten pán s dieťaťom, druhý raz ja s mojou dcérou a tretí raz sme boli obaja dosť opití, takže som si, našťastie, ešte stále neudrel. Fyzická konfrontácia jeden na jedného ma síce láka, ale principiálne ju odmietam ako apriórne zlo. Mal som aj tri-štyri príjemné zážitky so ženami v pokročilom strednom veku, na pumpe, na pošte či v kine, ktoré mi hovorili, že som naživo oveľa krajší ako na kamere, a že som super.

Radoslav Procházka: Mal som aj finančné problémy, ale už som sa pozviechal
Autor: Michal Červený

Čo znamená „nepríjemná skúsenosť s mužmi v podobnom veku“? Vulgárne vám vynadali za to, že Sieť išla do vlády so Smerom?

Nie, nie. V prvom prípade to bol pokrik typu: „Aha, tento zradil celé Slovensko“. Druhý mi povedal, že som stroskotanec, toho tretieho si ani nepamätám. S vulgárnou podobou agresivity som však konfrontovaný nebol.

Na internete zrejme hej.

Je to možné.

Na istý čas ste sa z Facebooku úplne vytratili.

Toto je veľká téma. Teda téma vzťahu, ktorý Niall Ferguson vo svojej knihe „The Square and the Tower“ opisuje ako vzťah medzi vežou a námestím. Dotýka sa úplného rozkladu spoločenskej hierarchie a pervazívnej prítomnosti sociálnych sietí a ich vplyvu.

Ako kardinálny problém spoločnosti už dlho vnímam absolútnu bezohľadnosť v interakciách medzi cudzími ľuďmi. Na úrade, v obchode, na pošte, na ulici. Na podnet Lukáša Filu (riaditeľa vydavateľstva N press, pozn. redakcie) som sa kvôli promu knihy po roku a pol vrátil na Facebook. Bol som tam tri dni. To, čo som videl, mi stačilo. Už som zase preč.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Videl som tam váš status o knihe aj komentáre typu – ako môže takýto nímand vydávať knihu. Ako na to reagujete?

Vôbec sa ma to nedotýka. Koncentrické kruhy komunity, ktorú máte, vás učia nepomeriavať vlastnú hodnotu úsudkom ľudí, ktorí vás nepoznajú. Pani profesorka Krsková mi raz adresovala jednu zo svojich zenových sentencií, v ktorých sa starosvetským „máraiovským“ spôsobom snúbi smutný údiv nad stavom sveta s nutkaním ešte stále sa usilovať o jeho kultiváciu.

Povedala mi, že zdvorilosť je nevyhnutým predpokladom preto, aby sme vôbec dokázali prežiť stretnutie s cudzím človekom. Aj Paul Johnson raz pre .týždeň povedal, že dobré spôsoby sú prejavom vnútornej milosti. Na Slovensku sú strašne hrubé spôsoby. Aj keď je fakt, že veta „vám musí j.bať, chalani“ tiež nie je ideálnou ukážkou jemnocitu, no v súkromnej komunikácii medzi kamarátmi predsa len platia iné pravidlá.

Tú vetu ste ale použili na verejnom sneme strany.

Ale bola to súkromná komunikácia. A navyše si aj doteraz myslím, že sú situácie, v ktorých keď kamarátovi poviem: „Ty si ko..t“, tak je to prejav náklonnosti a žoviálnej familiárnosti. Komunikačný štandard závisí od kontextu. V The Economist bola štúdia, podľa ktorej používanie nadávok cizeluje slovnú zásobu a je prejavom vysokých kognitívnych kapacít. Nerozumiem, ako k tomu dospeli, ale táto štúdia existuje.

Celý rozhovor s Radoslavom Procházkom

Čiže to, čo ste povedali Stoklasovi s Brecelym na vašom poslednom sneme Siete, bolo prejavom kognitívnych kapacít?

(úsmev) To nie. Chcel som tým len povedať, že verbálna agresivita má rôzne prejavy. Nič to však nemení na tom, že nemáme maniere a že z kinderstube sa stáva rovnaká výsada, akou bola pred dvadsiatimi rokmi vlastná e-mailová adresa.

Odmyslime si hrubosť nenávistných príspevkov, ktoré sa voči vám na Facebooku objavovali. Premýšľali ste niekedy nad tým, že mohli byť založené na reálnej frustrácii vašich bývalých priaznivcov a voličov, ktorí sa cítili zradení rozhodnutím, že pôjdete do vlády so Smerom?

Strana, ktorú som založil a priviedol do parlamentu a vlády, krátko nato skončila. Ja som sa ešte predtým vzdal prirodzeného nároku na akúkoľvek funkciu, dokonca aj miesto v ústavno-právnom výbore som prenechal iným. V októbri 2016 som svoj poslanecký mandát prenechal poslankyni, ktorá patrí k opozícii. Nič z toho, čo robí táto koalícia, sa ma v dobrom ani v zlom netýka.

Môj obsahový podiel na jej výkone skončil prijatím protischránkového zákona, lebo predpokladám, že druhá vec, ktorú som tlačil, teda hmotná zodpovednosť politikov, zostane iba na papieri. V rozlúčkovom prejave na sneme som sa priamo a naživo prihlásil k vlastným chybám v politike. Zobral som to na seba a vyvodil som zodpovednosť v miere, ktorá je na Slovensku bezprecedentná. Ak by ste takúto mieru sebareflexie vedeli získať od ostatných, v parlamente by možno zostalo toľko ľudí, čo sa zmestí pod vozovú plachtu.

Nerobila sa vám tá sebareflexia na jeseň 2016 jednoduchšie, keď bola v hre stále vidina miesta dodatočného sudcu Všeobecného súdu EÚ v Luxemburgu?

Nie. To sa nikdy nerobí jednoduchšie a vôbec to spolu nesúvisí. Priznať si chybu má význam a hodnotu, keď to robíte úprimne, a nie paušálne preto, že to chce niekto počuť. Tak, ako si uznávam chyby v politike, a uznávam, že som si odchod z nej zaslúžil, som zároveň presvedčený, že v tej luxemburskej veci sa mi stala veľká krivda. Bola to skôr diplomatická prehra štátu, ako moje osobné zlyhanie.

Bolo vyslovene nedôstojné, keď nejaký anglický lord úplne nejustičným spôsobom so mnou riadok po riadku prechádzal pokútny prepis nejakej nahrávky. Odbornú otázku som dostal jednu jedinú, po hodine a pol, aj to len z povinnosti. Voči Angličanovi, Španielovi, Francúzovi, Nemcovi, Talianovi ani Poliakovi by si nikdy nič také nedovolili.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Nechal som zo seba robiť boxerský mech

Hovoríte, že ste si vedomý svojich chýb v politike. Ktorá bola najväčšia?

V kľúčových okamihoch som pôsobil váhavo a nerozhodne. Z môjho vystupovania sa stratila sviežosť, priamosť a autenticita, vďaka ktorým som dva roky predtým získal 400-tisíc hlasov v prezidentských voľbách. Pod vplyvom kolektívneho rozhodnutia, že sa nebudeme zapájať do škriepok s ostatnými pravicovými stranami, som na všetky útoky reagoval príliš defenzívne, a preto nepresvedčivo. To zrejme len posilňovalo dojem, že na všetkých tých rečiach niečo bude. Človek, ktorý zo seba nechá robiť boxerské vrece, nemá nárok na volebný úspech.

Čiže ako svoju chybu si odnášate to, že ste zo seba nechali robiť boxerské vrece?

Hm.

Ako často ste v politike klamali?

Môžeme sa k tomu jednému kľúčovému prípadu postaviť čelom.

Postavme.

Na predsedníctve Siete, ráno po mojom krátkom stretnutí s Kaliňákom, ktoré sa uskutočnilo deň po voľbách, som navrhol a aj hlasoval za uznesenie nerokovať so Smerom o vláde. Prvýkrát som sa akéhokoľvek rokovania o prípadnej koalícii zúčastnil v nedeľu, týždeň po voľbách, po tom, ako SNS-ka nezvratne zrušila možnosť dúhovej šesťkoalície. Predstava, že to všetko bolo dohodnuté dva dni po voľbách, síce môže niekomu poskytovať mentálny komfort a zapadať do predstavy o politike a o mne, ale nie je pravdivá.

Odpovedali ste na otázku? Pýtal som sa, ako často ste v politike klamali. Vaše výroky o tom, čo ste v nedeľu po voľbách robili na Úrade vlády, by som si ja osobne netrúfol označiť za čisté klamstvo. Skôr by som to komentoval známym výrokom Miroslava Beblavého: „Rado vo vypätých situáciách nepovie lož, ale pravda to tiež nie je.“ Bolo toto vaše kľúčové klamstvo?

Áno. Ktoré iné?

Pri Matovičovej nahrávke ste klamali úplne stopercentne.

O čom?

Keď sa vás v lete 2014 Michal Kovačič z televízie Markíza pýtal na konkrétnosti z nahrávky, ktorá vtedy ešte nebola zverejnená celá, o najslávnejšej pasáži so spojením „pol na pol“ ste povedali: „No, to boli splátky, čo pri objednaní a čo v nejakej lehote splatnosti.“ To bolo klamstvo.

Nemyslím si, že to bolo úmyselné klamstvo. Mohol som zle interpretovať niečo, čo som si už poriadne ani nepamätal. Nemyslím si, že som práve Kovačičovi úmyselne klamal. O nahrávke oveľa viac klamal jej autor. Pozrite, ja som sa ospravedlnil, vyvodil som zodpovednosť a posledná potreba, ktorú cítim, je sa z niečoho vyviňovať. Keby ste za túto úroveň pochybenia dostávali od iných politikov rovnakú mieru sebareflexie ako odo mňa, tak naozaj v parlamente sedí osem ľudí.

Rozumiem, že klame veľa politikov a vám sa to vypomstilo. Niektorí cynici by povedali, že preto, lebo veľmi klamať neviete.

(Úsmev).

Prečo ste o schôdzke na Úrade vlády nepovedali rovno, že ste sa stretli s Kaliňákom? Prečo ste o tom zahmlievali odpoveďami typu: „Nerokoval som s premiérom Ficom o zostavení vlády“?

Lebo si fakt myslím, že novinárov nie je nič do toho, kedy sa jeden politik stretne s druhým, a o čom sa rozprávajú. Ale toto boli otázky, na ktoré som vlastne vôbec nemal odpovedať. Z oboch týchto záležitostí mám negatívny engram (mentálny obrazový záznam okamihu telesnej bolesti, pozn. redakcie) a nerád sa k nim vraciam. Nemám žiadny dôvod sa k tomu s vami vracať viac, ako som to – vo výraznom rozsahu – už urobil.

Video: Procházka na jar 2016 o stretnutí na Úrade vlády
autorka: Martina Koník

Sám ste hovorili o chybách v politike. Preto sa pýtam, či spätne nehodnotíte ako chybu, že ste o schôdzke s Kaliňákom nehovorili od prvej chvíle priamejšie a otvorenejšie. Možno by dnes ľudia inak vnímali vašu osobu.

Asi by som sa na vašom mieste netváril, že zastupujete pocity a názory ľudí o mojej osobe. To sa mi zdá predsa len trochu cez čiaru. Jedna z vecí, ktoré sa v istej fáze života naučíte, je prisudzovať rôznu váhu názorom ľudí, v závislosti od ich vzdialenosti od vás. Norman Mailer raz povedal o Goreovi Vidalovi, že je slabý a povrchný spisovateľ, lebo mu chýba zranenie.

Zranenie je nevyhnutným predpokladom skutočnej zrelosti. A rany, ktoré nie sú smrteľné, dokážu byť požehnaním. Takáto skúsenosť je prítomná v každom veľkom príbehu, nejaká kríza alebo dokonca katastrofa je povinnou súčasťou každého príbehu, ktorý má mať nejaký samonosný význam. A celý naratívny oblúk a rozuzlenie príbehu prichádza až vo chvíli, keď sa definitívne uzatvára.

Keby moje pôsobenie v politike trvalo dlhšie než ledva pätinu môjho dospelého života, cítil by som potrebu bilancovať. Ale tým, že tvorí iba tú pätinu, a ten pomer bude ďalej klesať, tak je to síce dôležitá, ale predsa len epizóda z toho, čo som vo verejnom priestore urobil. A urobil som tam aj veľa dobrých vecí.

Ale pre to, čo sa stalo v roku 2016, ste nejako vnímaný. To aj sám priznávate…

Ako?

Povedali ste, že vám niektorí ľudia vyčítali účasť vo vláde so Smerom.

To, že mi v priebehu dvoch rokov traja ľudia povedali, že som zradil celé Slovensko?

To, že vám to traja ľudia vyčítali osobne, neznamená, že si niečo podobné nemyslí oveľa viac ľudí.

Jasné.

Nikdy by som neformuloval otázku tak, či ste zradili celé Slovensko. Ale trúfam si spýtať sa, či ste vstupom do vlády nezradili voličov Siete.

Istú nezanedbateľnú časť z nich asi áno. Chodím na taký „tatačunder“, sme tam otcovia s deťmi. Aj tam mi niekto hovoril, že som zradil, dokonca aj jeho. Nakoniec vysvitlo, že volil Smer. To je kognitívna disonancia v takej miere, aká indikuje davovú psychózu. Naratív o zrade veľmi prehlbuje nárokovú mentalitu, že demokraciou je, keď sa premiérom stane chlapík, ktorý spravil dva a pol krát menej hlasov, ako ten, ktorý vyhral voľby, a zradou na nej presný opak. To proste nijako nesedí.

Nespochybňujem, že Robert Fico mal so svojím volebným ziskom legitimitu zostavovať vládu. Ale Sieť pred voľbami vylúčila Smer, najtvrdšie 14. februára 2016 v TA3 vašimi slovami: „Hovoríme definitívne nie Smeru. Nenachádzame najmenší dôvod veriť tomu, že by sa tie kľúčové veci (teda protischránkový zákon a hmotná zodpovednosť) s nimi dali spraviť.“

Je zvláštne, že SaS-ka ešte v deň volieb šírila na Facebooku príspevok, kde z toho, že ma organizátori televíznej diskusie posadili vedľa Fica, a on mi niečo v rámci banálnej konverzácie povedal a ja som sa na to usmial, vyrobili video, ktorým presviedčali voličov, že som nevylúčil spoluprácu so Smerom. Treba si vybrať, či sa mi do soboty večera dá otrieskavať o hlavu, že som dostatočne razantne nevylúčil spoluprácu so Smerom, a od nedele rána mi zasa vyčítať, že som ju vylúčil a tvrdiť, že bez ohľadu na okolnosti do koalície s ním nemôžeme ísť.

Nemôžete relevanciu mojej otázky spochybňovať tým, čo na vás vyťahovali politickí protivníci. Ja nemôžem za to, čo robila SaS-ka. Hovorím, že ste Smer pred voľbami odmietali, výrok z TA3 to dokazuje, a vaši voliči to mohli čítať tak, že s ním vládnuť nechcete.

Urobil som vec, o ktorej som bol presvedčený, že ju robím zo správnych dôvodov. Bolo mi jasné, že budem na odstrel. Aj preto som sa nepchal do žiadnych funkcií. Na povolebnom predsedníctve Siete, po stretnutí s Kaliňákom, som navrhol a hlasoval za uznesenie, aby sme nerokovali so Smerom. Nikdy som o tom nehovoril, no to hlasovanie som prehral.

Štyria ľudia boli za, piati proti. A potom som spravil vec, ktorá sa robiť nemá, a už nikdy by som ju neurobil. Išiel som von pred kamery a oznámil som, napriek hlasovaniu, že predsedníctvo Siete sa uznieslo, že nebudeme rokovať so Smerom. Nikto z tých piatich ma s tým potom nekonfrontoval, ale neskôr mi to primerane vrátili. Myslím si, že je to hlavný dôvod, pre ktorý aj koaliční akožepartneri chápali, že vnútorne s koalíciou nikdy tak úplne stotožnený nebudem, a tak nemali zábrany zorganizovať zakáľačku Siete, aj mňa osobne.

Rozprával som sa s dvomi účastníkmi tohto predsedníctva. Opisovali mi to podobne s tým, že podľa nich predsedníctvo vaše uznesenie neprijalo, lebo už bolo dostatočne spracované argumentmi vedenia v prospech vlády so Smerom.

Myslím si, že Beblavý to povedal na Hrnčiara a na mňa. Nejdem teraz Beblavému ubližovať. Je strašne veľa nepríjemných vecí, ktoré by som naňho vedel povedať, ale je to presne to, čo robiť nebudem.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Mohli sme byť súčasťou SDKÚ 2

Stál vstup do vlády za to, aby ste obetovali stranu a vašu politickú existenciu? Ak by ste zostali v opozícii, strana by možno prežila.

Keby bolo keby nefunguje. Vždy pracujete s nejakou sumou informácií, a niekedy jednoducho spravíte chybu. Čím nehovorím, že toto chyba bola. Slovensko malo pred sebou predsedníctvo v Rade EÚ. Videl som, ako sa pri ňom trápili Česi, keď padla Topolánkova vláda. To bol jeden z faktorov. Tak ako bolo jedným z faktorov naivné presvedčenie, že ak sa vzdám akýchkoľvek exekutívnych ambícií, a Sieť predvedie dobrý výkon v nejakom ekonomickom rezorte, bude mať v budúcnosti možnosť byť súčasťou nejakej SDKÚ 2. Preto som chcel ekonomický rezort, aby sa tam odborná kompetencia strany prejavila.

Spomenuli ste, že Sieť zobrala ekonomický rezort, teda ministerstvo dopravy. No pred voľbami ste hovorili o reformných ambíciách v školstve a zdravotníctve. Veľmi priamo: museli ste zobrať dopravu, lebo to tak chceli sponzori strany?

To je absurdné. Nie. Toto je neprimeraná úroveň debaty na Denník N, fakt.

Ponesiem zodpovednosť za túto otázku. Ako však vysvetlíte, že strana, ktorá hovorila o tom, že zdravotníctvo a školstvo majú byť premiérske témy, si zrazu vyberie dopravu?

Zdravotníctvo a školstvo sú premiérske témy. Mala Sieť premiéra? My sme nerozdávali karty. Sieť bola okrem iného aj strana regiónov. Neexistovala lepšia príležitosť, ako ich pomôcť kultivovať, ako z tohto rezortu.

Dlho ste popierali vplyv podnikateľa Radoslava Barana na stranu. Ak Baran nič so Sieťou nemal, ako je možné, že predsedom toho, čo z nej zostalo (a čo musí predstierať existenciu, lebo ešte stále poberá príspevky od štátu), sa stal Ivan Zuzula, jeho obchodný partner, ktorý do Siete vstúpil až v roku 2017?

O tom, kto bude kandidovať na predsedu Siete, som nemal žiadnu vedomosť. O sneme, kde ho zvolili, som sa dozvedel deň dopredu. Fakt je ten, že s pánom Baranom som mal krátky a intenzívny vzťah. Je pravda, že sme si boli blízki, vídali sme sa často a rozprávali sme sa aj o politike. No pod dojmom klebiet sa jeho vplyv veľmi mýtizuje. Na rozhodnutia orgánov Siete nemal vplyv, ani nemal ako mať. A vždy, keď sa o to chcel, čo len náznakom, pokúsiť, tak sme sa veľmi pohádali.

Prvýkrát priznávate, že sa o to pokúšal.

Hovorím, že keď sa chcel náznakom o to pokúsiť, skončilo to veľmi rýchlo mojím zatvrdením sa. O pár mesiacov to bude rok, čo som sa s pánom Baranom videl naposledy.

Ručíte ešte za nejakú časť úveru Siete vo Fio banke?

Nie. Keď som sa vzdal straníckych funkcií, požiadal som nového predsedu, aby to s bankou vyrokoval, lebo ďalej neexistoval politický, administratívny či morálny dôvod, aby som ručil za prípadné záväzky Siete.

Ako ste vnímali krok Andreja Hrnčiara a fakticky väčšiny poslancov Siete, ktorí vám dali košom, a prešli do klubu Mosta-Híd?

Andrej Hrnčiar v boji proti mne urobil zbytočne škaredú nadprácu. Ale na ten boj ako taký mal úplné právo. A to isté platí o Beblavom. V niektorých prejavoch o mojej osobe sa znížil viac, ako musel, ale tiež mal právo hodiť ma cez palubu.

Vy ste sa nedopustili niečoho podobného, teda, že ste sa v niektorých prejavoch k bývalým kolegom znížili viac, akoby ste museli?

Pokojne mi nejakú takúto situáciu pripomeňte.

Po rezignácii Miroslava Beblavého na post podpredsedu Siete ste vydali vyhlásenie, že Sieť nie je kŕdeľ vrabcov a „tí, ktorí túžili po rýchlom úspechu a úžitku, sú sklamaní“.

Toto bola komunikácia trénera v šatni k zvyšku mužstva, ktoré zostalo. Dôvody, ktoré viedli Beblavého, Macháčkovú či Petríkovú, chápem a nikdy na nich nepoviem krivého slova, ani na nikoho iného. Ale čo poviete mužstvu, ktoré je v šoku z volebného výsledku, a ešte aj z toho, že zo strany odchádzajú ľudia v počte, ktorý bráni vytvoreniu poslaneckého klubu? Hoďte uterák hneď teraz?

Presviedčate ma, že tá veta nesúvisí s Beblavým?

Ja vás nepresviedčam o ničom. Povedal som už vtedy a vravím aj dnes, že dôvody, pre ktoré odišli, chápem. Mohol by som vytiahnuť veci, ktoré by Beblavému boli nepríjemné, ale nebudem to robiť.

Za dva a pol roka od vášho vrcholu v politike v podobe prezidentských volieb…

…doterajšieho vrcholu (úsmev)…

…okej, doterajšieho vrcholu… Za ten čas vás opustili takmer všetci kľúčoví ľudia, s ktorými ste politiku chceli robiť. Kde je chyba?

Čo je to za otázku?

Podľa mňa celkom v pohode.

Myslím, že som na ňu odpovedal.

Tak inak. Nebol problém aj vo vašom správaní? Andrej Hrnčiar hovoril o vašich nedemokratických spôsoboch, o tom, že ste nevedeli komunikovať, nemali sebareflexiu a hádzali zodpovednosť na druhých.

Ja som hádzal zodpovednosť na druhých? Keď som sa na sneme postavil a povedal, že za výsledok 5,6 percenta preberám plnú osobnú zodpovednosť, odmietol som všetky exekutívne funkcie a aj do funkcie podpredsedu parlamentu som popchol iných ľudí? Vyhodnoťte si to sami. Nemám dôvod sa k tomu vracať a na diaľku sa s niekým sporiť.

Nechcel som stranu, ani byť premiérom

S kým zo súčasnej politiky ste zostali v kontakte?

S nikým. Za posledného pol či trištvrte roka som si párkrát zavolal s Martinom Poliačikom, ale to bolo skôr z takých kvázipracovných dôvodov. A teraz relatívne nedávno som na dve minúty stretol Andreja Hrnčiara v jednom fitnes centre.

Zažili ste Roberta Fica a Andreja Danka pri koaličných rokovaniach. Aký je medzi nimi rozdiel?

Určite o tom nebudem hovoriť verejne. Viac alebo menej zatrpknuté mudrovanie o politike zo strany ľudí, ktorí svojho času boli pri tom, je zjavne jeden z najobľúbenejších slovenských športov. Ale mne to príde vyslovene nevkusné. Fica poznáte dostatočne dlho a Andrej Danko je vo svojom vystupovaní dostatočne priamy, aby ste zistili, aký je. Ja som sa s premiérom videl naposledy pred rokom a pol a s predsedom parlamentu asi pred rokom. Dnes o nich viete viac ako ja.

Tak len jednu otázku. Vy aj Béla Bugár ste hovorili, že ste pri skladaní vlády vyslovili požiadavku, aby Robert Kaliňák nebol vo vláde. Čakali ste, že by vám Fico ustúpil?

To sme práve nevedeli a potrebovali sme to zistiť. Nebol ochotný ustúpiť ani o krok. Pre nich to bolo jasné. Vyhrali voľby a majú právo ponúkať svoje nominácie do vlády. Ak by to tak nebolo, tak nebude ani vláda.

Váš bývalý spolustraník Miroslav Beblavý rozbieha vlastnú stranu Spolu. Popri tom vzniká aj Progresívne Slovensko. Majú šancu uspieť?

V oboch stranách mám, ak aj nie kamarátov, tak dobrých známych. Dlho som si myslel, že keď sa spoja, spravia aj 15 percent. Teraz by som si skôr stavil na to, že to ľudia skôr hodia Sulíkovi a zo SaS-ky bude prvá možnosť pre pravicového voliča. Nebol by som prekvapený, keby SaS prekonala historicky najlepší výsledok pravicovej strany, teda 18,3 percenta, ktoré dosiahla SDKÚ v roku 2006.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Vďaka čomu sa Sulíkovi tak darí?

To je otázka pre politických analytikov. Ja ako občan mám len pocit, že majú predpoklady atakovať 20 percent. Ponuka SaS sa triafa s dopytom. Na Slovensku, a asi nielen tu, sú voľby súbojom lídrov. Ľudia nevolia kandidátky. Volia šéfa. Preto ide aj neúspech Siete na moju hlavu, nebol som dostatočne silný líder, aby strana uspela. Bol som príliš nerozhodný, váhavý a nepresvedčivý. Chýbalo mi isté sebavedomie.

Naozaj?

Slovami ťažko vysloviteľný, ale azda najdôležitejší dôvod spočíva v tom, že som tak naozaj, niekde hlboko vnútri nechcel byť premiérom. A netúžil som ani po vlastnej strane. Nechal som sa vmanévrovať do pozície uchádzača o premiérske kreslo pod tlakom verejnej objednávky po prezidentských voľbách. Ale chýbalo mi naozajstné chcenie, či vôľa k moci. Tak, ako to vycítil vesmír, tak to, chvála pánubohu, vycítili aj ľudia. Myslím si, že toto Sulík má. Má to aj Beblavý, no Sulík je ďalej. Nehovorím to negatívne, naopak, v politike je to nevyhnutná vlastnosť.

Ako príbeh Siete poznačil šancu akýchkoľvek nových strán na úspech? Zostala tu nedôvera k novým politickým stranám?

Silne pochybujem, že by to malo až taký vplyv. Kto bude chcieť voliť Beblavého, ho bude voliť napriek tomu, že bol v Sieti.

Koho by ste dnes volili vy?

To si nechám pre seba.

Mal by Andrej Kiska kandidovať za prezidenta?

To sa mi nepatrí hodnotiť. Ale nadviažem na to, čo som hovoril pred chvíľou. Keď človek urobí niečo, čo sám veľmi nechce, a robí to pod tlakom verejnej objednávky – tak ako som ja v roku 2014 založil Sieť – tak sa mu to vráti. Slovníkom romantickej komédie s Jennifer Anistonovou a Bradom Pittom, Andrej Kiska by mal počúvať svoje srdce.

Dzurinda by vyhral prezidentské voľby

Keď vravíte, že ste nechceli byť premiérom – prezidentom ste v roku 2014 byť chceli?

Áno. Ale dnes si myslím, že je to funkcia pre niekoho, koho životná skúsenosť už obsahuje pád, zlyhanie alebo zranenie. Zrejme som jediný, kto si to myslí, ale keby sa rozhodol kandidovať Mikuláš Dzurinda, tak prezidentské voľby vyhrá.

Prečo si to myslíte?

Po prvé, má najsilnejšiu spontánnu znalosť mena, a teda značky. Má za sebou autentický príbeh, ktorý, akokoľvek je kontroverzný, je súčasťou širšieho slovenského príbehu. Po tretie, má nespochybniteľný protokolárny životopis – bol dvakrát premiérom, raz ministrom zahraničných vecí. Po štvrté, má najsilnejšiu politickú skúsenosť, čo je pre tento úrad veľmi dôležité. Je to človek, ktorý vie robiť kampaň. Po šieste, zatiaľ má voľné ihrisko. A po siedme, ak by sa do toho rozhodol ísť, azda by mu Sergej Michalič, Adam Znášik a Peter Hajdin robili kampaň, čo je na Slovensku dosť podstatný bonus.

Bývalý český premiér Mirek Topolánek v posledných prezidentských voľbách neuspel, napriek sľubným preferenciám na začiatku kampane.

A zároveň je tu príbeh Miloša Zemana, ktorý sa pri svojom prvom víťazstve vracal, podobne ako by sa vracal Mikuláš Dzurinda. Nie je to rovnaký príbeh, ale sú tam paralely. Dopadnúť to môže tak aj tak. Ale aby som nehovoril len o Dzurindovi, pre mňa je esenciálnym prezidentským materiálom aj František Mikloško. Je to dobrý, múdry a pokorný človek, ktorý je oddaný svojej vlasti a disponuje nespochybniteľnou osobnou integritou. A aby som toto kolo zakončil, tak poviem, že v prípade Mostu dáva politickú logiku kandidatúra Lucie Žitňanskej alebo Bélu Bugára, aj keď Bugárova asi o trochu viac. Je to asi trochu paradox, že chlapča, ktoré chcelo vystriedať starú pravicu, v jej radoch hľadá prezidentské kádre.

Čo Robert Mistrík, možný kandidát SaS?

Prechovávam k nemu rešpekt, aj keď sa neorientujem v jeho vedeckom odbore, pôsobí na mňa veľmi dôveryhodným dojmom. Myslím si, že úrad hlavy štáty je politická funkcia a ešte sa ukáže dôležitosť toho, keď v nej bude niekto s politickými ostrohami…

…pána Mistríka sem neradíte?

Neviem, nepoznám jeho politickú identitu a názory, nechcem ho apriori vylučovať. Prechovávam voči nemu veľký rešpekt. Ale myslím si, že ak nebude kandidovať Dzurinda, tak voľby vyhrá Maroš Šefčovič.

Vydávate knihu Rozhádzaná republika o dejinách slovenskej ústavnosti a „slovenskom ústavnom neporiadku“. Špeciálne sa venujete posledným siedmim rokom, keď sa z novelizácie ústavy stal nástroj politického marketingu, sám to nazývate obdobím „voľnoštýlovej improvizácie“.

Presne tak, hovorím o tom, že sa zmeny ústavy stali nástrojom politickej komunikácie.

Na mysli máte napríklad zmeny, ktoré sa týkali ústavnej ochrany vody či pôdy, alebo zmenu ústavy v súvislosti s protiteroristickým balíčkom v čase, keď Smer práve viedol predvolebnú kampaň postavenú na kritike imigrácie. Prečo vlastne politici komunikujú svoju agendu cez zmeny ústavy? Dáva to ich heslám väčšiu váhu?

Skúsim to povedať na osobnom príklade. O ĽSNS som dlho nič nepočul. No teraz som išiel v aute a v rozhlase zrazu ako prvú správu hrali, ktoré návrhy ústavných zmien Kotlebovi neprešli. Zníženie počtu poslancov parlamentu, ochrana dreva a podobne. Ak si ĽSNS robí analýzu svojich výstupov, je možné, že im vyjde, že sa do správ dostali s návrhmi na zmeny ústavy. Ktoré síce neprešli, ale aspoň sa o nich hovorilo. Toto je faktor, ktorý podnecuje poslancov, aby so zmenami ústavy prichádzali. Keď sa politik usiluje o miesto pred kamerou, praktické dosahy ho až tak nezaujímajú. Veď vidíme praktické dosahy toho, že ústavne chránime vodu. Obce na Žitnom ostrove majú vo vodných zdrojoch pesticídy.

Láka poslancov prichádzať s takýmito návrhmi, lebo je to vlastne ľahké?

Sú tam aj systémové faktory. U nás stačí 90 hlasov v parlamente a hotovo. Preto si myslím, že ústavodarný proces by sa mal trochu skomplikovať, lebo sa majestát základného zákona štátu oslabuje pod únosnú úroveň.

Je to veľký problém pre štát?

Môžeme sa tváriť, že to je problém iba estetický, že je ústava rozhádzaná. Ale forma odráža obsah. Neporiadok v základných ústavných pravidlách je odrazom neporiadku vo vzťahoch, ktoré má ústava regulovať a v hodnotách, ktoré má odrážať. Problém je to aj preto, že nám chýba spoločný sekulárny základ, o ktorý by sa dalo v čase nejakého otrasu oprieť, aj keď dnes nemáme pocit, že by sme niečo také potrebovali.

Spoločnosť je ešte stále stabilná a funkčná, ale naše usporiadanie je krehké. Keď si všetky doterajšie politické generácie mohli dovoliť to, čo si voči ústave dovolili, tak prečo by si to nemohla dovoliť ďalšia generácia, s úplne inými predstavami, príbuznými napríklad s Orbánovou ústavnou revolúciou? Kde budú potom právne argumenty proti tomu, aby sa ústava nemenila?

Čo s tým? Ako zmeny ústavy skomplikovať?

Formálna stránka veci je, že by sa mal hľadať pevnejší konsenzus, niečo, čo by som nazval „nadčasovou väčšinou“. Lebo tie parlamentné deväťdesiatky sú veľmi amorfné, ad-hoc poskladané väčšiny. Preto dávam do pozornosti spôsob, ktorý nazývam „škandinávskou zdržanlivosťou“, teda, že zmena ústavy by sa stala platnou až po tom, čo by ju po ďalších voľbách schválil aj ďalší parlament. Pomohlo by to aj tomu, aby sa obsah základných pravidiel stal predmetom verejnej spoločenskej konverzácie. No je tu ešte aj kultúrny rozmer, náš postoj k pravidlám ako takým. Ten sa reguluje podstatne zložitejšie.

To je moja jediná výhrada. Pomohla by „škandinávska zdržanlivosť“, keď pri posledných zmenách ústavy má človek pocit, že čím populistickejší návrh, tým väčšia väčšina? Ústavnú ochranu pôdy schválilo až 113 poslancov.

Je to tak, že keď je niečo relatívne trendy, dokáže sa k tomu pridať aj opozícia. Na veľkých dátach v knihe ukazujem, že v druhej polovici volebného obdobia sú návrhy na zmeny ústavy úspešnejšie ako v prvej. Súvisí to aj s faktormi politickej povahy, napríklad hľadaním prienikov pre budúcu spoluprácu. Týmto témam sa podrobne v knihe venujem.

Patrí do ústavy minimálna mzda, ktorú tam chce dostať premiér Fico?

Podľa mňa nie. Nie je to vhodný predmet nadčasovej fundamentálnej úpravy, ktorú by mal základný zákon štátu obsahovať. Ale uznávam, že téma pracujúcej chudoby je veľmi aktuálna, a ak to má byť nástrojom, ako sa o nej v spoločnosti baviť, tak okej.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Bol by som dobrý ústavný sudca

Mal by Andrej Kiska vymenovať Roberta Fica za ústavného sudcu, ak by sa premiér rozhodol rezignovať na svoj post a o tento post sa uchádzal?

Nemám rád otázky, ktoré začínajú spojkou „ak“. Sám premiér v nedeľu povedal, že je to špekulácia. Nemôžem odkazovať Andrejovi Kiskovi, čo by mal robiť.

Patria politici na Ústavný súd?

Všade na svete, kde je koncetrovaná kontrola ústavnosti, teda je záležitosťou jedného orgánu (v Amerike je difúzna, čiže ústavnosť môžu kontrolovať všetky súdy), ústavné súdy fungujú tak, že čím pestrejšie zloženie, tým lepšie. Ľudia, ktorí majú bezprostrednú skúsenosť s parlamentnou normotvorbou, vedia byť dobrým doplnením zostavy ústavných sudcov. Tam úplne jednoznačne patria ešte sudcovia zo všeobecných súdov a podľa mňa aj akademici. Výkon Laca Orosza či Lajosa Mészárosa na Ústavnom súde to dokazuje.

Prezident Kiska dlho odmietal menovať Janu Laššákovú či Mojmíra Mamojku. Aké nároky by sme mali mať na politikov, ktorí sa uchádzajú o post ústavného sudcu?

Základným kritériom, popri tých formálnych, by mal byť odhad ľudí, ktorí o ústavných sudcoch rozhodujú, teda poslancov a prezidenta, ako človek bude túto funkciu vykonávať. Ako bude chrániť ústavnosť. To je jediná úloha ústavného sudcu. Nie vychádzať v ústrety verejnej mienke, politickej väčšine či ľuďom, ktorí ho zvolili či menovali. Často pritom platí, že ľudia do funkcie dorastajú. Ukážkovým príkladom bol Michal Kováč.

Ako by sme mali hodnotiť napríklad pani Laššákovú ako ústavnú sudkyňu?

Kvalita ústavného sudcu by sa mala pomeriavať kvalitou jeho rozhodnutí. Dnes máte plné právo hodnotiť Janu Laššákovú ako podpredsedníčku parlamentu alebo poslankyňu Smeru. Ale ako ústavnú sudkyňu by ste ju mali hodnotiť až podľa rozhodnutí, pod ktorými bude podpísaná.

Tesne po voľbách sa aj o vás hovorilo, že by vás koaličná väčšina mohla dostať na Ústavný súd. Mali by ste o tento postoj záujem?

Moja skúsenosť je, že na Slovensku sa veci vybavujú. Najskôr by ma musel niekto navrhnúť, o čo ja nikoho žiadať nepôjdem. Potom by ma museli zvoliť v parlamente, čo je druhá vec, o ktorú nikoho nepôjdem žiadať. A potom by ma musel menovať prezident republiky, čo je tretia vec, o ktorú sa nepôjdem nikam prosiť. Navyše sa mi veľmi bridí predstava, že by si zase raz moju odbornú a etickú kompetenciu bez zábran trúfli posudzovať ľudia, ktorí na to nemajú absolútne žiadne morálne právo.

Čiže, kde bude Radoslav Procházka o päť rokov?

Cesty Pána sú nevyspytateľné.

Tak, kde by ste chceli byť?

Keď sa ma jeden kamarát občas spýta, čo ma v živote najviac baví, vždy mu vravím dve veci: hrať futbal a písať odborné knihy. Z ukladania slov do viet a viet do myšlienok mám hlboké osobné uspokojenie. Zároveň mám po mojej mame vysoko vyvinutý zmysel pre spravodlivosť. Na Ústavnom súde by som to vedel skĺbiť. O päť rokov by som rád písal rozhodnutia Ústavného súdu a odborné knihy.

Takže titulok bude „Radoslav Procházka: chcem byť ústavný sudca“?

Nechcem to za každú cenu a nie som už ochotný vysvetľovať svoj životopis. Moja publikačná činnosť aj s citáciami má 31 strán. Ako právnik som začínal s ochranou obetí policajného násilia, robil som aj pre Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov. Moje odborné aj ľudskoprávne referencie sú nespochybniteľné. Ale už sa mi to nechce nikomu vysvetľovať. Nepôjdem si za nikým nič pýtať.

[Tip na knihu Radoslava Procházku: Kráľ otec. Od Kováča po Kisku alebo načo nám je prezident]

Radoslav Procházka

Slovensko

Teraz najčítanejšie