Denník N

O mýte slovanskej vzájomnosti

Keby sme sa dokázali poučiť z dejín, myšlienka slovanskej vzájomnosti by už dávno bola zabudnutá.

Autor je vysokoškolský pedagóg, archeológ

Už dlhšie opakujem názor, že nám chýbajú znalosti z histórie, čo má vplyv na naše občianske a politické postoje v každodennom živote. Videl som a stále vidím počiatok riešenia tejto nevedomosti vo zvýšení počtu hodín dejepisu na základných a stredných školách ruka v ruke so skvalitnením učebníc a učiteľov.

Závažným problémom sa javí neznalosť historických faktov najmä u politických predstaviteľov, keďže môže ovplyvňovať ich rozhodnutia o nás a našej budúcnosti. Len nedostatočným historickým vzdelaním si vysvetľujem z času na čas sa objavujúce myšlienky našich politikov o potrebe akejsi slovanskej vzájomnosti, a myslí sa tým najmä náš vzťah k Rusku. Nie vždy sú tieto postoje vyjadrené explicitne, ale činy tomu nasvedčujú viac než dostatočne. V poslednom období to badať najmä na predstaviteľoch SNS (Danko, Gajdoš…) či Smeru (Blaha…), prípadne u istej časti KDH (ak je ešte Ján Čarnogurský jeho členom).

Len teoretická vzájomnosť

Kde sú historické korene slovanskej vzájomnosti a rusofilstva? Línia sa tiahne od nemeckého filozofa 18. storočia Johanna Gottfrieda von Herdera, ktorý prisudzoval Slovanom rozhodujúcu úlohu v budúcom historickom vývoji. K našim popredným predstaviteľom myšlienky panslavizmu možno prirátať Jána Kollára, štúrovcov a v rámci Slovenskej národnej strany najmä Svetozára Hurbana Vajanského (žeby tam našli jej dnešní predstavitelia inšpiráciu?).

Idea slovanskej vzájomnosti rezonovala len u vzdelancov, ktorí videli najmä vo vtedajšom Rusku ochrancu slovanských národov, ktoré väčšinou nemali svoje vlastné štáty. V praktickej politike však žiadna vzájomnosť nenašla uplatnenie. Uvediem niekoľko príkladov konfliktov medzi Slovanmi – ostanem pritom len v dejinách 20. storočia.

V druhej balkánskej vojne v roku 1913 bojovali proti sebe Bulharsko a Srbsko, čo pokračovalo aj v 1. svetovej vojne. Tesne po tejto vojne sa množili „vzájomnoslovanské“ konflikty v súvislosti v nevyriešenými územnými nárokmi. V rokoch 1918 – 19 prebiehala vojna medzi samostatnou Ukrajinou a koalíciou Poľska, Československa, Rumunska a Maďarska. V rokoch 1919 – 21 bojovalo boľševické Rusko s Poľskom a v takzvanej sedemdňovej vojne aj Československo napadlo v roku 1919 Poľsko.

V roku 1939 sa v dôsledku paktu s fašistickým Nemeckom uskutočnila invázia komunistického ZSSR do Poľska. V rovnakom roku aj Slovensko napadlo na strane Nemecka Poľsko a neskôr aj Sovietsky zväz. V prvej fáze druhej svetovej vojny sa Bulharsko pridalo k Nemecku a okupovalo časti území Srbska a Macedónska. Tento historický konflikt v latentnej podobe pretrváva dodnes – Bulhari považujú macedónsky jazyk len za variant bulharčiny.

Čo si myslia Ukrajinci

V roku 1968 sa uskutočnil bezprecedentný akt – ZSSR napadla svojho spojenca v rámci Varšavskej zmluvy. Áno, ide o Československo, je nám to všetkým známe, a preto je zarážajúce a pre mňa absolútne nepochopiteľné, ak sa po tejto udalosti nájdu ľudia proklamujúci potrebu bližších vzťahov s Ruskom.

Rusku nikdy nešlo o nejakú slovanskú vzájomnosť, vždy sa pragmaticky riadilo svojimi mocenskými záujmami. Táto idea bola len romantickým intelektuálnym mýtom (v Poľsku však z horeuvedených historických dôvodov nikdy nemala prívržencov) a v praktickej politike vždy prevládli mocenské záujmy jednotlivých krajín. Mohli sme sa o tom presvedčiť pri rozpade Juhoslávie v 90. rokoch 20. storočia, kde vypukli najkrvavejšie konflikty medzi slovanskými etnikami v novodobých dejinách a naposledy aj na Ukrajine, kde Rusko anektovalo územia svojho blízkeho slovanského brata. Ani u Ukrajincov by zrejme myšlienka slovanskej vzájomnosti nenašla veľa pochopenia.

Opäť teda musím zdôrazniť skutočnosť, že sa nedokážeme poučiť z dejín aj preto, že ich dostatočne nepoznáme a nepovažujeme ich poznanie za dôležité. Ak by to tak bolo, myšlienka slovanskej vzájomnosti by už dávno bola zabudnutá. Namiesto nej by sme mali obhajovať európsku vzájomnosť, lebo tam vidím našu budúcnosť, ak sa nemáme vrátiť opäť do obdobia vojen a konfliktov.

Teraz najčítanejšie