Víťaz sa nemusí nikomu ospravedlňovať?

V Španielsku je pokladaný za vrcholný zjav barokovej literatúry a za jednu z postáv uzatvárajúcich zlatý vek národného písomníctva. Jeho najvýznamnejšie dielo Príručné orákulum bolo napísané ako ironický návod pre dobového intelektuála z vyšších vrstiev na prežitie v spoločnosti. Obdivovali ho Schopenhauer aj Nietzsche. U nás je jeho kniha neprávom zabudnutá, hoci veľa vypovedá aj o modernom svete, a mne osobne svojho času doslova vzala dych. Barokový autor Baltasar Gracián.

Nezvyčajný jezuita

Baltasar Gracián y Morales (1601–1658) bol španielsky jezuita, spisovateľ a filozof. Narodil sa v roku 1601 v Belmonte (na jeho počesť neskôr premenovanom na Belmonte de Gracián) v kráľovstve Aragon. Navštevoval jezuitskú školu a študoval teológiu v Zaragoze. Pôsobil v meste Huesca ako profesor biblických štúdií, počas španielskej vojny s Katalánskom (1646) z neho spravili vojenského kaplána a neskôr bol vymenovaný dokonca za rektora jezuitského kolégia v Tarragone. Pre svoje provokatívne literárne diela mu však rád adresoval viaceré pokarhania a Gracián dokonca uvažoval o tom, že prestúpi inam. Prinútili ho teda presunúť sa na bezvýznamné cirkevné posty na vidiek, kde aj neskôr, v roku 1658, vyčerpaný umrel.

Baltasar Gracián pestoval literárny štýl nazývaný konceptizmus. Filozoficky vychádza z koncepcie rozlíšenia medzi prirodzenou vlohou alebo založením (genio) a jeho dômyselným racionálnym uplatnením (ingenio). V pojednaní El Héroe, Hrdina (1637) opisuje vlastnosti výnimočného človeka z pohľadu antického ideálu, El Discreto, Vychovaný muž (1646) je súborom rád a odporučení pre vyššie postaveného barokového muža. V Príručnom orákulu (Oráculo manual y arte de prudencia, 1647) zas dokazuje, ako dokonale pozná psychológiu a pozerá sa na ľudské vlastnosti bez predsudkov, falošného zastierania a idealizácie.

Orákulum

Orákulum je posvätné mies­to, na ktorom sa v antike ude­ľovali veštby, zoslané boh­mi. Môže to byť aj obskúrna hádanka, do ktorej grécki kňazi zahaľovali výrok veštkyne. Názov knihy Baltasara Graciána je ironický. Servíruje v nej množstvo často protichodných výrokov, ktoré však božskú vôľu nezjavujú, a dokonca ani nenabádajú k cnostnému životu. Skôr sú akýmsi poučením pre mravne nepredpojatú osobnosť, ako prežiť vo svete akceptovanej pretvárky a klamu, a popritom v rozličných situáciách zvládať seba samého i druhých. Odhaliť a odhadnúť ich zámery a využiť ich vo svoj prospech. Autor všetko uzavrel do troch stoviek precíznych krátkych maxím, ktoré iskria ostrovtipom, eleganciou a drobnými pozorovaniami. Skrývajú istý sarkazmus, ale i dezilúziu.

Morálka u Graciána často znamená užitočnosť – a možnože to prekvapí tých, ktorí tvrdia, že prísne utilitárne postoje sú príznakom dnešnej modernej doby. Evidentne však patria od nepamäti k prirodzeným vlastnostiam ľudstva – nie síce práve chvályhodným, ale na druhej strane práve ony často posúvajú svet dopredu.

Na hľadanie zmyslu ľudského konania Gracián neodpovedá teologicky (ako napríklad jeho súčasník Komenský) – ale vyzýva človeka, aby sa dopracoval k podobe vyspelého jedinca, ktorý istú problematickosť svojho konania poprie činorodosťou, a pozitívne sa prejaví v histórii. Uvádza, ako sa má takáto osoba rozvíjať a kultivovať, a ako má pôsobiť na svoje okolie. Z vyššie uvedeného je jasné, že Príručné orákulum je vlastne značne kontroverzné dielo.

Medzi Machiavellim a Schopenhauerom

Baltasar Gracián, podobne ako jeho predchodca Niccoló Machiavelli (v najznámejšom diele Vladár, z roku 1513), riešil ťažkú dilemu – ako skĺbiť spôsob presadzovania moci, podnietený materiálnym záujmom a rozumom, s požiadavkami politiky podriadenej kresťanskému morálnemu zákonu. Príručné orákulum obsahuje množstvo tvrdení ťažko zlučiteľných s kresťanskou morálkou, ako napríklad: „víťaz sa nemusí nikomu ospravedlňovať“.

Je úplne logické, že kým Graciána odmietali katolícky orientovaní moralisti, oceňoval ho Arthur Schopenhauer. Príručné orákulum preložil pod názvom Hand-Orakel (1832) a dosiahol s ním štyridsať vydaní, čím znovu oživil záujem o tohto netypického jezuitu v strednej Európe. V období romantizmu sa totiž na Orákulum zabudlo, čitateľom v ňom chýbal citový rozmer.

Schopenhauer však na druhej strane spôsobil, že Graciána dlho pokladali za klasika európskeho pesimizmu. Až na konci devätnásteho storočia viacerí autori vyzdvihli, že ako prvý priniesol etické a estetické podkategórie ako „dobrý vkus“, pričom poukázali aj na to, že tento barokový tvorca dávno pred Hegelom upozornil na využitie antitézy.

Zabudnutý bestseller

Baltasar Gracián svoje najznámejšie a najprekladanejšie dielo Príručné orákulum publikoval pod menom svojho brata Lorenza, pretože sa chcel vyhnúť komplikovanému cirkevnému schvaľovaniu. Mal však vplyvného a bohatého zástancu Dona Vincencia Juana de Lastanosa, ktorý sa stal aj jeho editorom.

Napriek tomu, že kniha bola vo svojej dobe európskym bestsellerom, k nám sa dostávala pomerne zložito. V roku 1648 ju preložil do francúzštiny diplomat Amelot de la Houssaie pod názvom iného Graciánovho diela, L´homme de Cour, a jeho verzia sa natoľko rozšírila, že z nej vznikli všetky ostatné preklady, vrátane angličtiny, taliančiny a nemčiny. Až v 18. storočí vyšla po maďarsky, z toho dvakrát v Bratislave. Po latinsky potom v Košiciach a Trnave.

Gracián je pokladaný za virtuózneho štylistu a najlakonickejšieho španielskeho autora. Niektorí prekladatelia teda prevody Príručného orákula do iných jazykov označujú iba za „pokusy“.

Z moderných vydaní vyšlo pod názvom Umění moudrosti vo vydavateľstve Eugenika (2011), alebo môžete siahnuť po staršom odeonskom vydaní Príručného orákula z roku 1990.

A ešte odporučenie: Čítajte ho naozaj ako „orákulum“. Teda – naslepo otvorte na ktorejkoľvek náhodnej strane a premýšľajte. A ako tvrdí autor: Niekedy sa ukáže ako najvyššie porozumenie – ničomu nerozumieť.