Celý svet v školách buduje novú informatiku, my ju začíname skracovať

Predseda SAV Pavol Šajgalík nedávno skonštatoval, že technologický vývoj predbehol našu schopnosť adaptovať sa naň. Kde sme dnes vo vyučovaní informatiky?

Posledné tri alebo štyri roky pozorujeme intenzívnu vlnu záujmu o informatiku vo všetkých rozvinutých krajinách. Je ako snehová guľa, ktorá sa pohla v Anglicku a kotúľa sa všetkými smermi. Cieľom tohto procesu je očistiť informatiku od vyučovania bežných počítačových zručností, ktoré by sa mali budovať a rozvíjať na všetkých predmetoch, nielen na informatike. To ale vyžaduje, aby boli učitelia iných predmetov digitálne gramotní. Druhým trendom je radikálne znižovať vek, v ktorom sa informatické vzdelávanie v škole začne. V povinnom vzdelávaní v Anglicku je to od piatich rokov, teda od ich prvej triedy prvého stupňa základnej školy, až po koniec povinnej školskej dochádzky v šestnástich. To sú dva hlavné trendy, ktoré sa snažia všade presadiť, v Rakúsku, Čechách, v USA…

Aká zmena sa udiala pred pár rokmi v Anglicku?

V Anglicku zaviedli povinný predmet IKT od prvej triedy základnej školy niekedy v polovici 80. rokov. Deti sa učili pracovať s videom, robili prezentácie, vyhľadávali informácie, no prakticky neprogramovali. Vyrábali dokumenty, chodili po škole a natáčali, používali digitálny mikroskop a iné moderné nástroje, ale skutočnej informatiky v predmete veľa nebolo. Na Slovensku sme vždy prvé dotyky s počítačom na informatike robili cez kreslenie a kresliace programy, videlo sa nám to celkom prirodzené. No v Anglicku som sa na moje počudovanie s kreslením na počítači nikdy nestretol.

A čo sa teda v Anglicku zmenilo?

V roku 2012 vydala britská Kráľovská spoločnosť správu, ktorá konštatovala, že takéto vyučovanie nie je efektívne. A padlo rozhodnutie – buď takúto informatiku nadobro zrušme, alebo ju poďme robiť poriadne. Ďalší školský rok si dali s IKT „prestávku“, v septembri 2014 potom vstúpilo do platnosti kurikulum nového predmetu pre každého s názvom computing. No a jeho ciele sa podobajú tomu, čo náš Štátny vzdelávací program definuje ako ciele predmetu informatika.

Takže v našich osnovách predmetu informatika už reforma prebehla? V akom štádiu sme na Slovensku? Prieskum Inštitútu pre verejné otázky ukázal, že mladí vo veku 18 až 26 spätne kritizujú nedostatočnú úroveň vzdelávania v oblastiach, ako je programovanie, kreatívna činnosť, riešenie problémov, algoritmické myslenie.

U nás je to zmes výborného, a zároveň veľmi zlého stavu. Pozitívne je, že informatika je u nás povinným predmetom už dlho – na strednej škole od roku 1985, na druhom stupni základnej školy od roku 2005 a od 2008 už aj na prvom stupni – čo je skoro určite naším svetovým prvenstvom. Jej ciele sú podobné reformovaným cieľom nového anglického predmetu computing. Čo však nie je pozitívne, veľmi málo sa dbá na to, či sa aj naozaj napĺňajú.

V čom je problém?

Neexistuje efektívny mechanizmus, ktorý by zaručil, že keď je raz niečo v osnovách ako ich povinná súčasť, jednoducho to nemožno nerobiť. Národné kurikulum je záväzný obsah, a to aj v oblasti programovania, ktoré považujeme v informatike za úplne kľúčové. Mnoho učiteľov sa však programovania obáva, a tak tento okruh podstatne redukujú alebo úplne vynechávajú. Ide aj o to, ako na niektorých školách prebieha pedagogický proces. Včera mi kolega rozprával, že jeho vnuk prišiel zo školy s trojkou z písomky z informatiky. Žiaci mali napísať, čo je „hardvér“ a čo „karvér“ (alebo skôr carware).

Čo je to karvér?

Chlapec napísal, čo je hardvér, ale o karvéri v živote nepočul, tak dostal trojku. Výsledok: už nemá rád informatiku. Obišiel som ten deň celú katedru a pýtal sa kolegov aj študentov, či už niekde počuli slovo karvér. Nik ho nepočul, v osnovách neexistuje. Jeho význam som našiel na webe, označuje sa tak spoločne hardvér so softvérom, ktorý sa používa v autách. Takáto písomka je podľa mňa neprípustná. Ale dobre, povedzme, že toto je extrémny prípad.

Problém je teda v tom, že učitelia nevedia, ako učiť programovanie?

Mnohí nevedia – a nedostávajú dostatočnú podporu, aby sa to naučili. A je tu ešte jedna smutná tendencia. Presne v čase, keď celý svet buduje novú informatiku, my ju už opäť začíname skracovať. Donedávna sa začínala v druhej triede, dnes sa informatika začína až v tretej triede na základnej škole. Samozrejme, rozumiem, že počet hodín je obmedzený. Boli sme však prví, kto takúto modernú informatiku budoval, a teraz sme prví, kto ju takto skracuje.

Kvalitatívna zmena vo vedení vyučovania je v rukách každého učiteľa bez ohľadu na limitovanú časovú dotáciu. Z čoho vychádzajú súčasní učitelia informatiky?

U nás máme v škole tradíciu v memorovaní. Dôkazom toho je písomka o tom, čo je karvér. Naša kultúra len pomaly objavuje dôležitosť konštruovania poznania samotnými žiakmi, namiesto orientovania sa na krátkodobé zapamätanie si faktov. Učitelia informatiky nemajú u nás v tejto transformácii dostatočnú podporu. Musíme však rozlišovať: Sú tu učitelia na prvom stupni, čiže takzvaní „všeobecní“, ktorí informatiku ako takú nikdy neštudovali. A potom učitelia na druhom a treťom stupni, ktorí by už mali byť skutoční informatici – pedagógovia.

Máme takých?

Je ich nedostatok, lebo študentov na učiteľstve informatiky je veľmi málo. Školy si pomáhajú, ako sa dá, a informatiku často učia nekvalifikovaní učitelia. Podpora učiteľom sa však nedá naplniť cez jeden alebo dva národné projekty, ktoré sa realizujú – a skončia sa. Musí to byť neustály proces. A je tu ďalší veľký problém s pedagogickými fakultami. Na prvom stupni základnej školy je informatika povinným predmetom už deväť rokov, takže už aspoň štyri roky by mali z pedagogických fakúlt vychádzať absolventi pripravení učiť modernú informatiku. Nič také sa však nedeje.

Ako má bežný rodič alebo učiteľ chápať význam zmeny vo vzdelávaní smerom k novej informatike a rozvoju informatického myslenia?

Pozrime sa okolo seba, žijeme v digitálnej spoločnosti, sme obklopení digitálnymi zariadeniami, používame ich na rôzne účely… a informatika je jedným z nástrojov, pomocou ktorého môžeme rozumieť tomuto svetu a ďalej ho rozvíjať. Rozumieť, ako tieto zariadenia múdro riadiť a využívať. Dobrá informatika má viesť aj k prevencii, aby sme nepodľahli konzumovaniu digitálneho sveta. Treba mu rozumieť, treba vedieť, aké sú jeho limity a riziká a ako ho správne, tvorivo a zodpovedne zvládať. Existujú výskumy, ktoré ukazujú, aké je pre deti dôležité vedieť riadiť hračku, prístroj… určiť nejakému zariadeniu autonómne správanie, robotovi, autíčku, počítaču, čo má robiť, to dáva deťom príležitosť rásť a rozvíjať sa. A toto sa môžu učiť na informatike, lebo žiaden iný predmet sa týmto smerom neorientuje.

Žiaci sa takto učia informaticky myslieť, rozumieť digitálnemu svetu, ovládať zariadenia. Čo prepájanie informatiky s inými predmetmi?

V modernom vzdelávacom systéme by sme mali múry medzi predmetmi zbúrať, alebo aspoň dosiahnuť, aby sa stali viac priestupnými. Celkom prirodzená je príležitosť na spoluprácu s matematikou, informatické myslenie má veľa spoločného s matematickým. Ale takéto úžasné mosty na prepájanie sa dajú vybudovať s ktorýmkoľvek predmetom.

S úplne všetkými predmetmi?

Koncom 90. rokov, keď v Anglicku prebiehala jedna z predchádzajúcich reforiem vzdelávania, zaviedli pravidlo, že digitálne technológie sa musia používať na každom predmete – s výnimkou telesnej výchovy. Anglickí telocvikári sa vtedy „vzbúrili“ a predstavili nádherné aktivity s využitím nových technológií. Zrazu bolo jasné, že neexistujú oblasti, v ktorých nemôžu tieto technológie hrať pozitívnu úlohu. Samozrejme, veľa sa vtedy vtipkovalo: Žiaci asi budú na telocviku behať s monitormi v rukách v škole po schodoch, však? Dnes však vie aj telocvikár naplánovať úžasnú hodinu: jeden žiak napríklad filmuje videokamerou druhých, ako bežia alebo skáču do diaľky alebo hrajú futbal… No a existujú počítačové aplikácie, ktoré vo videozázname dokážu zamerať jednotlivé kĺby na tele a následne modelovať a analyzovať pohyb, športové výkony, pracovať s nameranými dátami priamo na hodinách – telocviku či matematiky? Alebo telocviku a fyziky? Alebo informatiky? A takýto priestor pre zmysluplnú spoluprácu s informatikou je úplne všade. Aj na slovenčine, na dejepise či vo výtvarnej.

V príspevku na minuloročnej konferencii DIDINFO v Banskej Bystrici ste hovorili aj o riziku technocentrizmu v informatickom vzdelávaní žiakov základnej školy.

Vyučovanie informatiky má, samozrejme, veľa rizík. Nachádza sa v akomsi myslenom trojuholníku, medzi tromi dôležitými vrcholmi: informatickou vedou, didaktikou informatiky a programovacími prostrediami či aplikáciami. Je majstrovstvo nájsť medzi nimi správnu rovnováhu. Pokiaľ dáme priveľký dôraz na to, že učíme informatiku s veľkým I – a teraz to úmyselne preženiem – zrazu akoby sme povyšovali naučenie sa informatiky na cieľ. To nie je cieľ. Samozrejme, chceme, aby sa žiaci učili o informatike a informatiku, ale preto, aby vedeli náš svet spraviť lepším. Možno to znie ako heslo bez obsahu, ale nie je. Deti sa majú učiť matematiku, vlastivedu, slovenčinu či dejepis preto, aby žili lepší život. Nechcem sa v tom mojom trojuholníku posúvať zo stredu k informatike len preto, aby všetci žiaci skončili ako programátori vo firmách. Niektorí tam skončia, to je v poriadku. Ja by som však chcel novej informatike pomáhať inak.

Ako?

Na základnej škole ma zaujímajú všetci žiaci rovnako – či už budú v budúcnosti manažéri, skladatelia, kuchári, lekári alebo správcovia sietí, pretože sme v škole na stupni všeobecného vzdelávania. Chcel by som, aby boli predmety prospešné pre každé dieťa, na každej úrovni potenciálu jeho rozvoja. Keby sme sa v tom mojom trojuholníku priveľmi vychýlili k programovaciemu nástroju, povedali by sme: Učíme sa jazyk Scratch… ale to predsa nie je cieľ!

Čiže čo má byť ten cieľ?

Programovanie v škole je iba ďalší nástroj pre žiaka na poznávanie sveta, na vyjadrenie samého seba, na komunikáciu so svetom. Presne tak, ako je nástrojom plastelína, ceruzka alebo hudobný nástroj. So slovom technocentrizmus prišiel Seymour Papert koncom 80. rokov. Pokiaľ dáme priveľkú váhu na to, že sa ideme učiť o technológiách, o počítačoch, o programovacom jazyku… je to nezdravé zdôrazňovanie technologického aspektu. My predsa chceme minimálne rovnako zdôrazniť kreatívny a humánny aspekt vzdelávania a informatiky. Možno to znie paradoxne, ale počítače, informatiku a programovanie vnímam ako príležitosť a nástroj na humanizáciu vzdelávania. Prostredníctvom toho, že používam (aj) počítač, chcem byť ľudskejší.

Toto je dobrá cesta, ako otvoriť informatiku viac aj dievčatám na prvom stupni základnej školy, a ďalej…

Existujú výskumy, ktoré ukazujú, že deti si už pri príchode do prvej triedy nesú v sebe určitú „technologickú orientáciu“, určité postoje k technológiám prijaté z rodiny. Psychologické výskumy tiež ukazujú, že chlapci sa – celkom určite to vidíme v informatike – radi hlásia, keď sa učiteľ pýta na nejaký problém. Niekedy aj skôr, ako vedia, či problém naozaj vedia vyriešiť. Chcú sa presadiť. Pri pozornej pedagogike nám však na informatike v triedach často začínajú vynikať dievčatá, o ktorých učitelia ani nevedeli, že sú silné napríklad aj v matematickom myslení. Naša skúsenosť ukazuje, že keď sa informatika začína v škole čo najskôr, významne sa zvyšuje záujem dievčat o túto oblasť, a sprostredkovane aj o matematiku, techniku a prírodovedné predmety. Na celom svete riešime problém, ako zvýšiť záujem dievčat o technické disciplíny, matematiku, inžinierstvo, počítačové vedy… Na našej informatickej súťaži iBobor sme si všimli zaujímavú vec.

Čo je to?

Odkedy existuje informatika od prvého stupňa a odkedy sme v súťaži zaviedli kategórie aj pre najmenších, účasť dievčat pretrváva až do najvyššej kategórie na strednej škole. Keď ide na dobrovoľnú súťaž až 36 percent dievčat, ktoré majú 17 či 18 rokov, to považujem za fantastické! Len pre porovnanie: Na technických a informatických fakultách máme dievčat menej ako päť percent.

Ste členom odborného tímu v Anglicku, ktorý sa venoval reforme vzdelávania v oblasti vyučovania informatiky na základných školách. Na čom konkrétne ste pracovali?

Vyvíjali sme vzdelávací obsah nového predmetu computing, konkrétne programovania pre piate a šieste triedy základných škôl. Veľmi jasne sme chceli zdôrazniť premostenie programovania s matematikou. V Anglicku má matematika v škole mimoriadne postavenie, patrí medzi najobľúbenejšie predmety. Spoločnosť pozorne sleduje kvalitu matematického vzdelávania, matematika v škole je dôležitá spoločensko-politická téma. Toto je veľký rozdiel oproti Slovensku. Keby sa v Anglicku nejaký politik alebo mediálna celebrita chválili, že boli v škole neúspešní z matematiky, tak si urobia hanbu. Inšpirácia pre Slovensko – mali by sme nájsť mediálne známych ľudí, ktorí si nemyslia, že matematika je o ničom, a sú pripravení robiť pozitívnu kampaň za kvalitnú a obľúbenú matematiku v škole.

Ktoré výsledky vašej práce na školách v Anglicku považujete za kľúčové?

Z môjho pohľadu je zatiaľ naším najvýznamnejším výstupom nová pedagogika, nový prístup, ako učiť programovanie. To neznamená len programovať robota či počítač, ale aj čítať programy, porovnávať ich, analyzovať, rozprávať o nich druhým, vysvetľovať spolužiakom, ako vznikol môj program, čím sa líši od tvojho programu a podobne. Všetky tieto aspekty poznávacieho procesu treba na vyučovaciu hodinu správne naplánovať. Ide o sekvenciu malých krokov vedúcich k hlbšiemu pochopeniu vecí. Napríklad, že deti sa cez programovanie dokážu lepšie učiť rozmýšľať, rozvíjať svoje logické a abstraktné myslenie, riešiť problémy… Cez náš vzdelávací program si vytvárajú lepšiu predstavu o tom, čo je algoritmus, ako sa dá algoritmus zovšeobecňovať na širšiu skupinu problémov. Niektoré matematické pojmy objavili žiaci s obrovským nadšením práve prostredníctvom programovania. Pozorujeme ich pri práci a pýtame sa ich, ako vnímajú niektoré matematické a informatické koncepty. Tak zbierame naše dáta z viac ako sto projektových škôl – bežných štátnych škôl – v Anglicku.

Do škôl ste priniesli nový vzdelávací obsah a postupne testovali, vyhodnocovali a vytvárali k nemu metodiku na základe skúseností z tried. To asi nie je štandardný postup, akým u nás vznikajú vzdelávacie materiály.

Je to nová metodika výskumu. Ak  chceme pochopiť, ako sa deti učia programovať a informaticky premýšľať, takú situáciu si najprv musíme vytvoriť, nemáme možnosť prísť pozorovať moderné vyučovanie programovania. Tomu sa hovorí výskum vývojom (po anglicky design research) – zároveň aj vyvíjam čosi nové, aj pozorujem, aby som našiel odpovede. Výskum robím preto, aby som vedel lepšie vyvíjať vzdelávací obsah, a vyvíjam preto, aby som vedel lepšie skúmať.

Ako sa pozeráte na možnosti, ktoré poskytujú voľne dostupné programovacie prostredia na internete?

Na webe je veľa programovacích prostredí a mnoho tínedžerov sa im skutočne po večeroch doma venuje. Niektorí z nich sa takto aj naozaj z programovania veľa naučia, podobne ako hrať na gitare alebo tancovať… Ale programovanie je dôležité aj pre tých zvyšných 99 percent detí, ktoré sa doma večer hrajú inak. Prirodzeným riešením je, samozrejme, učiteľ a škola. Musíme prichádzať s uceleným, systematickým pedagogickým prístupom, a ten nám programovacie jazyky voľne prístupné na webe zvyčajne neposkytujú. Skúsení metodici alebo výnimoční učitelia ich musia prácne vytvárať a overovať, musia si tiež premyslieť, ako naučia učiteľov pomocou takýchto materiálov učiť. Takéto materiály sa zrejme dajú vytvoriť aj k rôznym voľne dostupným programovacím prostrediam z webu. No zatiaľ som ich nenašiel.

V čom je základný rozdiel medzi prvým a druhým stupňom z hľadiska informatického vzdelávania?

Podľa výskumov UNESCO a ďalších výskumov vo svete vieme, že vzdelávanie v materskej škole a na prvom stupni je kľúčové obdobie vo vzdelávaní človeka. Na prvom stupni sa vytvára môj vzťah ako žiaka k učeniu sa, budujem si svoje stratégie učenia sa a potrebu objavovať. Na prvom stupni učí jeden učiteľ skoro všetky predmety, čo je obrovské výhoda a úžasná príležitosť pre synergiu v učení sa. To je učiteľ, ktorý nestavia steny medzi predmetmi, celkom prirodzene kombinuje, čo sme sa včera učili na výtvarnej a čo sa budeme zajtra učiť na matematike.

A aký je trend u nás?

Často sa stáva, že informatiku na prvom stupni neučí „triedny“ učiteľ, ale informatik „požičaný“ z vyššieho stupňa, prípadne rodič, ktorý je programátor. Takýto prístup však nevyužíva ten čarovný potenciál prvého stupňa. Prvému stupňu preto potrebujeme venovať mimoriadnu pozornosť. Znamená to vytvoriť vzdelávací obsah, ktorý učiteľa presvedčí, že ho sám chce a dokáže učiť a že má pre jeho žiakov význam. Toto je naša najvyššia priorita v projekte. Pre nás je najväčší úspech, keď nám na konci vyučovacej hodiny, ktorú zatiaľ vedieme v triede my, pani učiteľka povie: keby som bola vedela, že toto je informatika, aj by som si ju trúfla učiť. Nepotrebujeme, aby mali tieto učiteľky univerzitné informatické vzdelanie, ale aby vedeli tým najprirodzenejším spôsobom žiakom sprostredkovať prvé informatické objavy. Sú to v podstate jednoduché, bežné veci okolo nás, napríklad plánovanie postupnosti jednoduchých krokov budúceho správania a podobne.

Ako vyzerá taká normálna hodina vašej novej informatiky na prvom stupni?

Prvá dôležitá vec, ktorú som si s prekvapením všimol v Anglicku, je, že na prvom stupni na takejto hodine neexistuje výklad. Chvíľa, keď sa učiteľ postaví pred deti a vysvetľuje im novú látku, neexistuje. Celý výklad sa musí rozpustiť a „zamaskovať“ v aktivitách. Žiaci nemusia počúvať, ako im „prednášam“. Žiaci skoro stále sami tvoria, sú aktívni. Tvoria zásadne v dvojiciach alebo vo väčších skupinách. Z psychológie pre pedagógov vieme, aký dôležitý je sociálny aspekt učenia sa. Deti sa učia spoluprácou, komunikáciou v tíme – ja nad niečím práve premýšľam a pokúsim sa ti to vysvetliť… a vďaka tomu to lepšie pochopím aj ja sám. Žiaci dostávajú starostlivo pripravené sekvencie malých úloh. V Anglicku sme k tomu vytvorili teóriu 5E (pozn. Explore, Explain, Envisage, Exchange a bridgE). Tieto E vyjadrujú, že pre žiakov musíme vytvárať aktivity, pri ktorých majú príležitosť objavovať, skúmať, vysvetľovať druhému, počúvať druhého, aby sa od neho učili, podeliť sa o riešenie a spolupracovať v zmysle: ja som vytvoril, ty teraz pokračuj s mojím riešením, a naopak. Tieto aktivity sa dajú rôzne implementovať pri počítači, ale aj bez počítača. Po niekoľkých takýchto úlohách potom robíme spoločnú diskusiu. A kúzlo je aj v pestrosti. Sekvenciu pripravených úloh musíme skĺbiť s „voľnou tvorbou“, deti chcú riešiť problém, ktorý si samy zvolia – svoj vlastný projekt.

Motivácia detí úzko súvisí aj s vizuálnou atraktivitou. Ako pri tvorbe materiálov pracujete s kolegami s touto zložkou?

To, čo budú deti vytvárať a riešiť, sa im musí páčiť. Atraktívnosť sa skrýva jednak vo vizuálnej rovine – ako prostredie a pracovné listy vyzerajú, ako sa môj robotík tvári a pohybuje. Či ma nečakane prekvapí. To je afektívna stránka veci, dieťa musím mať chuť sa s týmto objektom hrať. Tomu venujeme veľkú pozornosť. Na jeseň sme boli na jednej z našich troch pilotných škôl, ale pani učiteľke sa hlavná postava nášho softvérového prostredia dáko nepozdávala. Tak sme ju prerobili a pri ďalšej návšteve sme už videli nadšenie aj u nej, aj u detí. Druhá rovina atraktívnosti je v zmysluplnosti toho, čo žiak robí. Uvediem príklad z nášho vzdelávacieho obsahu pre Scratch: v prvom module žiaci vytvárajú na obrazovke rôzne súmerné vzory. Pred Vianocami som prišiel do našej londýnskej školy… v triede mali živý vianočný stromček vyzdobený vlastnými ozdobami – „guľami“ z papiera potlačenými vzormi, aké sme niekoľko týždňov predtým spolu programovali. Každá guľa bola podpísaná menom autora, každý žiak vytvoril vlastnú guľu a vyzdobili si spoločný stromček. To sú tie úžasné myšlienky tvorivých učiteľov, ktoré potešia žiakov a dajú ich učeniu zmysel.

Ako vyzerajú vaše nové programovacie prostredia? Prečo ste si vybrali koncept robotíka?

Už dávno sme snívali a uvažovali o vhodnej postupnosti programovacích prostredí pre žiakov prvého stupňa. Pôvodne sme si mysleli, že vytvoríme niekoľko rôznych postáv. Ale vývinoví psychológovia by nám asi povedali, že čaro spojenia cez jedného spoločného hrdinu je veľmi silné, takže sme už definitívne rozhodnutí pre robota Emila. Bude sa dať ľahko upravovať a meniť, možno si občas dá čiapku na hlavu, alebo bude mať v ruke farbičky. Je to milý robot, kamarát, hračka, také „domáce zvieratko“, ktoré deti samy riadia – a okamžite sa s ním skamarátia, má pre ne svoju jasnú afektívnu hodnotu. Je to taký nový Tamagoči, môj malý kamarát, spolu s ktorým riešim problémy. Preto ani úlohy neformulujeme slovami: Riaď Emila…, ale skôr: Spolu s Emilom zájdi, choď, vyrieš… Dieťa sa s postavou stotožní: to som ja, koho riadim. Tomu sa v psychológii (aj v psychológii programovania) hovorí „physical“ či „body syntonicity“. Staviam sa do pozície: To ja som tá kamera, oko, postava, ktorú riadim a ktorá pozoruje svet okolo seba. V tomto, samozrejme, nie sme žiadni inovátori, milých robotov máme všade okolo nás, vo filmoch, v rôznych prostrediach, je na tom asi niečo čarovné. A nakoniec aj sám robot Emil – bola to prvá robotická postava z televízie v mojom detstve.

Akou formou dostávajú deti spätnú väzbu k úlohám, keď pracujú vo dvojiciach?

Prevažná väčšina počítačových aplikácií určených na zábavu a vzdelávanie nám oznamuje, či sme úlohu vyriešili správne alebo nie. Je to už skoro štandard. Napriek tomu – a veľmi dlho sme pri tomto rozhodnutí váhali – sme usúdili, že v modernom poznávacom procese by mala spätná väzba prichádzať od samotných žiakov. Oni sami zvážia, či úlohu vyriešili správne. A práve v dvojiciach majú pre takéto interakcie výbornú príležitosť. V dvojici sa jednoducho musia dohodnúť, či sú obaja s riešením spokojní. Potom príde spoločná diskusia… takže bez toho, aby učiteľ niečo vysvetľoval, žiaci vidia a počujú, ako ten istý problém vyriešili iní, premýšľajú, dohovárajú sa a sami si podľa toho korigujú svoje riešenia. Samozrejme, neskôr, keď už zostavujú program a robot ho následne na obrazovke vykoná, zvyčajne vidia, či problém vyriešili správne. Ale aj tu zostáva veľa priestoru na uvažovanie o alternatívnych riešeniach.

Čo so žiakmi, ktorých až tak nebaví riešenie matematických úloh alebo kreslenie?

Deti sú rôzne, to je pravda. Vidíme však, ako deti bez dychu celú hodinu riešia úlohy a diskutujú. V aktivitách používame rôzne „kontexty“, sú orientované do matematiky, slovenčiny, na prácu s textom, písmenkami, do prírodovedy, na prácu s mincami, čím rozvíjame zároveň aj finančnú gramotnosť. Žiaci pracujú s ovocím a zeleninou, uvažujeme ešte aj o zvieratách, dopravných značkách… Tieto „kontexty“ často striedame, aby nenastala monotónna práca len s číslami či písmenami. Asi sa stane, že niektorí žiaci nebudú stále zaujatí. Potom už záleží iba na majstrovstve učiteľa, ktorý zvyčajne vie, že potrebuje zadať iné úlohy alebo iné aktivity. Ešte jeden – aj keď opačný príklad z Anglicka, keď mal učiteľ v triede žiakov, ktorí boli naopak veľmi rýchlo so všetkým hotoví. Nazval ich digitálni ambasádori a umožnil im pomáhať svojim spolužiakom. Platilo však jedno pravidlo: jediný spôsob, ako pomáhať, je klásť dobre mierené otázky. Nie odpovedať na otázky.

Ako sa môžu dostať k novému vzdelávaciemu obsahu učitelia tu na Slovensku?

V spolupráci s neziskovou organizáciou Indícia sme začali koncom minulého roka organizovať školenia pre učiteľov na druhom stupni základných škôl a s tromi pilotnými školami vytvárame vzdelávací obsah primeraný deťom na prvom stupni. V lete začneme organizovať prvé vzdelávania pre učiteľov primárneho vzdelávania, od septembra začnú absolventi týchto stretnutí používať náš nový obsah v tretích triedach. O niekoľko mesiacov neskôr dokončíme celý vzdelávací obsah a nástroje, ktoré odporúčame pre prvý stupeň, a budeme organizovať vzdelávania na celom Slovensku. Bolo by úžasné, keby aj pedagogické fakulty začali integrovať tento obsah do svojich vzdelávacích programov pre učiteľov prvého stupňa.

Čo vás na tejto práci najviac teší?

Teší ma žiak, ktorý je zaujatý, zapálený úlohami, ktoré spolu riešime na hodine. Občas plný emócií, že sa mu až nedá nevykríknuť. Teší ma, keď v triede nie sú jalové a nudné chvíle, stratený, neefektívny čas. Efektívnosť je u nás vo vzdelávaní skutočný problém. Koľko vyučovacích hodín strávia naše deti v škole… ktorá často dáva priveľký dôraz na slovo odučiť, namiesto naučiť sa. Toto som už predsa odučil, tak ako je možné, že to moji žiaci nevedia? Teší ma, keď je vyučovacia hodina divadelným predstavením, zážitkom, keď všetci v triede prestávame vnímať čas. Taká môže byť každá hodina v škole.