Demokracia sa môže skončiť skôr, než si jej smrť uvedomíme

Robert Fico nazýva opozičných politikov polobláznami, Igor Matovič posiela Fica do basy, Richard Sulík by obmedzil pôrodnosť Rómov, v ktorých Boris Kollár vidí zvieratá, všetci slovne kopú do moslimov a niektorí aj do médií. Čo majú títo politici spoločné? Rysy autokratov.

Dvaja profesori harvardskej univerzity – Steven Levitsky a Daniel Ziblatt – spísali do štyroch bodov varovné signály, podľa ktorých autokrata spoznáte. Pritom stačí, aby bol splnený jeden, a demokracia sa má mať podľa autorov na pozore.

Tu sú: ak politik

1. slovom alebo činom odmieta demokratické pravidlá hry,

2. popiera legitimitu svojich oponentov,

3. toleruje násilie alebo k nemu vyzýva,

4. naznačuje ochotu obmedziť občianske slobody oponentov, vrátane médií.

Stačí mať dobrú pamäť alebo stráviť pár minút na Googli a zistíte, že všetci lídri slovenských parlamentných strán (teda aj Andrej Danko a Marian Kotleba) spĺňajú najmenej jeden, ale skôr viacero bodov – výnimkou je len Béla Bugár. To, že slovenská demokracia sa ešte nevydala na cestu k autokratickému režimu, ako sa to už stalo maďarskej a poľskej, môže byť len zhoda šťastných okolností, ktoré nemusia trvať večne.

A možno sme sa dokonca touto cestou už aj vydali, len o tom ešte nevieme. Demokracie sa totiž nemusia zrútiť náhle, ako to bolo za Hitlera v roku 1933 Nemecku, alebo v Československu v roku 1948. Môžu upadať nepozorovane, ako sa to prihodilo Venezuele. Ešte v roku 2011, keď už v krajine vládol autoritatívny režim, bolo 51 percent obyvateľov presvedčených, že žijú v demokracii.

Ako sa vyhnúť tejto hrozbe? Predovšetkým ju treba rozpoznať. Levitsky a Ziblatt pred mesiacom vydali v USA knihu s názvom How Democracies Die (Ako umierajú demokracie), ktorá sa okamžite stala bestsellerom. Nečudo: americká demokracia sa ocitla pod veľkým tlakom prezidenta Donalda Trumpa, ktorý vysiela silné signály autokrata vo všetkých štyroch bodoch.

Nespoliehajte sa na ústavu

Kniha je užitočným, aj keď smutným sprievodcom po diktatúrach, ktoré sa zrodili z demokracií. Často sa tak stalo proti vôli obyvateľstva – pred nástupom fašizmu v Taliansku a v Nemecku nič nenasvedčovalo tomu, že by väčšina podporovala diktatúru. V roku 1998 bolo 60 percent Venezuelčanov presvedčených, že demokracia je najlepšou formou vlády.

A niekedy sa nedá vopred odhadnúť, že politik, ktorý sa v slobodných voľbách dostane k moci, zavedie neslobodný režim. Maďarský premiér Viktor Orbán sa dlho hlásil k liberálnym hodnotám, poprel ich až v kresle premiéra v roku 2010.
Demokracie upadajú často po malých krokoch, ktoré samostatne nevyvolávajú obavu, dokonca sú niekedy vnímané ako posilňovanie demokracie alebo ako ochrana pred krízou. Peruánsky prezident Alberto Fujimori sa dostal k moci v roku 1990 vďaka sľubu, že skrotí hyperinfláciu a terorizmus. To sa mu darilo a keď v roku 1992 rozpustil parlament a stal sa diktátorom, podporovalo ho 81 percent Peruáncov.

Ale jedno majú všetci diktátori spoločné, píšu autori (či už ide o Hitlera, Franca, Castra, Pinocheta, Putina, Cháveza, alebo Erdogana): ospravedlňujú upevňovanie svojej moci tým, že svojich oponentov označujú za „existenčnú hrozbu“ pre štát.

Vo všetkých prípadoch prechodu k diktatúre nasledovalo niekoľko typických krokov: ovládnutie justície a polície dosadením svojich ľudí, prepísanie volebných zákonov a ovládnutie médií. To máva rôzne formy: od čistiek vo verejnoprávnej televízii a rozhlase cez kúpu súkromných médií spriaznenými oligarchami až po rôzne formy zastrašovania tých, ktoré sa kúpiť nedali.

Autokrati tak postupne rozširujú priestor pre svoje manévre aj pre svoju ochranu pred údajnými nepriateľmi. Na mieste je však otázka, ktorú si autori nástojčivo kladú: naozaj sa dajú demokratické inštitúcie tak ľahko odstrániť? Neexistujú také ústavné mechanizmy, ktoré by spoľahlivo zabránili smrti demokracie? Odpoveď nie je povzbudivá: autori si myslia, že ani najdokonalejšia ústava demokraciu neochráni. Autokrat v nej vždy nájde medzeru, ktorou prenikne do systému a zmení ho na diktatúru.

Nemecká ústava z roku 1919 bola jedna z najlepších na svete, ale proti Hitlerovi nemala šancu. Dve tretiny ústavy Argentíny z roku 1853 boli doslova odpísané z americkej, ale ani to nezabránilo vojenským pučom a nástupu Perónovho režimu v 50. rokoch minulého storočia.

Napokon, ani v južanských štátoch USA od konca 19. storočia sa nedalo hovoriť o demokracii, lebo biela menšina prepísala volebné zákony tak, aby zabránila černochom voliť (napríklad vyžadovali gramotnosť). Plne demokratickou sa Amerika stala až v roku 1965.

Význam nepísaných pravidiel

Ako teda ochrániť demokraciu pred populistami a diktátormi? Levitsky a Ziblatt majú jednoznačnú odpoveď: kľúčovými pre fungujúcu demokraciu nie sú inštitúcie, ale nepísané pravidlá, ktoré demokratickí politici musia dodržiavať. Tými základnými sú vzájomná tolerancia a inštitucionálna zdržanlivosť, teda vyhýbanie sa krokom, ktoré síce neprekračujú zákon, ale sú v rozpore s jeho duchom.

Slovenskí politici – vládni aj opoziční – porušujú tieto pravidlá notoricky už celé roky, ale nie sú žiadnou výnimkou. Donald Trump stihol za rok vo funkcii porušiť viac nepísaných pravidiel než ktorýkoľvek americký prezident pred ním.
Porušovanie nepísaných pravidiel vedie k radikalizácii. Prvý krok síce urobí budúci autokrat, ale ak to opozícia pochopí ako návod k tomu, aby nepísané pravidlá porušovala aj ona, dá vláde len ďalší argument na to, aby ju čoraz tvrdšie potláčala (po tejto špirále sa často radikalizujú aj médiá).

Presne toto sa stalo vo Venezuele, ale ukážkovým príkladom je aj Čile v roku 1973. Socialistický prezident Salvador Allende nemal väčšinu v parlamente, ale napriek tomu presadzoval svoje ciele tým, že naťahoval ústavu na škripec. Nasledoval vojenský puč Augusta Pinocheta a krvavá diktatúra.

„Polarizácia môže zničiť demokraciu,“ píšu autori. „Keď mizne vzájomná tolerancia, politici prestávajú byť zdržanliví a snažia sa zvíťaziť za každú cenu. To privoláva nárast antisystémových skupín, ktoré odmietajú demokraciu ako takú. Keď niečo také nastane, demokracia má vážny problém.“

Na Slovensku sledujeme túto polarizáciu v priamom prenose aj s viditeľnými dôsledkami nárastu „antisystémových skupín“, ktoré v parlamente reprezentujú najmä Kotleba a Kollár. Pre taký prípad majú Levitsky a Ziblatt pre demokratické sily dôležitú radu opretú o bohaté skúsenosti z minulosti: izolujte extrémistov.

Uznávajú, že to nie je jednoduché, lebo pokušenie využiť extrémistov a spojiť sa s nimi vo vidine víťazstva nad politickým súperom býva veľké. „Lenže také aliancie môžu mať dlhodobé devastačné následky,“ píšu autori a uvádzajú mnoho príkladov, keď práve takýto krok odštartoval umieranie demokracie. Tým klasickým je napríklad podpora nemeckých konzervatívcov Hitlerovi, ktorá ho posilnila ešte pred uchopením absolútnej moci v roku 1933.

Existujú naopak príklady odvahy a rozumu, keď sa odvekí politickí súperi, konzervatívci, liberáli a socialisti – napríklad vo Fínsku v 30. rokoch – spojili proti radikálnej pravici a uchránili demokraciu. „Kedykoľvek sa extrémisti stávajú vážnymi vyzývateľmi vo voľbách, musia mainstreamové strany vytvoriť jednotný blok, aby ich porazili,“ píšu autori.

Nikdy to nie je ľahké, navyše ak aj politickí lídri mainstreamu vykazujú niektoré znaky autokratov, ako tí slovenskí – a ešte si to sami zrejme ani neuvedomujú. Slovenská demokracia dnes vyzerá paradoxne lepšie ako tí, čo ju reprezentujú. To však nemusí trvať večne.