Denník N

Francúzky sa nenechajú vyčerpať materstvom, hovorí Parížanka zo Slovenska a mama troch detí

Mária Danthine-Dopjerová.
Mária Danthine-Dopjerová.

Mária Danthine-Dopjerová v rozhovore rozpráva aj o tom, čo je pravdy na knihách o „zázračnej“ francúzskej výchove a či sú malí Francúzi naozaj takí poslušní pri stolovaní.

Rodáčka z Piešťan Mária Danthine-Dopjerová žije v Paríži už 19 rokov a vychováva tam s belgickým manželom tri deti, 14-ročnú dcéru a 11- a 9-ročných synov. O živote vo Francúzsku napísala niekoľko kníh.

Pred pár rokmi napísala americká novinárka a stĺpčekárka New York Times Pamela Druckermanová pár kníh o tom, aká skvelá je francúzska výchova, ako pekne stolujú malí Francúzi, ako sa nehádžu o zem a prespia celú noc. Jej opis francúzskej výchovy sa stretol so záujmom aj na Slovensku. Druckermanová napríklad píše, že Francúzky hovoria svojim deťom častejšie nie ako napríklad Američanky. Je to tak? 

Ja si myslím, že to je otázka celkovej francúzskej mentality. Oni na rozdiel od Američanov všetko kritizujú, Američania deti v škole a doma takmer za všetko chvália a tu je pochvala veľmi vzácny jav. Dieťa už od malého veku počúva nie a prečo nie a všetko sa mu vysvetľuje. Namiesto pochvaly deti v škôlke aj v škole počujú častejšie, že to môžu urobiť ešte lepšie.  Dve veci, na ktorých si Francúzi zakladajú, sú stolovanie a to, že veľmi radi diskutujú a polemizujú. V pravidlách stolovania a diskutovania sú veľmi prísni: aby deti neskákali do reči; aby sedeli pekne pri stole; aby sa už aj dvojročné dieťa vypýtalo, či smie vstať od stola, aj keď ide o len rodinný obed; aj úplne malé deti musia čakať, až kým si mama, stará mama alebo hocikto, kto podáva jedlo, sadne za stôl, čo sa považuje za signál, že sa môže začať jesť. Tak je to aj v školskej jedálni či na obede v práci – nezačne sa jesť, kým nezačnú jesť všetci pri stole. Čiže v otázke stolovania a konverzácie okolo stola sú dôslednejší ako iné národy alebo kultúry.

Druckermanová tiež píše, že vo Francúzsku takmer neexistuje, aby si dieťa pýtalo jedlo v iných časoch ako v tých, ktoré sú vyhradené na obed alebo na večeru, hoci je aj hladné. Naozaj sa to deje? 

Áno, medzi hlavnými jedlami sa neje. Dokonca som si všimla, že deti v mnohých rodinách ani nemajú dovolené chodiť do chladničky. Nie ako na Slovensku, kde si dieťa hocikedy ide natrieť chlieb a chladnička vŕzga celý deň. V škole desiata neexistuje, ak sa dieťa nestihlo naraňajkovať, tak až do obeda nemôže vytiahnuť jedlo. Na pitie si do školy môžu doniesť len neperlivú vodu, žiadne malinovky ani koly, tie sa môžu doniesť len na narodeninové oslavy. V tomto sú veľmi dôslední. V škôlke majú malú desiatu, ale je to len napríklad štvrť jablka alebo polovica keksíka. Všetci musia sedieť, aj pri takej drobnosti sa dodržuje rituál stolovania. Dokonca aj na ihrisku sa treba opýtať mamy, či jej dieťa smieme niečim ponúknuť. Deti vedia, že nemôžu porušiť pravidlá, ktoré sú v ich rodine. Ich mama vie, či už predtým nejedli, nemali bonbón. Videla som aj takú scénu, ako päťročné dieťa na ulici okolo šiestej kričalo, že je hladné, a mama mu trpezlivo vysvetľovala, že ešte nemôže jesť, lebo večera je naplánovaná na ôsmu. Dookola mu to vysvetľuje, ale neupustí od toho princípu aj za cenu toho, že nebude mať od neho pokoj. V tomto sú veľmi dôslední.

A ako vyzerá večera?

Tu má všetko svoje rituály. Je to proces. Predjedlo, hlavné jedlo, potom niečo mliečne a celá rodina sedí za stolom a rozpráva sa. Keď my niekedy tak narýchlo jeme, dcéra mi hovorí,  že nie sme normálna francúzska rodina.

Spomínali ste, že ženy chodia domov okolo šiestej, večera býva o ôsmej. To každý deň varia?

Zásada je, aby bolo niečo teplé, nezvykne sa jesť natretý chlieb. Ale môžu sa podávať slané palacinky s vajíčkom a šunkou, polievky, cestoviny, steaky, jedlá, čo sú rýchlo hotové. Nič komplikované, hlavne, aby to bolo ľahké. Na to si Francúzi potrpia, rovnako ako na to, aby bola večera vyvážená, teda aby zahŕňala aj niečo mliečne a zeleninu.

Druckermanová bola fascinovaná aj tým, že nevidela, ako by sa francúzske dieťa hodilo o zem napríklad v supermarkete, lebo mu niečo nechceli kúpiť.

Je pravda, že je to veľmi zriedkavý jav. Už dlhšie rozmýšľam, prečo je to tak. Mám pocit, že je to tým, že mamy idú po troch-štyroch mesiacoch na materskej do práce a nie sú stále s dieťaťom, majú naň inú energiu. Keď dieťa od rána do večera hovorí

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Životy žien

Teraz najčítanejšie