Denník N

Hľadieť zvysoka na vlastnú malosť znamená mať pravdu

Originál zápisníka Deža Ursinyho. Foto - Marek Šulík
Originál zápisníka Deža Ursinyho. Foto – Marek Šulík

Ďalším dielom z pozostalosti Deža Ursinyho je denníkový záznamník Zápisník 1990–1992.

Neprehliadnuteľná osobnosť československého bigbítu a blúdivý nerv jeho rockových zákrut Dežo Ursiny (1947–1995) sa prejavoval najmä skladateľsky, spevácky a inštrumentalisticky. Nespochybniteľnú originalitu kompozičných postupov premietal do rôznych kapitol svojho hudobného pôsobenia, na čo Andrej Šeban, ktorého gitary tvoria výraznú časť sily a nadčasovosti mnohých Ursinyho piesní neskoršieho obdobia, spomína: „Vedel, aký je originálny: keď sme točili pesničku Ktosi ešte bdie (CD Príbeh), sadol si za klavír a zahral štyri akordy: C dur, B dur, G dur a e mol. Ja som doslova padol do mdlôb a  hovorím, Dežo, ja som tieto štyri akordy v živote takto nepočul postavené za sebou, to nemá nikto. On sa na mňa pozrel, usmial sa a hovorí: Ja viem. Presne vedel, čo je hľadanie vlastnej cesty.“

Pozoruhodnú skladateľskú ekvilibristiku Ursiny preukázal najmä pri zhudobňovaní textov priateľa Ivana Štrpku z básnickej skupiny Osamelí bežci, ktorý o tom hovorí: „Ani Dežo, ani ja sme nemali pocit, že sa vkladáme do hotového obrazu toho druhého. Nič nás neobmedzovalo. On vedel všeličo z mojich textov rozmotať, urobiť z mnohých nepravidelných vecí pravidelné. Nikdy sme nič neroztrhali, ani sme sa nepobili. A to ostatné sme museli spolu zniesť. Naše pesničky boli obohatením a darom pre nás oboch.“

Sám Ursiny sa smerom k verejnosti písomne veľmi neprejavoval. Vzal Štrpkove texty ako svoj príbeh, spracoval ho a potom vrátil, aby to spolu dotiahli do konca. Prvýkrát napísal vlastné texty pre dvojalbum Ten istý tanec – svoje najosobnejšie dielo. Štrpka tentoraz prispel iba tromi, ale tvrdil, že všetko je v poriadku, pretože Dežo vedel najlepšie povedať, čo zažil.

Kým v novembri 1989 stáli ľudia na námestiach, z neho sa stal onkologický pacient, ale to nie je jediná, ani hlavná téma nahrávky. Dá sa to možno pokladať za kryštalický denník s rôznymi peripetiami, obdobiami a vývojom, tak ako ich vnútorne zaznamenal. Je to vlastne zvukový pendant jeho knihy listov Moja milá pani, ktorá vyšla posmrtne. Navzájom sa doplňujú – album je spoveď a kniha dokument hľadania, zápasenia, vyrovnávania sa.

Ďalšie nasledujúce dve zbierky podobných písomností Jabloň v zime/Listy Deža Ursinyho Eve Rosenbaumovej (2016) a listové spojenia „z izby do izby“ so synom Jakubom Ahoj tato – milý Kubo (2015) tvoria voľne nadväzujúci a (ne)nápadne sa prepletajúci pozoruhodný epištolárny triptych.

Teraz je však na svete novo nájdené dielko z pozostalosti, akýsi denníkový záznamník Zápisník 1990–1992 (Filmotras 2017). Viaže sa ku komplikovanému obdobiu, keď Ursiny prechádzal veľkou vnútornou premenou. Krátko pred písaním týchto poznámok mu totiž diagnostikovali osudové ochorenie a jeho zápisky napovedajú, akým spôsobom sa snažil s novou situáciou vyrovnať. „Píšte si, čo vidíte a cítite, pekné i škaredé, lebo zápisník ostane, iba príliš farebné fotky vyblednú,“ píše iný osamelý bežec Peter Repka v úvode svojej knihy Chvála zápisníku. To „sedí“ aj v Ursinyho prípade.

Autor sa dotýka svojej smrteľnosti, odpovede hľadá v novinových výstrižkoch, literárnych citátoch, útržkoch rozhovorov, v Biblii, Talmude a iných svätých textoch. Hoci bol známy skôr tým, že mal špecifické ego, jeho vety majú svoju pokoru: „Hľadieť zvysoka na vlastnú malosť znamená mať pravdu.“ Intímne spomína kamarátstvo s Ivanom Štrpkom, o ktorom napísal, že jeho texty „ho zbavujú slepoty a strachu“, a inde hovorí: „Nech ma Boh chráni od všetkého, čo ma oberá o priateľstvo, ktoré si cením najviac zo všetkých vecí.“

Vie byť „allenovsky“ sarkastický: „Na rannej prechádzke: návyky, ktoré som nadobudol v rámci získavania väčšej odolnosti voči tlakom manželského spolužitia (a potom na ne nadlho pozabudol), sa mi nesmierne hodia v procese získavania odolnosti voči rakovine.“ Ale aj inak je presný („Čím väčší špinavec, tým menej stačí, aby sa cítil čistý“), prípadne („Iba si často berieme silu od diabla, on dá lacno“).

Je to útla, graficky čistá knižka. Pri nej je možné precítiť, že „hrnček horkosti je naozaj horký“ a uvedomiť si, že každá sekunda „je na život a na smrť dôležitá, pretože uplýva do nenávratna…“ Parafrázujúc Jorgeho Luisa Borgesa – sú to vety, na ktoré čas odmietol zabudnúť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Kultúra

Teraz najčítanejšie