Na ceste medzi telom a dušou

Román Narcis a Gold­mund je jedným zo základných kameňov rozsiahleho diela švajčiarskeho spisovateľa nemeckého pôvodu Hermanna Hesseho. Prvý raz vyšiel v roku 1930 a stretol sa s veľkým čitateľským úspechom. Bolo to jeho predposledné dielo – po ňom vydal už len Hru so sklenými perlami o trinásť rokov neskôr.

V slovenčine vychádza Narcis a Goldmund druhýkrát – po viac ako dvadsiatich rokoch (prvý raz knihu v roku 1995 vydal Slovenský spisovateľ). Vďačiť za to môžeme Petrovi Chalupovi a jeho vydavateľstvu Petrus, ktoré sa vydávaniu Hesseho diel venuje systematicky.

V krásnych vydaniach odkazujúcich na zlaté časy knihárskeho umenia a majstrovstva sme v ostatných rokoch mohli čítať Siddhártu, Pod kolesom, Na ceste či Stepného vlka. Na začiatku roka 2018 prišiel rad aj na lyrický román so stredovekým námetom Narcis a Goldmund v preklade Ľudmily Rampákovej a s výtvarným sprievodom grafík Albrechta Dürera.

Stredoveká žánrovka

Príbeh Hesseho predposledného románu Narcis a Goldmund je časovo situovaný do obdobia stredoveku, ktorý sa zvykne nazývať temným obdobím, a vo svojej podstate na diela tohto obdobia odkazuje aj formálne. Stretávame sa s výrazným hrdinom, ktorý by pokojne mohol byť postavou z rytierskej legendy či z príbehu o svätých, stretávame sa so schémou cesty a v dvadsiatich kapitolách sledujeme takmer celý jeho život so všetkými epickými zákrutami.

S prižmúrenými očami možno povedať, že aj tematicky sa ocitáme kdesi medzi príbehom svätca a potulného rytiera. Hlavný hrdina Goldmund však nie je ani jedno, ani druhé, hoci kúsok z každého má v sebe pevne zakorenený. A taký je celý príbeh. Pohybuje sa suverénne na hrane tých najostrejších kontrastov.

Napriek týmto výrazným časovým i myšlienkovým dobovým priestorom by sa však Hesseho príbeh mohol pokojne odohrávať aj dnes – v iných kulisách a kostýmoch, no s tým istým hlbokým interiérom. Jeho otázky odeté do stredovekého hávu sú totiž večné, nech to znie akokoľvek pateticky. A sú aj každodenné. Vtedy. Dnes. Aj zajtra.

Bolestivé zistenie

Do kláštornej školy v Mariabronne privádza muž svojho mladého syna. Chlapec sa ochotne nechá viesť, je si totiž istý, že životná cesta, ktorú mu vybral jeho otec, je jediná správna. Vyštudovať a stať sa mníchom, možno kňazom, možno biskupom, ktovie. Mladý Goldmund sa lúči s otcom a vstupuje do celkom nového sveta.

Nedlho pred ním vstúpil tou istou bránou iný mladý muž, známy pod menom Narcis. V mladom veku sa pre svoj nesmierny talent a odhodlanosť stane učiteľom. Za múrmi mariabronnského kláštora sa cesty týchto chlapcov a už onedlho mužov zásadne pretnú.

„Priateľstvo, čo sa začalo medzi Narcisom a Goldmundom, bolo čudné, pozdávalo sa len málokomu, a neraz sa to mohlo javiť aj tak, že sa nepozdávalo ani im samým.“ To priateľstvo totiž bolo mimoriadne vrúcne a láska, ktorá medzi nimi tlela, oboch vrchovato napĺňala. Zároveň však na seba narážali v myšlienkových sporoch. Narcis totiž pochopil, že Goldmund má v sebe iné nadanie, a tým pádom aj iné poslanie, ako mu predurčil jeho otec.

Vo vzájomných rozhovoroch si ho totiž otvoril ako konzervu a našiel v ňom matné spomienky na matku, tanečnicu, umelkyňu, slobodného ducha, ktorý urobil jeho otcovi hanbu, a mladý Goldmund mal jej hriechy odčiniť životom v kláštore. Narcis túto teóriu prevrátil naruby. Bolo to bolestivé zistenie, no mladému chlapcovi v konečnom dôsledku otvorilo oči i celý svet.

„To musel zosnovať démon, tajný nepriateľ, že sa mu podarilo tohto nádherného človeka vnútorne rozštiepiť a oddeliť od jeho prapudov,“ hovorí Narcis, a paradoxne práve on, budúci kňaz, Goldmundovi ukázal, že nie v askéze a zbožnosti je jeho budúcnosť, ale naopak, vo svete horúcom, farebnom, láskavom i strašnom.

Na ceste

Román Hermanna Hesseho Narcis a Goldmund je od prvej strany doslova nasiaknutý láskou. A práve láska a zmyslovosť zohrá dôležitú úlohu v Goldmundovej náhlej premene. Zistí totiž, že city, za ktoré sa dovtedy hanbil, ktoré skrýval a vyvolávali v ňom zmätok a chorobné stavy, sú v skutočnosti zmyslom jeho života.

Jeden večer a jedno hriešne milovanie mu odhalí, že rozlúčka s Narcisom i mariabronnským kláštorom je nevyhnutná, že kdesi tam, za hrubými múrmi starej chladnej stavby, je skutočný život. Vydáva sa na cestu. Alebo na púť? Goldmund si v mysli vyvoláva obraz matky a jej odkaz hľadá v náručí nespočetných žien a dievčat. Živí v sebe novoobjavené sklony k umeniu i hudbe, napĺňa si zmysly, opája sa životom.

Kľukaté chodníčky nového potulného života ho zavedú na rôzne miesta a k rôznym ľuďom. Od každého si čosi odnesie. Ukladá si do srdca ich podoby, a nielen fyzické. Spoznáva smrť a zisťuje, že dokáže byť aj jej pôvodcom. Áno, je to hrozné, ale aj mŕtvi patria k životu.

Goldmund však čoskoro zisťuje, že nie každá láska musí byť naplnená, no aj bolesť, ktorá po nej zostáva, má svoju nevyčísliteľnú hodnotu.

Dôležité stretnutie zažije Gold­mund s rezbárskym majstrom Mikulášom, ktorý ho zasvätí do tajomstiev remesla i umenia, a otvorí mu tak ďalšiu západku v jeho bohatom vnútornom živote. Všetko prežité a precítené sa dá vyjadriť aj inak. Napríklad vytesaním do dreva v podobe sochy svätého Jána, ktorej predobrazom bol Narcis, nezabudnuteľný a milovaný priateľ.

Goldmund však vidí aj odvrátenú tvár sveta, krajinu postihnutú morom, silnú koncentráciu smrti i tých najnižších ľudských pudov, ktoré sa v takej hraničnej situácii prejavia zakaždým. A viac ako strach o vlastný život ho zraňuje práve nezmyselná ľudská zloba.

Život v kryštalickej podobe

Hoci je Hesseho román Narcis a Goldmund vyrozprávaný v pomalom a kontemplatívnom tempe a má aj pomerne predvídateľný kruhový pôdorys, je doslova presýtený hlbokými zážitkami i pocitmi hlavnej postavy. A možno práve vďaka tomu, že sledujeme celý jeho život, celú jeho životnú púť, všetky úspechy i pády, nadobúdame pocit, že ho veľmi dobre poznáme, rozumieme mu a cítime sa s ním spriaznení.

Pozoruhodný je však aj ten číry pocit, ktorý vyvoláva čítanie Hesseho románu. Je to život, láska, zmätok, krutosť i nenávisť – a to všetko v najčistejšej kryštalickej podobe.

Po dlhých rokoch a najrôznejších životných peripetiách sa cesty Goldmunda a Narcisa znova stretávajú. Narcis vidí svojho dávneho priateľa a je spokojný – vie, že sa nemýlil, že mu neubližoval, keď ho odhováral od cesty askézy. „V tej chvíli sa Gold­mundovi zazdalo, akoby jeho život nadobudol zmysel, akoby sa naň pozeral zhora, zreteľne videl jeho tri veľké stupne: závislosť od Narcisa a uvoľnenie sa z nej – čas slobody a putovania – a návrat i precitnutie, začiatok zrelosti a žatvy.“

Vzťah Narcisa a Goldmunda reprezentuje dva ostro kontrastujúce svety, duchovný, nasýtený vzdelaním a odriekaním a telesný, plný citu, ale aj bolesti. Nie sú to však dva cudzie svety, stretávajú a prelínajú sa. Dvaja muži, teraz už starci, sa od seba celý život učili, celý život hľadeli jeden na druhého ako na nedosiahnuteľné ciele.

Pred Goldmundom na konci života i pred nami leží celý prechodený, precítený a pritom stále neznámy svet. A spolu s ním sa pýtame: „Že by Boh, ktorý všetko toto stvoril, bol zlý, nepriateľský a škodoradostne sa vysmieval zo svojho vlastného tvorstva? Nie, on nemôže byť zlý, keď stvoril srny a jelene, ryby a vtáky, les, kvety a ročné obdobia.

Ale jeho tvorstvom prechádza puklina, buď že sa nevydarilo a je nedokonalé, alebo že Boh práve s touto puklinou a túžbou ľudského bytia má zvláštne zámery, alebo že by to bolo semeno nepriateľa, dedičný hriech?“