Vrátili sa žiť na východ, odkiaľ každý odchádza. Darí sa im a sú šťastní

Slováci odchádzajú do zahraničia, niektorí východniari aspoň do Bratislavy. Ale sú aj takí, ktorí sa do vyľudnených miest Slovenska vracajú.

Odôvodňujú to často spomienkami, láskou k rodine a pokojom malomesta – hovoria, že sa vracajú za vôňou chleba z pekárne ich detstva a starými rodičmi na obede za tým istým stolom. Nechávajú za sebou kariéru v korporáciách či bohatstvo vo veľkom svete.

Keďže sama som sa vrátila žiť na východ, zaujíma ma: čo je to, čo ostatných ťahá domov? Je to vlastenectvo, nostalgia alebo len strach, že nás hektika zomelie? A vracia sa vôbec niekto?

Zhovárala som sa s ľuďmi, ktorí žili v USA, Anglicku, Brazílii alebo mali dobrú prácu v Bratislave, a predsa sa vrátili do Sniny, Humenného, Spišskej Novej Vsi či Kežmarku. Dá sa tu na východe dobre žiť? Oni hovoria, že dokonca najlepšie. Vnášajú sem nový vzduch, pokrokové móresy a veria, že neduhy, ktoré východ trápia, sa raz podarí odstrániť. Aj vďaka navrátilcom.

Princovi Harrymu sme robili praženicu od sliepok z dvora, tu by to nešlo

Michal Repčák, Tatry (35 rokov)

Kežmarčan, syn učiteľky a otca pracujúceho vo fabrike Tatraľan, sa od detstva pozeral na Tatry a od detstva vedel, že raz v nich bude mať hotel. Preto sa prihlásil na hotelovú školu v Kežmarku. Dostal sa z nej na stáž do Benátok aj do Švajčiarska. Po strednej nastúpil na vysokú školu, ale keďže na splnenie sna potreboval peniaze, začal pracovať v Mníchove a diaľkové štúdium po dvoch rokoch vzdal. Potom pracoval na dovolenkovej lodi v bare a následne v Anglicku. Tam ostal desať rokov.

Naučili ho všetko, čo potreboval. Že skutočné peniaze sa naozaj dajú zarobiť len poctivou prácou. Pohyboval sa medzi bohatými ľuďmi, vedľa reštaurácie, kde pracoval, mal haciendu Robbie Williams, nahrávacie štúdio Peter Gabriel. A tí bohatí ľudia chodili za ním, aby dal prácu ich deťom: aspoň umývať riady. „Deti sa musia učiť pracovať, robiť rozhodnutia.“ To sa mu na Angličanoch veľmi páčilo, nemusel sa zaoberať tým, kto nadobudol majetok privatizáciou, kto korupciou. „Práca ja najdôležitejšia.“ Dnes vie, že rovnako bude viesť svoje dcéry, bez ohľadu na to, koľko majetku má.

V rodinnom podniku pri meste Bath postupne budovali sieť hotelov a reštaurácií. Všetci mu dôverovali, už po pol roku dostal kľúče od trezora. Ako Slovák nerozumel, kde sa v Angličanoch berie toľko dôvery. Dnes vie, že je to preto, že oni sami o podvodoch neuvažujú. Za desať rokov si v Anglicku vybudoval skvelú pozíciu aj silné vzťahy. Ponúkli mu podiel v podniku, v ktorom pracoval. Ale on vedel, že raz sa vráti na Slovensko. Všade o tom rozprával, nosil do Anglicka knihy o Slovensku, slovenské výrobky, neskôr vodil Britov na Slovensko. Väčšina z nich dovtedy netušila, kde Slovensko je.

A hoci v Anglicku zapúšťal korene stále hlbšie a hlbšie, v roku 2016, už ako otec dvoch detí so slovenskou manželkou, sa rozhodol vrátiť domov. Definitívne. Čo je domov? Slovensko, Tatry, rodina, spomienky detstva, nedeľné obedy u rodičov, výšivka na kroji.

Miluje Slovensko. No zároveň ho oveľa viac prekvapuje, ako krajina funguje. Dnes spravuje penzión Raimund v Dolnom Smokovci a hotel Zvonica. Už len v oblasti stravovania sa nevie vynačudovať absurdnostiam. „Bazírujú tu na veciach, ktoré sú nepodstatné, a podstatné veci im unikajú.“ Najradšej by mal v reštaurácii všetko domáce. Ale na všetko treba papier, certifikáty. „Ale načo? Veď ja nemôžem hostí oklamať, otráviť, ja chcem, aby sa vrátili, tešili sa k nám. Tak som raz panej z hygieny rozpovedal príbeh: ‚Do našej reštaurácie v Anglicku prišiel princ Harry, objednal si praženicu. Po dvore päťhviezdičkového hotela chodili kury, zobrali sme vajíčka, on to videl, urobili sme mu praženicu. Tu by ste ma za to rovno zavreli.‘“

Na Slovensku máme na všetko papiere a normy, ale etika a morálka nehrá rolu. V Anglicku je to naopak. „Slovensko má aj veľký potenciál, no zatiaľ ho nevie dostatočne využiť. Keď si predstavím, koľko dokáže zarobiť len taká kopa kameňov, ako je Stonehenge, a my tu máme oveľa krajšie veci. Možno by stačili len lepšie cesty. A odstrániť bilbordy. Cestou z letiska do Smokovca sa všetci Angličania čudujú, prečo si nimi tak nechávame špatiť krajinu. Ale aj tak som rád, že som tu.“

Michal má pocit, že by mal krajine splácať dlh za to, že z neho urobila to, čím je. Aj svojej škole. Pomáha jej sponzoringom, chodí do poroty na súťaže. Michal hovorí o Slovensku s veľkou láskou. V jeho prítomnosti cítite, že vlastenectvo môže byť krásne, nielen znôška nacionalistických bludov. Prispieva na sochy dejateľov, zaujímal sa aj o Maticu slovenskú, sklamalo ho, ako funguje. Podporuje folklór, propaguje vo svete slovenské vína.

Jeho menu sa volá Poctivé menu, a to preto, lebo naozaj chce, aby všetko v ňom bolo poctivé a slovenské. Najradšej by ponúkal všetko domáce, ale hygiena nepovolí. Tak aspoň všetko lokálne, mäso, vajcia, pstruhy. „Vidím na ľuďoch, ktorí sa tiež vrátili zo zahraničia, že už sú náročnejší, chcú vedieť, čo jedia. Teším sa tomu.“

Cez New York a Bratislavu naspäť do Humenného vďaka ukradnutému bicyklu

Silvia Knapiková, Humenné (42 rokov)

Riaditeľka Červeného kríža v Humennom, ktorá urobila z nenápadnej organizácie najlepšie fungujúcu vec v meste, možno v danej oblasti aj na Slovensku, ešte nedávno chovala na svojom dvore v dedine pri Humennom sliepky a ovce. Sotva by ste povedali, že má za sebou päť rokov života v štáte New York a štyri v Bratislave.

Silvia Knapiková sa vydala ako dvadsaťjedenročná. Nemusela, chcela. Hneď nato vycestovali s manželom do Spojených štátov. Taká bola doba. Päť rokov nevidela Humenné, zažila veľký svet, rôzne práce, vyplatené aj nevyplatené mzdy. To, prečo odišla do USA, snaha odísť od rodiny, odísť z východu, z diery do veľkého sveta, sa po rokoch premenilo na to, čo ju začalo ťahať domov – rodina a pokojný malý svet. Postupne pomýšľala na návrat. Raz, keď kráčala po Manhattane, zazdalo sa jej, že sa odniekiaľ ozýva pesnička od Tublatanky. Hudba pripomínajúca domov ju rozplakala. Kúpila letenky sebe aj mužovi. (V celom jej príbehu je pekné, že kde je spokojná ona, spokojný je aj jej manžel.) Bol august 2001. Na rozlúčku s USA sa išli pozrieť na newyorské dvojičky. O dva týždne na Slovensku šokovaní sledovali, ako mrakodrapy padli.

Po návrate na Slovensko zostali v Bratislave. Našli si nájom a čoskoro si za zarobené peniaze v USA kúpili byt v novostavbe v Ružinove. Nepoznali nikoho. Nemali známych. Začalo sa druhé kolo pochybností, hlavne u Silvie, či sú na dobrej adrese. Ako je možné, že nepozná susedu? Sama o sebe hovorí, že je rodinný typ, a ani v Bratislave svoju rodinu nemala. Prácu si našli ihneď a aj dobre platenú.

Keď sa im narodila dcéra, Silvia už trochu uvažovala o návrate domov, do Humenného. Chýbal posledný diel skladačky. Ten prišiel v momente, keď jej ukradli bicykel z balkóna. Veľmi ju prekvapilo, ako sa tam zlodej dostal; bolo to síce prvé poschodie, ale riadne vysoko. Nahnevalo ju to, niekto bol u nej na balkóne. V čase, keď bola doma sama s dieťaťom. Stačilo! A hoci nevedeli, čo budú v Humennom robiť, nebáli sa. Mali peniaze z predaja bytu a nejako si poradia. Budú blízko rodiny, deti budú vyrastať v pokojnom malom meste.

Silvia má veľkú rodinu, vie sa ich nazbierať až šesťdesiatpäť. Aj deti je kde zložiť, aj sa s kým zasmiať. Aj si ako pomôcť.

Prácu si našli v Humennom obaja, Silvia bola riaditeľkou v jazykovej škole a popritom robila kognitívnu rehabilitáciu – pamäťové cvičenia pre ľudí po mozgovej príhode, teda to, čo vyštudovala. Keď vypísal Červený kríž v roku 2010 konkurz na riaditeľku, rozhodla sa ísť. Nevedela, čo Červený kríž robí. Ale vedela, čo by v ich meste robiť mal. Na konci republiky, odkiaľ všetci mladí odchádzajú, je predsa veľa chorých starých a osamelých ľudí. Cítila potrebu vyraziť k ľuďom do terénu.

V Červenom kríži najprv spustila asistenčnú službu. Aktivační pracovníci – za sedem rokov sa ich vystriedalo viac ako sto – začali pomáhať starým ľuďom hore schodmi, vystáť rad na lieky, sprevádzali ich na vyšetrenia… Z toho získal každý; ešte aj aktivační pracovníci sa začali na tieto stretnutia tešiť, niektorí si vďaka nim našli prácu. Potom sa jej podarilo dostať k autu, starej embéčke, a spustili prepravnú službu. Dnes majú už aj dve špeciálne vozidlá. Na jedno zbierala Silvia s dobrovoľníkmi po päť eur, s druhým pomohol sponzor. Otvorili požičovňu zdravotníckych potrieb, vzdelávajú mládež, robia kurzy, hromadné odbery krvi, opatrujú chorých.

Čo ju v Humennom najviac trápi? Že mladé ženy tu nechávajú malé deti a idú robiť opatrovateľky do Rakúska. Neverí, že to rodinu nepoznamená. Sama vie, aké je odísť od blízkych. O čo ťažšie musí byť opúšťať vlastné malé deti? „Je to absurdné, že ženy odtiaľto musia odchádzať opatrovať cudzích ľudí, keď tu je najviac práce práve v opatrovaní. Len tu na to nie sú peniaze. A tak oni opatrujú cudzích v cudzine a my sa im tu zatiaľ staráme, aspoň ako vieme, o ich starkých.“

Chce naučiť ľudí piť kávu vonku, nie doma

Lukáš Rabatin, Spišská Nová Ves (29 rokov)

Prvý raz vycestoval do sveta, do Brazílie, už ako sedemnásťročný študent strojárstva na tri týždne. Krajina mu učarovala, a tak sa tam vybral po treťom ročníku znova, a to na celý rok. Zmaturoval až potom. Lukáš vždy sníval o vlastnej kaviarni. Možno preto, že celú strednú školu vypomáhal v kaviarňach doma na Spiši, neskôr v Španielsku.

Ako vysokoškolák sa vybral cez Erasmus do Portugalska. Fascinovalo ho, ako v Portugalsku pijú ľudia kávu na ulici, ako sa káva stáva tmelom vzťahov a komunít, a veril, že si raz kaviareň otvorí aj on. Doma. V Spišskej Novej Vsi.

Po škole strávil ešte dva roky vo Volkswagene v Bratislave, pol roka v Rakúsku, no začal kávu aspoň dovážať. Pred rokom sa presťahoval na Spiš. Spolu s priateľkou, zubárkou. Ani raz návrat neoľutovali, práve naopak: „Každý deň si povieme: ako dobre, že sme práve tu.“ Život na Spiši im vyhovuje nielen pre hory, Slovenský raj a Tatry, ktoré majú radi, ale aj pre životné tempo. „Bratislavu mám rád, raz mesačne som tam kvôli práci, ale tu žijeme pokojnejšie, aj my sme pokojnejší. Z práce vo Volkswagene som niekedy chodil radšej až neskoro večer, keď som si predstavil zápchu na Prístavnom moste.“

Kaviareň Mlynček v Spišskej Novej Vsi je Lukášov splnený sen. Príjem má zatiaľ len z práce pre Curaprox, no verí, že jedného dňa ho dokáže káva uživiť. „Chcem naučiť ľudí piť kávu vonku, nie doma. Ceny mám primerané kúpnej sile regiónu. Každý by mal mať právo dať si kávu mimo domu, v komunite.“ V kaviarni organizuje aj diskusie.

V meste ostalo málo mladých, aj 99 percent jeho spolužiakov odišlo. Považuje to za veľkú škodu pre región, ale uznáva, že každý môže žiť tam, kde sa mu páči. „Čo mi prekáža, je výsmech tých, ktorí sa rozhodli z domu odísť a už sa nikdy nevrátiť. Človek si predsa vytvorí ideálne podmienky na život kdekoľvek, pokiaľ je šikovný, má nápady a chuť posúvať veci vpred. A ešte mi vadí, keď ľudia vycestujú žiť do Švajčiarska, ale týždeň pred koncom roka pribehnú domov a chcú si dať súrne urobiť zuby. To viem od priateľky. Človek, ak sa rozhodne niekde žiť, mal by sa stať plnou súčasťou systému danej krajiny.“

Nikde som nejedol taký dobrý chlieb, ako sa pečie v našej pekárni

Michal Čop, Snina (28 rokov)

Snina je mesto na okraji Polonín, neďaleko ukrajinskej hranice. Michal sa z mesta, odkiaľ všetci odchádzajú, vybral na vysokú školu do Trnavy a potom do Bratislavy. Ani jedno z miest ho na rozdiel od iných absolventov nepresvedčilo o tom, aby sa raz do Sniny nevrátil. Vyštudovaný politológ si vzal hneď po škole Sninčanku, vyštudovanú ekonómku.

Dominika má vyštudovaný medzinárodný obchod v angličtine a Michalovmu nadšeniu vrátiť sa domov do Sniny spočiatku nerozumela. Vzťahy sú však o kompromisoch, a tak sa v roku 2014 nasťahovali v Snine do nájomného bytu. Prácu sa jej podarilo nájsť prvej – v banke.

Michal hľadal prácu pol roka. Nechcel robiť hocičo, veril, že bude robiť to, čo ho bude napĺňať. Postupne došiel k záveru, ktorý má paralelu s príbehom o predavačoch topánok, ktorí sa vybrali predávať topánky do Afriky. Jeden napísal po prvých dňoch domov zúfalý telegram: „Je to zlé. Stop. Tu nikto nenosí topánky. Stop.“ Druhý však napísal domov nadšený: „Je to skvelé. Stop. Nekonečné príležitosti. Stop. Tu nikto nenosí topánky. Stop.“

Na východe veľa vecí nie je a práve v tom vidí Michal príležitosť. Začal tam s priateľmi rozbiehať stredoškolské kolégiá. Je to ročné nadstavbové štúdium, ktoré prinesie študentom tretieho ročníka strednej školy nové poznatky v oblasti morálnej filozofie, rečníctva, zlepšuje čitateľskú gramotnosť.

Manželka je momentálne na materskej dovolenke, majú dve malé deti. Práve vďaka deťom sa im aspoň trochu podarilo odstrániť samotu, ktorú spočiatku cítili. Hoci rodinu majú veľkú a srdečnú, priateľstvá odchodmi ostatných mladých zanikli. No postupne sa práve pri prechádzkach a akciách s deťmi nové vytvorili.

Prečo sa vlastne Michal chcel vrátiť? „Jeden dôvod je, že som tu doma. Tu slávime Vianoce aj rusnácke Vianoce. Tu rozumiem reči, veciam, chutí mi tu jesť, nikde som nejedol taký dobrý chlieb, ako sa pečie v našej pekárni. A voda je tu najlepšia na svete. Veď steká z Polonín. V Bratislave, hoci mám to mesto rád, som mal z vody dokonca žalúdočné problémy, nielenže mi nechutila.“

Druhý dôvod, prečo sa vrátil, je ten, že nemá rád, keď ľudia na niečo frflú, že sa tu nedá žiť, a čakajú, že niekto iný vytvorí podmienky na to, aby sa tu žiť dalo. „Je to výzva pre nás rodákov, robiť na tom, aby sa tu žilo lepšie. Nie pre niekoho zvonku.“

Nevie si vynachváliť blízkosť starých rodičov, ktorí sa venujú vnúčatám. Aj si ich užijú, aj pomôžu. „Rodina žije oveľa súdržnejšie.“

Odliv mladých zo Sniny označuje slovom brutálny. Nedávno počítal a z 30 spolužiakov vie len o šiestich, ktorí v Snine ostali. Avšak teší ho, že má známeho, ktorý pracoval na vysokej pozícii v Bratislave a tiež sa vrátil. Hneď si dokonca našiel prácu. Samozrejme, nie za taký plat ako v Bratislave. Ale dokáže uživiť rodinu. To stačí.

„Teraz, keď vyhrala Nasťa medailu, mi na okno zaklopal sused, že ‚podzme si vypiť‘ na tú medailu. To by sa mi vo svete nestalo.“

Odísť môže každý, ale mrzí nás, ak ľudia nadávajú a ani sa nepokúsia ostať a možno aj niečo zmeniť

Denisa a Ľubo Halečkovci, Spiš (28 rokov)

Ľubo začínal v Bratislave spolu s ďalšími siedmimi spolubývajúcimi. Byt v Podunajských Biskupiciach sa stal v roku 2012 domovom spolužiakov záchranárov, absolventov banskobystrickej vysokej školy, ktorých prijala bratislavská záchranka. Postupne ostal na byte sám, ostatní sa posunuli z Bratislavy ďalej za hranice. Aj on o tom uvažoval. No potom, v roku 2015, stretol vo vlaku cestou z domu zo Spišskej do Bratislavy Denisu.

Denisa končila vysokú školu. Ešte rok ostala aj ona v Bratislave, pracovala v nákupnom centre, nehľadala si nič špeciálne, pretože vedela, že sa raz vráti domov. Postupne o návrate presvedčila aj svoju lásku Ľuba, a tak sa v roku 2016 vrátili na Spiš. Rozhodnutie im pomohli uskutočniť tri veci: byt, ktorý mali od Ľubovej rodiny, chýbajúca rodina a spišský spôsob života, ktorý im vyhovoval o čosi viac ako hektika hlavného mesta.

„Mal som v Bratislave tri práce. Niežeby som na to bol odkázaný, ale nevedel som sa tam zastaviť. Hektike a vorkoholizmu sa odoláva ťažko,“ smeje sa Ľubo. „Tu v Spišskej je všetko pokojnejšie, viac času trávime v prírode, s rodinou.“ Denisa spomína, ako raz v Bratislave počula ľudí spievať východniarske ľudovky. Cítila, ako jej bolo otupno, ako patrí na východ.

Zbalili teda dodávku a presunuli sa do rodného mesta. Nevedeli, čo budú robiť, ale nemali záväzky a verili, že sa niečo podarí. Dopriali si ešte posledné prázdniny a išli na pešiu púť do Santiaga de Compostela. Uznávajú, že existencia bývania im situáciu značne uľahčila, a rozumejú, že mnohí mladí odchádzajú zo Spiša práve preto, že by si tu doma na bývanie možno nikdy nezarobili. Azda sa tiež raz vrátia.

Denisa a Ľubo si ťažkú hlavu nerobia z ničoho. A tak na náhodu a s vierou v Boha sa im žije zatiaľ dobre. Denisa si vybavila príspevok na založenie živnosti a rozhodla sa tvoriť výrobky z dreva. Na ich prvý ples si kedysi Ľubo vyrobil motýlika z dreva a jej sa tá idea zapáčila. Založila značku Woodenka. Predaj cez internet kamkoľvek v krajine jej uľahčuje zabezpečenie príjmu na Spiši, ale rada chodí aj na remeselné trhy. Ľubo jej pomáha. Tvoria v dielni v Bystranoch, kde Denisa vyrastala a kde má starých rodičov. Bystrany sú obec, kde je väčšina obyvateľov rómskeho pôvodu. Sama uznáva, že situácia tam nie je ľahká a je veľmi potrebné venovať životu Rómov a s Rómami práve tu na Spiši oveľa väčšiu pozornosť.

Ľubo pracuje už rok a pol v záchrannej službe. „Bratislava je plná možností a je zaujímavá, pre nás je vhodná na výlet, na nákupy a pozrieť priateľov. Rozhodujúce však je, že tu mám prácu. Keby som ju nenašiel, možno by som musel zase odísť.“

A čo ich mrzí? „ Nás nemrzí, ak mladý človek odíde z rodného mesta či krajiny preč. Ale mrzí nás, ak odíde, nadáva, frfle, ale ani sa nepokúsil ostať a možno aj niečo zmeniť.“

Malé mesto im vyhovuje, neprekáža im, že to v ňom menej žije. Pár ľudí sa na Spiš postupne vrátilo. Sú však podľa nich iní. Otvorenejší, odvážnejší. „A zaujímavé je, že nemali problém nájsť si prácu.“