Jedna Európa a množstvo protichodných príbehov

Ilustrácia – Vizár

Spätný pohľad na to, čo písali rôzne európske médiá o finančnej kríze, ukazuje, aký rozdielny pohľad majú obyvatelia hlavných európskych ekonomík na tú istú realitu.

Autor je komentátor Bloomberg View

Európska únia môže občas rozprávať aj spoločným jazykom – napríklad, v prípade protiruských sankcií či brexitu. Ale keď sa francúzsky prezident Emmanuel Macron a nemecká kancelárka Angela Merkelová budú v najbližších rokoch snažiť vybudovať tesnejšiu Úniu, budú musieť vziať do úvahy jeden zásadný fakt, že keď ide o ekonomické otázky, v európskych krajinách neexistuje jeden spoločný výklad, ktorý by prijímala verejnosť na celom kontinente.

Kto je vinný

Čerstvá štúdia od bruselského think tanku Bruegel to plasticky ilustruje na analýze toho, ako poslednú európsku finančnú krízu opisovali a komentovali štyri dôležité centristické denníky: nemecké Südeutsche Zeitung, francúzsky Le Monde, talianska La Stampa a španielsky El País. Výskumníci Henrik Mueller a Gerret von Nordheim z Dortmundskej univerzity a Giuseppe Porcaro zo spomínaného think tanku zhromaždili dáta z 51714 novinových článkov, analyzovali ich obsah a výsledky, aby prišli na všeobecný naratív, ktorým noviny dané udalosti popisovali. Sústredili sa hlavne na to, komu noviny pripisovali vinu za krízu.

Zistili, že len El País konzistentne pripisoval vinu za problémy počas krízy eura samotnému Španielsku. „V Španielsku bolo spojenie medzi globálnou finančnou krízou, miestnou realitnou bublinou a nesprávnym riadením v predchádzajúcom období pôsobivého rastu viditeľnejšie,“ vysvetlil mi Porcaro.

Ako sa dalo čakať, Süddeutsche Zeitung našli základný problém v tom, že svet opustil tradičný nemecký sociálno-tržný ekonomický model. Podľa mníchovských novín prispeli ku kríze všetci okrem Nemecka – počnúc nenásytnými aktérmi na finančných trhoch cez nerozvážnych Grékov po Európsku centrálnu banku a jej uvoľnenú monetárnu politiku.

Aj Le Monde obviňoval banky a špekulantov, ale tiež nemeckú neústupnosť vo vzťahu k zadĺženým Juhoeurópanom. La Stampa sa zase zamerala na úlohu Talianska ako obete okolností, konkrétne globalizácie a Nemcami nariadených škrtov. Bankám a finančníkom sa pri pomenúvaní vinníkov v talianskych novinách nedostalo veľa pozornosti, ale rovnako ako v Španielsku, aj na juh od Álp zaznievali obvinenia miestneho politického systému a vlády. Podľa spomínanej správy tak Le Monde, ako aj La Stampa „vzbudzovali pocit zúfalstva, ktoré sa zďaleka netýka len čisto ekonomických problémov, ale spochybňuje celý politický systém a sociálne tkanivo krajiny.“

Národné bubliny

Vyzerá to tak, akoby štyri najväčšie krajiny eurozóny nežili v jednej spoločnej realite. Články zo štyroch kvalitných novín pripomínajú indické podobenstvo o slepých mužoch, ktorí sa dotýkajú odlišných častí slonieho tela a tvrdia, že celé zviera by malo vyzerať ako strom alebo ako had, a keď sa nedokážu zhodnúť, začnú sa medzi sebou biť. Spýtal som sa Porcara, či si myslí, že tieto rozdiely boli dané tým, že noviny sa prikláňajú k oficiálnym výkladom vlád ich krajín. Odpovedal mi, že to môže byť časť vysvetlenia, ale podľa neho vyplýva rozdiel v prerozprávaní príbehov krízy skôr zo vzťahu medzi novinami a ich čitateľmi, čo v konečnom dôsledku znamená, že je závislý od verejnej mienky.

Eurozóna je jedinou menovou úniou na svete, kde neexistuje

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Teraz najčítanejšie