Bude rok 2018 taký revolučný ako rok 1968?

Minulý október skupina rešpektovaných konzervatívnych intelektuálov z celého kontinentu vydala manifest s názvom Európa, v ktorú môžeme veriť. V mnohých ohľadoch je to premýšľavý a nádherne spísaný dokument, rétorická zmes argumentov národnooslobodzovacích hnutí zo slávnych čias dekolonizácie a spiatočníckeho muzeálneho sprievodcu.

Manifest v čitateľovi zanechá dojem, že európski konzervatívci sú protiimperiálni (podľa ich slov je Európska únia „impériom peňazí a regulácií“), protikoloniálni („emigrácia bez asimilácie je kolonizáciou“) a sú tiež obrancami národného štátu pred pohŕdaním zo strany proeurópskych elít (ktoré sú vraj „zaslepené márnosťou a sebauspokojujúcimi víziami utopickej budúcnosti“).

´68 naopak

Či už tomu veríte, alebo nie, nativistická revolúcia (nativizmus – politika presadzujúca ochranu záujmov domorodcov na úkor imigrantov – pozn. red.), po ktorej volajú, pripomína ľavicové hnutia z roku 1968. Podobne ako vtedajší protestujúci sa ani títo intelektuáli nesnažia jednoducho vyhrať voľby, ale rovno zmeniť spôsob, akým ľudia premýšľajú a žijú. A to tak, že chcú zavrhnúť práve európske dedičstvo roku 1968.

Kľúčový koncept, ktorý poháňal udalosti šesťdesiateho ôsmeho, bolo „uznanie“. Uznanie pre vtedajšiu generáciu v zásade znamenalo, že aj ľudia bez politickej moci by mali mať tie isté práva ako tí mocní. Kľúčovým slovom súčasnej nativistickej revolúcie je „rešpekt“, pod ktorým si títo rebeli 21. storočia predstavujú skutočnosť, že hoci máme všetci rovnaké práva, nič to nemení na fakte, že máme odlišnú politickú silu.

Ak demonštrantov z roku 1968 do veľkej miery zaujímali práva menšín – etnických, náboženských a sexuálnych (jeden slogan znel „Všetci sme menšiny“) –, dnešná nativistická revolúcia je o právach väčšín. Ak bol šesťdesiaty ôsmy o tom, že národy priznávajú svoje hriechy (pozri pokľaknutie nemeckého kancelára Willyho Brandta pred pamätníkom povstania vo varšavskom gete), dnešných nativistických lídrov veľmi zamestnáva vtelená nevinnosť ich národov. (Čerstvý poľský zákon kriminalizujúci akúkoľvek zmienku o poľskej účasti na holokauste je zvlášť hanebnou ilustráciou.) Ak si generácia roku 1968 samu seba predstavovala ako deti umučených Židov, nativistickí lídri sa radšej stavajú do pozície obrancov Izraela.

Dva konzervativizmy

Dnešné pravicové populistické strany sa predovšetkým zaoberajú kultúrou. Svoju mocenskú pozíciu vnímajú ako príležitosť na formovanie národnej identity, na upravenie historického príbehu. O zmeny v daniach či sociálnom štáte sa až tak nezaujímajú. Oveľa dôležitejšie pre ne je, aký vzťah má spoločnosť k svojej minulosti a ako sú vzdelávané deti. Debata o imigrácii je tak predovšetkým príležitosťou, ako definovať, kto patrí a kto by mohol patriť do národnej politickej komunity.

Lenže kým v jednotlivých krajinách na seba nativistická revolúcia preberá formu boja medzi liberálmi a konzervatívcami, na úrovni Európskej únie ide skôr o konflikt medzi západom a východom Európy. Alebo presnejšie, ide o konflikt medzi dvomi verziami konzervativizmu.

Západoeurópsky konzervativizmus si z roku 1968 niečo vzal. Prijal niečo z progresivizmu, ktorý formoval Západ v poslednom polstoročí, ako napríklad slobodu vyjadrovania a právo na odlišnosť, a zároveň odmietol to, čo považuje za excesy roku 1968. V západnej Európe môžu byť prominentní aktivisti a lídri krajnej pravice otvorení homosexuáli bez toho, aby niekto zdvihol obočie.

Vo svojej východoeurópskej verzii je konzervativizmus radikálnejšou formou nativizmu. Odmieta modernitu ako celok a kultúrne zmeny posledných desaťročí vidí ako pokus o zničenie národných kultúr stredo- a východoeurópskych spoločností. Byť konzervatívcom v strednej Európe znamená byť nielen proti excesom roku 1968, ale aj proti akejkoľvek forme kozmopolitizmu a diverzity.

Tento pohľad najlepšie reprezentuje predseda maďarskej vlády Viktor Orbán. „Musíme vyjadriť, že nechceme byť rozmanití a nechceme byť zmiešaní,“ povedal tento mesiac. „Nechceme, aby sa naša vlastná farba, tradície a národná kultúra zmiešavali s inými. To vôbec nechceme. Nechceme byť rozmanitou krajinou. Chceme byť takí, akými sme sa stali pred 1100 rokmi tu, v Karpatskej kotline.“ (Je pozoruhodné, ako živo si maďarský premiér spomína, aké to bolo byť Maďarom pred 11 storočiami.)

Jeho pozícia jasne ukazuje rozdiel medzi západo- a východoeurópskym poňatím konzervativizmu. Na západe kontinentu konzervatívci veria tomu, že na to, aby sa stal niekto Rakúšanom a Nemcom, nestačí získať rakúsky či nemecký pas – mal by tiež prijať dominantnú kultúru. Podľa Orbána sa nemôže stať Maďarom nikto, kto sa ako Maďar nenarodil.

Stále hlbšia priepasť

A tu sa dostávame k paradoxu súčasnej nativistickej revolúcie v Európe. Východná i západná Európa sa v posledných rokoch posunuli doprava, ale namiesto toho, aby to prispelo k jednote Európy, tento posun ešte viac rozširuje priepasť medzi týmito dvomi regiónmi.

Hoci Západoeurópania spochybňujú prínosy diverzity, v skutočnosti už nejaký čas žijú v kultúrne rozmanitých spoločnostiach. Naopak, Stredo- a Východoeurópania žijú v etnicky homogénnych spoločnostiach a veria, že sa im diverzita nikdy neprihodí. Konzervatívci v západnej časti Európy snívajú o kontinente, kde budú spoločnosť formovať väčšiny, na východe snívajú o spoločnosti bez menšín a vládach bez opozície. A tak hoci majú konzervatívni politickí lídri ako Orbán, ktorý chce vrátiť svoju krajinu o 1100 rokov do minulosti, a Sebastian Kurz, 31-ročný rakúsky premiér, podobné názory na kontrolu migrácie či nedôveru k starému typu konzervativizmu, nie sú v otázke budúcnosti Európskej únie prirodzenými spojencami.

V skutočnosti sa do veľkej miery líšia tým istým spôsobom, ako sa západ a východ Európy líšili v roku 1968. Na západe vtedy šlo o suverenitu jednotlivca, na východe šlo o suverenitu národa.

Článok vyšiel v denníku The New York Times, uverejňujeme ho so súhlasom autora