Fotografia a moc. Ako komunisti vystrihli Clementisa z pamäti

Autorka je historička umenia

Fotografia Klementa Gottwalda pri jeho februárovom prejave na Staromestskom námestí v Prahe patrí medzi zástupné fotografie komunistickej propagandy. Na dlho ovládla mediálny aj verejný priestor socialistickej spoločnosti a stala sa tak notoricky známou nielen pre jej časté publikovanie, ale aj tým, že vytvorila predlohu pre mnohoraké plagátové či maliarske spracovania. Gottwald s mikrofónom pred sebou, ako reční z balkóna na námestí, sa stal v rokoch socialistického Československa trvalým vizuálnym javom a s najväčšou pravdepodobnosťou dodnes súčasťou kolektívnej pamäti viacerých predrevolučných generácií.

Pritom z hľadiska kompozície či usporiadania vizuálnych plánov ide o pomerne banálny pohľad na stiesnený balkón paláca Kinských s pár postavami, bez invenčného alebo inak pozoruhodného pohľadu na danú situáciu. Gottwald stojí na balkóne s hŕstkou popísaných papierov, pričom viac číta, než by formuloval svoje predstavy z pamäti. Napriek tomu sa táto snímka stala zástupným obrazom komunistickej propagandy.

Kolonizovanie pamäti

Dôvodom bol najmä fakt, že v danom období sa začali výraznejšie inštitucionalizovať takzvané stranícke dejiny a fotografiu dokumentujúcu februárový prevrat možno považovať za nespochybniteľný doklad o zlomových udalostiach komunistickej histórie. Výrazným spôsobom sa tak podieľala na formovaní takzvanej historickej identity socialistickej revolúcie a zároveň tvorila súčasť vizuálnych dokumentov vznikajúcej straníckej historiografie. Komunistický prevrat sa stal kľúčovou, hoci morálne mimoriadne problematickou dejinnou udalosťou, akýmsi medzníkom, od ktorého sa odvíjala dlhodobá totalitná vláda komunistov v Československu.

Počas štyroch dekád komunistickej nadvlády a jej propagandy sa každoročne „spomínalo“ na februárové udalosti. Mohli by sme to nazvať politickým kolonizovaním kultúrnej pamäti, ktorá bola takto inštitucionálne organizovaná. História na fotografiách bola preto prepisovaná, manipulovaná a falzifikovaná. Spôsoby retušovania politicky nepohodlných osôb tvorili podstatnú cenzúrnu metódu sovietskeho typu.

Tento osud „postihol“ aj fotografiu Gottwalda pri jeho prejave na Staromestskom námestí. Z fotografie bolo s krátkym časovým odstupom potrebné odstrániť Vladimíra Clementisa, ktorého komunisti v roku 1951 zatkli, rok na to obvinili vo vykonštruovanom procese protištátneho sprisahania pod vedením Rudolfa Slánskeho a popravili.

Ako vystrihli Clementisa

Pri detailnom skúmaní tejto fotografie zistíme, že na negatíve urobili retušéri z pravej strany popri mikrofóne a stojane rez a odstránili úzku pozdĺžnu časť s tvárou Clementisa a jeho postavou v kabáte. Takto zredukovanú ľavú časť negatívu prisunuli ku Gottwaldovej postave a následne zlepili. Mikrofón tak na výslednom zábere nahradil hlavu Vladimíra Clementisa, obrys jeho chrbta však zostal zachovaný a postava sa stala anonymnou.

Takto upravená fotografia je nakoniec užšia než originál, pričom mikrofón sa zasa nepatrne zväčšil. Súčasne zo záberu odstránili aj fotografa Karla Hájeka, ktorý stál medzi Gott­waldom a Clementisom.

Dôvod jeho „vygumovania“ nebol politický, iba úplne prozaický – záber sa „vyčistil“ od zbytočných naratívov a celá pozornosť diváka sa orientovala na Gottwaldovu postavu a jeho „mimoriadny“ politický výkon.

V každom prípade nie je celkom zrejmé, prečo historici neustále pripomínajú Clementisovu baranicu ako detail, ktorý z pôvodnej fotografie zostal. Gottwald mal totiž túto baranicu na hlave pred retušou, ale aj po nej. Možno si ju požičal, ale baranica nebola súčasťou manipulácie. Dôvodom bolo odstránenie Clementisa a druhotne aj Hájeka.

Do obsahu fotografie sa zasahovalo rôznymi spôsobmi. Manipulácia s obrazom, faktami a dobovými materiálmi tvorí značnú časť cenzúrnej práce komunistov. Príklady takéhoto retušovania spája charakteristika retrospektívneho prehodnocovania – udiali sa až po odznení daného prevratu a uzurpovania si ich moci. Dôvodom je najmä fakt, že si tým vládna moc vynucovala vytváranie obrazu minulosti, ktorý falošne legitimizoval jej aktuálny politický systém a jeho reprezentácie takzvanej novej elity.

Postavu slovenského politika Vladimíra Clementisa po jeho obvinení z protištátneho sprisahania z fotografie odstránili, čím sa postupne vytratil aj z pamäti socialistického kolektívu. Nie však navždy. Fotografia je schopná fluktuácie, dokáže sa na čas vytratiť, aby sa v inom čase a v inom kontexte vyplavila z archívnych útrob na povrch. Zaujímavé je, že takáto fotografia sa zvyčajne prihlási o slovo, aktualizuje sa v čase, keď sa kriticky prehodnocuje komunistická minulosť a poukazuje sa na jej pozostatky v identite súčasných postsocialistických krajín.

Komunistický prevrat sa reálne odohral v Prahe a všetky spomienky z februárových udalostí sa viažu na prostredie Staromestského námestia. Aktuálne obrazové spravodajstvo v slovenských časopisoch a denníkoch datovaných rokom 1948 reflektovalo február 1948 len minimálne, masívne až pri oslavách prvého výročia februárových udalostí. V dobovej tlači zachytíme strohé informácie o tragickej smrti Jana Masaryka, o tlaku komunistov na politikov Demokratickej strany, ale konkrétnejšiu správu o komunistickom prevrate nenájdeme.

Fotografia ako dôkaz, ako evidencia prelomových etáp zohrávala však pre komunistov významnú rolu v procese opodstatnenosti ich existencie ako takej. Zároveň je v kontexte tohto premýšľania nakoniec aj dôkazom, ako sa až dodatočne, bez reálnej a autentickej spomienky Slovákov na februárové udalosti stabilizuje v ich pamäti vizuálne artikulovaná a zmanipulovaná minulosť. A tu niekde je možné nájsť odpoveď na otázku o tom: Ako si máme pamätať niečo, čo sme neprežili?