Denník N

Historik Michálek: Stalin si vo februári 1948 utesnil cez Gottwalda svoj východný blok

Historik SAV Slavomír Michálek dostal v roku 2015 od prezidenta Andreja Kisku menovací dekrét za člena Správnej rady Ústavu pamäti národa. Foto - TASR
Historik SAV Slavomír Michálek dostal v roku 2015 od prezidenta Andreja Kisku menovací dekrét za člena Správnej rady Ústavu pamäti národa. Foto – TASR

Bolo naivné myslieť si, že proti komunistickému prevratu v roku 1948 zasiahne Západ, hovorí historik Slavomír Michálek.

Zo sľubovaného raja na zemi utekali ľudia po nástupe komunistov v roku 1948 unesenými lietadlami aj vlakmi. Mnohí z tých, ktorí boli v odboji za vojny, sa vracali domov s falošnými dokladmi ako agenti-chodci, lebo verili, že je možné zvrhnúť aj druhú komunistickú totalitu. O tom, kam bude patriť Československo, však bolo na medzinárodnej scéne dávno rozhodnuté, hovorí riaditeľ Historického ústavu SAV Slavomír Michálek.

Kedy sa vlastne na zahraničnopolitickej scéne rozhodlo, do ktorej sféry vplyvu bude patriť Československo?

Pre našu zahraničnú orientáciu, ktorú definitívne spečatil komunistický prevrat vo februári 1948, bola rozhodujúca československo-sovietska zmluva o priateľstve, spolupráci a povojnovej pomoci z 12. decembra 1943. Za účasti Edvarda Beneša a Josifa Stalina ju v Moskve podpísali náš veľvyslanec Zdeněk Fierlinger a sovietsky komisár zahraničných vecí Vjačeslav Molotov. Jej trvanie bolo podpísané na ďalších 20 plus 5 rokov. A jej šesť článkov hovorilo nielen o vzájomnej podpore vo vojne, záväzku nevstúpiť do rokovania s Nemeckom a jeho spojencami či bez vzájomnej dohody neuzavrieť s nimi mier, ale hovorila aj o úzkej priateľskej spolupráci po vojne založenej na nezasahovaní do vnútorných záležitostí druhého štátu, hospodárskej pomoci či záväzku neuzatvárať spojenectvá, ktoré by boli namierené proti jednému z jej signatárov. Súčasťou zmluvy boli aj štyri československé memorandá, ktoré hovorili o odsune Maďarov a Nemcov, organizovaní československého vojska v ZSSR, o postavení národnostných menšín a o znárodnení vojenského priemyslu v ČSR a o reorganizácii bankového sektora.

Prečo takto formulovanú zmluvu Beneš vôbec podpísal?

Bol koniec roku 1943, vojna v plnom prúde, s povojnovým silným ZSSR musel každý v Európe počítať a mať na svojej strane silného spojenca sa javilo ako výhodný ťah. Navyše u Beneša rezonovala trauma z Mníchova a zrada západných veľmocí. Moskva sa javila ako najlepší spojenec pre porážku Hitlera. Samozrejme, táto zmluva nemala byť jediným pilierom československej zahraničnej politiky, v hlavách exilových politikov v Londýne sa udomácnila predstava o „politike mostu“, teda že Praha bude mať po vojne dobré vzťahy s Východom i Západom. Lenže, veci sa vyvinuli inak, už krátko po vojne, po porážke spoločného nepriateľa, to začalo medzi spojencami iskriť. Politika mostu sa stala len prázdnou bublinou. Nemohla fungovať, medzi ZSSR a USA už totiž neexistoval spomínaný spoločný nepriateľ, teda to, čo ich aj napriek odlišnej ideológii pôvodne spájalo.

Klement Gottwald ohlasuje davom na Staromestskom námestí v Prahe, že komunisti prevzali moc v štáte.
Foto – Archív J. Micháleka

Ako na československo-sovietsku zmluvu zareagovali západní spojenci?

Briti ju najskôr odmietali, pokladali ju za blokovú zmluvu. Na strane druhej sledovali svoje záujmy a podobné „blokové“ zmluvy chceli mať aj oni, takže s ňou neskôr v podstate súhlasili. S Amerikou to bolo inak. Stredná Európa nikdy nebola prioritou ich zahraničnej politiky a predpokladali, že v regióne bude mať rozhodujúci vplyv Londýn. USA presadzovali povojnovú spoluprácu skôr prostredníctvom medzinárodnej organizácie, ktorou mala byť budúca OSN. Beneš cestoval do Washingtonu už v lete 1943, aby vymámil súhlas so zmluvou od prezidenta Roose­velta. Ale dostupné pramene hovoria, že sa o nej nerokovalo. Aj USA nakoniec uvedenú zmluvu prijali s tým, že Moskva má právo utvoriť si okolo svojej západnej hranice pásmo nárazníkových štátov. Sféru vplyvu s priateľskými susedmi.

V akej pozícii sa potom nachádzalo Československo po druhej svetovej vojne?

Postavenie povojnového Československa bolo zo všetkých krajín strednej Európy asi najviac zložité. Politické, ekonomické i kultúrne väzby z minulosti jej diktovali orientáciu na Západ, avšak nedávno skončená vojna, oslobodenie Sovietmi, obdiv k ruskému vojakovi, pretrvávajúci priam patologický strach z oživenia Nemecka, a ďalšie viac i menej dôležité domáce aj vonkajšie faktory hrali na strunu orientácie na východnú veľmoc. Stalin nemal ucelenú predstavu zahraničnej politiky po vojne, musel však brať do úvahy fakt, že Washington mal atómovú bombu. Aj preto jeho tvrdá protiimperialistická rétorika nabrala druhý dych. A rozbroje medzi bývalými spojencami na medzinárodných fórach sa stupňovali. Na jednej strane Praha čerpala americké úvery, pomáhali dodávky UNRRA, na strane druhej znárodnila americký majetok v Československu a podpísala so ZSSR v októbri 1945 zmluvu o uráne, keď všetok vyťažený československý urán putoval do ZSSR. Do toho vstúpil Churchill na jar 1946 svojím prejavom vo Fultone o železnej opone od Štetína po Terst a americký diplomat George F. Kennan vypracoval koncept stratégie zadržiavania sovietskeho vplyvu v jeho hraniciach. Jej prvotným politickým vyjadrením bola Trumanova doktrína. V ekonomickej rovine sa zhmotnila v Európskom programe obnovy, takzvanom Marshallovom pláne. Bipolárny svet, v podstate načrtnutý koncom vojny, tak prešiel do nového štádia.

Akú úlohu zohral fakt, že Československo Marshallov plán odmietlo?

Mimoriadne dôležitú, v podstate si myslím, že najdôležitejšiu. Lámal sa chlieb. Praha americkú ponuku ekonomickej pomoci a spolupráce so západnými demokraciami najprv ako jediná zo sovietskej záujmovej sféry prijala, po Stalinovom nátlaku 9. júla 1947 odmietla. V podstate mala minimálny manévrovací priestor. Ak by zotrvala na stanovisku prijatia, označil to Stalin za „proryv fronta“ a „vopros družby“. Minister Jan Masaryk, jeden z členov československej delegácie v Moskve po návrate do Prahy na margo rozhovorov s generalisimom uviedol, že tam išiel ako minister, vrátil sa ako paholok.

V roku 1943 podpisovalo Československo zastúpené Edvardom Benešom zmluvu o československo-sovietskej spolupráci a pomoci, ktorá však ovplyvnila aj povojnové dianie. Foto – Archív J. Micháleka

Ako vnímal odmietnutie Marshallovho plánu zo strany Československa Západ? Aké to malo pre nás dôsledky?

Ďalekosiahle. Stratili sme možnosť ísť cestou modernej vyspelej demokratickej spoločnosti aj v ekonomickej oblasti. Definitívne sa pochovala politika mostu či teoretická možnosť prozápadnej orientácie. Treba ešte podotknúť, že americká ponuka v podobe miliárd dolárov nemala len ekonomický, ale aj strategický rozmer, bola to možnosť ovplyvňovať vývoj v Európe aj ideologicky a politicky. Prikláňam sa zároveň k názorom, že Mar­shallov plán bol mienený len pre západnú Európu a vo Washingtone, Londýne či Paríži dobre vedeli, že Moskva a jej satelity ho odmietnu. Československo tu hralo skôr úlohu prieskumného prvku, ako sa zachová mocnosť z východu. Čo však zohralo veľkú úlohu, Stalin si nemohol dovoliť pustiť z reťaze dôležitý článok vo svojej sfére, ktorý ho navyše zásoboval prepotrebným uránom.

Februárový prevrat bol potom asi už iba logickým vyústením. Prečo vtedy nezasiahlo mladé OSN?

Pražský komunistický prevrat mal svoju domácu i zahraničnú „arénu“, jedna i druhá spolu súviseli. Moskva kryla Gottwaldovi chrbát, je o tom napísaných veľa kníh. Aj o tom, ako to celé prebiehalo. Demokratický Západ zostal len v rovine platonických verbálnych protestov. Vlády USA, Veľkej Británie a Francúzska vydali vyhlásenie, že boli porušené princípy slobody a demokracie. Americký Kongres i Štátny department publikovali deklaratívne stanoviská, ktoré odsudzovali prevrat, ale nič viac. Myslieť si, ako to s nádejou prezentovali československí nekomunistickí politici, že Západ zasiahne, bolo naivné a nereálne. Stalin len „utesnil“ s pomocou Gottwalda svoj východný blok.

Vyvolal februárový prevrat teda nejaké ostrejšie reakcie v slobodnom svete?

Na pražský prevrat reagovalo mnoho osobností. Najväčší ohlas mal protest Jána Papánka, československého veľvyslanca v OSN. V nóte generálnemu tajomníkovi organizácie poukázal na porušenie Charty OSN a žiadal, aby sa československou otázkou zaoberala Bezpečnostná rada. ZSSR však ústami svojho veľvyslanca pri OSN Andreja Gromyka riešenie československej otázky použitím práva veta zamietla.

Z komunistického raja začalo však krátko po prevrate utekať množstvo ľudí, situácia na hraniciach sa stále sprís­ňovala. Vo svojej knihe Za hranicou sloboda ste zachytili príbehy bývalých československých letcov z Royal Air Force. Prečo sa práve oni stali hneď zo začiatku pre režim nepriateľmi?

Ako „západniari“ nepasovali do oficiálnej protiimperialistickej doktríny. A tak boli veľmi rýchlo degradovaní na okraj spoločnosti. Preto najmä v rokoch 1948 – 1953 utekali na Západ. Po vojne veľká časť z nich pracovala v civilných aerolíniách. Využili pri tom aj civilné Dakoty na domácich linkách, pretože na zahraničné lety ich režim nepustil.

Plán štátneho tajomníka USA Georgea C. Marshalla Československo neprijalo.
Foto – Archív J. Micháleka

Čo vás na ich príbehoch zaujalo?

Tie príbehy sú fascinujúce. Kniha vznikla spontánne, v podstate náhodne, keď som v pražskom archíve ministerstva zahraničných vecí pri sledovaní československo-amerických vzťahov nachádzal dokumenty, ktoré posúvali úteky za hranice do roviny napätých diplomatických „prestreliek“ Prahy a Washingtonu. V tom sa moja kniha líši od titulov, ktoré publikovalo zopár českých vojenských historikov. Celkovo však téma útekov za slobodou z komunistického raja ešte nie je zďaleka plnohodnotne prebádaná. Hoci je kniha chronologicky vymedzená rokom 1953, úteky za slobodou pokračovali aj po ňom. Moje „Dakoty“ sú však príbehmi, ktoré jasne ukázali dva protipóly, charakter komunistického režimu i hodnotu slobodného života. Všetky tie úteky by boli zbytočné, keby režim a ŠtB nelikvidovali tých, čo vyznávali princípy slobody a demokracie.

Ktorý z útekov bývalých pilotov RAF na Západ najviac rezonoval?

Určite „trojútek“ z 24. marca 1950. Bol to útek z kategórie tých senzačných. V tento deň ráno vyštartovali tri pravidelné civilné linky z Ostravy, Bratislavy a Brna do Prahy. Takmer spoločne však pristáli na americkej základni v západonemeckom Erdingu a bola z toho priam gigantická hanba komunistického režimu. Piloti a navigátori boli samozrejme dohodnutí, aj časť pasažierov o tom vedela. Napríklad, manželka pilota Dakoty z Bratislavy Oldřicha Doležala neletela s ním, aby to nebolo podozrivé, ale bola ako pasažier aj s malým dieťaťom na palube Dakoty letiacej z Ostravy. Bratislavská Dakota ponúkala ďalší úžasný ľudský príbeh – medzi pasažiermi bola mama známej krasokorčuliarky Áji Vrzáňovej, ktorá po jednej exhibícii zostala vonku. Jej otec nemohol odísť, aby sa podaril aspoň útek matky, obaja by totiž boli spoločne v lietadle podozriví, ŠtB ich sledovala a otec Áju a ani manželku už nikdy neuvidel.

Zachytili ste však aj príbeh bývalého šéfpilota Gottwaldovej letky, ktorý utiekol 23. marca 1953. Aké boli jeho osudy na Západe?

Hoci on sám nebol pilotom RAF, toto bol pre mňa, samozrejme, jeden z najpikantnejších prípadov. Najskôr viezol Gottwalda na pohreb Stalina, po pár dňoch stál ako čestná stráž pri jeho katafalku. No a po týždni pilotoval linku z Prahy do Brna a Ostravy. Svoju Dakotu ČSA však zaparkoval na letisku Rhein Main vo Frankfurte. Do Ameriky sa dostal so štyrmi dolármi vo vrecku a s jednou košeľou, lietal pre majiteľa Boeingu a pretekal na rýchlostných vodných člnoch. Volal sa Miroslav Slovák, pochádzal z Cífera a nedávno zomrel v Kalifornii.

Okrem unesených lietadiel ste však vo svojej knihe zrekonštruovali aj príbeh uneseného „vlaku slobody“. Ako sa podarilo tri roky po nástupe komunistov uniesť celý vlak?

Štyria chlapi, strojvedúci Jaroslav Konvalinka, Václav Trobl, výpravca Karel Truxa a lekár Jaroslav Švec, sa 11. septembra 1951 zmocnili vlaku so 111 cestujúcimi na trati Cheb – Aš. Spacifikovali rušňovodiča, aj zopár pasažierov, prehodili výhybku na nevyužívanú nákladnú koľaj a zastavili až v západonemeckej dedinke Selb-Plössing.

Zostali nič netušiaci pasažieri z „vlaku slobody“ vonku alebo sa vrátili späť do komunistického Československa?

Iba približne jedna tretina pasažierov zostala vonku, v slobodnom svete. Medzi tými, čo zostali, bol napríklad aj vojak základnej služby Demeter Verguliak, ktorý pochádzal z Rakovej na Orave a ktorý sa práve vtedy vracal po dovolenke na posádku pohraničnej stráže, kde vtedy slúžil. Neskôr žil v západnom Nemecku a ako vyučený krajčír začal šiť mužské obleky vo firme Hugo Boss. Dve tretiny pasažierov vlaku sa však vrátili domov. Lenže aj po tomto úteku sa začalo ich vyšetrovanie, vymyslené udania, besnenie ŠtB. Padali dlhoročné tresty. Po únose vlaku sa navyše posilnilo stráženie hraníc. „Strana a vláda“ sa rozhodli vytrhať koľajnice na viacerých nevyužívaných hraničných priechodoch na Západ.

Slavomír Michálek (1961)

Je historik, riaditeľ Historického ústavu Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Zaoberá sa americkou zahraničnou politikou a československo-americkými vzťahmi po druhej svetovej vojne, históriou Organizácie Spojených národov, osobnosťami z radov Slovákov pôsobiacich v službách československej diplomacie a druhým i tretím slovenským a československým demokratickým exilom v Amerike. Absolvoval viaceré študijné a výskumné pobyty na univerzitách a vedeckých inštitúciách vo Veľkej Británii, v USA a Kanade.

Aj jeden z prvých procesov, kde padol na Slovensku trest smrti, súvisí s útekom na Západ – proces Tvarožek a spol. Pátrali ste nielen v archívoch, ale stretli sa osobne aj so Živodarom Tvarožkom, ktorý bol jedným z pasažierov. Spomínal, ako sa tento útek podaril?

Živo nastúpil 4. októbra 1948 na Dakotu v Bratislave do Prahy ako pasažier. Navigátorom lietadla bol známy navigátor 311. československej bombardovacej perute RAF Milan Jakubec, ktorý pochádzal z Myjavy a ktorý vlastne celý útek zorganizoval. Dakota letela z Košíc cez Bratislavu a Brno do Prahy. Po medzipristátí v Brne, kde pristúpila Jakubcova manželka so synom, spacifikoval Jakubec s priateľmi Milanom Jurášom a Jánom Bielopotockým prvého pilota Jaroslava Hájeka a šťastne pristáli v Erdingu. Jakubec zomrel v roku 2002 v Toronte.

Živodar Tvarožek sa narozdiel od Jakubca nakoniec vrátil späť do Československa ako agent-chodec v službách Západu. Ako človek, ktorý bol v demokratickom odboji napojenom na Londýn už pred SNP, bojoval v povstaní po boku Goliana a Viesta a veril, že je možné zvrhnúť aj druhú, nastupujúcu komunistickú totalitu. Boli tieto predstavy naivné? A ako ho komunistický režim odhalil?

Živo Tvarožek zostal v Nemecku, zakrátko sa vrátil do Československa ako kuriér-chodec, avšak pri ďalšom prekročení hranice v Čechách ho udal dvojitý agent. Štátny súd v Bratislave mu v júni 1949 vymeral trest smrti za zločin velezrady a vyzvedačstva. Po odvolaní mu zmenili trest smrti na doživotie. Celkovo bolo v tomto prípade „Živodar Tvarožek a spol.“ odsúdených 25 ľudí, vrátane jeho bratranca Branislava na 5 rokov. Živo Tvarožek prežil nakoniec ako väzeň striedavo 15 rokov v Leopoldove a v uránových baniach v Jáchymove a Příbrami. Po udelenej amnestii žil a pracoval ako robotník v Bratislave, kde nedávno zomrel. Nerád spomínal na to, čo všetko si vytrpel. Jemu podobných osudov prežilo za 40 rokov komunizmu v Československu okolo 140-tisíc ľudí.

Stretli ste sa pri mapovaní osudov ľudí, ktorí utiekli spoza železnej opony, aj s romantickými príbehmi?

Neviem, či romantickými, ale jeden príbeh je úžasne mrazivý. Vlado Krman, pilot-inštruktor, s dvoma priateľmi utiekol 13. marca 1953 z piešťanského letiska s nemeckou stíhačkou Arado. Pristáli v britskej zóne Rakúska v Grazi. Odtiaľ sa cez Anglicko dostal do Chicaga. Po pár rokoch sa za ním dostala cez Červený kríž jeho životná láska, bratislavčanka Ruženka a žijú stále spolu na predmestí tohto veterného mesta. Lenže tento happy end má ešte jeden rozmer – Vlado po príchode do Chicaga v roku 1953 navštevoval aj tamojších slovenských krajanov. Pol roka „randil“ s mladou 17-ročnou Marlenkou, ktorú vždy chodil pýtať od rodičov. Potom sa už nevideli. Ja som ich dal „dokopy“ svojou knihou počas pobytu v Chicagu – poznal som Vlada i Marlenku, ich stretnutie bolo najprv mierne „trápne“, Marlenka si na Vlada nevedela spomenúť. Až po dlhšej debate skríkla poloanglicko-poloslovensky „ó majgáš, veď to je Vlado“, odvtedy sa stretajú skoro každý mesiac. Z Chicaga do Washingtonu som odletel nadšený – svojou knihou som znova spojil dvoch ľudí, pôvodom Slovákov, ktorí žili na inom predmestí Chicaga. Po 50 rokoch.

Ako všetky tieto úteky hodnotil komunistický režim?

Vyhodnotil ich ako teroristické činy, ktoré v pozadí riadili imperialistickí štváči, špióni a gang­steri. A v tomto duchu nielen masírovala domácu verejnosť, ale, a to je rovnako podstatné, spustila so svojou predĺženou rukou – ŠtB, sériu vyšetrovaní, väznení a politických procesov, do siete ktorých stiahla množstvo nevinných ľudí a ovplyvnila ich životné osudy na dlhé desaťročia. ŠtB, štát v štáte, tu zohrala smutnú kapitolu českých a slovenských dejín.

Čo sa dialo bezprostredne po prípade unesených lietadiel Dakoty a vlaku?

Berúc do úvahy historické fakty, politické procesy a rozsudky v súvislosti s „mojimi“ Dakotami a vlakom, znamenali takmer dve desiatky trestov smrti, rovnaký počet doživotných trestov a vyše 800 rokov pobytu okolo stovky ľudí vo väzniciach. Štatisticky, hoci ide len o zlomok známych trestov smrti či odsúdení počas celého obdobia komunistického režimu, predsa len za každým nezmyselným a neoprávneným obvinením a rozsudkom sa skrýval minimálne jeden zničený ľudský osud. Ak je život tou najvyššou hodnotou, resp. kategóriou, potom československý komunistický režim plne potvrdil historickú zvrátenosť ideológie, ktorú – chvalabohu iba dočasne – zosobňoval.

Pripomíname si 70 rokov od takzvaného Víťazného februára, ktorý znamenal pre spoločnosť dlhých 40 rokov prehry. Ako zmenil tento režim spoločnosť a ako sme sa s týmto dedičstvom vyrovnali?

Zmenil ju od podlahy, zdevastoval ju vo všetkých sférach života. Spoločnosť bola doslova pre­špikovaná štátnou bezpečnosťou, kvitlo udavačstvo a politické megaprocesy s triednym nepriateľom, ktoré sa končili neraz povrazom, sú dodnes dedičstvom, ktoré je pochopiteľne veľmi bolestné a živé. Toto obdobie štyroch desaťročí však nebolo jednoliate, malo svoje fázy, divoké „päťdesiate“, pokus o reformu a demokratizáciu, sovietske tanky či normalizačný guľášový socializmus s Brežnevovou doktrínou obmedzenej suverenity. Treba brať do úvahy aj to, že bipolárny svet sa tiež vyvíjal, mal svoje „horúce“ časy, keď hrozil nukleárny Armageddon a mal aj svoje détente. Československo žilo v sovietskom bloku a nadávalo spolu s Moskvou na americký imperializmus, Chruščov trieskal topánkou v OSN a Kennedy sa stal „nesmrteľným“ v Dallase. Americká špinavá vojna vo Vietname mala svojho sovietskeho dvojníka v Afganistane. Až pád Berlínskeho múra a rozpad východného impéria „poslali“ komunistický experiment do dejín. Či sa Česi alebo Slováci vyrovnali s touto svojou minulosťou? Určite ešte nie. Dejiny nie sú u nikoho ružové, ani čierno-biele.

Teraz najčítanejšie