Robert Fico a jeho kariéra

Autor je politológ

Médiá hojne citujú premiérove výroky z nedeľného samorečnenia v súkromnej spravodajskej televízii. Predseda Smeru vraj chce piatykrát vyhrať parlamentné voľby, a preto neradno šíriť domnienky o jeho pláne zakotviť na Ústavnom súde. Premiérova argumentácia bola chabá: nikto toľkokrát voľby nevyhral a Fico by chcel tento (mimochodom, vlastný a už dosiahnutý) rekord prekonať. Vyzerá to inak.

Dlhšie sa musí trojnásobný prvý muž vlády prekonávať, že ho to ešte baví. Jeho kariéra získala črty samospádu. Hľadá záchytný bod (okrem pôsobenia v zahraničí), aby sa vyhol „naťahovaniu gumy“, ako sám pomenoval nadsluhovanie v premiérskom kresle. Nie je ľahké stať sa pánom situácie, ak voliči, straníci a podnikatelia vidia vo Ficovi potenciál zas a znova miešať karty pri tvorbe budúcich vládnych koalícií a všetkom, čo z toho vyplýva. Keď sa nepodaril únik do Prezidentského paláca, logicky hľadá iné možnosti, ako vypadnúť zo samospádu, ktorý ho núti zotrvávať podľa jeho ďalších víkendových výrokov v straníckom bordeli.

Niektoré médiá to interpretovali tak, že Robert Fico chce skončiť na Ústavnom súde. Nie, on sa len chystá niekde znova začať. To, s čím hodlá seknúť, je aktívna stranícka a vládna politika. Znie to síce bizarne, ale odísť dôstojne do inej pozície je preňho dôležité, nakoniec, ako pre každého vrcholového politika. Ponechajme bokom, či sa mu to môže, najmä s tou dôstojnosťou, podariť. Mysľou mu takáto myšlienka určite aspoň prebleskla. Nakoniec, sám sa prezradil pri odmietaní týchto špekulácií, keď začal spomínať svoju bohatú právnickú prax (prezentovanú aj v oficiálnom životopise, podľa ktorého, zdá sa, spĺňa podmienku pätnástich rokov právnickej praxe, vrátane postu agenta pre zastupovanie Slovenska v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva).

Štvrtá najvyššia ústavná funkcia v štáte by mu na ďalších dvanásť rokov umožňovala napĺňať odborné ambície, ktoré boli vždy v úzadí pre činnosť v politike. Ešte pred založením Smeru a odchodom z SDĽ sa túžil stať generálnym prokurátorom. Čítal som kategorické komentáre, prečo by aktívny politik nemal ísť do podobných funkcií. Slovenský úzus sa odlišuje od politologickej teórie, a to Ficovi dáva nádej. Prvý predseda Ústavného súdu Milan Čič bol prednovembrový minister spravodlivosti, niekdajší predseda vlády, podpredseda vlády ČSFR a člen KSČ, VPN a HZDS predtým, ako bol menovaný. Áno, bola to Mečiarova voľba, ale nakoniec sa ukázalo, že aj za najhoršieho mečiarizmu bol Ústavný súd na čele s Čičom jednou z mála inštitúcií, ktoré si dovolili niekoľko zákonov označiť za protiústavné, i keď ani vtedy súd nefungoval zďaleka ideálne a politické tlaky sú neodmysliteľnou súčasťou jeho fungovania doposiaľ.

Aj Ján Mazák bol štátnym tajomníkom ministerstva spravodlivosti a podpredsedom legislatívnej rady vlády, keď sa porúčal na predsednícku stoličku na Ústavnom súde. Rovnako menej známe mená z politiky, exposlanci Brňák, Orosz, Mészáros, sú v súčasnosti sudcami Ústavného súdu. Sudca Kohut bol námestníkom ministerstva spravodlivosti, takisto dvojkou na ministerstve bola istý čas sudkyňa Gajdošíková. A to sú len súčasní sudcovia. Príkladov by bolo dosť aj z minulých období.

V tomto by sa Fico mohol cítiť diskriminovaný. Napokon, výber sudcov je viac-menej politický. Kandidátov volí parlament a z nich si vyberá prezident. Fico formálne napĺňa požiadavky a nestal by sa ani precedensom v zmysle, že nič podobné sa u nás predtým neudialo. Ostávajú hlasy oponentov o tom, že Fico je priemerný právnik, ktorý k právnemu štátu príliš neprispel, skôr ho deformoval. Núka sa tu odpoveď: ale mohol by prispieť. Nikto nevie s istotou povedať, či by prípadné nové pôsobisko bolo pre Fica iba dvanásťročným odkladiskom s imunitou, kde by si iba užíval honor a celkom slušné ohodnotenie.

Premiér poškuľuje po práve jedným okom celý svoj profesionálny život a je známy pracovitosťou. Má toho na rováši, ale nie je to nijaký antidemokratický démon a jeho právne názory sa mi ako laikovi nezdajú byť scestné (pokiaľ nešlo o politické vyhlásenia zamerané na jeho elektorát), azda by sa k tomu mohol vyjadriť niekto relevantnejší. Dúfam, že to nie je príliš cynické, ale myslím si: je lepšie mať usilovného ústavného sudcu s ďalšou životnou šancou ako ustatého politika – rutinéra, ktorého kariéra viazne ako scenáre vládnutia bez Smeru.