Českí komunisti sa môžu znova priblížiť k moci. Stačí, že im neprekáža trestne stíhaný Babiš

Kým komunisti na Slovensku majú marginálnu podporu, v Česku sa po takmer tridsiatich rokoch môžu znovu dostať bližšie k moci. Legitimizácia strany, ktorá sa nikdy oficiálne nedištancovala od predchádzajúceho režimu, je momentálne najreálnejšia od roku 1989.

Andrej Babiš by vďaka ich podpore mohol získať dôveru v českom parlamente.

Naspäť v hre

Vláda Andreja Babiša aktuálne vládne v demisii. Od prezidenta Miloša Zemana dostal líder ANO poverenie na to, aby sa pokúsil zostaviť vládu aj druhýkrát. Na rozdiel od prvého pokusu, keď sa Babiš spoliehal na hlasy od ktorejkoľvek strany, už český premiér v demisii pri svojej druhej šanci systematicky rokuje.

Kým pred pár týždňami bola najpravdepodobnejšou možnosť menšinovej vlády ANO + odborníkov s podporou komunistov a SPD, dnes sa už o tejto možnosti rozpráva len veľmi málo. Niektorí ministri a poslanci za Babišovo hnutie dokonca hovoria, že od fašistickej a xenofóbnej strany nechcú žiadnu formu podpory. S komunistami taký problém nemajú, hoci Babiš hovorí, že ich predstavy sa rozchádzajú v zahraničnej politike.

Tí nepovažujú za problém ani účasť trestne stíhaného Babiša vo vláde, čo ešte stále odmietajú aj sociálni demokrati, ktorí sa považujú za ďalšieho partnera v podpore vlády. Proti Babišovi vo vláde sú aj Starostovia a nezávislí, ktorí prednedávnom začali rokovať so špičkami ANO.

Komunisti sú aj napriek historicky najhoršiemu výsledku z októbrových volieb na výslní. Okrem možnej účasti na moci vystúpi na ich aprílovom sneme aj prezident Miloš Zeman, ktorý to urobil aj 18. februára na sneme ČSSD. Prezident tak podľa podpredsedu KSČM Jiřího Skálu dáva jasne najavo, že ich považuje za legitímnu súčasť demokratického spektra Česka.

Strana však nikdy oficiálne neprešla demokratickou zmenou a paradoxom je, že 70 rokov po „víťaznom februári“ môžu komunisti znova oslavovať. Vďaka Babišovi by mohli dostať šancu presadiť aspoň niečo zo svojho programu.

Radikálni a revoluční

Pôvod Komunistickej strany Čiech a Moravy siaha k Československej sociálnodemokratickej strane robotníckej, ktorá vznikla ešte v roku 1893.

Od tejto strany sa komunisti odštiepili v roku 1921 a už v roku 1925 získali druhý najvyšší počet mandátov v Národnom zhromaždení – 41.

Do vlády sa však nedostávali, pretože boli radikálni a revoluční. Ostatné strany vytvárali takzvané „päťky“, ktoré združovali päť najsilnejších demokratických strán.

Zlom nastal po Mníchovskej dohode, keď bol dovtedajší politický systém násilne pretvorený. Po federalizácii Česko-Slovenska vznikla v Česku Strana národnej jednoty a Národná strana práce.

Kým tí prví združovali agrárnikov, ľudovcov či národných demokratov, v druhej strane sa zišli sociálni demokrati či národní socialisti. Komunisti boli potlačení, všetky získané mandáty im boli zobrané, bežným členom mimo vedúcich funkcií však bolo povolené podieľať sa na fungovaní Národnej strany práce.

Tento režim trval len pár mesiacov a medzi členmi Strany národnej jednoty čoraz viac silneli totalitárne a pronemecké hlasy. Po príchode nemeckých okupantov v marci 1939 bola väčšina komunistov nútená odísť do exilu, najčastejšie do Moskvy.

Posilnení Ruskom

Do Tretej republiky sa komunisti vrátili vycvičení z exilu a vytvorili Komunistickú stranu Československa, pričom drvivo vyhrali voľby v roku 1946. Získali vyše 40 percent, ktoré boli podporené ziskom viac než 38 percent Komunistickej strany Slovenska a volebným systémom, ktorý rozdeľoval Československo na tri krajiny – Čechy, Moravu a Slovensko.

Toto rozdelenie výrazne znevýhodňovalo slovenskú Demokratickú stranu, ktorá síce voľby u nás vyhrala so 62 percentami, ale stala sa až štvrtou najsilnejšou stranou v Ústavodarnom zhromaždení, pretože za ňu nemohlo hlasovať toľko ľudí, ako pre akúkoľvek inú stranu v českých zemiach.

Vládu skladala KSČ, zachovaný však bol doterajší formát vlády Národného frontu, teda účasť takmer všetkých strán na vláde. Komunisti mali deväť ministrov (dvaja boli z KSS), ostatné demokratické strany dokopy taktiež.

V rámci vlády však vládla vysoká nedôvera. Už v polovici roka 1947 Stalin a spol. vydali vyhlásenie, v ktorom sa písalo, že v Československu silnie boj medzi politickými stranami a „začína sa aktivizácia reakčných živlov podporovaných Anglosasmi“.

A to bol počiatok niečoho, čo do histórie vstúpilo ako Februárový prevrat. Po dlhotrvajúcich nezhodách a častých atakoch komunistov voči nekomunistickej časti vlády sa 20. februára 1948 ministri národných socialistov, ľudovcov a slovenských demokratov rozhodli podať demisiu.

Verili prezidentovi Edvardovi Benešovi, že rozpustí prvú vládu Klementa Gottwalda a vypíše nové voľby. Beneš však podľahol tlaku Gottwalda, ktorý sa mu okrem iného vyhrážal aj intervenciou sovietskych vojsk do Československa. Komunisti si postupne začali tvoriť vlastnú vládu, čo bolo dokonané 11. marca, deň po smrti posledného nekomunistického ministra Jana Masaryka.