Amerika nie je imúnna voči silám, čo vedú k úpadku demokracie

Autor je americký analytik
Článok uverejňujeme so súhlasom The Washington Post

Pred niekoľkými týždňami zverejnili analytici z Economist Intelligence Unit svoj desiaty Index demokracie – prepracovaný rebríček štátov, zostavený na základe šesťdesiatich kritérií z piatich oblastí siahajúcich od volebného procesu po občianske slobody. Už druhý rok po sebe sa Spojené štáty nedokázali dostať do najvyššej kategórie plne rozvinutých demokracií a ocitli sa v druhej skupine neúplných demokracií.

Tlač ako indikátor

Bolo by ľahké zamerať sa na stav americkej demokracie za vlády prezidenta Trumpa, ale znepokojujúcejšie je, že americký posun je súčasťou celosvetového trendu. V tohtoročnej správe kleslo celkové skóre viac ako polovici krajín sveta. Ukazuje sa, že to, čo pred desiatimi rokmi nazval stanfordský profesor Larry Diamond „recesiou demokracie“, sa stále neskončilo. Povahu tejto recesie asi najlepšie uvidíme, keď sa pozrieme na stav slobody tlače po celom svete.

Vezmime si napríklad Keňu, ktorá bola až donedávna považovaná za nádejný príklad demokratického pokroku. Minulý mesiac dal prezident Uhuru Kenyatta pokyn hlavným televíznym staniciam v krajine, aby neinformovali o istom opozičnom podujatí, a keď to odmietli, zakázal im vysielať. Rozhodnutie súdu, ktoré staniciam povolilo pokračovať vo vysielaní, vláda ignorovala.

Kenské útoky proti slobode tlače sú však triviálne v porovnaní s tým, čo sa deje v Turecku, ktoré je dnes podľa Výboru na ochranu novinárov najväčším väzniteľom žurnalistov na svete. Rád by som podčiarkol fakt, že vláda, ktorá uväznila viac novinárov ako ktorákoľvek iná, bola zvolená demokraticky. V minulosti útočila na médiá spôsobom, ktorý sa aspoň tváril, že je v súlade s vládou zákona, napríklad tak, že kritickým médiám naparila daňovú pokutu. Ale to sa po neúspešnom pokuse o štátny prevrat v roku 2016 zmenilo. Podľa správy OSN do roka jednoducho zrušili minimálne 177 médií.

Orbánova taktika

Tieto veci by sme mohli pripísať tomu, že sa dejú v rozvíjajúcich sa spoločnostiach. Lenže ako potom opísať udalosti v Maďarsku a v Poľsku, v dvoch krajinách, ktoré od pádu Sovietskeho zväzu úprimne budovali demokraciu? V Maďarsku použila vláda Viktora Orbána šikovnú náhubkovú taktiku. Prevzala kontrolu nad verejnoprávnym vysielaním, vytvorila tlak na ostatné médiá a na kľúčové pozície dosadila ľudí oddaných vládnej strane. Vláde naklonené médiá zasypala inzerciou a drasticky skresala výdavky na reklamu v kritických médiách. Po tom, čo Orbán kritické médiá vyhladoval, poobťažoval a vystrašil, kúpili ich prítulní oligarchovia, ktorí mu zaistili prívetivé spravodajstvo. Mnohé prvky tejto taktiky dnes používa vláda v Poľsku, ktoré bolo od pádu komunizmu žiarivým príkladom politických a hospodárskych reforiem.

Dokonca aj v zavedených demokraciách ako Izrael a India sme svedkami systematických snáh, ako zúžiť priestor pre nezávislé médiá kritické k vláde. Izraelský premiér Benjamin Netanjahu čelí okrem iného aj obvineniam, že ovplyvňoval vydavateľov, aby o ňom informovali v priaznivom svetle. Za snahu udržať bezzubosť verejnoprávneho vysielania ho navyše kritizujú aj krajne pravicoví politici. Indická vláda pod vedením Naréndru Módího prišla s veľmi pochybným obvinením televízie NDTV, ktorá je mocným a neústupným kritikom jej politiky, z podvodu a prania špinavých peňazí. Jedného novinára, ktorý nedávno poukázal na neuveriteľnú zraniteľnosť jednej vládnej databázy, neoslavovali ako „bielu vranu“, ale udali ho polícii.

Žiadna výnimka

Pred vyše dvadsiatimi rokmi som v článku pre časopis Foreign Affairs varoval pred tým, že svet čelí neliberálnej demokracii – systému, kde zvolené vlády systematicky zneužívajú svoju moc a obmedzujú slobodu. Následne som varoval, že touto cestou sa môže vydať aj Amerika. Väčšina ľudí túto obavu zamietla, pretože, ako hovorili, americká demokracia je pevná a má silné inštitúcie, ktoré prežijú akúkoľvek búrku. Napokon, slobodu tlače garantuje prvý dodatok americkej ústavy. Ale zoberte si Poľsko a Maďarsko, ktoré nielenže mali vlastné silné inštitúcie, ale sú tiež súčasťou inštitúcií Európskej únie, ktoré explicitne chránia slobodu tlače.

Za jediný rok pri moci už Donald Trump stačil napáchať škodu. Okrem toho, že očierňuje kritické médiá a vychvaľuje tie priateľské, vyhráža sa posilnením zákona o ochrane osobnosti, odoberá vysielacie licencie a zdaňuje majiteľa jedných novín. Jeho vláda zabránila jednej fúzii médií, pretože ich nepovažovala za nestranné, ale podporila inú fúziu, pri ktorej cíti náklonnosť médií.

„Inštitúcia je predĺženým tieňom človeka,“ napísal Ralph Waldo Emerson. Inštitúcie sú súbory pravidiel a noriem, na ktorých sa zhodli ľudské bytosti. Ak na ne lídri útočia, ak ich očierňujú a zneužívajú, oslabí ich to a nakoniec to oslabí i charakter a kvalitu demokracie. Americký systém je silnejší než väčšina iných, ale voči silám, ktoré vedú k úpadku demokracie, nie je imúnny.