Súdili ho za komentáre k filmu, pre režim bol nepohodlný. My sme pre komunistov neboli ľudia, hovorí

Ján Šebák sa narodil 26. februára 1931 v obci Pružina v okrese Považská Bystrica. Pochádza z chudobnej katolíckej rodiny. Bol najmladší z troch detí, brat Emanuel a sestra Ľudmila už dnes nežijú. Jeho otec Jozef bol maloroľník a popritom aj podomový obchodník, matka Mária vychovávala deti a starala sa o domácnosť.

Pružina počas 2. svetovej vojny

Na vojnu sa mu veľmi ťažko spomína. Často sa museli schovávať – či už v pivnici, v bunkri, alebo v lese za dedinou.

Nebezpečenstvo prichádzalo od nemeckých vojsk, ktoré robili protipartizánske akcie, pričom dochádzalo aj k vzájomným prestrelkám. Keď napokon Nemci ustupovali, brali všetko, čo mohli, hlavne dobytok a kone. Jánov otec pre rodinu zachránil len jednu ich kravu tým, že ju vyviedol za dedinu a ukryl v jarku. Druhú im však zobrali.

„Aj tu prechádzal front. Nemci partizánov vystrieľali. Neviem presne koľko. Tu bol jeden kováč, čo podkúval kone. Nemci prišli za starostom, to bol pán Anton Kardoš, že potrebujú voz a kone, tak ich viedol k majiteľovi koní a po ceste ho odstrelili,“ hovorí Ján Šebák.

Postupujúca sovietska Červená armáda sa podľa neho správala slušne a nepamätá si žiadne incidenty či rabovanie. Koniec druhej svetovej vojny znamenal obrovskú úľavu a konečne sa žilo ľahšie, bez každodenného ohrozenia majetku či života, spomína.

Súdený za sovietsky film

Po tom, čo vo svojom rodisku vychodil ľudovú školu, sa Ján chcel vyučiť za mäsiara. Napokon aj v dôsledku ťažkej finančnej situácie ako 16-ročný odišiel za prácou do Prahy.

Pracoval v Škodových závodoch a rodine posielal aj prídelové lístky, aby mali z čoho žiť. Po čase sa vrátil domov. Do jeho ďalšieho života zasiahol nástup komunistického režimu po februári 1948. „Nebolo to nič príjemné, začal sa tvrdý režim. Nemohli ste nič robiť ani hovoriť, lebo hneď ste šli do basy. Ja som bol súdený len za ruský film!“

Veľmi mu ako veriacemu človeku prekážalo, že režim potláčal náboženskú slobodu a prenasledoval kňazov. Praktiky komunistického režimu čoskoro pocítil aj na vlastnej koži.

V jednu decembrovú nedeľu v roku 1949 sa vybral s kamarátkou do kina, kde premietali sovietsky komunistický propagandistický film. Sála bola poloprázdna. Ján sa svoj pohŕdavý názor na film nebál verejne vyjadriť a premietané zábery ironicky a posmešne komentoval.

Vedúci kina a premietač ho za to vyviedli von a spolu s ďalšími dvomi chlapmi ho zbili až do bezvedomia.

Ošetrujúci lekár mu potom vystavil lekársky doklad o ublížení na zdraví a Ján sa rozhodol, že vec nenechá tak a dá ju na súd. „Strýko povedal, daj to na súd. Kontaktoval som jedného právnika, čo bol dobrý advokát – však naučíme tých komunistov! Kdeže! To bol veľký omyl, naučili komunisti mňa! Súdne pojednávanie bolo celkom o inom a v pozícii obvineného som bol ja! Čo som mal svedkov, jediný jeden ostal pri mne! Ostatní ani na súd nešli. A pritom nás v sále bolo okolo 30 ľudí! Čo som hovoril ja, to nebolo nič platné!“

Súd bol úplná fraška. Prokurátor tvrdil, že Ján pred celou kinosálou spochybnil vynikajúci výchovný kultúrno-politický film a že dokonca otvorene vyzýval na boj proti svetovej socialistickej sústave.

O surovej bitke nepadlo ani slovo.

To, čo povedal v Jánov prospech jeden zo svedkov, súd nebral do úvahy. Nanešťastie to bol jeho menovec, takisto Šebák, aj keď nebol z rodiny.

Ostatní svedkovia odmietli v procese vypovedať, prípadne ani neprišli. Ján im to však po rokoch a po skúsenostiach s komunistami nemá za zlé. „V 50. rokoch to neboli ľudia, to bol dobytok – tí komunisti. Nesmeli ste sa združovať, ak ste dvaja či traja stáli v hlúčiku, hneď vás obkolesili ľudia v kožákoch.“

S odstupom času možno povedať, že dostal na tú dobu a pomery „mierny“ dvojročný podmienečný trest s odkladom na tri roky. Určite mu priťažilo aj to, že odmietal združstevňovanie dediny, ale najmä, že traja bratia jeho otca emigrovali do USA.

Krompáč a lopata

Predošlý incident pre Jána znamenal, že sa nevyhol službe v trestných pomocných technických práporoch (PTP).

„Rukoval som v auguste 1952, zhromaždili nás v Považskej Bystrici na okresnej vojenskej správe. Večer nás aj s ozbrojeným sprievodom šikovali na vlak do Žiliny. Celý čas sme nevedeli, kam ideme. To nám nikto nepovedal. V noci nás naložili do vlakov, nás bola hromada ľudí a stále sme nevedeli, kam ideme. Ja som dokonca ani nevedel, že nejaké PTP vôbec existuje. Celú noc sme cestovali, až sme sa ocitli v Moste. Stále sme nevedeli, čo nás čaká; niekto povedal, že ideme asi k ženistom. My sme išli k takým ženistom, že krompáč a lopata!“

Pre Jána bolo veľmi ponižujúce aj to, že fasovali staré a poničené nemecké uniformy. Topánky dostal jednu väčšiu a druhú menšiu.

Prípadné sťažnosti ani neboli možné; ak sa predsa len niekto odvážil sťažovať, bol veľmi hrubo „ukáznený“. Čo dostali, v tom museli chodiť.

Ján veľmi nerád spomína na to, čo s nimi ako „pétepákmi“ robili. Takmer každú noc ich čakali poplachy. Trápili ich aj neustálymi politickými školeniami. Zbrane vôbec nevideli, hoci boli na vojenskej prezenčnej službe.

Podmienky boli ako vo väzení či v pracovnom tábore. Často počúvali rôzne vyhrážky a urážky. „Súdruhovia, ak sa vám v našej ľudovodemokratickej armáde nepáči, budete slúžiť 7 rokov ako za Márie Terézie, vraveli. My sme nemali žiadne práva, ničoho sme sa nemohli dovolať. My sme pre nich neboli ľudia.“

Vychádzky neboli možné; ak, tak len hromadné, zväčša do kina na nejaký sovietsky budovateľský film, čo malo pre Jána obzvlášť trpkú príchuť. Absurdné bolo, že na dvoch ľudí vychádzala jedna vychádzková uniforma.

Po absolvovaní výcviku v Moste ich zaradili do rôt a Jánovu jednotku prevelili do českej Bíliny, kde na vojenské účely opravovali kaštieľ. Neskôr ho chceli preveliť aj do Kladna do bane, no zabránil tomu jeho veliteľ, ktorý si ho ponechal pri svojej jednotke.

Ján mal najväčší strach práve zo zaradenia do bane. Hoci bol zvyknutý tvrdo pracovať, priznáva, že nevie, ako by to zvládol.

Služba v PTP sa podpísala na jeho zdraví a psychickej pohode. Bol to nepochybne aj dôsledok toho, že situácia doma nebola vôbec ideálna. Rodičia nemali takmer nič, žiaden stály príjem, a nedostávali ani podporu.

Jeho rodine komunisti nepriznali prídelové lístky. Istý miestny komunistický predstaviteľ jeho mame, keď sa domáhala prídelových lístkov, oznámil: „Nech si ide Jano pýtať od Američanov lístky!“

Jánov otec bol navyše ťažkou chorobou pripútaný na lôžko a potreboval lieky. Ján mal o osud svojej rodiny obavy a v rámci svojich skromných možností jej pomáhal, ako mohol. Vďaka jeho nadporučíkovi Petrovi Marčanovi z Kysúc, ktorý si vypočul, aké má ťažkosti, sa podarilo zariadiť aspoň podporu 150 korún pre otca.

Aby toho nebolo málo, starší dôstojník roty Štefan Štefánik, krajan pochádzajúci z Považskej Bystrice, mu prezradil, že „s takým posudkom, ako vraj mám ja, sa domov nedostanem ani za päť rokov“.

V jeden deň Ján ochorel, počas nástupu odpadol a tri mesiace strávil vo vojenskej nemocnici v Terezíne. Podmienky tu boli katastrofálne, liečenie prebiehalo len provizórne a boli tam aj pacienti s psychiatrickými diagnózami.

„Veľmi tvrdo sa tam prežívalo, museli ste sa prispôsobiť. To sú také zážitky, že nerád by som bol, keby sme sa dožili ešte niečoho takého, ako bol komunizmus v 50. rokoch. Niektoré tie zážitky mi už vypadli z hlavy. Nerád na to spomínam.“ Stresy, životná neistota a ťažká práca v PTP Jánovi poškodili žalúdok.

Po návrate k rote ho pridelili na kopanie žúmp. Príslušníkom PTP dávali robiť tie najťažšie roboty, ktoré nechceli robiť civili.

Po 24 mesiacoch ťažkej služby v Moste, Litvínove a Bíline prečítali aj Jánovi rozkaz, že sa mu vojenská služba predlžuje na neurčito. Proti tomuto sa niektorí pétepáci, hlavne Česi, vzbúrili a aj porozbíjali ubytovacie priestory.

Najradikálnejší boli „Plzeňáci“, ktorí boli nekompromisne protikomunisticky naladení. Dokonca mali aj zbrane. Dôstojníci to už nijako neriešili, stáli proti presile a nemali žiaden rešpekt. Odvtedy už nebola v jednotke žiadna disciplína, nedostávali žiadne rozkazy, nemali rozcvičky. Po 3 mesiacoch ich nakoniec pustili domov, čo všetci brali ako obrovskú úľavu.

Ďalší život po návrate do civilu

Po návrate do civilu sa Ján ihneď musel dostaviť na miestny národný výbor (MNV) v rodisku, kde čelil rôznym invektívam a vyhrážkam, hlavne od jedného už zosnulého redaktora časopisu Obzor (týždenníka okresného výboru KSS a okresného národného výboru v Považskej Bystrici).

Ten chcel Jána dostať do väzenia. „V podvečer o štvrtej hodine ma zavolali na ONV a do desiatej hodiny večer ma tam držali. To bol výsluch! Že som protisocialistický živel, že štvem ľudí proti družstvu a že aj so strýkom a ešte s jednou susedou rozbíjame dedinu! Keby nebolo nebohého brata, tak neviem, čo by sa so mnou robilo.“

Brat Emanuel, ktorý bol členom komunistickej strany, sa ho zastal, za čo mu je dodnes vďačný. „Aj keď sme sa politicky nemohli zhodnúť.“ Emanuel neskôr tragicky zahynul, čo bola ďalšia tvrdá rana v ťažkom Jánovom osude. „Mám tie zážitky dosť nepríjemné, veľa dobrého som nezažil.“

Ako politicky nespoľahlivý sa len s veľkými ťažkosťami zamestnal v Stredoslovenských energetických rozvodných závodoch v Považskej Bystrici.

Problémy a praktiky komunistického režimu ho sprevádzali aj naďalej. Na odborárskej schôdzi sa zastal ukrivdených, za čo ho takmer prepustili. Nakoniec bol preradený na obvodné pracovisko do Beluše, kde pracoval až do odchodu na dôchodok.

Pre režim bol stále podozrivý, zaujímala sa oňho aj ŠtB. „Nebol to príjemný život. Nemohli ste rožky vytŕčať, nemohli ste nič zrealizovať, lebo vám to nedovolili a zatrhli.“

V roku 1978 musel pre zdravotné problémy odísť na invalidný dôchodok. Rok 1989 a politické zmeny po Nežnej revolúcii privítal a sám sa zapojil do diania a angažoval sa v okresnom výbore Verejnosti proti násiliu, ktorý aj pomáhal zakladať.

Veľmi skoro však bol sklamaný z prístupu ľudí, ktorým nešlo o ideu a skutočnú zmenu, ale o teplé miesta pre seba a svojich blízkych. Takisto si všimol, že množstvo ľudí len prevrátilo kabát. Ján ako slovenský vlastenec a stúpenec samostatnosti na istý čas uveril Vladimírovi Mečiarovi a podporoval ho, dokonca aj vstúpil do HZDS. Za krátky čas však z politiky strany vytriezvel a z HZDS vystúpil.

Zo súčasnej situácie a z vývoja po roku 1989 je veľmi sklamaný.

V roku 1955 sa oženil s Máriou, ktorú dlhé roky ako ťažko chorú spolu so svojimi deťmi opatruje. Má syna a dve dcéry.

Popri svojej rodine sa venoval ovocinárstvu a dlhé roky bol predseda miestneho záhradkárskeho zväzu. Celý život si uchoval svoju vieru, ktorá mu dodávala silu a odhodlanie aj v najťažších chvíľach života. Pri príležitosti 67. výročia vzniku PTP mu bola odovzdaná medaila ministra obrany SR II. stupňa v rámci pietnej spomienky, ktorá sa konala 6. septembra 2017 pri pamätníku príslušníkov PTP v Žiline.