Chcela, aby štátna firma narábala s peniazmi zodpovedne. Vinníka povýšili, a tak sa jej zbavil

Ľubica Lapinová. Foto – TASR

Oplatí sa byť čestný? Ľubica Lapinová taká bola a dnes živorí.

ĽUBICA LAPINOVÁ sa narodila v roku 1962. Ako kontrolórka 25 rokov pracovala v štátnom podniku – Národnom lesníckom centre, respektíve v jeho právnom predchodcovi – Lesoprojekte Zvolen. Keď opakovane upozorňovala na rôzne prechmaty v organizácii a odhalila nezrovnalosti pri verejnom obstarávaní za viac ako 700-tisíc eur, prišla o prácu. Za svoje čestné konanie a odvahu získala v roku 2014 ocenenie Biela vrana. Po rokoch bez zamestnania sa dostala na hranicu chudoby, musí sa starať o ťažko chorú mamu a štát jej chce teraz vziať aj strechu nad hlavou. Cez jej dom a pozemok má viesť rýchlostná cesta.

Rozhovor bol v krátenej podobe publikovaný vo februárovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

V deviatich rokoch ste prišli o otca. Ako vás to ovplyvnilo?

Bolo to ťažké. Mali sme hospodárske zvieratá, síce postavený, ale stále nedokončený dom, mama teda musela zastať aj chlapské práce a nahrádzať mi mužský prvok vo výchove.

Vďaka tomu som si však odmalička zvykla pracovať a nebridí sa mi žiadna robota. Viedlo ma to k samostatnosti a k tomu, aby som sa nikdy nevzdávala a vždy bojovala za svoje.

Tam niekde vznikli zárodky toho, že nemlčíte ani vtedy, keď väčšina ľudí klopí zrak, len aby nemali problémy?

Presne tak. Mama ma učila, že ak mám pravdu, mám si za ňou ísť aj za cenu negatívnych dôsledkov. Držala sa hesla – cudzie nechceme, ale svoje si nedáme. Zrejme vo mne tá jej spravodlivosť ostala. Bojovníčkou som bola už v škole, odjakživa som nemala rada neprávosť.

Jasné, že pohodlnejšie je vždy klopiť oči a držať ústa, ale to už by som nebola ja. Pamätám si, ako mi kolegyňa, tiež kontrolórka, povedala, že sa drží nasledovného – dáš pokoj, máš pokoj. Ja som tak konať nemohla.

Dnes už viete, ako veľmi sa dá na čestnosť doplatiť. Urobili by ste to znovu?

Áno. Nemám sa za čo hanbiť. Keby som mlčala, možno by som dnes mala prácu a nežila by som v chudobe, nakoniec by ma to však zrejme aj tak zomlelo, lebo vo firme sa k moci dostali ľudia, ktorí si neželali, aby im niekto pozeral na prsty.

Pre vysvetlenie – boli ste kontrolórkou v Národnom lesníckom centre, kde ste upozornili na nedodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní pri zákazke na viac ako 700-tisíc eur. Šéfa výberovej komisie povýšili, čím sa stal vaším šéfom, a keď ste odmietli prerobiť protokol o kontrole tak, aby mu vyhovoval, v roku 2012 vás vyhodil.

Ostro sledovaná som bola už skôr, lebo aj predtým som upozorňovala na rôzne prechmaty. Najviac ma trápi, že kým predtým mi kolegovia nosili informácie o tom, kde všade sa dejú nekalé veci, tí istí pri mojom prepustení mlčali. Zrazu ma nepoznali, nezdravili, báli sa, že dopadnú rovnako.

Fungoval tam teror. Mala som tam trebárs vynikajúcu kolegyňu, ktorá ma navštevovala aj doma, chodievali sme spolu na kávu, od toho dňa však pre ňu neexistujem.

Zachovali sa takto všetci kolegovia?

Väčšina. Mnohí z nich ma dnes ohovárajú, nešetria vulgarizmami. Pár takých, čo so mnou komunikujú dodnes, však ostalo.

Od roku 2013 sa s bývalým zamestnávateľom súdite. Vyhrali ste na okresnom aj krajskom súde, firma dala dovolanie na Najvyšší súd. Tamojší riaditeľ súdy zámerne naťahoval, na viaceré pojednávania sa nedostavil, takže všetko trvá roky.

Ten, čo ma prepustil, tam už nie je, neskôr radšej odišiel na vlastnú žiadosť. Od neho som ústretovosť ani nečakala, na vedúcu pozíciu nemal, nevedel komunikovať, riadiť, jeho vyjadrovanie bolo strašné.

Komické je, že jeho nástupcom sa stal človek, ktorý firme šéfoval aj predtým. Poznal ma veľmi dobre, roky sme spolupracovali, tykali sme si, robili sme spolu jednu obrovskú kontrolu a veľmi dobre vedel, že pracujem poctivo. Dokonca mi povedal, ako ma obdivuje za to, čo všetko som našla, a že mi dá na Vianoce veľkú odmenu. Už to nestihol, lebo ho odvolali.

Keď po mojom odchode znovu nastúpil na post šéfa, zachoval sa totálne nečestne. Zrazu stál za rôznymi pamfletmi, dokonca o mne vyhlasoval, že som zlodejka, ktorá v práci ukradla materiály. Sklamal ma oveľa viac ako ten, čo ma prepustil. A on bol aj ten, čo zámerne naťahoval súdy tým, že na ne nechodil.

Nezastal sa vás ani vtedajší minister Jahnátek, ktorý si vás zavolal, aby ste mu veci vysvetlili?

Tam sa už spomínaný šéf tváril, akoby ma nepoznal. Ministrovi som vysvetľovala, že som doklady neukradla, ale, naopak – ochránila som ich pred manipuláciou, respektíve zničením. Keby som ich tam nechala, zmenili by sa všetky strany s výnimkou poslednej, kde sú podpisy.

Prerobili by celú moju kontrolu a vyzeralo by to tak, že sa žiadne nedostatky nenašli. Chcela som teda urobiť súpis, aby to nemohli meniť. Šéf to dobre vedel, napriek tomu vydal papier, že som ukradla doklady, dokonca to dal podpísať každému zamestnancovi.

Prosím?

Ešte predtým dal aj niekoľko trestných oznámení. Všetky boli zamietnuté, napriek tomu dal vo firme kolovať papier, že som kradla dokumenty. Podpísať ho dal každému, odmietli len niektorí. Riaditeľ to u ministra, samozrejme poprel, tak som ten papier vytiahla. Ostal červený ako paprika. Minister sa ho však potreboval zastať, tak len zahmkal a povedal,

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Dennika N.

Pridajte sa k predplatiteľom

Kúpte si knihu rozhovorov Karola Sudora s Fedorom Gálom

Do obchodu

Rozhovory

Dnes na DenníkN.sk

Najčítanejšie

| |