Chcela, aby štátna firma narábala s peniazmi zodpovedne. Vinníka povýšili, a tak sa jej zbavil

ĽUBICA LAPINOVÁ sa narodila v roku 1962. Ako kontrolórka 25 rokov pracovala v štátnom podniku – Národnom lesníckom centre, respektíve v jeho právnom predchodcovi – Lesoprojekte Zvolen. Keď opakovane upozorňovala na rôzne prechmaty v organizácii a odhalila nezrovnalosti pri verejnom obstarávaní za viac ako 700-tisíc eur, prišla o prácu. Za svoje čestné konanie a odvahu získala v roku 2014 ocenenie Biela vrana. Po rokoch bez zamestnania sa dostala na hranicu chudoby, musí sa starať o ťažko chorú mamu a štát jej chce teraz vziať aj strechu nad hlavou. Cez jej dom a pozemok má viesť rýchlostná cesta.

Rozhovor bol v krátenej podobe publikovaný vo februárovom čísle pouličného časopisu Nota bene.

V deviatich rokoch ste prišli o otca. Ako vás to ovplyvnilo?

Bolo to ťažké. Mali sme hospodárske zvieratá, síce postavený, ale stále nedokončený dom, mama teda musela zastať aj chlapské práce a nahrádzať mi mužský prvok vo výchove.

Vďaka tomu som si však odmalička zvykla pracovať a nebridí sa mi žiadna robota. Viedlo ma to k samostatnosti a k tomu, aby som sa nikdy nevzdávala a vždy bojovala za svoje.

Tam niekde vznikli zárodky toho, že nemlčíte ani vtedy, keď väčšina ľudí klopí zrak, len aby nemali problémy?

Presne tak. Mama ma učila, že ak mám pravdu, mám si za ňou ísť aj za cenu negatívnych dôsledkov. Držala sa hesla – cudzie nechceme, ale svoje si nedáme. Zrejme vo mne tá jej spravodlivosť ostala. Bojovníčkou som bola už v škole, odjakživa som nemala rada neprávosť.

Jasné, že pohodlnejšie je vždy klopiť oči a držať ústa, ale to už by som nebola ja. Pamätám si, ako mi kolegyňa, tiež kontrolórka, povedala, že sa drží nasledovného – dáš pokoj, máš pokoj. Ja som tak konať nemohla.

Dnes už viete, ako veľmi sa dá na čestnosť doplatiť. Urobili by ste to znovu?

Áno. Nemám sa za čo hanbiť. Keby som mlčala, možno by som dnes mala prácu a nežila by som v chudobe, nakoniec by ma to však zrejme aj tak zomlelo, lebo vo firme sa k moci dostali ľudia, ktorí si neželali, aby im niekto pozeral na prsty.

Pre vysvetlenie – boli ste kontrolórkou v Národnom lesníckom centre, kde ste upozornili na nedodržiavanie zákona o verejnom obstarávaní pri zákazke na viac ako 700-tisíc eur. Šéfa výberovej komisie povýšili, čím sa stal vaším šéfom, a keď ste odmietli prerobiť protokol o kontrole tak, aby mu vyhovoval, v roku 2012 vás vyhodil.

Ostro sledovaná som bola už skôr, lebo aj predtým som upozorňovala na rôzne prechmaty. Najviac ma trápi, že kým predtým mi kolegovia nosili informácie o tom, kde všade sa dejú nekalé veci, tí istí pri mojom prepustení mlčali. Zrazu ma nepoznali, nezdravili, báli sa, že dopadnú rovnako.

Fungoval tam teror. Mala som tam trebárs vynikajúcu kolegyňu, ktorá ma navštevovala aj doma, chodievali sme spolu na kávu, od toho dňa však pre ňu neexistujem.

Zachovali sa takto všetci kolegovia?

Väčšina. Mnohí z nich ma dnes ohovárajú, nešetria vulgarizmami. Pár takých, čo so mnou komunikujú dodnes, však ostalo.

Od roku 2013 sa s bývalým zamestnávateľom súdite. Vyhrali ste na okresnom aj krajskom súde, firma dala dovolanie na Najvyšší súd. Tamojší riaditeľ súdy zámerne naťahoval, na viaceré pojednávania sa nedostavil, takže všetko trvá roky.

Ten, čo ma prepustil, tam už nie je, neskôr radšej odišiel na vlastnú žiadosť. Od neho som ústretovosť ani nečakala, na vedúcu pozíciu nemal, nevedel komunikovať, riadiť, jeho vyjadrovanie bolo strašné.

Komické je, že jeho nástupcom sa stal človek, ktorý firme šéfoval aj predtým. Poznal ma veľmi dobre, roky sme spolupracovali, tykali sme si, robili sme spolu jednu obrovskú kontrolu a veľmi dobre vedel, že pracujem poctivo. Dokonca mi povedal, ako ma obdivuje za to, čo všetko som našla, a že mi dá na Vianoce veľkú odmenu. Už to nestihol, lebo ho odvolali.

Keď po mojom odchode znovu nastúpil na post šéfa, zachoval sa totálne nečestne. Zrazu stál za rôznymi pamfletmi, dokonca o mne vyhlasoval, že som zlodejka, ktorá v práci ukradla materiály. Sklamal ma oveľa viac ako ten, čo ma prepustil. A on bol aj ten, čo zámerne naťahoval súdy tým, že na ne nechodil.

Nezastal sa vás ani vtedajší minister Jahnátek, ktorý si vás zavolal, aby ste mu veci vysvetlili?

Tam sa už spomínaný šéf tváril, akoby ma nepoznal. Ministrovi som vysvetľovala, že som doklady neukradla, ale, naopak – ochránila som ich pred manipuláciou, respektíve zničením. Keby som ich tam nechala, zmenili by sa všetky strany s výnimkou poslednej, kde sú podpisy.

Prerobili by celú moju kontrolu a vyzeralo by to tak, že sa žiadne nedostatky nenašli. Chcela som teda urobiť súpis, aby to nemohli meniť. Šéf to dobre vedel, napriek tomu vydal papier, že som ukradla doklady, dokonca to dal podpísať každému zamestnancovi.

Prosím?

Ešte predtým dal aj niekoľko trestných oznámení. Všetky boli zamietnuté, napriek tomu dal vo firme kolovať papier, že som kradla dokumenty. Podpísať ho dal každému, odmietli len niektorí. Riaditeľ to u ministra, samozrejme poprel, tak som ten papier vytiahla. Ostal červený ako paprika. Minister sa ho však potreboval zastať, tak len zahmkal a povedal, nech dám trestné oznámenie, alebo sa s ním súdim. Hoci som mu teda predložila rukolapný dôkaz o tom, že tam má klamára, nič sa neudialo.

Čím odôvodnili vašu výpoveď?

Zlou ekonomickou situáciou. Vraj treba šetriť, pritom sami priznali, že na moju prácu zaškolia dve personalistky.

Aké to všetko malo dôsledky?

Ochorela som. Keď som sa dozvedela, že ma prepúšťajú, zastavil sa mi dych. Nevedela som, čo robiť. Bolo to hrozné, odpracovala som pre tú firmu 32 rokov, z nich 25 na pozícii kontrolórky. Začala som sa strániť ľudí. Cítila som hanbu, že sa mi čosi také stalo.

Nikdy som nebola ani len pokarhaná, naopak, skôr ma odmeňovali, a zrazu som bola prepustená zlodejka? Viete, ako na to niektorí pozerajú – bez vetra sa lístok nepohne. Aj v dedine boli názory, že asi som niečo vyviedla. Potom hovorili, že som mala byť ticho a mohla som mať pokoj. Viacerí mi uverili, až keď pochopili podstatu.

Päť rokov ste bez príjmu. Z čoho ste žili? Neskúšali ste sa zamestnať inde?

Skúšala, ale napriek praxi ma nikde nechceli. Firmy akoby sa báli, že im budem príliš pozerať na prsty. Žila som z dávky v hmotnej núdzi. Aktuálne, keďže sa starám o nechodiacu mamu po mozgovej príhode, poberám opatrovateľský príspevok vo výške 200 eur. Spolu ako tak prežívame, aj mama má malý dôchodok. O čo jej ho zvýšia, o to mne tú sumu zase znížia.

Našťastie, nikdy som si nebrala pôžičky a nie som zvyknutá rozhadzovať, pokojne nosím aj pätnásťročné šaty. Mám zásadu, že najskôr vždy treba zaplatiť elektrinu a drevo na kúrenie. Veľa nám pomáha aj vlastná záhrada. Občas mi pomôže niekto z rodiny a pomohli mi aj ľudia z verejnej zbierky.

Musí vtedy človek prekonávať čosi ako hanbu za to, že je odkázaný na iných?

Musela som s tým bojovať, je to zvláštny pocit. Vždy som sa o seba dokázala postarať a zrazu to nešlo. Ani som do toho nechcela ísť, na druhej strane mi tá zbierka naozaj pomohla. Som tým ľuďom vďačná.

Štátu ste chceli ušetriť obrovské peniaze tým, že sa nerozhádžu v nesúlade so zákonom. Šéf vás prepustí, ďalší vás vyhlási za zlodejku a vyhýba sa súdom, ministri o tom vedia a ignorujú to, súdom trvá roky rozhodnúť zjavné veci. Čo to vypovedá o krajine, v ktorej žijeme?

Že čestnosť sa tu ešte nenosí. Po mnou vyhratom krajskom súde ma firma musela prijať naspäť, tak zámerne tesne pre mojím nástupom zrušila post kontrolóra. Ponúkli mi pozíciu na jeden deň v týždni, alebo robiť kontrolórku zároveň s inou prácou za jeden plat tak, aby mohli číhať, kedy čo nestihnem.

Tretia ponuka bola, že budem robiť pomocnú silu, čo dokáže hocaký brigádnik. Výsledkom by, samozrejme, bol aj nižší plat. V konečnom dôsledku by som teda aj tak bola potrestaná, nehovoriac o tom, že všetko toto sa mi odrazí aj pri výpočte dôchodku.

Aby toho nebolo málo – po tom, čo vás prepustili z práce a vážne vám ochorela mama, vám chce štát vziať dom, lebo sa rozhodol, že tadiaľ povedie rýchlostná cesta R2.

To bol posledný klinec do mojej rakvy. So všetkým sa dá bojovať, ale aby nám vzali ešte aj dom? Tu som vyrastala, patrí nám to, a oni nás chcú odtiaľto vyhodiť? Ako náhradu nám ponúkli sociálny byt.

Rozumiete tomu? Tak my máme vlastný dom s obrovským pozemkom a oni nám dajú dvojizbový byt, ktorý nikdy nebude náš, a ešte v ňom budeme musieť platiť nájom?

Kto vám dal taký návrh?

Jeden pán z Národnej diaľničnej spoločnosti. V žiadnom prípade s tým nebudem súhlasiť. Necítim sa byť na dne, aby som skončila v sociálnom byte, keď mám síce malý, ale predsa len vlastný dom s obrovskou záhradou, dvorom, sadom a prírodou, kde môžem dožiť. Nie je to žiadny luxus, ale som spokojná. Prečo by som ja mala ísť do sociálneho bytu? Lebo si to štát zmyslí?

Najhoršie je, že pôvodne tá cesta nemala ísť cez náš pozemok. Štát vykúpil iné pozemky, niekto na tom dobre zarobil a nakoniec vyženú nás? Majú to kadiaľ smerovať, náš dom môžu obísť. Údajne potrebujú ušetriť na 400-metrovom moste, preto musia ísť cez nás. A to mi tvrdí štát, v ktorom sa rozkradli miliardy.

Nie, po všetkých tých peripetiách, ktoré sme si od tohto štátu užili, sa už fakt nedám. Niekedy mám pocit, že mi šliape po krku zámerne. Potrebovala by som investovať do opráv domu, vylepšiť izbu, v ktorej je chorá mama, ale nemôžem, lebo neviem, či to nebude zbytočné. Strašná situácia.

Odvolali ste sa?

Áno, postúpili to do nejakej osobitnej ministerskej komisie. Bojujte však s veternými mlynmi. Trasiem sa pri každom zvonení poštára. Neviem si predstaviť, ako by presťahovanie do bytu zvládla moja mama, ktorá tu prežila celý život. Zrejme by ju to zabilo. Starého človeka už nepresadíte.

Konali ste čestne a prišli ste o prácu. Vyhrali ste súdy, a aj tak živoríte v chudobe. Štát vykúpil pozemky pod cestu na inej trase, aj tak vám chce vziať dom. Má zmysel byť čestný a spravodlivý?

Neviem. Je to strašne smutné. Tento štát si neváži ľudí, ktorí preň chceli dobro. Tí hore si vôbec nevšimli, že som konala v prospech štátu. Nepovedali ani len ďakujem. Vidia, že ledva prežívam, a miesto toho, aby povedali – dosť, už jej neubližujme, veď si zažila svoje, nechajme jej aspoň ten dom, chcú  ma doraziť úplne.

Viacerí mi vraveli, že to, čo sme prežili, by ich už položilo. Nikde však nie je napísané to, že nepadnem aj ja. Mám problémy s tlakom, hoci dovtedy som bola zdravá. Nikdy predtým som nebola ani len na PN. Celé je to ponižujúce. To sa v tomto štáte fakt nenájde ani štipka spravodlivosti?

Viete, čo mi tento štát urobil nedávno? Poslal mi kontrolu, že ako sa starám o svoju mamu. Vraj takto každý rok kontrolujú tých, čo berú opatrovateľský príspevok. Zavolala som tým, čo ho berú dlhé roky, nikdy v živote ich nekontrolovali. Občas mám pocit, že moje meno na úradníkov pôsobí ako červené súkno na býka. Jedno je však isté – nevzdám sa. Raz sa tu musí žiť lepšie.