Denník N

Učí v špeciálnej škole: Čarujeme z vody, sponzorujeme štát, nemáme vytvorené ani základné podmienky

Lucia Porubčanská. Foto – archív L. P.
Lucia Porubčanská. Foto – archív L. P.

Fungujeme napriek štátu, nie vďaka nemu, tvrdí Lucia Porubčanská.

LUCIA PORUBČANSKÁ sa narodila v roku 1979 v Liptovskom Mikuláši, vyštudovala špeciálnu pedagogiku a pedagogiku mentálne postihnutých na Prešovskej univerzite, rigoróznu skúšku z predškolskej a elementárnej pedagogiky robila na Katolíckej univerzite v Ružomberku. Pätnásť rokov pôsobí  ako špeciálna pedagogička v špeciálnej základnej škole, kde pracuje s deťmi s rôznymi druhmi hendikepov, dva roky učila na bežnej základnej škole. Žije v Podturni.

Keď ste ako mladá a naivná vhupli do špeciálnej pedagogiky, tušili ste, čo vás čaká?

Ani náhodou. Netuší to väčšina záujemcov možno s výnimkou tých, ktorí s touto oblasťou prídu do kontaktu nechtiac cez príbuzných, súrodencov, vlastné dieťa a podobne. Mnohých motivuje zaujímať sa o to až vlastné dieťa s hendikepom. Táto problematika je však taká rozsiahla, že mňa osobne prekvapuje aj po rokoch.

Kedysi ste na blogu napísali, že väčšina z vás, čo študovala špeciálnu pedagogiku, si idealisticky predstavovala, ako sa v praxi bude venovať deťom s Downovým syndrómom, prípadne pomaličky nadväzovať komunikáciu s autistami.

Logicky, lebo takmer nik na začiatku nemá jasnú predstavu, čo všetko do toho odboru spadá. Učitelia tohto typu musia byť mimoriadne flexibilní a celý život sa vzdelávať, lebo vysoká škola v tomto smere nič negarantuje a ani zďaleka nemôže pripraviť na všetko. Tá je len začiatkom.

Špeciálny pedagóg sa vo vlastnom vzdelávaní do smrti nezastaví. Ak áno, bude to na škodu jemu zverených detí, lebo v praxi neobstojí. Nemá šancu. Mám 60-ročné kolegyne a stále sa učia nové veci. Ide o existenčnú nevyhnutnosť.

Horšie je, že až v praxi všetci zistia, že každé ďalšie vzdelávanie a snaha skvalitniť proces výučby  ide na ich vlastné triko, že štát nielen v ničom nepomôže, ale to ani neocení.

Ako rodičia zvyknú znášať verdikt, že ich dieťa patrí do špeciálnej školy? Poznám takých, ktorých sa výrazne dotklo už to, keď psychológ odporučil nástup do bežnej školy o rok neskôr.

Rôzne, ale väčšina rodičov si racionálne uvedomuje, na čo ich dieťa má. Problém je skôr to, že takéto deti často stigmatizuje aj okolie. Hovorí sa, že najkrutejšie na svete dokážu byť deti, a je to pravda. Tolerancii sa učia od dospelých, a ak u nich absentuje, nemajú ju kde pochytiť.

Nevidím do hláv a sŕdc rodičov, či naozaj úprimne dokázali prijať vedomie, že ich dieťa musí chodiť do špeciálnej školy. Zrejme sa s tým zmierili a akceptujú to, ale kdesi vo vnútri ich to trochu trápi. Kto by nechcel mať zdravé dieťa, ktoré sa môže vzdelávať bez obmedzení? Lebo práve to je jedna z podmienok na ľahšie uplatnenie sa v bežnom živote.

Kedysi ste začínali ako asistentka pri ťažko viacnásobne postihnutých deťoch, úväzok ste si dopĺňali v družine. Označili ste to za veľkú skúšku psychiky, ťažko ste zvládali nápor súcitu a bezmocnosti.

Bolo to mimoriadne náročné, ale užitočné. Skúška ohňom. Časom sa človek naučí oddeliť svoje emócie od práce, inak by sa zbláznil.

O to menej prekvapení ma čakalo, keď som neskôr začala pracovať s deťmi z takzvaného A – variantu, teda s ľahšími postihnutiami, kam spadajú najmä deti so sociálne podmienenou mentálnou retardáciou. Dnes sa im odborne hovorí deti z marginalizovaného prostredia.

Zaujímavé nálepky.

Áno, tie sa priebežne menia, pričom slúžia len na zakrytie stavu, že ako štát nevieme dohliadnuť na to, aby všetky deti vyrastali v podnetnom prostredí a boli schopné úspešne sa zapojiť do povinného vzdelávania. Realita je taká, že tie deti majú nedostatok podnetov, neovládajú základné veci a chýba im motivácia prejsť procesom tak, aby mali dobré vyhliadky v živote. Štát o tom vie, ale kašle na to.

V čom zaostávajú deti z marginalizovaných komunít, keď prídu do školy?

V základoch – v ovládaní reči, pričom nemám na mysli slovenčinu, ale aj rómčinu, v tom, že nemajú jasno v pojmoch, nepoznajú farby, rozoznať pravú ruku od ľavej, nevedia spájať, dedukovať, často nemajú správny úchop predmetov.

Ani nemôžu, lebo na to nedostávajú stimuly. Zaostávanie je prirodzený dôsledok. Otázkou je, či to potom dieťa počas školskej dochádzky dokáže intelektuálne dobehnúť, alebo nie. Niekedy áno, často nie.

Prečo?

Najprudší rozvoj dieťaťa je do jeho ôsmich rokov.  Ak sa táto fáza premešká, vzniká problém. Nič to nemení na tom, že v prípravnom aj v prvom ročníku som mala deti, ktoré som zámerne poslala na rediagnostiku.

Na nej sa potvrdilo, že nepatria k nám, ale do normálnych škôl. Hoci teda najskôr mali potvrdené mentálne postihnutia, neskôr sa ukázalo, že to nie je pravda. Stačilo s nimi poctivo pracovať a sledovať ich.

Na jednej strane to pedagóga poteší, nesmúti však, že takto prichádza o každého, kto vyskočí nad čiaru? Špeciálny pedagóg vlastne prichádza o svojich najlepších žiakov, nie?

Takto sa na to nemôžem pozerať, stále ostane dosť takých, ktorí tú hranicu neprelezú. Navyše, nemôžem si na seba vziať, že niekomu pokazím život a nechám si ho v triede, lebo mi robí radosť.

Ak teda vidím, že dieťa na to má, že je šikovné, lepšie verbalizuje, chytá sa na podnety, ihneď žiadam rediagnostiku a zaradenie do bežnej školy. Aj za cenu, že neskôr sa niektoré z tých detí vrátia naspäť, lebo bežnú školskú dochádzku nakoniec nezvládnu.

Kedy sa robí prvá diagnostika detí?

Ešte v predškolskom veku ju vždy robí psychológ a v prípade potreby v poradni aj špeciálny pedagóg. Niekedy stačí odklad školskej dochádzky o rok, inokedy je špeciálna škola jedinou cestou.

Keď vidíte, že deti zaostávajú len preto, že nemajú dostatok podnetov, čo nasleduje?

Snažím sa im ich poskytnúť. Učíme sa všetko od začiatku vrátane základných pojmov – čo je ruka, noha, ktorá je ľavá, učíme sa farby, správne uchopovať predmety, jednoducho postupujem tak, aby pochytili všetko, čo potrebujú vedieť.

V záujme toho som sa naučila aj rómčinu v dialekte, keďže v každej osade je trochu iná. A v prípade potreby som nemala problém do tej osady aj chodiť a debatovať s rodičmi.

Čiže Mohamed sa vybral k hore. A čo hora?

Bol to silný stret kultúr, šok. Po čase som si však zvykla, dokonca na mňa to prostredie pôsobilo priateľsky, vítajúco. Rómovia boli radi, že medzi nich chodím, stále okolo nás bola hŕba ľudí, a bolo to také silno srdečné, že inde mal zrazu človek pocit, že je to príliš chladné.

Nemala som s tým problém, Rómovia považujú za česť, ak ich navštívite. To už nehovorím o tom, že sa s nimi potom oveľa ľahšie komunikuje.

Ak majú rodičia len základné vzdelanie, prípadne sú negramotní, sú schopní dohliadať na to, aby sa ich deti snažili?

Jasné, že v našom prostredí sú schopní veľmi dobre chápať, čo od nich požadujeme, otázne bolo skôr to, či to považujú za dôležité. Bežne som sa stretávala s argumentom „veď ani ja nemám školu a predsa si zarobím po fuškách“.

Musela som trpezlivo vysvetľovať, že svojim deťom dajú vzdelaním šancu na lepší život, na remeslo a zabezpečenie si chleba. Vrátane toho, že sa budú môcť postarať aj o svojich rodičov. Chvíľu to trvalo, ale po čase pochopili.

Malo to teda zmysel, lenže treba si uvedomiť ja to, že všetko toto sme robili ako nadštandard v rámci nášho voľna. Nebola to naša povinnosť a nie každý učiteľ má čas navštevovať osady a presviedčať rodičov o tom, čo je správne. Robili sme to na svoje triko a štát si to aj tak neváži. V skutočnosti to majú robiť sociálni pracovníci, nie špeciálni pedagógovia.

Po 17 rokov, čo učíte, už musíte vidieť aj výsledky. Ako dopadajú deti, ktoré prešli vašimi rukami?

Najlepšie sa mi hodnotí trieda, ktorá prechádzala mojimi rukami päť rokov bez prestávky, teda od piateho do deviateho ročníka. Mám medzi tými žiakmi priateľov, ktorí sa uchytili. Jedna bývalá žiačka ma chodí pozrieť dodnes, študuje na hotelovej odbornej škole a zrejme bude pokračovať na maturitnom štúdiu.

Som rada, že pri diagnostike mi správne vyšlo, že nie je mentálne postihnutá, hoci papiere tvrdili opak. A hoci aj jej mama trpela obavami, či to na bežnej škole zvládne, výsledok sa dostavil. Reálne som jej zmenila život a v živote sa zrejme uchytí. Ktovie, ako by dopadla, keby chodila ďalej do špeciálnej školy.

A ako sa darí deťom, ktoré ostali v špeciálnej škole?

Tie mi zväčšia tiež robia radosť. Sú schopné sa vyučiť aj pracovať. Mnohé sa zamestnali vo výrobe, niektoré robia pekárov. Keď si kupujem chlieb, teším sa, že ho napiekli ony. Držia sa istého životného štandardu, sú schopní platiť si hypotéky, nevyberajú kontajnery.

Máme medzi sebou emočný vzťah, dodnes sa nevieme od seba úplne odstrihnúť. Som na ne veľmi hrdá. Každé dieťa, ktoré sa dokáže zaradiť do normálneho života, je pre mňa dar.

Čo je najťažšie pri práci so žiakmi na druhom stupni?

Ustriehnuť ich školskú dochádzku. V tom čase však už máme relatívne slušne vybudované vzťahy s rodičmi, takže to ide. Problémy bývajú aj s hygienou, tú sme museli riešiť priebežne. Ak niekto nemá štandardné návyky na hygienu, zvyká si pomaly, tobôž, ak doma nemá teplú vodu.

Nám sa to zdá zvláštne, ale oni často nepoznajú ani automatické práčky. Vtedy treba s deťmi pracovať veľmi opatrne, aby sme im nenarobili jazvy na duši.

Veľkým problémom je zdravotný stav detí. Kým majorita chodí k lekárovi, oni ich často ignorujú, najmä zubárov, lebo na nich nemajú peniaze. Pozerať sa na deti s bolesťami zubov je hrozné.

Mnohé majú problémy so sústredením a s pozornosťou, lebo sú nevyspaté, chorľavé, hladné, lebo doma niekto práve oslavoval, lebo sa flámovalo a podobne. Skúste potom v škole zaujať dieťa, ktoré fyzicky nie je v stave vnímať okolie. Alebo dieťa, ktoré je súčasťou nejakého veľkého konfliktu v osade a podobne.

Na druhom stupni sa už u detí ozýva aj sexualita.

Samozrejme, tomu sa nevyhneme. Občas sa stane, že dievčatá aj otehotnejú, preto som veľmi hrdá, že z mojej triedy sa to nestalo ani jednej. Prvá z nich mala dieťa až v osemnástich rokoch.

V praxi to však znamenalo, že som im už od piatej triedy pri každej príležitosti citlivo vysvetľovala všetko, čo bolo treba – ako to prebieha, ako sa dá chrániť, prečo je lepšie počkať a podobne. Museli pochopiť, že ich telá na to ešte nie sú pripravené, že im nič neutečie a podobne.

Bolo to psychicky náročné, neraz som si po vyučovaní len sadla a plakala som. Práca s týmito deťmi je mimoriadne náročná.

Veľa sa hovorí o inklúzii, teda o zaraďovaní hendikepovaných detí tak, aby sa vzdelávali spolu so zdravými. Jej veľkým odporcom je český prezident Miloš Zeman. Jedni sa teda boja, že problémové deti by brzdili tie zdravé, že by boli vysmievané, iní zase argumentujú, že je to cesta k empatii a k tolerancii.

Inklúzia by bola prínosom, lebo všetky deti by sa učili žiť spolu. Nie som si však istá, či je naozaj vhodná pre všetky deti.

Prečo?

Moja skúsenosť vraví, že nie každé dieťa je schopné prijať vysoko heterogénnu skupinu ostatných detí. Niekto sa na výrazné inakosti jednoducho nedokáže adaptovať a potrebuje sa vzdelávať so sebe podobnými, mať vytvorenú stabilnú klímu, tempo. To treba rešpektovať.

A je tu aj silný argument rodičov zdravých detí – ich potomkovia chodia do školy, aby napredovali, nie na to, aby primárne pomáhali slabším, hoci to patrí k tomu.

Okrem toho, na inklúziu by museli byť zabezpečené podmienky. A tie nie sú ani náhodou. O inklúzii počúvame veľa „kecov“ zo strany politikov, učiteľov, odborníkov a tretieho sektora, kým sa však riadne nezafinancuje, ani sa o tom nebavme.

Veď špeciálni pedagógovia dnes nemajú vytvorené ani základné pracovné podmienky na prácu s problémovými deťmi. Nie sú peniaze na asistentov ani na špeciálnych pedagógov samotných. Nie je normálne, aby sme museli robiť aj hľadačov sponzorských peňazí, aby sme písali projekty a do bludu vytvárali materiály, ktoré máme mať dávno k dispozícii.

Ja sa musím venovať deťom na škále od ťažkých retardácií, k tomu mám v triede poruchy učenia, správania, reči, čohokoľvek. Roky čarujeme z vody, nemáme vytvorené ani základné podmienky a niekto tu tára o inklúzii? Absurdné.

V čom?

Viete si predstaviť, že v rámci inklúzie by každá bežná základná škola mala k dispozícii celú škálu odborníkov tak, aby to fungovalo? Bežne sa stáva, že jedno dieťa v triede je nepočujúce, preto potrebuje špeciálneho pedagóga z tejto oblasti možno na dva roky, kým tam je zaradené.

Iné dieťa má problémy so zrakom, tretie sa zase zajakáva a potrebuje logopéda, štvrté niekoho iného. Niekedy to býva súbežne, niekedy treba každého len na nejaké obdobie. My dostatok týchto odborníkov nemáme ani v okresoch, nieto na školách.

Porúch sú desiatky, roky kašleme na financovanie, chýbajú nám odborníci a zrazu by sme chceli úspešnú inklúziu? Preskočiť z prvého kroku rovno na piaty? Veď to nejde.

Uvedomme si, čo všetko dnes musia zvládať špeciálni pedagógovia. Musia byť schopní venovať sa deťom s rôznymi typmi mentálneho postihnutia, deťom z marginalizovaných komunít, autistom, kam spadajú deti od vážne intelektovo postihnutých až po geniálne, deťom s geneticky podmienenými poruchami, deťom po úrazoch so získanou mentálnou retardáciou, pridruženými telesnými a zmyslovými postihnutiami, poruchami reči a podobne.

Ak týmto deťom neposkytne široký servis špeciálny pedagóg, tak potom kto? Špeciálna škola nie je voľba, do ktorej sa niekto dobrovoľne hrnie, je to posledné východisko, posledná záchytná sieť na to, aby si našli nejaké miesto v živote.

Lucia Porubčanská. Foto – archív L. P.

Čo by ste teda zmenili na špeciálnom školstve?

V prvom rade treba špeciálne školy dofinancovať tak, aby mali aspoň základné vybavenie. Chýbajú nám špeciálne pomôcky, štát na ne kašle, preto sme odkázaní na písanie projektov. Ak nemáte pomôcky, relaxačné miestnosti, ak neviete zabezpečiť adekvátne terapie, nik vám nepomôže. My máme vzdelávať, nie manažovať základné veci.

Nemôžeme predsa na každé praktické vyučovanie nosiť z domu prázdne kartóny z vajec a niečo z nich vytvárať. Potrebujeme reálne materiály, s ktorými sa deti stretnú aj v praxi. A tie niečo stoja.

Učitelia sa musia sami vzdelávať, štát im po škole neposkytne nič, hoci typov postihnutí detí sú desiatky. Ak si sami zaplatia školenie, výcvik, získajú štátnicu, teda získajú kompetenciu navyše, nik im nepreplatí náklady, ani im za to nezvýši plat. Ešte si na to musia minúť aj vlastnú dovolenku.

V podstate my sme tí, čo tu sponzorujeme štát, keď z vlastných peňazí zväčšujeme svoje vedomosti, aby sme ich mohli odovzdať deťom. Špeciálni pedagógovia teda fungujú nie vďaka, ale napriek štátu. Fungujeme na úkor svojich rodín a nemáme za to ani priemernú mzdu.

Prečo potom človek ostáva pri tej práci už 17 rokov?

Lebo vidí výsledky. Keď sa deťom zapáli v očiach svetielko, lebo si uvedomia, že niečo vedia, je to na nezaplatenie. Keď stretnem svojich bývalých žiakov a napriek ich počiatočným hendikepom vidím, ako sa im darí, teší ma to.

Že nie sú otrhaní, nezbierajú ohorky, že práve idú do práce, jednoducho že sa zvýšila kvalita ich života v porovnaní s rodičmi. Nik vám nepoďakuje viac ako samotný fakt, že sa im darí. Je to najkrajšia práca na svete.

V roku 2016 u nás navštevovalo špeciálne základné školy a špeciálne triedy na základných školách 6,37 percenta celkovej populácie detí na základných školách. Priemer detí v špeciálnom školstve v rámci EÚ sa pritom pohybuje len na úrovni 2,3 percenta. Ako je to možné?

Podľa mňa to súvisí s našou zastaranou diagnostikou. Nakalibrovať ju správne je náročné a dlho to trvá, naše testy by sa určite mali zmeniť a prispôsobiť súčasnosti. Navyše by mali byť individuálne prispôsobené, nie platné všeobecne, lebo je jasné, že požiadavky pri teste na bežné dieťa v škôlke z majority musíme mať iné ako na dieťa z osady bez podnetov.

Veľmi by pomohla aj diagnostika v rómskom jazyku, najlepšie v lokálnych dialektoch. Diagnostika musí zohľadňovať aj individuálne faktory ako to, že dieťa práve nie je vyspaté, že je niečím zaskočené, že sa bojí, že je dlhodobo v strese a podobne. Výkon detí v danej chvíli to totiž významne ovplyvňuje.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie