Denník N

Dedina medzi Aljaškou a Saharou

V seriáli o neprávom zabudnutých knihách pokračujeme prózou predčasne zosnulého slovenského spisovateľa Václava Pankovčína Marakéš.

Dnes v rubrike neprávom zabudnutých kníh pripomenieme rozprávača magických príbehov zo slovenského ďalekého východu, Václava Pankovčína, a jeho zbierku próz Marakéš z roku 1994.

Václav Pankovčín (1968–1999) pochádzal z obce Papín v okrese Humenné. Dlhé roky v nej žil a tvoril prozaik Milan Zelinka (1942), v jeho textoch vystupuje pod názvom Tinkovce: „Tento kraj na mňa veľmi silno zapôsobil. Dokonca tak silno, že som začal písať až tu. Ja som predtým nepísal. Nechcel som byť spisovateľom.“ Z Papína sú tiež prozaik a dramatik Ján Patarák (1936) a básnik Michal Chuda (1947).

Pankovčín absolvoval chemické učilište a dva roky pracoval ako robotník v Chemlone Humenné. Vyštudoval žurnalistiku na FF UK v Bratislave, kde neskôr aj učil, a celé 90. roky pôsobil ako reportér Smeny, neskôr SME, a Pravdy až do náhleho skonu 18. januára 1999.

Krátke desaťročie

Jeho spisovateľská i publicistická práca priniesla inšpiratívne výsledky, hoci trvala len jedno desaťročie. Prvá poviedka – Prípoviedka o fazuľovej polievke – mu vyšla v Dotykoch v januári 1989, román Lináres dokončil len pár dní pred smrťou. Debutoval v roku 1992 knižkou pre deti Mamut v chladničke (Školský western; vyd. Mladé letá) a ten istý rok aj súborom próz pre dospelých Asi som neprišiel len tak (Smena, edícia Mladá tvorba).

Už tu si vyskúšal model zbierky krátkych próz, ktoré spájajú svojrázne postavy a exotické miesto (Rantaprapán). Vybrúsil a zdokonalil ho v knihe Marakéš z roku 1994, nasledovali Tri ženy pod orechom, ktoré stáli spolu s Rankovovou zbierkou S odstupom času na začiatku úspešnej edície vydavateľstva L.C.A. Kolomana Kertésza Bagalu Príbehy (1996).

Po zbierke Bude to pekný pohreb (L.C.A. 1997) vydal v Slovenskom spisovateľovi dve novely. Polárny motýľ (priestor 3×4) sa sústreďuje na príbehy študenta Patrika spojené s jeho malou internátnou izbou, K-85 (Príbeh o prerušenej mravčej ceste) je autobiografickou prózou popisujúcou zážitky pacienta s pankreatitídou v nemocničnom prostredí. Pankovčín už nestihol vydať plánovaný výber z poviedkovej tvorby Šicke me naše; román Lináres (Feria de San Augustin) vychádzal na pokračovanie v denníku Pravda až v lete 2010.

„Balansovanie na hrane reál­neho a magického u mňa vychádza skôr z toho, že od detstva som si rád vymýšľal. Je to podmienené aj dávkou fantázie, niečím, čo má človek zažité, čo zdedil a čo prežíva. Pritom treba pripomenúť, že urieknutie či počarenie sa na mnohých miestach a nielen na východnom Slovensku považuje za úplne normálny jav, v ktorý verí veľa ľudí,“ povedal Václav Pankovčín o základoch svojej tvorby.

Marakéš vyšiel v roku 1994 ako čiernobiely paperback v grafickej úprave Mira Čevelu s ilustráciami Fera Guldana vo vydavateľstve Sumus, ktoré viedol Alexej Fulmek a ktoré vydávalo denník SME.

Pupok sveta

Pankovčín knihu rozdelil do troch častí. Prvá – Marakéš, pupok sveta – obsahuje anek­dotické poviedky, ktoré nás zoznamujú s dedinou a okruhom hlavných postáv. Okolo nich sa odvíjajú nite spontánneho, rozbiehavého rozprávania. Do druhej časti – Marakéšania – zaradil krátke prípoviedky, v ktorých so samozrejmosťou – ako tou najprirodzenejšou vecou v duchu a štýle Ovídiových Metamorfóz – kombinuje a mieša obyčajné (fazuľová polievka) s magicko-poetickým (jabloňový kvet):

„Cez záhradu tiekol potôčik. Veľas nabral do kotlíka vodu a dal na oheň. ,Na fazuľovú polievku je najlepšia voda z tohto jarku. Len vtedy má polievka tú správnu chuť.´ Pán Šalamaha obišiel okolo stola, ponalieval a predniesol prípitok: ,Na zdravie nášho osobného holiča pána Peťu!´

Potom podišiel ku kvitnúcim jabloniam, rukou pohladkal ružový kvet a zostalo mu v nej jablko. Pán Šalamaha ho s chuťou zjedol. Narástli mu polmetrové vlasy. Potom padal kvet z jabloní na pánov, sediacich za stolom a celkom ich prisypal a páni, sediaci za stolom, boli zrazu celí oblepení voňajúcim jabloňovým kvetom, ale hrali karty ďalej.
Potom pristál v záhrade modrý balón. Vystúpil z neho pán Peťo v bielom plášti, zacvakal nožnicami a začal strihať pána Šalamahu. Keď Peťo strihal pána Šalamahu, zo zeme začala rásť fazuľa. Veľas tú fazuľu oberal a hádzal do vriacej vody.“

Rozprávačom je desaťročný chlapec, náš sprievodca po magickom i „šaľenom“ východe, blízkej, domáckej verzii exotiky, v ktorej sa prelínajú príhody, klebety, sny, legendy a mýty. Východoslovenský folklór s juhoamerickým magickým realizmom; slovenský kritický realizmus s orientálnymi rozprávkami z bazárov a tržníc. Témy a motívy archaické i postmoderné, zamiešané do koktejlu, ktorého hlavné ingrediencie sú poetické, bizarné, infantilné.

S pointami i bez nich

Svet detí s návštevou u holiča, chytaním chrústov a prvými bozkami voľne prechádza do sveta dospelých so zlodejskými, alkoholickými, erotickými či politickými eskapádami. Zoznámime sa s Fiťom – človekom, ktorý rýchlo chodil; s Jankom Hujom, ktorý zvestoval Apokalypsu a prinášal smolu; s cestovateľom Lacom Kuľbagom, ktorého prenášalo… Originálne vypoin­tované príbehy sa striedajú s príbehmi s nulovou pointou:

„Ďoďo Cvacinger povedal, že jeho strýko je strašne veľký dobrodruh a všadebol, že ten už bol aj v krajine na konci sveta. Ďoďo bol dutý jak bambus a hlúpy jak noc, a tak si nevedel spomenúť, ako sa tá krajina vlastne volá. Vedel však, že na konci tej krajiny je vysokánsky múr: strýko naň vyliezol, lebo chcel vedieť, čo je za tým múrom.

Za múrom bola voda. Potom ten strýko skočil do vody, lebo chcel vedieť, aká je hlboká, ale voda bola taká hlboká a taká studená, že na dno nedoplával a vrátil sa naspäť. Chcel pozháňať expedíciu, ktorá by preskúmala, čo za tou vodou je, ale nenašiel sa žiadny odvážlivec, a tak sa strýko vrátil domov.“

Napriek viacerým africkým motívom Marakéš nie je v Maroku, je na východnom Slovensku neďaleko Humenného. No nie je to Papín, skôr Rantaprapán. Nikto presne nevie, kde je, ale niekde pri Vyšnej Habure a Vyšnom Fakľaku. V druhej časti to potvrdzuje aj stále častejšie užívanie nárečia:

„Ženo moja, ta dze by som bol? U Papine som bol. S tým Pankovčinom, co je novinar či spisovateľ či co, u karčme. Ňe, ňe, ľen po jednym pive, a veckaľ hajde na autobus, ktory nešol, tak som išol pešo.“

Sandokan, lev z Marakéša

V tretej časti Sandokan, lev z Marakéša opúšťame Marakéš a sledujeme Cyrila Hvizdoša zvaného Sandokan na jeho ceste do Veľkého Mesta. Obdivuje charizmatického premiéra, ktorý vie buchnúť päsťou do stola, a ide ho podporiť po tom, čo ho parlament hanebne odvolal.

V dvojnovele Sandokan ľúbi premiéra a Sandokan sa nevzdáva! magické ustupuje realisticko-komediálnemu, útržkovitosť širšiemu a súvislejšiemu prúdu rozprávania. Prírodné, iracionálne vnímanie sveta naráža na spoločenské a politické zákonitosti. Prináša pohľad z inej perspektívy na mečiarovské divoké Slovensko, no zároveň je univerzálnou správou o vzťahu malých ľudkov k Vodcovi a Vlasti.

Všetci rozprávači a rozprávačky Václava Pankovčína sú živelní, preháňajú, ich príhody a prípoviedky poháňa veľká chuť a radosť podeliť sa o divy a očarenie, o zázračnú moc slova. Stojí za to pripomenúť si ich a vdýchnuť im život stále novým, opakovaným čítaním.

„Chcel som, aby mi dedo aj teraz porozprával dajaký zaujímavý príbeh, ale prišla baba Peťová. Včera sme u nich boli na jahody. Ešte ani neotvorila bránku a už spustila o mojej výchove, o morálke, o tom, aký som neposlušný, ako ju nikdy nepozdravím, ako sa o mňa naši nestarajú a ešte veľa iných vecí a až nakoniec sa jej podarilo povedať, o čo vlastne ide: ,Ja nenachádzam slov.´“

Zabudnuté knihy

Teraz najčítanejšie