Denník N

Novinári sa nesmú báť, vydavatelia by sa mali spojiť na ich ochranu, vravia pedagógovia z brnianskej žurnalistiky

Jakub Macek a Lenka Waschková Císařová. Zdroj – MUNI a osobný archív
Jakub Macek a Lenka Waschková Císařová. Zdroj – MUNI a osobný archív

Robiť dobre ten typ novinárskej práce, akú robil Ján Kuciak, je vždy riziková záležitosť. Podľa výskumníkov z brnianskej katedry žurnalistiky treba tlačiť na štát, aby ochraňoval tých, ktorí toto povolanie robia.

Brnianska žurnalistika je považovaná za jednu z najkvalitnejších škôl, kam chodia budúci slovenskí novinári. Vedúci katedry mediálnych štúdií a žurnalistiky Jakub Macek a výskumníčka Lenka Waschková Císařová hovoria o novinárčine po vražde Jána Kuciaka. Podľa nich treba pripomínať riziká novinárskej práce.

Pred niekoľkými dňami zavraždili na Slovensku novinára Jána Kuciaka. Máme sa čoho báť?

Jakub Macek: Vždy sa máme čoho báť. To, že sa stalo toto, je hrozné, ale na druhej strane to neznamená, že sa to nemohlo stať kdekoľvek inde v Európe. Vždy sa môžete zapliesť s ľuďmi, ktorí sú niečoho takého schopní. Nutne to neindikuje, že tu existuje systémový predpoklad na to, že novinári budú vraždení za to, že robia svoju prácu. Že je to už norma. Nevieme v tejto chvíli, kto to urobil, špekuluje sa o talianskej mafii a podobne. Predpokladám, že oni takéto praktiky robili vždy. Na druhej strane, sú veci, ktorých by sme sa báť mali, ktoré s týmto súvisia a „uľahčujú“ k tomu cestu. Tým mám na mysli to, že vo chvíli, keď čelní politici hovoria o novinároch tak, ako hovoria, a stavajú ich do pozície nepriateľov ľudu, národa a všetkých, v podstate sa o nich vyjadrujú veľmi hostilným spôsobom, tak to môže otvárať dvere k tomu, že sa k nim ľudia hostilným spôsobom správať budú. Neviem však, či tieto dve veci spolu súvisia v tomto konkrétnom prípade.

Lenka Waschková Císařová: Súvisia minimálne v komentároch pod akýmikoľvek textami o vražde. Tie reflektujú realitu, že časť ľudí nechápe, prečo by niečo takéto mal byť problém. Diskusia o tom, či by sa mal alebo nemal vyjadriť český prezident, ak je to slovenský novinár. Alebo komentáre typu: je to len „obyčajná“ vražda, i keď už len toto slovné spojenie mi pripadá neuveriteľné. Nepochopenie toho, že tu môžeme Occamovou britvou povedať, ako to je, teda že najpravdepodobnejšie bol zavraždený pre výkon povolania, tak je tam veľký problém a v tom momente je úplne jedno, kde to bolo. To nepochopenie verejnosti, že je to závažná vec, a že by o tom mali premýšľať viac do hĺbky, než na úrovni je to „obyčajná“ vražda. To spojenie môže byť práve v tom, že spoločenská nálada a jej reflexia tohto problému sú širšie a problematickejšie.

Sú ľudia toho pochopenia schopní?

JM: To sa pýtate na niečo, na čo môžeme v tejto chvíli odpovedať len špekulatívne. Samozrejme, ako spoločenskí vedci vám nemôžeme povedať nič iné, než že časť populácie zjavne chápe, že to je problém a desivé. A časť si s tým nevie rady, alebo ich to nezaujíma, alebo sa k tomu stavia presne tak, ako vravela Lenka, že to je irelevantná záležitosť. Kto sú títo ľudia konkrétne, koľko ich je a v akom sú pomere v populácii, teraz netušíme a musíme sa na to opýtať vo výskume.

Hovorili ste o vyjadrovaní politikov na adresu novinárov, za všetko spomeniem prostitútky, idiotov, džihád…

JM: Hyeny, lajná… Je toho veľa.

Aj česká novinárka Sabina Slonková hovorí o tom, že je to nebezpečné. Mohla by vražda novinára zastaviť takéto vyjadrovanie?

JM: Táto otázka by mala smerovať skôr k tým, ktorí tak hovoria. Ale ja si myslím, že by sa to mohlo stať. Viem si predstaviť krásnu situáciu, že by si predstavitelia našej republiky na čele s prezidentom Milošom Zemanom uvedomili, že toto nie je dobrá cesta, ako hovoriť o nejakej skupine ľudí. Veľmi by ma to potešilo, ale mám odôvodnené pochybnosti, že by práve Miloš Zeman sebareflexívne zapátral a popremýšľal o svojom prístupe a prehodnotil ho. Problém nastáva vždy vo chvíli, keď ľudia, ktorí majú verejný hlas či politickú pozíciu, začínajú hovoriť o akejkoľvek skupine, novinárov, minorít, o komkoľvek tak, ako sa hovorí teraz. Vo chvíli, keď začíname polarizovať, čelíme nebezpečenstvu, že skôr alebo neskôr si to tá skupina ľudí odnesie. Poznáme to z minulosti a vieme, že v moderných dejinách sa to opakovalo, preto musíme byť opatrní a senzitívni. Ak máme byť k niečomu netolerantní, tak k takému typu netolerancie a populistickej polarizácie.

Jakub Macek (39)

Sociológ médií, pôsobí ako vedúci Katedry mediálnych štúdií a žurnalistiky na Masarykovej univerzite v Brne. Vo svojej práci sa venuje predovšetkým výskumu mediálneho publika a užívateľov mediálnych technológií. V minulosti pracoval ako novinár a publicista.

Lenka Waschková Císařová (39)

Prednáša teóriu žurnalistiky a vedie semináre orientované na prácu v tlačených a online médiách na Katedre mediálnych štúdií a žurnalistiky Masarykovej univerzity v Brne. Jej výskum je zameraný na lokálne a regionálne médiá, premenu novinárskej práce, mediálnej krajiny a mediálnych organizácií. Pracovala ako novinárka v lokálnych médiách.

Pýtam sa kvôli tomu, že sme už videli otočenie aj v rétorike Fica, Kaliňáka a v podstate aj Babiša. Ide to už dobrým smerom?

JM: Český prezident sa vyjadril tak, ako sa vyjadril – teda nijako.

LWC: Povedala by som, že to ukáže čas. V tento vyhrotený okamih, a uvedomujem si, že bagatelizujem, vie však každý predniesť niečo srdcervúce, ale ide o to, či udrží tú líniu. Či o mesiac nebude naspäť v tom, čo robil doteraz, keď mu novinári prvýkrát šliapnu na čo i len na palec. Keď napíšu niečo, čo ho zabolí, či nebude späť v urážaní. Podľa toho, ako sa zachovali jedenkrát, sa nedá hodnotiť, či otočili. Zachovali sa slušne a štandardne, ale či otočili, to sa ukáže v inom kontexte styku s novinármi.

JM: Nechcem, aby to vyznelo cynicky, ale takéto vyhrotené situácie môžu viesť k prehodnocovaniu, ako sa veci robia či nerobia.

LWC: Otázka je, či to nastane.

JM: Je jasné, že minimálne nejaká časť komentátorov to ešte stále vníma prizmou polarizácie, ktorú sledujeme. Slovenskí „ultrakonzervatívni“ komentátori sa k tomu vyjadrili, že ide o cielenú obeť.

Kedy sa začali takéto útoky na novinárov?

JM: Na Slovensku sa to začalo s mečiarizmom a bolo to na dennom poriadku celý čas, čo bol Mečiar pri moci. V podstate doteraz si nesiete to dedičstvo pohľadu politikov na novinárov, pretože politici novinárov vnímali a vnímajú ako niekoho, kto slúži niečomu inému, než by podľa nich mal slúžiť.

LWC: Alebo aspoň časť z nich. U nás to je menej uchopiteľné. Nepovedala by som, či sa to začalo alebo nie, skôr je to vedľajší efekt transformácie. Nemôžeme povedať, že sa to začalo povedzme v roku 2000, ale od tých deväťdesiatych rokov. Odkedy sa tu nastavujú základné princípy demokratickej spoločnosti a spolužitia politikov a médií. V definícii vzťahu neustále dochádza k preťahovaniu lana, niekedy je to viac na jednej strane, niekedy viac na druhej. V Českej republike to bolo menej uchopiteľné v tom, že na novinárov nadávalo celé spektrum z rôznych dôvodov, v rôznych časoch, podľa toho, kto práve bol pri moci, či ktorá kauza sa práve preberala.

JM: Napríklad u Miloša Zemana sme sa s tým stretávali už od deväťdesiatych rokov. Novinári boli žumpa stále. Rolu katalyzátora hrá v tom aj to, keď ako politik vidíte, že sa to deje aj niekde vonku, v demokraciách, ktoré chápeme ako stabilné a štandardné. Konkrétne Spojené štáty. Vo chvíli, keď Donald Trump začal už pred inauguráciou „pracovať“ s novinármi tak, že väčšinu štandardných médií označil za fake news a prisal sa iba k Fox News a k vybraným alt-right zdrojom a úplne zmenil spôsob, akým americká administratíva komunikuje voči médiám, tak to pôsobí ako silný legitimizačný prvok pre českých a slovenských politikov. Majú chuť robiť to podobne. Pri bližšom pohľade môžeme povedať, že Trump sa čo-to priučil u Zemana, než naopak.

Hovoríme o tom, čo robia politici. Čo môžeme robiť my – novinári?

JM: Neviem, čo môžu robiť novinári iné, než že budú robiť svoju prácu tak dobre, ako to len pôjde. A nebudú sa báť.

LWC: Dlho som o tom premýšľala a hovorím si, že už v tejto chvíli by to nemalo byť len o novinároch. Môžeme sa rozprávať o tom, že mediálne domy by mali uvažovať nad tým, či pre profesiu by nebolo lepšie, keby za investigatívou nestálo české centrum pre investigatívnu žurnalistiku s tromi ľuďmi, ale aby vydavateľstvá povedali, že investujú raz ročne do takýchto novinárov, do ich zabezpečenia, aby sme posilnili profesiu investigatívnych novinárov v spoločnosti. Pretože novinári môžu niečo zmôcť, iba ak o tom budú neustále písať a nebudú sa báť. Ideálne by bolo, keby mali ešte krytie od tých, ktorí budú vrážať peniaze do investigatívy a budú sa snažiť vytvoriť systém, aby to krytie mali.

Čiže novinári nemôžu robiť nič iné?

LWC: No, ak to budú robiť poriadne, to úplne stačí.

Ale mali sme novinára, ktorý to robil poriadne a mal za sebou veľký mediálny dom, no aj tak to nevyšlo.

JM: Aby sme neplietli dve veci, ono to vyšlo. Robil svoju prácu dobre. Problém je, že bol zavraždený, lebo robil svoju prácu dobre.

LWC: Ten novinár nemá zodpovednosť, že to napríklad robil zle. Môžeme sa baviť o tom, aká je zodpovednosť systému v zmysle, keď sa to snažil riešiť s bezpečnostnými zložkami. To sú však všetko špekulácie, ktoré vytvárajú nejaký kontext.

JM: Nechcem, aby vyzneli moje slová nepatrične, ale robiť dobre tento typ novinárskej práce je vždy riziková záležitosť. Aj v ustálených, stabilných systémoch, kde veci sedia tak, ako majú. Keď sa pozrieme na veľké kauzy zo sedemdesiatych či z osemdesiatych rokov z USA či Veľkej Británie, veľké novinárske legendy museli čeliť hrozbám, ktoré sú pre nás nepredstaviteľné. Stáli proti najvyšším predstaviteľom štátu, proti tajným službám svojho vlastného štátu. Niektorí z nich boli šikanovaní, zomreli, alebo museli opustiť krajinu… Najlepšie, čo sa v tomto ohľade dá robiť, je tlačiť na štát, aby ochraňoval tých, ktorí toto povolanie robia. A to je to, čo som hovoril: novinári sa nesmú báť. V momente, keď si povedia, že nám niečo hrozí, radšej zložíme nohu z plynu, druhá strana dostáva to, čo chcela dostať.

Čiže keď budeme robiť svoju prácu dobre, vystavujeme sa veľkému riziku…

LWC: Ale keď budete robiť prácu zle, to riziko nezmizne. Ak necháte hajzlov robiť hajzloviny a budete o nich písať pekne, to neznamená, že oni nevedia o tom, čo robia. Tým nebezpečnejšie to v podstate je. Keď to nebude verejná téma…

JM: … tak to začne byť privátny biznis.

LWC: A o to horšie to je. Lebo keď o tom nebude vedieť verejnosť, iba novinár sám bude mať info, je vystavený oveľa väčšiemu riziku, že to nerozdýcha.

Čo môžeme robiť, aby sme sa ochránili? Predsa aj Ján Kuciak kontaktoval políciu a chcel to riešiť.

LWC: To je nešťastie priekopníkov, akokoľvek blbo to znie. Do tejto chvíle si nikto nevedel predstaviť, že by to niekto dotiahol do konca.

JM: To nie je otázka pre nás, akademikov, ale je to otázka a úloha pre vás a vašich zamestnávateľov. A je to otázka pre bezpečnostné zložky, ako sa zachovajú. Toto je teraz precedentná situácia. Vy musíte hovoriť, že robíte túto prácu, a pýtať sa ich, čo urobia oni pre vás, aby to fungovalo. Avšak je tam drobný problém. Keď si dohodnete nejakú špecifickú ochranu zo strany štátu, budete sa ocitať v situácii, že v niektorých prípadoch bude figurovať štát či jeho silové zložky. Pretože aj ich máte sledovať, a to predovšetkým. Neviem si predstaviť, že by novinári tu fungovali, pretože tu hrozí niečo takéto alebo akákoľvek hostilita, ako to bolo vo vojnových konfliktoch. Novinári boli pričlenení k jednotke, aby boli v bezpečí, a stalo sa to, že pracovali pre štát. Reportovali jeho očami.

LWC: Práve v tom vidím rolu vydavateľov. Mali by robiť priestor pre novinárov všeobecne, ak sa nejaký novinár bude sťažovať, tak ho budete brať vážne. Bude vypracovaný nejaký protokol na to, ako sa bude postupovať v takýchto prípadoch.

JM: Tu musíte tlačiť na vydavateľov. Na tých, ktorí sa nehanbia brať peniaze za vašu prácu. A keď ich berú, mali by byť schopní zaistiť vašu bezpečnosť. To je, ako keby ste pracovali v baniach.

LWC: To, že teraz zastrelili novinára, neznamená, že zlyhal vydavateľ. Je to extrémny prípad. Zamestnávateľ by však mal mať nejaký dokument, ako sa v takýchto prípadoch bude postupovať. Ak všetko dodržíte a aj tak sa stane exces, už je to za hranicou čohokoľvek.

Majú sa vydavateľské domy spojiť, aby ochránili svojich novinárov?

LWC: Majú vymyslieť systém, na ktorom nebudú iba zarábať, ale ktorý zaručí, aby sa investigatívni novinári cítili do nejakej miery v pohode. Samozrejme, stopercentne sa to nedá.

Tie vydavateľské domy sú však vzájomná konkurencia…

JM: Nebavíme sa o konkrétnej spolupráci na nejakej téme. Hovoríme o vytvorení spoločného vzťahu k štátu. Jasné, ste konkurenti, ale tvoríte jedno profesijné pole. A musíte si vyrokovať kolektívnu identitu voči ostatným aktérom tohto vzťahu.

A čo môžete robiť vy akademici?

JM: Môžeme vás dobre vzdelávať, môžeme detailne analyzovať to, čo sa deje, ako vyzerá vaša práca, vaše výstupy, ako vyzerajú vaše vzťahy voči iným aktérom. A keď na to príde, môžeme ako inštitúcia zdvihnúť hlas a upozorniť na to, že sa deje niečo zásadné, niečo zlé. Môžeme vstupovať do niektorých vecí ako mediátori v rokovaní. Viac toho asi nebude.

Ako pripravujete študentov na riziko povolania?

LWC: Nedá sa systematicky pripravovať na exces. Nemôžeme učiť 140 detí zaobchádzať so zbraňou, aikido a čo ja viem čo ešte.

JM: Ono to zas až taký exces nie je, vieme minimálne o dvoch slovenských novinároch, ktorí zmizli a ešte sa nenašli. Takéto veci sa z času na čas dejú, otázka je, ako na to budeme reagovať. Je to ako s teroristickými útokmi. Buď sa budeme paranoidne pripravovať na všetky možné typy útokov a potom nás prekvapia medvedíkom čistotným na trojkolke s batôžkom, alebo sa z toho nezbláznime a nepodľahneme tomu. Budeme s tým rátať, ale budeme sa pripravovať na dôležitejšie veci, než na tie všetky nepredpokladateľné varianty, ako nás môžu zlí ľudia zabiť.

Nemyslel som ani tak fyzickú prípravu, ale išlo mi o pripomínanie, rozprávanie sa o príčinách a dôsledkoch, detailné analýzy či rady.

LWC: To je naša úloha. V našich kurzoch, ktoré sa zaoberajú žurnalistickou prácou, takéto príklady používame vždy, nielen vtedy, keď sa stanú.

Môžeme teda nejako predísť takýmto prípadom?

LWC: Nie.

JM: Nie. Z jednoduchého dôvodu – museli by sme dokázať zabrániť existencii lumpom, ktorí toto robia. K ich repertoáru patrí likvidácia ľudí. Nie vždy novinárov, niekedy sudcov, niekedy svedkov, niekedy rodiny svedkov. A pokiaľ tu budeme mať lotrov, ktorí sú ochotní zabíjať ľudí kvôli tomu, aby ich umlčali, riziko pre novinárov tu vždy bude, lebo vždy tu bolo. Keď budeme žiť vo svete Star Treku, kde vesmírna federácia bude plná pozitívnych a milých ľudí, budeme v pokoji a budeme sa báť už iba klingonských vzbúrencov.

LWC: Môžeme sa snažiť tento systém mierne redefinovať, aby sme dokázali istým veciam predchádzať, a snažiť sa zúžiť mantinely pravdepodobnosti, že k niečomu dôjde. Vzťahy s policajtmi, s vydavateľmi. Stále visí v ovzduší, že sa také niečo môže stať, napriek tomu novinári nepredpokladali, že k tomu môže dôjsť. Čo teda ukazuje, že v tej profesii sa takéto veci dostatočne nerozoberajú. Nehovorí sa dosť o mečiarizme, čo sa vtedy dialo, dvoch stratených novinároch, na čom pracovali. Aj v tejto profesii by to chcelo držať inštitucionálnu pamäť. Musíte na to myslieť, že to tak môže byť. Neznamená to to, že by ste mali mať strach, ale ide o to, aby ste si uvedomovali kontext.

JM: To je rovnaké ako posielanie reportérov do vojnovej zóny. Uvedomuje si riziká, že sa nemusí vrátiť, a podľa toho sa správa.

LWC: Uvedomovať si riziká je prvý krok k dobrej práci. Nemať strach, ale nevrhnúť sa do toho bez rozvahy. Na ulici vás tiež môže zraziť auto, ale neznamená to, že nepôjdete po ulici.

Vražda Jána Kuciaka

Teraz najčítanejšie