Spýtajte sa živnostníka od Váhostavu, či verí v spravodlivosť

Spomeňme si, čo považujeme za tie najsamozrejmejšie veci, pri ktorých si hovoríme, že štát aspoň ako-tak funguje. Určite medzi ne patrí, že máme šancu nájsť si robotu, v ktorej si dokážeme zarobiť toľko, že máme s rodinou čo jesť a kde bývať.

Máme rozdielne predstavy o tom, do čoho všetkého sa má starať štát, ako rýchlo majú rásť platy, či sa smie platiť za časenku u lekára. Ale zhodneme sa, že ak je v krajine možné len tak neplatiť ľuďom za robotu, tak sa s tým už nedá zmieriť.

Predstavte si, že chodíte do roboty vo veľkej firme ako Váhostav, ten vám odrobené nezaplatí, veľkej firme sa ďalej dobre darí a ešte aj súd jej dá na to pečiatku. Vtedy si povieme, že nám je štát nanič. Že niet základnej spravodlivosti.

Začneme rozprávať, že veľkí môžu všetko a malí sa môžu len prizerať. Že všetci tí právnici im v tom len pomáhajú a aj tak všetko riadia mocní tajomní ľudia v pozadí, ktorí sú ešte viac ako politici. Niet medzi nimi rozdielu, každý ma svoj záujem, a pokiaľ sa nás, bežných ľudí, nebudú báť, tak sa na nás vykašlú úplne.

Príbehy ako Váhostav nám berú vieru, že svet je prirodzene spravodlivý, lákajú nás ku skratkovitým riešeniam a zrazu súhlasíme s tými najspodnejšími klišé o fungovaní spoločnosti:

1. Veľký pes vyhráva súdy

V škole nás učia, že niektoré firmy síce majú na lepších právnikov, ale ak vám jednoducho na drzovku niekto nezaplatí za robotu, tak ho dáte na súd, a ten skôr či neskôr rozhodne vo váš prospech.

Lenže Váhostav šiel pred súd, a sám, a dobrovoľne. Reštrukturalizácia sa vlastne celá odohráva pod dozorom a s vedomím súdu. Vždy v nej vyhrávajú tie veľké dlžné firmy, celé akoby to bolo vymyslené na to, aby vás, malého, vyžmýkali. Prečo by ste si mali myslieť, že v iných prípadoch sa vás súdy zastanú?

2. Oni na to majú všetkých tých právnikov

Skúste si prečítať pár riadkov zákona o konkurze a reštrukturalizácii (40-tisíc slov, 100 strán). Možno po tom zážitku budete mať chvíľu tendenciu uveriť, že zákony píšu právnici tak, aby sa len oni v nich vyznali.

Utvrdí vás to v tom, že spravodlivosť je v tomto štáte vlastne len priemysel, ktorý má uživiť hordy právnikov a ktorý si môžu dovoliť platiť zväčša len tí veľkí.

Právnici veľkú firmu ochránia pred tým, aby ju dlžníci dostali do konkurzu. Potom objednajú mladú správkyňu, ktorá robí v právnickej firme, čo už má pár úspešných reštrukturalizácií za sebou. Prídu aj slovenskí právnici tých cyperských firiem a súhlasia s návrhmi mladej správkyne.

Vy bez právnika ani nerozumiete, čo presne sa okolo vás deje. Ste živnostník, ktorému dlhuje veľká stavebná firma, nepomôže vám preto, že sa už ako-tak orientujete v Zákonníku práce. Neveríte politikom, ktorí tvrdia, že chcú, aby firmy zamestnávali ľudí riadne, a nie na živnosť. Inak by predsa nedovolili, aby na najväčších vládnych stavbách robilo toľko ľudí na faktúru.

3. Kto chce spravodlivosť, musí sa mocným vyhrážať

Počas dvoch rokov, keď sa o problémoch malých stavbárov hovorilo čoraz viac, ste pochopili, že normálne sa spravodlivosti nedomôžete. Veriť v podnikateľskú česť ľudí ako Juraj Široký je zbytočné. Cez súd to nejde. Polícia začala konať, až keď sa vystrašil premiér, no vám to vaše dlhy aj tak nezaplatí. Máte len možnosť sa na to vykašľať alebo sa vyhrážať.

Až keď sa dostanete do televízie s bagrom a keď sa stretávate pred úradom vlády, parlamentom, Širokého hotelom, zrazu vás začne aj premiér brať vážne. Potešíte sa a pravdepodobne napokon dostanete aspoň polovicu svojho platu.

V pamäti vám ostane poučenie, že spravodlivosť je v tomto štáte na strane veľkých a bohatých. A niekedy tých, ktorí niekoho z nich sem-tam vystrašia.

Prečítajte si

KDH popiera hlavný dôkaz Smeru proti Figeľovi