Profil Mareka Maďariča, smeráka mnohých tvárí
Zdá sa, akoby bolo Maďaričov viac – jeden zaujatý kultúrou, ten druhý prehliada nekultúrne správanie kolegov. A je tu aj Maďarič presvedčený sociálny demokrat, čo sa bratal s nacionalistami, v strane si rozumie s konzervatívcami, ale trochu žmurká aj na liberálov.
Odchod Mareka Maďariča z postu ministra kultúry je rozhodne najdôležitejším odchodom ministra z akejkoľvek Ficovej vlády. Ministrov z iných koaličných strán premiér nemilosrdne vyhadzoval, tých svojich prinútil, aby odstúpili sami. No vždy to bolo až potom, čo bola ich pozícia neudržateľná, alebo to bolo pre Fica výhodné. Maďarič v poslednom čase nespravil nič také, prečo by mal odchádzať, a Ficovi to žiadne výhody neprinesie. Práve naopak.
Marek Maďarič je prvý, kto z Ficovej vlády odišiel naozaj dobrovoľne a Roberta Fica to ešte môže veľmi bolieť. Spolupráca kedysi takých blízkych politikov na straníckej úrovni skončila už dávnejšie a Maďarič už koncom roka 2017 odišiel z postu podpredsedu Smeru.
To, že možno skončí aj vo vláde, sa dalo čítať napríklad aj vo vyjadrení, ktoré jeho hovorca vtedy poskytol médiám a kde sa hovorilo, že Maďarič zostáva radovým členom strany a „či už z pozície člena vlády, alebo poslanca Národnej rady“ bude presadzovať myšlienky a hodnoty slovenskej sociálnej demokracie.
No kým vtedy to bola len možnosť, dnes je to realita. A jeho odchod z vlády, nota bene za týchto okolností, zaregistrujú aj tí, ktorých vnútrostranícke pomery v Smere a predchádzajúce náznaky vôbec nezaujímajú.
Zvnútra na verejnosť
Svoj dištanc od zvyšku Smeru dával Maďarič najavo už dávnejšie. Po prevalení kauzy Bašternák naznačoval („ja by som ten tlak neustál“), že jeho stranícky a vládny kolega Robert Kaliňák by mal odísť z pozície ministra vnútra. Na poslednom sneme Smeru po neslávnom výsledku strany v župných voľbách hovoril o tom, že Smer stráca voličov, pozície a energiu a vyjadril vážne pochybnosti, či je strana schopná sa zmeniť.
Opäť skôr nepriamo po župných voľbách kritizoval aj bratislavského krajského predsedu Smeru Martina Glváča a svoje výhrady dával najavo aj v súvislosti s Jaroslavom Rezníkom, ktorého napriek Maďaričovmu nesúhlasu zvolila vládna koalícia spolu s kotlebovcami do čela RTVS. A naposledy hovoril o Andrejovi Kiskovi, na ktorého jeho stranícki kolegovia útočia pre využívanie vládneho špeciálu a dane, ako o dobrom prezidentovi.
Maďarič porušil dávny zvyk, že v Smere platí len jeden názor a že o vnútrostraníckych veciach sa nerozpráva na verejnosti. Vedenie Smeru nechávali jeho kritické vyjadrenia aspoň navonok chladným. Fico napríklad odkazoval, že „ak si myslíte, že budem komentovať vyjadrenia môjho podpredsedu, ste na veľkom omyle. Zavolajte si Mareka Maďariča, nech vám to vysvetľuje“.
Na správanie končiaceho ministra kultúry sa dá pozerať minimálne dvoma spôsobmi. Možno v tom vidieť vnútorný prerod či precitnutie, donedávna tiež snahu udržať stranu, ktorej venoval veľkú časť života, a teraz už rezignáciu. Podozrievavejší pohľad vidí požmurkávanie po nesmeráckej, možno liberálnejšej časti spoločnosti, okaté signalizovanie, že on je predsa iný, lepší ako zvyšok Smeru. Skrátka oportunizmus.
Ani tieň podozrenia
V prospech toho druhého vysvetlenia by svedčilo už prvé politické angažmán Mareka Maďariča. Vyštudovaný dramaturg a scenárista, ročník 1966 stihol podobne ako viacerí iní jeho rovesníci a predstavitelia Smeru pred rokom 1989 vstúpiť do Komunistickej strany Slovenska. Počas celej normalizácie, teda aj koncom osemdesiatych rokov, keď napríklad aj významní umelci podpisovali protirežimné petície, to síce mohlo znamenať aj úprimnú vieru v komunistické ideály, ale oveľa pravdepodobnejšie šlo o možnosť profesného a spoločenského vzostupu.
Kto by veľmi chcel, našiel by oportunizmus aj v jeho neskoršom nepolitickom živote. Po škole sa venoval svojmu odboru – bol scenáristom a dramaturgom v Slovenskom rozhlase, neskôr na voľnej nohe. (Scenáre a divadelné hry príležitostne písal aj počas pôsobenia v politike.) V roku 1996 sa však stal zástupcom šéfredaktora a šéfredaktorom Redakcie literárno-dramatického vysielania v STV, ktorá sa pod vedením Jozefa Darma a Igora Kubiša stala slúžkou vládneho HZDS. Ale samozrejme, bolo to iné ako byť šéfom vtedajšieho spravodajstva STV.
Po krátkom pôsobení na pozícii reklamného textára sa 34-ročný Maďarič stal vedúcim mediálneho a tlačového oddelenia Smeru. A opäť si môžeme položiť otázku, na ktorú pozná odpoveď len on sám: Bolo v tom najmä presvedčenie ako u Borisa Zalu či Dušana Čaploviča alebo skôr niečo menej vznešené ako u politických podnikateľov?
Tu zrejme platí skôr to prvé vysvetlenie. Na Maďariča nikdy nepadol ani tieň vážneho podozrenia, že by vďaka svojim pozíciám prišiel k neprimeranému majetku. Naopak, hovorí sa o ňom ako o človeku, ktorý skutočne verí sociálnodemokratickým ideálom. I keď, ako ukázal počas svojho pôsobenia v prvej Ficovej vláde, tieto ideály sa do veľkej miery premiešavajú aj so silným, povedzme, národným cítením. Alebo skôr s nacionalizmom.
Kde bol ten dnešný Maďarič?
Do roku 2006 prešiel Maďarič pozíciami hovorcu i poslaneckého asistenta a bol tiež podpredsedom Rady STV a podnikal. Po voľbách sa stal ministrom kultúry aj podpredsedom Smeru. A Fico mu dôveroval natoľko, že ho poveril aj vedením predvolebných kampaní. Maďarič sa postupne dostal do pozície ideológa strany, ktorý formuloval základné smerácke postoje.
A tie boli v prvej Ficovej vláde skutočne pozoruhodné. Strana používala pred voľbami silnú sociálnodemokratickú rétoriku, po koketérii s treťou cestou pohltila zvyšky ľavicového prostredia s výnimkou komunistov a preto by sa dalo čakať, že sa podľa toho bude aj správať. No vláda a strana, ktorá obsadila kľúčové posty, nechala v rozpore s touto rétorikou Dzurindove reformy takmer nedotknuté a v rozpore so socialistickými ideálmi sa dostala do nacionalistického raušu.
Netýkalo sa to len predsedu vlády, ktorý Viktorovi Orbánovi odplácal jeho výpady, ale aj ministra Maďariča. Ten sa okrem iného postavil za nešťastný jazykový zákon z roku 2009, ktorý sa dotýkal komunikácie na úradoch i verejných oznámení a tabúľ a pôvodne dokonca obsahoval pokuty za nedodržiavanie, čo bol nápad ešte z Mečiarových čias.
Keď chcela Radičovej koalícia o dva roky zákon meniť, varoval vtedajší opozičný poslanec pred „babylonom jazykov“ a tvrdil, že „maďarizátor gróf Apponyi sa obracia v hrobe, ale od spokojnosti“.
O dnešnej Maďaričovej otvorenosti a kritike vlastných kolegov sa nám vtedy mohlo len snívať. Neozval sa ani proti nespravodlivému zákonu o dvojitom občianstve, ani proti tomu, keď jeho vládni kolegovia Fico a Kaliňák bleskovo „vyšetrili“ prípad Hedvigy Malinovej. Rovnako ticho bol trojnásobný minister kultúry, ktorý zodpovedá aj za menšinové záležitosti, v prípade Ficových výrokov o Rómoch.
Ploty aj uznanie
A potom tu máme predvolebnú kampaň Smeru spred dvoch rokov, za ktorú zodpovedal práve Maďarič a ktorá prešla od sloganu Robíme pre Slovensko k sloganu chránime Slovensko. Dvojka Fico – Kaliňák tu vtedy strašila prívalom utečencov, varovala pred ucelenými moslimskými komunitami a stavala na hraniciach plot. Čo na to Maďarič? Opäť nič.
Vlastne predsa len niečo: kampaň i jej hlavných aktérov bez problémov obhajoval, popieral, že špičky Smeru svojím konaním hysterizovali spoločnosť, a bagatelizoval nezmysly, ktoré z ich úst v kampani zazneli.
Medzitým si však ten istý Marek Maďarič získaval uznanie časti umeleckej obce. Tá oceňovala zmeny v Audiovizuálnom fonde či vo Fonde na podporu umenia, kam pritieklo viac peňazí. Za Maďariča tiež vznikol Fond na podporu kultúry národnostných menšín. Ešte počas svojho prvého pôsobenia v rezorte presadil zníženie DPH na knihy na desať percent. V druhej vláde napríklad predĺžil projekt svojho predchodcu na záchranu hradov. A na začiatku tejto vlády zase hodlal zvýšiť koncesionárske poplatky.
Maďarič sa rovnako stal garantom a zástancom RTVS riaditeľa Václava Miku, ktorá sa pod jeho vedením postupne kultivovala. Už nezvolenie Miku vlani v lete a ešte predtým neschopnosť ministra kultúry presadiť navýšenie koncesionárskych poplatkov proti vôli SNS naznačovali, že Maďarič má pre Fica len limitovanú cenu.
Možno to má logiku
Mohlo by sa zdať, že Marekov Maďaričov je viac. Jeden je veľmi zaujatý kultúrou, za čo sa mu dostáva uznania, druhý roky prehliada nekultúrne správanie svojich kolegov. A potom je tu asi tretí, ktorý má s nimi zrazu problém. Tento Maďarič je presvedčený sociálny demokrat, tamten sa bratá s nacionalistami a sám podobné veci presadzuje, iný Maďarič naznačuje, že je liberálnejší ako zvyšok Smeru, a ďalší má za spojencov konzervatívcov vo vlastnej strane. Jeden aj pôsobí dojmom, že z postu ministra odchádza aj pre činnosť Smeru, ale druhý to verbálne popiera.
Ale možno to len zle čítame a všetko to má svoju logiku. Azda ju uvidíme podľa ďalších krokov odchádzajúceho ministra.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
