Odkaz MMŠ: O jazde na bicykli v Číne a našej predstave rizika, ktorá väčšinou nemá logiku
Veronique Greenwoodová sa z Ameriky presťahovala pred dvoma rokmi do Číny a jej prvý šok bol jazda na bicykli, o ktorej píše v tejto eseji. V New Yorku bola zvyknutá na to, že cyklisti sa neustále dohadujú pomocou očného kontaktu s chodcami a so šoférmi, kam chcú ísť, kedy chcú odbočiť a podobne. Väčšinou to funguje na báze akejsi vzájomnej tolerancie.
Ale v Číne sa jazdí na bicykli úplne inak. Nikto sa na nikoho nepozerá, s nikým sa nedohaduje gestami, každý si ide svoje. Naučila sa kontrolovať len zhruba pol metra priestoru okolo seba a zvyšok prenechať na ostatných. Princíp je postavený na tom, že ak ju niekto zrazí, nesie za to zodpovednosť. A nejakým zázrakom ju dosiaľ nikto nezrazil. Všetci účastníci hustej premávky si hľadia svojho, „sme armáda námesačníkov, ktorí sa správajú, ako keby boli na ceste úplne sami“. Ale funguje to.
Sprvoti má cyklistka z New Yorku pocit, že taká jazda je šialene nebezpečná, ale potom si zvykne. Dokonca aj na to, že žiaden cyklista nenosí prilbu (ani ona ju nemá, lebo v žiadnom obchode ju nepredávali).
Táto skúsenosť vyvracia náš bežný omyl, že bezpečnosť má akúsi univerzálnu definíciu. Je to oveľa viac kultúrna záležitosť, ktorá sa líši od krajiny ku krajine.
Napríklad kontrola dymu. V Amerike je od roku 1993 povinné mať v každej spálni v povale zabudovaný dymový alarm, ale vo Francúzsku túto povinnosť zaviedli až v roku 2015 (a u nás dodnes neexistuje).
Naše obavy z rizika sú často tvorené predsudkami, kým voči reálnym hrozbám bývame slepí. Američania majú paniku zo žralokov, hoci za posledných 50 rokov zomrie po útoku žraloka asi jeden človek za rok. Podobne máme strach z leteckých nešťastí, hoci letecká doprava je štatisticky mnohonásobne bezpečnejšia ako jazda autom a piloti radi rozprávajú vtip, že najnebezpečnejšia časť letu je príchod autom na letisko.
A tak sa Veronique naučila jazdiť v Číne na bicykli ako šialená a prestala sa báť. Zato však dostala strach z iných vecí, napríklad zo smogu, ktorý býva v čínskych mestách naozaj hustý. Kúpila si do bytu čistič vzduchu (ako mnohí jej kolegovia zo Západu) a nikdy ho nevypína.
Podobnú hrôzu má z potravín, keďže v Číne občas prepukli škandály s nakazenými potravinami, alebo so sušeným mliekom pre deti, do ktorého výrobcovia pridávali jedovatý melamín. Nakupuje všetky potraviny v obchode, ktorý sa pýši tým, že jeho tovar podlieha americkým normám – lenže je od jej bytu vzdialený hodinu cesty autobusom.
Keď sa zdôverila so svojou čínskou skúsenosťou americkej sociologičke Lynette Shawovej, tá povedala, že jej panické hrôzy zo smogu a z otrávených potravín sú dôsledkom straty dôvery.
Tento problém je celosvetový, dôvera medzi ľuďmi prudko klesá – aj preto považujeme výrobcov potravín za potenciálnych zločincov, ktorí nás chcú otráviť.
Pokles vzájomnej dôvery kompenzujeme tým, že prijímame množstvo zákonov na ochranu našej bezpečnosti. Lenže tým sa dostávame do područia štátu, ktorý reguluje naše životy. Vzájomnú dôveru sme vymenili za pocit bezpečia, ktoré nám garantuje odcudzený štát. Alebo ako hovorí Arwen Mohunová, americká historička zaoberajúca sa dejinami rizika, „otázkou je, či tento náš obchod s pocitom bezpečia stojí za posilňovanie tých, čo sú pri moci“.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].