Denník N

Prežila Osvienčim aj pochod smrti, svedčila proti nacistom, nešetrili ju ani komunisti

Valéria Slezáková prežila Osvienčim aj baraky Birkenau, pochod smrti, domov sa vrátila po divokej ceste cez Nemecko. Foto - Post Bellum
Valéria Slezáková prežila Osvienčim aj baraky Birkenau, pochod smrti, domov sa vrátila po divokej ceste cez Nemecko. Foto – Post Bellum

Zažila transporty, Osvienčim, Birkenau aj pochod smrti. Stretla sa s Mengelem a po vojne svedčila proti nacistom. „Neverila som ani minútu, že sa odtiaľ niekto dostane živý,“ vraví Valéria Slezáková.

Valéria Slezáková, zaslobodna Jungová, sa narodila v roku 1923 do rodiny židovského zubára. Detstvo prežila v Nitre, kde aj začala študovať na gymnáziu. Doma sa hovorilo po nemecky a po maďarsky, v škole po slovensky, takže Valéria už v mladom veku zvládala tri jazyky, ku ktorým neskôr pribudli ďalšie. Protižidovské opatrenia, ktoré boli spustené so vznikom Slovenského štátu, zo začiatku nepociťovala.

„Musím podotknúť, že o nejaký vyslovený antisemitizmus na Slovensku, aspoň v mojom okolí, nešlo. Bolo nás v triede na gymnáziu trinásť, a boli sme úplne pomiešaní. Asi tri deti boli židovského pôvodu a ostatné väčšinou katolíckeho,“ spomína.

Opatrenia sa však čoskoro sprísnili a Valéria musela ako židovka školu opustiť. Rodičia trvali na tom, aby sa naďalej vzdelávala, hoci menej formálnym spôsobom. Učila sa cudzie jazyky, základné domáce zručnosti a absolvovala kurz zdravotnej sestry.

Rodina mala pôvodne v pláne utiecť do Palestíny, ale to sa nakoniec nepodarilo zrealizovať. „V roku 1942 sa začali šíriť chýry, že zo Slovenska berú mladé dievčatá na poľnohospodárske práce v Nemecku. Chodili po ne gardisti. Zobrali ich a zmizli. Hovorilo sa, že ak doma pri rodičoch žiadnu nenájdu, vezmú rodičov a zavrú ich,“ vraví Valéria, ktorá sa nakoniec rozhodla ísť dobrovoľne.

„Nechala som sa ostrihať, vzala som si na chrbát batôžtek s najnutnejšími vecami a nechala sa gardistom odviezť na nádražie. Tam som naposledy videla svojho otca. Moju sestru nevzali, pretože bola príliš mladá.“

Valéria pred vojnou v roku 1939. Foto Post Bellum
Valéria pred vojnou v roku 1939. Foto Post Bellum

Do transportu

Do Nemecka sa však nedostala. Tri týždne najprv strávila v zbernom tábore v Bratislave a potom bola spolu s ostatnými dievčatami naložená do vlaku mieriaceho do Osvienčimu.

„Napchali nás dnu. Spomínam si, že nás bolo veľa, samé mladé dievčatá. Dnes už asi všetci vedia, že to boli dobytčie vagóny, preplnené, a iba s jedným vedrom na všetko, jednoducho neľudské pomery. Zrazu som začula ako niekto vonku kričí moje meno: „Jungová!“ – tak som sa volala zaslobodna. No ja som bola uväznená vnútri vagóna. Márne som búchala na okienko, nič sa neudialo. Vlak sa pohol, odišli sme. Viezli sme sa, viezli, mám pocit, že stále dookola,“ popisuje desivú cestu v neľudských podmienkach.

„Trvalo to dva dni a dve noci. Jedno ráno sme konečne zastali. Okienko sa trošku pootvorilo a ja som si povedala : „Tu nebudeme, to je blázinec.“ Videla som dievčatá v divnom oblečení, ostrihané dohola. V duchu som si neustále hovorila: „Toto nie je možné, to nie je možné.“ V tom sa vagóny otvorili a ozvalo sa: „Raus, raus !“ (Von, von). Kričali to vojaci alebo esesáci, ja už ani neviem, kto to bol. Jednoducho nás z tých vagónov vyhodili.“

Po príchode dievčatám všetko zobrali. Museli sa vyzliecť donaha a okúpať sa. Potom im úplne ostrihali vlasy, vraj kvôli odvšiveniu. „Stáli sme tam úplne nahé, okolo chodili esesáci a okukovali nás. Boli sme úplne ohlúpnuté, apatické, hovorili sme si, že čosi také sa predsa nemôže diať.“

Šaty si dievčatá brali z veľkej kopy. Každá si musela vziať, čo jej prvé prišlo pod ruku. Neskôr si obuv aj oblečenie medzi sebou vzájomne vymieňali, aby im aspoň trochu sedelo.

Valéria bola drobná, vyzerala na 15 rokov, preto ju pridelili do detského komanda. Pracovala v záhradách esesákov, ktorí mali svoje byty v Osvienčime.

Bývalo sa v murovaných barakoch, kde boli vždy tri postele nad sebou v dlhej chodbe a na konci jedna pec, v ktorej sa však kúrilo len v zime. S hygienou boli problémy, rovnako ako s jedlom. Denný prídel bol kúsok chleba, a trochu margarínu a marmelády, ktorá bola z červenej repy.

„Koncentrák som prežila, pretože som nikdy veľa nejedla. Nebola som až taká hladná, ako ostatní. Ostatné dievčatá vždy všetko hneď zjedli, pretože boli veľmi hladné. Ja som ten kúsok chleba vždy nechala uschnúť, potom som si požičala nôž, aby som ho rozdelila na tri kúsky. Jeden mi vyšiel na večer, druhý na ráno a tretí dopĺňal obed. Na obed sme mávali niečo, čo naberali z veľkého kotla a nazývali polievkou. Hádzali do nej všetko, aj prstienok sa v nej našiel.“

Každý deň prichádzali ďalšie transporty. Okrem Židoviek v nich boli bývalé trestankyne, zlodejky a prostitútky. V jednom z nich Valéria našla svoju sesternicu, od ktorej sa dozvedela, že jej rodina je stále nažive.

„Na Slovensku bolo veľmi málo zubárov a tí, čo boli, boli Židia. Dostali teda potvrdenie o tom, že sú tzv. wirtschaftlich wichtige Jude (hospodársky dôležitý Žid). Dali ho aj môjmu otcovi a zahŕňal celú rodinu. Nanešťastie ho získal až vtedy, keď som už sedela vo vagóne, preto ma vtedy hľadali.“

Zachránilo ju zranenie

Akékoľvek drobné zranenie mohlo stáť človeka život. Pri práci v záhrade si Valéria poranila nohu a keďže si ju nemala čím ošetriť, rana sa zapálila. Dozorkyňa ju vzala na ošetrovňu, kde jej ranu vyčistili a obviazali. Tam sa prvýkrát stretla s Mengelem, ktorý to vyhodnotil ako formu tuberkulózy a nariadil ju poslať na smrť. Dozorkyňa jej však pomohla skryť sa a potom nepozorovane odísť, a tým jej zachránila život. Keď sa Valéria vrátila na blok, jej kamarátky tam neboli.

„Stretla som tam iba jedno dievča. Len my dve sme sa zachránili. Pýtala som sa vojaka, kde sú deti zo záhradného komanda a on ukázal na komín. Vtedy už boli plynové komory, no ja som o nich nevedela. Nechápala som, o čo ide a neustále som sa vypytovala, kedy sa vrátia. Vojak znervóznel a začal kričať: „Neprídu!“

Valéria sa tak dozvedela o existencii spaľovacích pecí a plynových komôr. V jednej z nich zahynula aj jej sesternica.

Ojedinele sa Valéria stretla aj s ľudským prístupom a snahou pomôcť. Ako prácu dostala na starosť nosenie zemiakov. Jeden z nemeckých strážnikov si ju zavolal k sebe a spýtal sa, koľko má rokov. Valéria tvrdila, že pätnásť. „Doma mám také dievčatko, ako si ty,“ povedal jej. Od tej doby jej začal pravidelne nosiť chlieb.

Istý Poliak jej zase nosil vodu a zohnal potrebné veci – zubnú kefku a nejaké oblečenie.

Valéria potom pracovala v kameňolome a neskôr na poli. Fyzická práca bola nesmierne namáhavá – pracovalo sa v chlade aj v horúčavách, bez poriadneho jedla či možnosti si odpočinúť.

„V tom kameňolome to bolo strašné. Dostala som do ruky kladivo, ale to bolo také ťažké, že som ho ani neudržala. Chodil tam jeden zlý esesák so psom. Akurát ten pes bol nejaký dobrý, on ho na nás hnal, ale psovi sa nechcelo.“

V tábore smrti Birkenau

Časom Valériu spolu s mnohými spoluväzenkyňami presunuli do tábora Birkenau, kde boli podmienky ešte horšie.

Bývalo sa v drevených barakoch, vodu dostávali len na poludnie všetci dohromady z jednej rúry, o hygiene sa už skoro nedalo hovoriť. Valéria sa vďaka znalosti nemčiny dostala do tzv. komanda Rotkäppchen, ktorého úlohou bolo triediť veci, čo si ľudia vzali so sebou do transportu.

„Tí ľudia boli úplne nevedomí, tak si brali so sebou zlato, doláre, konzervy, všetko možné. Nemci nám povedali, že si môžeme vziať, čo chceme, ale že to nesmieme so sebou nosiť do lágru. Nebola konzerva, ktorú by sme neotvorili, všetko sme zjedli, vzali sme si dobré topánky, umývali sa kolínskou, doláre sme trhali. Oblečenie sme si vzali na seba a v lágri rozdávali.“

Sabotáž však časom vyšla najavo a Valéria o prácu prišla.

 

Po vojne 1946. Foto - Post Bellum
Po vojne 1946. Foto – Post Bellum

Prvé stretnutie s Erbenom

Jej ďalším pracovným zaradením bolo miesto pisárky v Streibstube. Takto sa dostala od baraku so skutočnými sprchami. „V každej bolo jedno mydlo, bolo zelené a hovorilo sa, že sa vyrábalo s ľudského tuku, neviem, či to bola pravda, ale dosť smrdelo.“

Valéria mala za úlohu vyplňovať dotazníky s osobnými údajmi a zdravotným stavom nových väzňov. Zapisovala tiež čísla, ktoré väzňom v tábore tetovali na telo.

„Hlavný esesák sa volal Chustek a pochádzal zo Sudet, nechal sa premenovať na Erbena. Mňa si obľúbil, ďalší esesák bol Nemec Hoffman, tretím bol mladý Rumun zo Sedmohradska. Ten nám povedal, že keď, uvidel čo sa v tábore deje, rozhodol sa ľuďom pomáhať. Skutočne to aj robil. Po vojne ho v procese oslobodili. Pomáhal nie len nám, ale všade tam, kde pracoval. Bol slušný a dokonca Poľkám z dediny pri Katowiciach doručoval poštu od rodičov, pretože tam pravidelne cestoval. Priniesol od nich aj kufor plný jedla, o ktoré sa s nami Poľky podelili.“

Transporty chodili ďalej. „Keď tam bol Mengele , tak sa triedilo. Mladí a zdraví išli doprava a tí ostatní doľava – do plynových komôr. Po Maďaroch začali prichádzať Slováci. To už bol rok 1944.“

Jedným z transportov prišla aj rodina Valériinej spolupracovníčky zo Žiliny. Keď si všimla, že jej sestra drží v náručí dieťa, rozbehla sa za Rumunom, aby ho dal jej babičke. Vedela, že ak by to neurobila, Mengele by ju aj s dieťaťom poslal do plynu.

Od chvíle, čo začali chodiť transporty zo Slovenska, Valéria sa hrozila situácie, že tam uvidí vlastnú rodinu. To sa našťastie nikdy nestalo.

V Birkenau sa Valériin zdravotný stav skomplikoval. Dostala týfus. „Nebola tam voda, nebolo možné napiť sa, tobôž nie umyť sa, či vymeniť bielizeň. Tú mi napokon nosila jedna žena z Nitry. Bola som na tom tak zle, že som ledva udržala v ruke pero alebo ceruzku. V tom čase som zistila, že moja kamarátka so sestrou sú veľmi choré a ležia v bloku, odkiaľ odvážajú ľudí do plynu. Doplazila som sa k nim, nech ma vezmú tiež, pretože som už nemala síl vydržať to. No jedna Poľka s tým Rumunom si domysleli, kde som a vytiahli ma odtiaľ.“

Ráno pri nástupe museli potom všetci väzni preskočiť širokú priekopu, aby sa ukázalo, či sú ešte dosť zdraví na prácu. „Kto neskočil, šiel, koniec. Tak som sa rozlúčila, lebo som si vravela, že to nikdy preskočiť nedokážem. Neviem, asi to bol zázrak, nejaký inštinkt, chuť k životu – ale ja som to nakoniec preskočila. Hoci som bola kvôli chorobe zoslabnutá.“

Evakuácia a pochod smrti

Znalosť nemčiny jej pomohla k ďalšiemu miestu, písaniu objednávok na stroji. „Objednávala som plyn Cyklón B, ktorým zabíjali, ale ja som to netušila. Nevedela som, čo objednávam.“

V januári 1945 začala evakuácia Osvienčimu. Chorí museli zostať v nemocničnom bloku. Ostatní dostali pásikavé oblečenie, vrecko kockového cukru, polovicu chleba a vydali sa na pochod. Kto po ceste nevládal, namieste ho zastrelili.

„Videla som hrozné veci, ako nikdy predtým. Napríklad človeka, čo si sadol a zmrzol. Strelili do neho, no on sedel ďalej, už nežil. Stále padal sneh a bola strašná zima. Mala som všetko premrznuté, chlieb aj cukor som odhodila, už mi bolo všetko jedno. Viackrát som si sadla, že už tam zostanem, ale kamarátka Blanka ma vždy zdvihla a vravela: „Čo poviem tvojej mame, že si sa pár dní pred koncom vojny nechala zastreliť nejakým hlúpym esesákom?“

Valéria sa dostala do vlaku, ktorý šiel do Ravensbrücku. Cestovali zničenou krajinou a cez rozbombardované mestá. Berlín bol úplne rozbitý. Skončila v tábore pri jazere Müritz, kde pracovala ako sestrička. Situácia tam bola o niečo lepšia než v Osvienčime.

„Všimla som si, že tam boli vojenské zajatkyne Francúzky, jedna mala poranené hrdlo. Ošetrovala som jej ho, ako som vedela. Bola veľmi vďačná a milá, dohovorili sme sa mojou nedokonalou francúzštinou. Francúzka mi začala vykladať budúcnosť z kávovej usadeniny. Vraj utorok bude môj šťastný deň, streda môj nešťastný deň. Otec vraj už nežije, ale zvyšok rodiny áno a prvého mája budem na slobode. Povedala som to jednému dievčaťu z Prešova. Spolu sme sa rozhodli, že si ušijeme civil, aby sme toho prvého mája mali v čom ujsť. Z deky sme si ušili kostým. Nakoniec som v ňom prišla až domov.“

Nastala konečná evakuácia. Zajatkyne mali údajne naložiť na loď, ktorá sa s nimi mala potopiť v Severnom mori. K tomu už však nedošlo, pretože vojna sa medzitým skončila.

Utiekla z pochodu smrti

Dostať sa domov však nebolo jednoduché. Valéria ešte s ďalšími dievčatami síce úspešne utiekla z pochodu (skryli sa v prázdnych včelích úľoch), ale v bezpečí neboli. Zničeným Nemeckom sa pohybovalo množstvo ľudí bez domova a tiahla tadiaľ aj Červená armáda. Dievčatá si našli provizórny úkryt vo vyľudnenom zámku von Braun.

Jeden belgický vojak im zohnal povoz ťahaný koňmi, aby sa mohli vydať na cestu domov. „Videli sme tam takých divných šikmookých vojakov, všade bolo plno Rusov. Hovorili sme im, že sme z Československa a hneď sa začali o nás zaujímať. Bol tam aj mladý vojak, ktorý za mnou prišiel a povedal mi, že je to veľmi nebezpečné, že sa o nás takto zaujímajú. Poradil nám: „Keď prídu s veľkým povozom, bude tam jedlo. Uvarte im veľkú dobrú večeru a hlavne im stále nalievajte vodku, čo prinesú. Hneď budú pod stolom. Potom sa dostaňte k svojmu povozu a utekajte preč.“

Držiac sa tejto rady sa im skutočne podarilo sovietskym vojakom uniknúť a na povoze sa dostať až do Müritzu, kde už stretli francúzskych vojakov a s nimi oslávili koniec vojny. Vlakom plným maďarských zajatcov smerujúcich do Ruska sa Valéria dostala do Varšavy a odtiaľ potom s pomocou československého veľvyslanca do Ostravy. „Viete si prestaviť, čo to bolo pre nás prejsť hranice ? No… neobišlo sa to bez sĺz.“

Odtiaľ to už domov nebolo ďaleko. Cez Žilinu a Hlohovec sa nakoniec Valéria vrátila z desivej púte domov do Nitry. „Keď som odchádzala, matka mala len jeden šedivý pruh vo vlasoch. Teraz mala šedivú celú hlavu. Ale bola šťastím bez seba, keď ma videla. Všetci si mysleli, že som mŕtva.“

Valériina rodina síce unikla transportom, no vojnu prežila len matka a sestra. Otec sa pridal k partizánom, zastrelili ho Nemci v rámci hromadnej popravy mužov v dedine, kde pracoval ako zubár.

Problémy rodiny, bohužiaľ, pokračovali aj po vojne. V rámci politických a spoločenských turbulencií prišli o byt a ambulanciu a museli sa presťahovať do Bratislavy. Valériina sestra navyše ochorela na tuberkulózu. Matka už nedokázala ďalej znášať psychický nápor a v roku 1946 spáchala samovraždu. Sestra sa potom liečila vo Vyšných Hágoch a absolvovala niekoľko operácií, ale nakoniec chorobe v roku 1949 podľahla.

Valéria sa presťahovala do Prahy za svojím nastávajúcim a tam aj zostala žiť. Pracovala ako monitorka zahraničného rozhlasu, ale vzhľadom na nevyhovujúci kádrový profil mala počas komunizmu často s prácou problémy.

V roku 1966 svedčila vo Frankfurte na súde proti Erbenovi, ktorý bol jej hlavným dozorcom v Osvienčime. Dostal doživotný trest.

Valéria Slezáková dnes žije v Prahe. Má 91 rokov.

 

Rozhovor bol nakrútený v rámci projektu Príbehy 20. storočia, ktorý podporilo Veľvyslanectvo USA v Bratislave. 

 

Príbehy 20. storočia

Nie sú vám tieto osudy ľahostajné? 

Príbehy 20. storočia je projekt neziskovej organizácie Post Bellum (www.postbellum.sk).

Združuje stovky prevažne mladých ľudí, ktorí zbierajú spomienky pamätníkov. Nahrávajú rozhovory, digitalizujú fotografie, denníky, archívne materiály a ukladajú ich do medzinárodného archívu Pamäť národa (www.memoryofnations.eu).

Ak aj vy máte tip na zaujímavého pamätníka, napíšte na [email protected].

Post Bellum je nezávislou občianskou iniciatívou, ktorú financujú predovšetkým drobní darcovia. Pomôžte i vy!

Prosíme, staňte sa členmi Klubu priateľov Príbehov 20. storočia alebo pošlite jednorazový dar na účet 2935299756/0200.

Pridajte sa k nám! Čím viac nás bude, tým väčšie spomienkové dedičstvo zachováme pre naše deti.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

2. svetová vojna

Príbehy 20. storočia

Slovensko

Teraz najčítanejšie