Denník N

Programovaná bunková smrť zachraňuje životy a mohla by aj našu krajinu

Foto N – Vladimír Šimíček
Foto N – Vladimír Šimíček

Chce to veľkú vnútornú silu ustúpiť. No ak to niekto nevie, ohrozuje nás všetkých. Vedieť, kedy odísť a vzdať sa toho, čo nám je najvzácnejšie, je to najväčšie rozhodnutie, aké môžeme uskutočniť.

Autor je neurogenetik, pôsobí vo Viedenskom výskumnom inštitúte molekulárnej patológie a Inštitúte evolúcie a kognitívneho výskumu Konráda Lorenza

Záležitosťou evolúcie je živá hmota, najkomplexnejšia forma organizácie, akú poznáme. Skúsenosti s jej „organizáciou“ majú takmer štyri miliardy rokov. Počuli ste už o pôsobivejších pracovných skúsenostiach? Ťažko sa s ňou prieť, ak ide o rady, ako spravovať komplexné systémy.

Predstavme si parlament ako výkonný orgán, pre ktorý platia aj biologické paralely. Poslancov predstavujú bunky a politické strany predstavujú tkanivá (čo vzhľadom na politickú rôznorodosť platí aj pre Slovensko), ktoré sa formujú do orgánov. Pravdaže, bunky musia rásť a deliť sa. Musia tiež vedieť, kedy prestať alebo kedy zmiznúť, aby uvoľnili miesto iným.

Diferenciácia buniek a tkanív i vývin orgánov vyžadovali už od čias svojho vzniku schopnosť vedieť, kedy ustúpiť. Každá bunka teda vstupuje do života celého organizmu so svojím „volebným programom“ (jej gény sa podriaďujú zákonom v záujme celku).

Naprogramovaný odchod

Ak by v bunke alebo v organizme nastal neriešiteľný problém, bunka má naprogramovaný svoj vlastný odchod. Je to preto, aby jediná odrodilá bunka nespôsobila masívne nádorové bujnenie. Alebo aby vírusom infikovaná bunka uväznila vírus v sebe a zabránila jeho ďalšiemu šíreniu.

Zároveň má každý živý organizmus spôsoby, ako zneškodniť tieto bunky tak, aby neohrozovali ostatné a nebránili tým najlepším vo vykonávaní svojej funkcie. Príroda sa bráni plytvaniu energie na úkor nefunkčných jedincov už na úroveň individuálnych buniek. Ich odchod zo scény je dopredu naprogramovaný v génoch. 

Apoptóza – smrť so cťou

Následky porušenia „programového vyhlásenia bunky“ sú zrejmé. Strata schopnosti odísť v pravý čas je jednou z možných príčin vzniku rakoviny. Táto programovaná bunková smrť – apoptóza – je smrťou so cťou po splnení očakávaných funkcií. Naopak nekróza je odumretie postihnutého indivídua, kŕčovito sa zmietajúceho a odmietajúceho odísť, čo spôsobuje zápaly škodiace okolitým bunkám i celému organizmu.

Apoptóza zohráva dôležitú úlohu v raste a vývine organizmov. Dôležitosť jej objasnenia podčiarkuje udelenie Nobelovej ceny v roku 2002. Apoptóza znamená v pôvodnom gréckom význame slova „opadávanie listov na jeseň“. Nepredstavuje zánik stromu – práve naopak, je to dôležité pre jeho samotné prežitie. Inak by v zime zamrzol. Apoptóza nie je ani pasívna, ani chaotická. Ukazuje nám druhú tvár smrti, a tá veľmi pripomína tvár života. Molekulárne mechanizmy tohto harakiri sú nemenej pôsobivé a pripomínajú odchod zo zamestnania so vztýčenou hlavou. So cťou.

Umenie odísť

Chce to veľkú vnútornú silu ustúpiť. No ak to niekto nevie, ohrozuje nás všetkých. Vedieť, kedy odísť a vzdať sa toho, čo nám je najvzácnejšie, je to najväčšie rozhodnutie, aké môžeme uskutočniť. Nesmieme ho len tak pustiť z rúk. Vedieť, kedy odísť, je bezpochyby veľké umenie, ktoré môže zachrániť život akéhokoľvek celku vrátane spoločenstva buniek.

Avšak odchod nemusí ani v spoločenskej sfére znamenať definitívne ukončenie života. Môže byť veľmi prospešné, ak sa skúsení ľudia ďalej podieľajú na chode vecí ako poradcovia. Uvoľnili priestor nádejným nasledovníkom, no vedia poradiť pri často beznádejných situáciách.

Je potrebné, aby sme sa vedeli odpútať od toho, čo nám škodí, hoci sme si na to už zvykli. Ak sa nám podarí zbaviť sa zastaraných a deštruktívnych vzorcov myslenia a správania, odpútame sa od svojej nemilej minulosti. Ak sa má niečo nové začať, niečo staré (v nás) musí zomrieť.

Musíme nechať zomrieť naše staré vzorce myslenia a správania, ktoré pre nás boli doposiaľ zárukou (zdanlivého) bezpečia. Inak sa budeme len príjemne báť pri knihe alebo v kine a nevšimneme si hrozby okolo seba a v sebe.

Smrteľnosť zaručuje rôznorodosť a premenlivosť

Nič z tohto sveta nie je večné, všetko sa mení a plynie. To je tiež dôvod, prečo organizmy nie sú nesmrteľné. Smrteľnosť je jednak daň za mnohobunkovosť a spoluprácu, no zároveň je zárukou rôznorodosti, premenlivosti a zachovania života. V najširšom slova zmysle.

Opadávanie listov tiež neznamená smrť stromu. Iba ak necháme v pokore odplynúť všetko, čomu vypršal čas, budú sa môcť zrodiť nové formy. To je princíp odpútavania sa a uvoľnenia z pút lipnutia.

Ako skončiť je rovnako dôležité ako ako začať, a je to prinajmenšom rovnako ťažké. Keď nadíde pre bunku čas odchodu, poseká sa na malé kúsky a rozplynie sa. Tento proces je podobne zložitý ako procesy zahŕňajúce vývin. A ak apoptóza zlyhá, dôsledkom sú znetvorené končatiny, rakovina alebo i demencia. Naše vlastné bunky nám ukazujú, ako to urobiť pôvabne, tak prečo sa od nich neučiť?

Teraz najčítanejšie