Deti, ktoré sa dostali do adoptívnych rodín až po svojom treťom roku, sú výrazne emocionálne ochudobnené
Nevie sa, prečo práve my máme výsadu užívať si detstvo tak dlho. Ale keby už nič iné na detstve nebolo zázračné, tak práve tento čas, darovaný iba ľuďom, určite divom je. To vedia všetci dospelí, ktorí kedysi boli dieťaťom.
Autor je imunológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Egyptské pyramídy. Visuté záhrady princeznej Semiramis. Mohutná Feidiova socha Dia. Artemidin chrám v Efeze. Rodoský kolos. Mauzóleum v Halikarnasse. Maják na ostrove Pharos. Sedem divov sveta tak, ako ich pomenoval antický svet.
Naša civilizácia príliš roztiahla svoje krídla, a tak nás už veľkosť pyramíd neveľmi ohromí. Hľadáme divy inde. Sú často menej nápadné ako pyramídy, sú viac v tom, čo okolo seba poznávame, než v tom, čo okolo seba vytvárame.
Takto sa pred rokmi v televízii prihováral divákom Milan Lasica vo svojej relácii Mojich sedem divov a svojim hosťom kládol otázku: Čo dnes považujete za sedem divov? Túto otázku som si položil tiež.
Prvé tri roky života človeka
Mojím šiestym divom je detstvo. Čo vám napadne, keď sa povie detstvo? Mne sa vybaví drevená červenožltá tatrovka, na ktorej som absolvoval cestu okolo sveta – cez celú Áziu, Aljašku, Ameriku, a potom cez kuchyňu a obývačku naspäť do detskej. To auto sa mi stratilo.
Alebo sa mi vyjavia rozprávkové platne z Opusu, ktoré sme si s bratom púšťali na kufríkovom gramofóne. Poznal som ich naspamäť. Tie platne sa však nestratili. Uchovávame ich ako rodinný poklad dodnes.
Mojou najstaršou spomienkou je narodeninové fotografovanie. Mám tri roky, sedím na zemi v izbe, síce bez nábytku, ale zato s obrovskou tortou, a olizujem si sladký prst.
Sú to práve prvé tri roky života človeka, ktoré majú najvýznamnejší vplyv na celý jeho život. Počas tohto obdobia sa naučí všetko, čo na život potrebuje – jesť, chodiť a rozprávať.
Mozog sa mu vyvíja míľovými krokmi a vďaka pevnému zakotveniu v rodine si vybuduje základ na svoj zdravý mentálny aj fyzický vývin.
To nemám z vlastnej hlavy, ja si na ten predôležitý čas pred tým pamätným fotením vôbec nespomínam, ale podľa množstva publikovaných vedeckých štúdií je to skutočne tak. Komu by to nestačilo, nech sa pozrie do rodinných albumov, z ktorého obdobia má najviac fotografií.
Emocionálne ochudobnené deti
Dôkazom je aj to, že deti, ktoré žili od narodenia v detských domovoch a ktoré sa dostali do adoptívnych rodín až po svojom treťom roku, sú výrazne emocionálne ochudobnené v porovnaní s deťmi, ktoré boli adoptované skôr, čo sa môže prejaviť stavmi úzkosti, agresivity či inými poruchami.
Preto je také dôležité, aby sa deti dostali k svojim pestúnom čo najskôr po narodení. Legendárny je prípad nešťastného Kašpara Hausera z 19. storočia, ktorý vyrástol v pivnici bez citových väzieb na rodinu a trpel mnohými duševnými poruchami.
A čo Tarzan, alebo Maugli?! počujem vás argumentovať. Nuž, ale tí predsa mali citovú väzbu od útleho detstva k svojim zvieracím adoptívnym matkám schopným veľkej lásky.
Týmus
Keď sa povie detstvo, prídu mi, ako imunológovi, pochopiteľne, na rozum aj slová ako osýpky, mumps či ovčie kiahne. Keď príde človek na svet, je zraniteľný. Jeho imunitný systém sa však rýchlo zoznamuje s okolitým svetom, a to aj s patogénmi – baktériami a vírusmi, ktoré spôsobujú infekčné ochorenia.
Detské biele krvinky, voláme ich T a B lymfocyty, sú bažanti – ešte proti ničomu nikdy poriadne nebojovali, neprodukovali protilátky, nezabíjali žiadne infikované bunky, jedným slovom, nazývame ich „naivné“. Preto sú to práve deti, kto najčastejšie ochorie na nákazlivé choroby. Z toho dôvodu ich voláme aj „detské choroby“.
Ale detské lymfocyty sú už dokonale pripravené na boj proti patogénom – v učebniciach nájdete, že sú „zrelé“. Je to vďaka orgánu, ktorý je najväčší a najaktívnejší práve počas detstva – volá sa týmus a nachádza v hornej časti hrudníka nad srdcom.
Lymfocyty sa rodia v kostnej dreni ako nezrelé a nepripravené. T-bunky sa krvou dostanú do týmusu, kde dozrievajú. Čo to znamená? Imunitné bunky majú dve kľúčové úlohy: bojovať proti všetkému cudziemu a nebezpečnému, a tolerovať všetko vlastné a neškodné.
T-bunky v týmuse komunikujú s tamojšími epiteliálnymi a dendritickými bunkami, ktoré im ukazujú prostredníctvom svojich povrchových MHC molekúl čosi ako vzorkovnicu antigénov zo všetkých tkanív organizmu, aby sa T-bunky naučili rozoznávať medzi vlastnými a cudzími. Ako vo vojenskej akadémii.
Jediný rozdiel je v tom, že T-bunky, ktoré nerozoznávajú nič, a teda sú zbytočné, alebo T-bunky, ktoré rozoznávajú aj vlastné antigény, a teda sú nebezpečné, a tou selekciou neprejdú, nemajú šancu na reparát, ale umierajú prostredníctvom takzvanej naprogramovanej smrti – apoptózy.
Iba T-bunky, ktoré vlastné tkanivá tolerujú a cudzie elementy rozpoznávajú, vychádzajú z týmusu ako „zrelé“. Zmaturujú. Pre B-bunky sú podobným školiacim zariadením lymfatické uzliny.
V dospelosti sa týmus postupne zmenšuje, kým sa z neho nestane len kúsok tukového laloka. Podľa najnovších štúdií môže byť práve zánik týmusu dôvodom vyššieho výskytu nádorových ochorení u starších ľudí.
Vakcinácia
Ale vráťme sa k detským chorobám. Po rozoznaní nepriateľa sa z detských „naivných“, ale už „zrelých“ lymfocytov stanú bojovné „efektorové“ bunky, ktoré patogén zlikvidujú. A imunitný systém si ho ešte dlhý čas bude pamätať – to vďaka špeciálne vyškolenej rote bielych krviniek, ktoré voláme „pamäťové“ lymfocyty. Vďaka nim „detské“ choroby už viac „nechytíme“.
Niektoré „detské“ choroby nie sú nebezpečné, mnohé však veľmi často končili smrťou dieťaťa, napríklad detská obrna, pravé kiahne či záškrt. To však prestalo platiť potom, ako anglický lekár Edward Jenner objavil metódu vakcinácie.
Dňa 14. mája 1796 vpichol osemročnému chlapcovi Jamesovi Phibbsovi obsah kiahňového pľuzgierika dojičky chorej na neškodné kravské kiahne. O dva týždne nato naočkoval Jamesovi hnis zo smrteľných pravých kiahní a – ten neprejavil ani najmenší príznak ochorenia. Neviem, komu ďakovať viac, či slávnemu veľkáčovi, alebo zabudnutému malkáčovi – sirote.
Darované detstvo
Poviete si, aký div? Veď je logické, že deti bývajú choré a aj že sa učia, kým sú ešte malé. Veď aj so zvieratami je to tak. Máte pravdu. Skoré obdobie po vyliahnutí je napríklad rozhodujúce pre vtáčiky nielen preto, aby sa naučili lietať, ale najmä aby sa naučili správne komunikovať – to, čo my nazývame spievať. Aj preto je mozog spevavcov vhodným modelom na štúdium procesov učenia.
No dobre, ale vtáčiky, a ani žiadne iné zvieratá, predsa len nemajú také zázračné detstvo ako ľudia. Hneď ako sa naučia správne vyspevovať, už vyletia z hniezda, aby si založili vlastné. A niektoré ešte skôr, ako to opisuje Ľudmila Podjavorinská vo svojej nadčasovej štúdii nazvanej Čin-Čin publikovanej už v roku 1943.
U nás je to iné. Pre nás sa práve vtedy začína to pravé sawyerovské detstvo, počas ktorého sa naučíme čítať, písať, hrať na gitare, rozbíjať si kolená, bozkávať osoby úplne opačného pohlavia, hrať Overwatch a esemeskovať pod perinou. Čas, keď je ešte všetko možné. Čas, ktorý sa náhle skončí tým, že sa nám šnúra od šarkana akosi zamotá medzi prudko rastúce nohy a my zakopneme priamo do puberty, adolescencie a niektorí napokon aj, prepytujem, do dospelosti.
Nevie sa, prečo práve my máme výsadu užívať si detstvo tak dlho. Ale keby už nič iné na detstve nebolo zázračné, tak práve tento čas, darovaný iba ľuďom, určite divom je. To vedia všetci dospelí, ktorí kedysi boli dieťaťom.
P. S. A viete, že deti majú viac kostí ako dospeláci? To je, čo?
Deti nie sú „vznešení divosi“, ich morálka má limity
[Jedna stačí – pravdivý príbeh váhavého otca. Vtipná kniha od Denníka N.]
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
