Smrť je od narodenia hotová vec
Posledná kniha veľkého spisovateľa sa ľahko môže stať netušeným závetom, ale len pre toho, kto so smrťou nepočíta. Pripraveným ponúka celkom iné možnosti. Stovky možností. Günter Grass napísal tesne pred smrťou svojskú kroniku odchádzania s názvom O konečnosti. Je presýtená blízkou smrťou. To sa ale nasmejeme!
Trinásteho apríla 2015 zomrel vo veku 87 rokov velikán svetovej povojnovej literatúry, rodák z Gdańska Günter Grass. Zanechal za sebou obrovské, závažné a mimoriadne populárne literárne dielo, veď jeho romány ako Plechový bubienok či Mačka a myš nežijú len vo svete literatúry, ale aj na filmovom plátne či divadelných doskách. Aký literárny testament by sme mali očakávať od autora, ktorý sa už počas svojho života stal nesmrteľnou legendou?
Brnianske vydavateľstvo Atlantis sa vydávaniu spisov Güntera Grassa venuje systematicky. Ako dvanásty zväzok „grassovskej“ edície vychádza posledná knižka, ktorú ešte stihol sám autor zostaviť a pripraviť do tlače. Kniha O konečnosti napokon vyšla až po Grassovej smrti. Otázka znie – je to ten správny testament veľkého románopisca?
Testament?
Čo vlastne znamená slovo testament? Rozdelenie srdcumilých predmetov a nasporených finančných prostriedkov medzi najbližších príbuzných? Zhruba. Čo by v tom prípade mal obsahovať literárny testament? To je celkom nepodstatná otázka, minimálne na tomto mieste. Keď totiž hovoríme o poslednej knihe Güntera Grassa, tomuto slovu by sme sa mali širokým oblúkom vyhnúť. Nejde o žiadny závet, hoci autor si jasne a citeľne uvedomuje blízkosť svojej vlastnej smrti a iluzórnosť slova večnosť. A nie je to ani vyrovnávanie sa so smrťou. Je to len prosté referovanie o aktuálnom stave života (či umierania) jedného konkrétneho človeka s iniciálami G. G. Áno, dnes som tu – a zajtra tu už byť nemusím.
Krehkosťou vlastného bytia si je síce vedomý, no z vlastného končiaceho sa života nevyrába žiadnu veľkú tragédiu. Popri všetkom totiž nezabúda ani na láskavý humor: „Cítit se. Být lehký jako pírko a volný jako pták, i když zralý na odstřel.“
Grassova knižka O konečnosti, to sú majstrovské miniatúry, prozaické i básnické (navyše sprevádzané autorovými uhlíkovými a ceruzovými ilustráciami), v ktorých na malej ploche otvára otázky vlastného dávneho života i blízkeho a neodvratného umierania. A nikdy, ani v jedinom prípade vo svojich krátkych textoch nerezignuje na aspoň naznačený epický ťah či presnú a údernú pointu.
Pri čítaní Grassovej poslednej knihy sa zdá, že vyrozprávať celý dlhý život v štyroch či piatich skromných veršoch je tá najľahšia vec na svete.
Posledný zub
Vzhľadom na pokročilý vek autora by sme mohli právom očakávať, že jeho posledná kniha písaná s vedomím zakrádajúcej sa smrti bude plná bolesti a trpkosti vyvolanej blížiacim sa núteným odchodom. To však neplatí pri Grassovi. Jeho miniatúry z knihy O konečnosti sú nasiaknuté takou krutou (hoci láskavou) sebairóniou, až sa pri čítaní neraz prichytíte pri tom, že objekt výsmechu – teda samotného autora – poľutujete.
Tak je to, napríklad, v texte s názvom Loučení se zbylými zuby, v ktorom bez sentimentu rekapituluje postupné „vyľudňovanie“ svojich úst a stavia časový most medzi prvými (mliečnymi) a tretími (umelými) zubami. „Jediný, poslední zub, dobrý je jen na to, abych jím strašil nejmladší vnoučata, když s otevřenými ústy předvádím pekelnícký chechot nebo mumlavě vyprávím příběhy,“ píše Grass a svoj text korunuje ilustráciou, autoportrétom, na ktorom mu v prázdnych ústach stojí ako vojak na stráži, ako stalagmit v tmavej jaskyni posledný zub.
A o niekoľko strán ďalej dodáva: „Po posledním zubu bych mohl stratit ještě to a ono, ten kámen, který jsem valil, a také Tebe, která zpravila jsi poslední ztráty.“ Po zuboch nasleduje zrak, čuch i chuť, no ani nevyhnutné lúčenie, ktoré nasleduje po každej strate, preňho nie je dôvodom na trudnomyseľnosť.
Borovicová či brezová?
Jedným z najkrajších a akosi aj najľudskejších vrcholov poslednej skromnej knižky Güntera Grassa je kapitola nazvaná V čem a kde budeme ležet. Je to vlastne bravúrna krátka poviedka, v ktorej autor spoločne so svojou manželkou uvažujú o tom, aké by mali byť ich rakvy, z akého by mali byť dreva a čím by ich najradšej vystlali. A to nie je všetko. Aké použiť klince? Aké zvoliť úchyty pre tých, ktorí ich raz budú niesť?
Ona si vyberá borovicovú, on brezovú. Obe majú byť vystlané lístím, takým, aké ponúkne práve prebiehajúce ročné obdobie. Pre stolára Adomaita je to síce zvláštna objednávka, no napriek tomu pristane na hru dvoch ľudí zmierených so svojím odchodom a pohrúži sa do projektovania. Podobne je to s výberom hrobového miesta – Grass ako „neznaboh“ s vďakou a pokorou odmieta kňazom ponúkané miesto blízko kostola.
Radšej si vezme to s výhľadom na stromy. S veľkým neopracovaným kameňom, ktorý bude niesť strohé informácie o ich životoch – mená a dátumy, nič viac. „Již příští neděli, kdy jsme nečekali žádnou návštěvu, jsme sundali ochranné fólie i volně položena víka, zuli se a uložili do truhel. Vyhovovali jak co do délky, tak co do šírky ramen. Komentáře jsme se zřekli, jakkoli slavnostně naše zkusmé ukládaní do rakve vypadalo.“ Už len tento text by vystačil na jednu krásnu krátku divadelnú hru. Hru o živote. O smrti. Alebo skôr so smrťou.
Kronika odchádzania
Obzeranie sa do minulosti – smerom k svojmu detstvu a mladosti – môže ľahko skĺznuť k patetickému sentimentu. V poslednej knihe Güntera Grassa to tak nie je, hoci na svoju minulosť hľadí intenzívne.
Blízkosť smrti radikálne mení uhol pohľadu na svet. A aj niektoré pomerne bežné skutočnosti sa zdajú byť iné, možno vzácnejšie. Tak je to s dávnym hubárčením či so vzdialenou spomienkou na varenie bravčových vnútorností.
Günter Grass však nezostáva ukotvený len v minulom čase. Naďalej sleduje dianie vo svete i vo svojom bezprostrednom okolí, komentuje ho a nerozumie neľudskosti, ktorá sa naňho valí z večerného prehľadu správ. Trochu skepticky sa stavia k svetu zakódovanému do dvojkovej sústavy a o to viac si váži svoj starý písací stroj Olivetti, ktorého život sa tiež blíži ku koncu priamo úmerne s ubúdajúcimi farebnými páskami.
Pri pohľade na olejomaľbu svätého Jeronýma od Albrechta Dürera si uvedomuje, že „… lebka připomíná, jak pomíjivé je všechno živoucí, a že smrt je od narození hotová věc“. To možno znamená, že vedomie smrti by nám občas mohlo pomáhať aj žiť. Aké jednoduché.
Keď po rokoch dostáva od dávneho priateľa balíček so svojimi starými kresbami, prezerá si ich a snaží sa znova spoznať toho mládenca spred desiatok rokov, ktorý kedysi študoval na výtvarnej akadémii. Tie časy sú už oveľa ďalej ako tie, ktoré ešte len majú prísť. Nasleduje posledná kapitola. Tú však nech napíše niekto iný. Grass celkom na záver podotýka s ironickým úsmevom pod svojimi bujnými fúzmi: „Teď už všecko bylo. / Teď už toho bylo dost. / Teď už je to fuč a pryč. / Teď už se nehne nic. / Teď už nechce ani prd. / Teď už žádný zlobení / a brzy bude líp / a nic nezbude / a za vším tečka, konečnost.“
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
