Denník N

Syn vraha a syn obete sa skamarátia v roadmovie po Slovensku

Jiří Menzel a Peter Simonischek vo filme Martina Šulíka Tlmočník. Foto - Garfield Film
Jiří Menzel a Peter Simonischek vo filme Martina Šulíka Tlmočník. Foto – Garfield Film

Tlmočník režiséra Martina Šulíka nie je zlý, ale mdlý a príliš lokálny film.

Takto zhruba pred rokom po svete hviezdil Toni Erdmann. Keby vtedy niekto tvrdil, že onedlho si herec z nemeckej komédie zahrá v novom filme slovenského režiséra Martina Šulíka, nemuseli by ste mu to celkom uveriť. A čo ešte faktu, že Peter Simonischek si v ňom zahrá spolu s veteránom novej vlny Jiřím Menzelom, ktorý snímku zachránil na poslednú chvíľu, keď zaskočil za Juraja Herza, ktorému to zakázali lekári.

Napokon sa film a život pretli ešte raz. Po nakrúcaní, keď Menzel – nie úplne odlišne od postavy príbehu – skolaboval a lekári ho držali v umelom spánku, takže si nemohol ísť prevziať ocenenie na festival Berlinale.

Silný je aj ďalší príbeh za filmom. Inšpiráciou roadmovie Tlmočník sa stala kniha Rakúšana Martina Pollacka Smrť v bunkri (v slovenčine vydal Absynt). V nej novinár a spisovateľ pátra po osude otca, nacistu a esesáka, ktorý počas vojny páchal zverstvá aj na našom území.

Toto všetko počúvate, navnadený na film. Plus historky tvorcov, ktorí cestovali po Slovensku, nachádzali inšpiráciu po hoteloch, ubytovniach, benzínkach a akvaparkoch a veľmi sa zabávali pri písaní scenára.

Máte pocit, že to skrátka nemôže byť zlé. Že lokálny film konečne dorástol na svetový. Že to bude Toni Erdmann na domáci spôsob. Minimálne, že nebude nudnejší než tie príbehy za ním. A potom ste po premiére o to väčšmi sklamaný.

Tlmočník
Slovensko / Česko / Rakúsko, 2018, 113 min
Réžia: Martin Šulík
Scenár:  Martin Šulík, Marek Leščák
Hrajú: Jiří Menzel, Peter Simonischek, Zuzana Mauréry, Réka Derzsiová a ďalší

Čestný gestapák

Martin Pollack vyrastal v povojnovom Rakúsku. O vojne sa nehovorilo a celá jeho generácia pociťovala mlčanie o nepríjemnej minulosti paradoxne. Bolo to „ticho, ktoré dunelo“.

Pátrať po stopách otca, veliteľa nacistickej jednotky nasadenej aj počas Slovenského národného povstania, sa rakúsky spisovateľ vydal nielen preto, aby objasnil smrť otca. Chcel pochopiť, ako sa v spomienkach rodiny „čestný a slušne vychovaný muž“ mohol stať páchateľom zverstiev. Na konci konštatuje, že tomu aj tak úplne neporozumel.

Slovensku je v tejto knihe venovaná iba jedna kapitola, súčasnosti ešte menej, len pár postrehov z Pollackovej návštevy. Scenáristi sa od knihy odpichli k smutno-smiešnej komédii. Z rakúskeho novinára urobili starnúceho bonvivána a na cestu Slovenskom mu pridelili spoločníka, židovského tlmočníka Aliho.

V aute smerom na Bystricu, Ružomberok a Žilinu tak syn esesáka cestuje s potomkom obetí nacistických zločinov. Seniori si nesadnú. Na úvod si vynadajú do „antisemitskej svine“ respektíve „sionistického nadčloveka“ a zrážka ich charakterov vyvoláva rad komických situácií. Nelíšia sa totiž iba pohľadom na minulosť, je to rozdiel vo všetkom, v celej ich filozofii života. Napriek tomu sa však dokážu skamarátiť.

Dôležitý film?

Až potiaľ je všetko v úplnom poriadku. Uveríte konceptu. Oceníte aktuálnu, spoločensky dôležitú tému. Veľmi si želáte, aby kedysi najproduktívnejší domáci režisér prekročil tieň poetiky po záruke, ako sme ju mohli vidieť naposledy v Cigánovi (2011). Ale to sa nedeje.

Nedá sa povedať, že by vôbec nefungovala chémia medzi Menzelom a Simonischekom. Občas to tu zaiskrí, aj napriek tomu, že Menzel je viditeľne ako herec amatér. Príbeh sa odvíja prehľadne a elegantne, či ide o motivácie, dávkovanie informácií, balans vážnych nálad s komickými okamihmi. Aj v striedaní lokácií: vždy je jasné, kde a prečo sa postavy nachádzajú, čo nie je vždy v iných našich filmoch samozrejmé. Dramaturgia šliape.

O to viac to však kolíše v jednotlivých scénach. Tak dvakrát sa zasmejete nahlas, zvyšok vtipných scén je maximálne „úsmevných“, čo je taký eufemizmus na niečo, čo nie je smiešne, ale chcelo byť. Negraduje trápnosť ani absurdita, hrdinovia sú publiku od začiatku až do konca sympatickí, ani sebe navzájom si nelezú tak na nervy, aby sme sa zasmiali.

Cítime, že v tejto téme chce byť Šulík jednoduchý, bez prehnaných umeleckých ambícií, chce, aby mu rozumelo čo najširšie publikum. Miestami však, v druhom pláne, neodolá sklonu hľadať poetickosť a bizarné perličky každodennej existencie.

To je jeho (širšie československý novovlnný) trademark. A tak lepiči bilbordov kúzelne naháňajú plagáty vo vetre a v bazéne akvaparku ktosi cvičí akvabely. Nebije to do očí tak veľmi ako magický realizmus Cigána, kde sa zjavovali zomrelí a po osade sa špacíroval pštros, snaha skĺbiť poetiku, metaforu a akúsi až ľudovú televíznu doslovnosť, je však zdrojom pnutia.

Doslovnosť vás potom môže, to doslova, ovaliť. Keď má byť postava nervózna, upije si nervózne z panáka koňaku. Keď je opitá, záber sa oddiali, aby sme videli prázdnu fľašu. Strih. V televízii je vojna na Ukrajine, lebo aj inde je vojna, aká bola kedysi tu. Je tu trieda ukrajinských detí. Stopárky hovoriace o traumách. Scéna s matkou delikventa ako čudná groteska.

Foto – Garfield film

Komunista, žid aj gardista

V posolstve sa film pokúša vyvažovať názorovú čierno-bielosť na históriu aj súčasnosť Slovenska. Je tu žid, bývalý (poctivý?) komunista, ktorého po revolúcii na ulici zmlátili. Je tu syn gardistu, ktorý ako stavebník opravuje synagógu. Ani on to nemal ľahké po vojne – na dejiny sa doplácalo na každej strane barikády. Silná je kľúčová scéna s bývalým gardistom v starobinci. Mrazivo odhaľuje banalitu zla, zdôrazňuje zároveň potrebu poznania i zmierenia.

Podobne film vyvažuje obraz dnešnej krajiny. Každý, kto šiel autom od Bystrice k Ružomberku domovinou s bilbordmi, krikľavými kolibami, penziónmi a podobným vizuálnym smogom tuzemského amorfného urbanizmu, dá za pravdu názoru, že verejný post-soc priestor praje žánru bizarnej roadmovie. Vie to György Kristóf (Out) aj Martin Šulík.

Tlmočník tak portrétuje odvrátenú tvár Slovenska ako vykorenenej krajiny, ktorej symbolom je diaľničný privádzač a neútulná architektúra, aby tento obraz sám narušil motívmi, čo ukazujú, že až taký zapadákov to tu zase nie je. Barmanka v hoteli je svetovou šampiónkou v koktejloch a ani krajina nie je taká škaredá. Len dať preč tie bilbordy.

Toto ešte nie je problém, problém je, že všetko z toho príliš bije do očí. Vidíme švy a remeslo, presne vieme v každej chvíli, čo nám chceli scenáristi povedať.

Tlmočník je presne taký film, aký si predstavíte, keď si prečítate, že sa ten istý známy režisér opäť obklopil tými istými ľuďmi, že hudbu Martinovi Šulíkovi robil Vlado Godár, kameru Martin Štrba a scenár (ako spoluautor) Marek Leščák. To isté ste si mohli povedať v roku 2011 pred aj po filme Cigán a to isté si poviete teraz. Nie je to zlý film. Je však mdlý a lokálny a odtrhnutý od svetovej produkcie.

Do sveta by Tlmočník potreboval pretlmočiť.

Filmové recenzie

Teraz najčítanejšie