Denník N

Premiérovo svedomie za milión. Bez DPH

Ilustrácia – Vizár
Ilustrácia – Vizár

Už toľkokrát ma sklamali, oklamali a vysmiali, že ak by som im ešte stále veril, nebola by to dôverčivosť optimistu, ale idiocia v kryštalickej podobe.

Keby som dostal ponuku napísať scenár podľa okolností a pozadia popravy novinára a jeho priateľky, s ktorými sme sa začali zoznamovať od minulej nedele, moja prvá zlomyseľná otázka by znela: je ten milión, ktorý Robert Fico ponúka, už prepraný, alebo je to len ďalší cynický trik na dokončenie rozbehnutej finančnej transakcie s podsvetím?

Rozumný človek si povie, že moja otázka nie je korektná, útlocitnejší, že je cynická. Je ešte horšia. Je vyslovene odporná. Ak by zaznela na plátne, iný než béčkový film by nasledovať nemohol. Ja som však nezačal. Pýtam sa len na to, čo „položil na drevo“ premiér. To mu poradila hlavná štátna radkyňa Trošková?

Jeho milión na stole je reálny. A je ešte odpornejší než moja hypotetická otázka. Samozrejme, hovorí zo mňa nervózna emócia. Nervózna preto, lebo mi naskakujú staré spomienky. Pocity, ktoré mnohí z nás zažili v časoch, ktoré spoluurčovala perfídna mečiarovská logika, podľa ktorej je lepšie si vypeľhať vlastnú mafiu, než sem pustiť import z Balkánu. Tie novinové výstrižky, poznámky, spomienky a pocity som odložil do škatule so starými novinami, na ktorú som napísal R.I.P. Veril som, že také sa už nestane. Svojho času sme s kolegom písali scenár k filmu o únose Michala Kováča mladšieho. Nie ten, podľa ktorého bol film Únos nakoniec natočený. Iný. Neuzrel svetlo sveta okrem iného preto, lebo bol vraj politicky príliš jatrivý. Neostalo mi nič iné, len rozhodnutie producenta rešpektovať. Zlý pocit však ostal. Demisia ministra kultúry, ktorá má napriek jeho pragmatizmu svoju osobnostnú aj politickú váhu, mi dáva skôr za pravdu, než by ma usvedčovala z márnomyseľnej útlocitnosti.

Ficovo nechutné divadlo

Priatelia sa mi smejú, že som naivný optimista. Darmo im oponujem, že podľa starej známej pravdy sú aktérmi života práve optimisti, kým pesimisti ostávajú len jeho divákmi. Smejú sa a chrlia argument za argumentom. Baštrnáci, kočnerovia, troškárski maséri a iné jasavé kreatúry sa im núkajú sami. Čil buc múdry, mohli by sa ma opýtať po nedeli. A keby len po nedeli! Ale priatelia sú ohľaduplní, nerýpu. To môj premiér má na vec iný názor. Ako hlavný argument na obranu svojich ľudí, ministra Kaliňáka a policajného riaditeľa povie, že robia, čo môžu; veď sa na nich pozrite, dvadsaťštyri hodín nespali. Darmo si hovorím, že treba zachovať pokoj. Uvažovať rozumne. Dôverovať sebe, svojim inštinktom a inštitútom demokracie. Potrebe pravdy smerujúcej k dobru hlboko zakorenej v človeku. Darmo, lebo opäť raz si neviem dať rozumnú odpoveď na otázku, komu z vyššie menovaných sa dá dôverovať.

Za seba si viem hneď aj odpovedať – ani jednému z nich. Už toľkokrát ma sklamali, oklamali a vysmiali, že ak by som im ešte stále veril, nebola by to dôverčivosť optimistu, ale idiocia v kryštalickej podobe. Soľ sĺz preliatych na nesprávnych hroboch. Keď sme pri improvizovaných obrazných vyjadreniach našej bezradnosti, nedá mi nespomenúť odporný rukopis, ktorý v sebe poprava novinára a jeho priateľky nesie. Rana do hrude, doprostred čela, plné nábojnice, odkazy tým, ktorí ich prečítajú s porozumením… naozaj žijeme v béčkovom filme, kde majú hlavné slovo niktoši, ktorým nestačí nepriateľa zničiť, ale pre poriadok ho pred smrťou treba aj ponížiť a zotrieť? Ako inak si mám vysvetliť premiérovu hlášku, ktorej sa dopustil s ukazovákom namiereným na milión eur – táto odmena je určená človeku, ktorý naberie odvahu. Experti hovoria, že vypísanie odmeny môže pomôcť dolapiť páchateľa. Obskúrny spôsob, akým to Robert Fico svojim voličom predviedol, robí zo zaužívanej kriminalistickej praxe nechutné divadlo, pri ktorom sa každý súdny človek za dianie na javisku schúli do seba a má nutkanie poddať sa číremu zúfalstvu.

Premiér hovorí, že odmieta nepreukázané spájanie tejto dvojnásobnej vraždy s ľuďmi zo svojho okolia. Nespájajte bez dôkazov ľudí s úkladnou vraždou, povedal v utorok na obranu svojej hlavnej radkyne a tajomníka bezpečnostnej rady štátu, ktorí v tom čase neboli zastihnuteľní. Hm. Potom zverejnili svoje útlocitné vyhlásenie. A premiér ich nechal odísť. So cťou. Lebo že sa stávajú nástrojom opozície v mocenskom ťažení proti Robertovi Ficovi. Ani slovo o tom, že sa od ľudí z polosveta, s ktorými ich spájajú, dištancujú, že ak to má niekto z nich na svedomí, rozhodne to odsudzujú. Ani slovo o tom, že sú vyšetrovateľom plne k dispozícii. Zato kategoricky odmietajú spájanie svojich mien s úkladnou vraždou. Ale ako povedal premiér – nespájajte bez dôkazov ľudí s úkladnou vraždou. No nespájaj, keď pozeráš správy, čítaš noviny a prepojenia sa množia. Možno to je falošná stopa. Zámerne mätúca. Ale urobilo ju diabolské kopyto, je tu, pán premiér, a vedie k vám.

Ospravedlniť sa a zaliezť

Keby sme mali chytiť premiéra za slovo, znamenalo by to, že nevyšetríme vôbec nič. Neostalo by nám nič iné, len zložiť ruky do lona a čakať, kým sa páchateľ sám prihlási. Ozaj, dostal by v tom prípade ponúkaný milión on sám? A jeho by následne skasíroval ten, kto je v policajnom žargóne označovaný za objednávateľa vraždy? No a tu sa dostávam k jadru svojho znepokojenia. Spomedzi správnych postojov premiéra mi chýba ten najzásadnejší. Poukázal naň Miroslav Beblavý, ale v našom easternovo patriarchálnom ponímaní funkcie premiéra boli jeho slová prepočuté. Vyzývam všetky kompetentné inštitúcie, aby promptne konali, a verím, že sa o výsledkoch ich postupu dozvieme čo najskôr. Majú moju plnú podporu a ja prvý budem rešpektovať služobné postupy prokuratúry aj polície. Toto mal premiér povedať, hlboko sa ospravedlniť obetiam, ich rodinám, aj všetkým svojim občanom. A zaliezť. Lenže také čosi títo jazdci na unavenou mocou sedlaných koňoch vo svojej politickej a ľudskej výbave jednoducho nemajú. Už od čias Hedvigy Malinovej.

Premiér je čosi ako hlavný hospodár tejto krajiny. Gazda, dalo sa povedať, kým toto poctivé slovo neskaličil a nevybýval jeden bývalý nádejný premiér. Premiér teda musí hovoriť o tejto veci najviac, môže niekto namietať. Bude mať pravdu. Ale len pokiaľ hovoríme o politickej zodpovednosti za túto popravu. Nesie ju za svoje personálne rozhodnutia. Za svoje znevažujúce vyhlásenia na adresu novinárov, učiteľov a intelektuálov. Za ľahostajnosť, s ktorou sa stavia k podozreniam z korupcie vo svojom okolí. Za to, že sa vôbec pokúšal obhajovať to, na akej adresa býva. Viete si predstaviť, žeby tak, ako Robert Fico, postupovala trebárs britská premiérka? Alebo nemecká? Alebo francúzsky prezident? Ja nie.

Jedného vrcholného predstaviteľa štátu si však v tomto garde predstavovať ani nemusím. Urobil to veľakrát. Keď popravili Nemcova, Navaľného, Politkovskú. Robert Fico môže svojimi pragmatickými krokmi robiť tančeky vo fráčiku západného strihu, koľko chce, keď sa v ňom ozve jeho najvnútornejší hlas, do boja si vždy oblečie kaftan byzantínca. Že v ňom pôsobí ako atrapa satrapu, to ho netrápi. Práve na túto jeho osobnostnú črtu sa tí, ktorí mu vraždou mladého novinára posielajú odkaz, spoliehajú. A Robert Fico opäť nesklamal. Všetci sú problém. Len on a jeho ľudia sú čistí jak Kristovo vyplakané oko.

Dávno zmeškaný odchod

No a stále je tu ten milión, čo „položil na drevo“. V hotovosti! Uf, až vo mne heglo, keď som záznam z jeho vystúpenia uvidel. Tá doslovnosť! To, že tú negustióznu kopu peňazí prezentoval premiér osobne, s dvoma prominentnými gorilami po boku. Tvárili sa ako fašiangoví funebráci, ktorí sfušovali pochovávanie basy. Nezaoberajme sa praktickou stránkou pomyselného vyplácania tej miliónovej odmeny. Minister Kaliňák má v tom, nakoniec, prax. A to sa musel popasovať s dvanástimi, nie s jedným miliónom v hotovosti. No a je tu ešte ďalší cukrík – platbu v hotovosti v hodnote nad päťtisíc upravuje osobitný zákon. Samozrejme, výnimočné okolnosti si vyžadujú výnimočné riešenia. Nechať sa verejne usvedčiť z toho, že na všetko na svete mám taxu, je síce výnimočné, ale hlavne svojou primitívnosťou. A možno je ten milión len čosi ako vratka DPH, ktorú nemožno inak účtovne doručiť tam, kde korenia morálne záväzky tejto vládnej garnitúry. Ozaj, kde je miliónik teraz, kým čaká na svojho hrdinu? Má ho premiér pod vankúšom? Minister permanentne zneužívanej spravodlivosti v pančuche?

Možné je všetko, v týchto pohnutých časoch, povie si ulica, krčma, bratislavská kaviareň, učiteľská zborovňa. Dnes, ako aj včera, je každá konšpirácia dobrá a nakoniec má človek len jednu istotu – moju paranoju mi nikto nezoberie. Predseda vlády je vinný tým, že ju vo mne živí. Tým, že sa do prípadu potreboval tak masívne vložiť. Farizejským otŕčaním tváre, na ktorú mu podvedomie nakreslilo nepekne ustráchanú grimasu. Podsúva nám, že sme sa ako spoločnosť nikam neposunuli. Takže nám vlastne odkazuje, že tých dvadsať rokov politických bojov, občianskeho aktivizmu a spoločenského úsilia, žiadnu pridanú hodnotu nemá. Ďalší omyl, pán premiér. Veľká väčšina ľudí žijúcich na Slovensku si ctí zákon a zásady demokracie. Váži si svoje životy, svoju prácu, svoj hodnotový svet postavený na transparentnosti. Nechce žiť béčkový život, v ktorom sa premiér správa ako skorumpovaný šerif mesta, v ktorom prestal vládnuť zákon a zavládol strach.

Ale povedať si, že nechceme, je málo. My ho žiť nebudeme, či sa to Robertovi Ficovi páči, alebo nie. Nepristúpime na kupčenie s odpustkami, ktorého komunikačným kanálom je vyzývanie členov podsvetia, aby sa zachovali odvážne a prišli si po jeho judášsky milión. Oproti evanjeliu je tu jeden podstatný rozdiel – tu Judáš dáva. Zradil svoje poslanie, tento náš premiér. Treba to povedať nahlas. Verejne. Pri každej príležitosti. Každému úradníkovi, ktorý si to zaslúži. Každému poslancovi, ktorý si o to koleduje. Každému politikovi, ktorý sa tvári sociálne, či národne a pritom nevie vysvetliť ani len to, prečo, ako a načo zamestnal na úrade vlády mladú ženu, o ktorej verejnosť vie len to, že bola vo finále súťaže krásy a občas vedela zájsť na poštu. Hlavná štátna radkyňa!

Po nedeli nás možno čakajú predčasné voľby. Dosť sa ich obávam, lenže demisia Roberta Fica a jeho dávno zmeškaný odchod z politiky sú jedinou alternatívou, ktorá by bola primeranou reakciou politika, ktorý má moc tak dlho v rukách a zároveň tvrdí, že robí všetko pre ľudí a ctí si zásady demokracie. Možno sme nervózni, ale nebojíme sa. Potichu nás nedostanú a nahlas sa nedáme. Aspoň my, optimisti, isto nie. A za to patrí vďaka takým, ako sú zavraždený novinár Ján Kuciak a jeho priateľka Martina Kušnírová.

Vražda Jána Kuciaka

Teraz najčítanejšie