Denník N

Vidieť na javisku hrať osemdesiatročného umelca je sila. Keď je tým umelcom Milan Sládek, je to bomba

Foto – archív Milana Sládka
Foto – archív Milana Sládka

Svetoznámy slovenský divadelník žijúci v Nemecku oslavuje jubileum štyrmi vystúpeniami v Bratislave.

Možno tí, čo si v poslednom čase všimli banner s jeho menom na bratislavskom Divadle Malá scéna STU, čakali skôr nejakú hru o ňom alebo výstavu. Ale takéto magické déja vu? Milan Sládek po päťdesiatich rokoch vystupuje na tej iste scéne v sérii predstavení. Naživo a v plnej forme.

Polstoročný Dar

Za zvukov bubnov sa javisko ponorí do tmy. Vo svetle sa zjaví starý známy Kefka a izba so všetkým, čo k nej patrí: dvere, steny, stolička, posteľ, okno, umývadlo, klavír a kvetináč. Až na to, že nič z toho na javisku nie je, existuje to len cez pohyby míma, ktorý tie predmety oživuje. Poznáte to, ohmatávanie neviditeľnej steny a podobné triky sú schodíkmi do polozabudnutého sveta, ktorý nám mím kúzelne otvorí, takže cítime s ním, keď sa mu do izby nanominuje obrovské vajíčko. Keď na ňom rozčapený Kefka zaspí, počuť necynický smiech chalana, čo doma určite cynicky mastí videohry, veľakrát sa smejú aj dospelí. Z vajíčka sa vykľuje vták (vedený troma hercami), a koľko sa oňho Kefka stará, nič mu nie je dosť. Zničí kvetináč, zožerie všetko jedlo, klavír aj Kefku.

Podobenstvo, v ktorom sa dá vidieť veľa vecí, ako by asi potvrdilo obecenstvo v päťdesiatich krajinách sveta, kde sa inscenácia Dar ako kombinácia pantomímy a čierneho divadla na hudbu Petra Estla doteraz hrala. A hlavne samotná príčina jej vzniku, Sládek toto dielo vytvoril v roku 1969 ako reakciu na okupáciu Československa „spojeneckými“ vojskami. Postava Kefku, ktorej vdýchol život a podľa ktorej neskôr nazval aj svoje divadlo v Nemecku, sa nakoniec z útrob vtáka vyhrabe, otvorí okno a nadýchne sa, všetko bol len sen.

V skutočnosti sa happyend nekonal, Divadelné štúdio Bratislava na Malej scéne, ktorého bol Sládek v roku 1968 riaditeľom, zatvorili a on sám, keďže sa počas augustových udalostí nachádzal v zahraničí, ostal ako nežiaduca osoba v nútenej emigrácii najprv vo Švédsku a potom v Nemecku, za čo tiež dostal „dar“ – trest za opustenie republiky.

Kefka, Aréna a umenie tela

Kefka Theater bola v 70. rokoch jediná stála scéna pantomímy v Európe, Compagnie Sladek medzinárodne uznávaná a v Kolíne nad Rýnom mimoriadne populárna skupina. Zo Sládkovej iniciatívy tam vznikol aj prvý medzinárodný festival pantomimického umenia Gaukler, ktorý potom pod menom Kaukliar preniesol v 90. rokoch po návrate na Slovensko ako riaditeľ do novozrekonštruovaného Divadla Aréna. To transformoval na Medzinárodný inštitút pohybového divadla a až do jeho odchodu v roku 2002 slúžilo nielen ako jediné kamenné divadlo pantomíme, ale aj súčasnému tancu, ktorý v ňom mal svoju prvú a doteraz jedinú stálu scénu s javiskom štandardných rozmerov v Bratislave.

Toto prepojenie medzi kamennou a nezávislou scénou, ktoré sa Milanovi Sládkovi podarilo, bolo unikátne a krátke. Napriek sľubu vtedajšieho riaditeľa Bratislavského samosprávneho kraja Ľuba Romana, že zachová Arénu pre súčasné pohybové divadlo, nestalo sa tak – aj vo svojom aktuálnom smerovaní je Aréna tomuto žánru uzavretá a žiadny iný priestor takého formátu tu už nevznikol. Pantomíma sama ako umelecký druh u nás existuje v podstate len ako súčasť bábkového divadla pre deti. Jej presah ide však oveľa ďalej a v súčasnosti sa nové formy mimického divadla znovu presadzujú. Milan Sládek počas svojho porevolučného pôsobenia v Bratislave ukázal, čo sme si vtedy mysleli, že je normálne, že – divadlo nemusí byť len činoherné, založené na textoch dramatikov, ale že môže byť pantomímou, tancom, pohybom, proste vyjadrením tela bez slov.

O všeobecné oslobodenie tohto vyjadrenia i jeho práva na priestor a uznanie sa Milan Sládek snaží celý život, aj keď sa zdá, že práve pantomíma žije najmä tam, kde práve žije on. V jeho osobe má slovenské divadlo kapacitu, ktorá dala pohybovým formám rozlet a v Bratislave aj miesto. Ukázal, že podľa neho „herci nemusia byť len maňušky v rukách spisovateľov“ a že „aj telo hovorí“, za čo sú mu doteraz mnohí vďační. Osobnosť jeho formátu, jeho umenie a most, ktorý ním preklenul medzi divadelnými formami, tu v súčasnosti bolestne chýbajú. Pri Milanovi Sládkovi je však najsympatickejšie, že ako žiadny vážený doyen nepôsobí, naopak. Počas pätnásťminútovej prestávky na Malej scéne prehadzuje kostým a ide sa ďalej.

Andy & Basquiat

Druhá časť sa začína videoprojekciou koláže fotiek a umenia Andyho Warhola a Jeana-Michela Basquiata. K postave toho prvého sa Milan Sládek dostal dávnejšie celkom náhodou, v nemeckom časopise si na Warholovej grafike všimol slovenský text „Najlepšie párky môžeš kúpiť na rohu tej a tej ulice. Mama“. Spomína, že neskôr, pri návšteve Múzea Andyho Warhola v Pittsburghu, mal možnosť nazrieť do jeho povestných škatúľ, vyskúšať si jeho sako či parochňu. Postava Warhola je vďačným materiálom pre pantomimický charakter, keď sa protagonista na javisku objaví v blonďavej parochni so slnečnými okuliarmi, v jednej póze ho celého obsiahne. Protihráčom mu je Kelvin Kilonzo, ten je v diele viac hercom než mímom, jeho Basquiat s verne štylizovaným účesom je civilnejší. Po tom, čo sa Andy snaží symbolicky zahryznúť do obrovského hamburgera, Jean-Michel si jeden skutočný vybalí a reálne z neho ujedá, výstižná metafora vzťahu oboch umelcov k USA. Hudbu k predstaveniu, ktorému kraľuje variácia na Ravelovo Bolero, vytvoril osvedčený spolupracovník, slovenský skladateľ a režisér Debris Company Jozef Vlk.

Sládek a Kilonzo si v krátkych anekdotických skečoch vymieňajú javisko, k tomu sa na ňom maľuje a dominuje mu reprodukcia Marilyn Monroe, do ktorej sa Milan Sládek na moment prevtelí v rámci slávnej scény s vetrákom, ktorý mu zospodu nadvihuje šaty. Kilonzo ho pritom fotí, objaví sa banán, boxerské rukavice, cez vzájomné fotografovanie sa predstavujú ikonické momenty ich spolupráce. V záverečnej scéne si medzi sebou pohadzujú lebku, zo špásovania prechádzajú do stále tvrdších basketbalových prihrávok. V publiku to stíchne. Bum. To už nie je len ostrá výmena medzi afektovaným Warholom a svojráznym Basquiatom – bum –, ale ide aj o výmenu medzi osemdesiatročným mímom a jeho asi dvadsaťročným kolegom. Bum. Posledná fotografia a záblesk fotoaparátu. Milan Sládek to uhral a po potlesku stojacich divákov ešte zadýchaný sadá na okraj javiska, aby si s nimi pobesedoval.

Polovicu má za sebou

Svoje okrúhle narodeniny chcel osláviť na Slovensku a jeho štyri vystúpenia na Malej scéne v Bratislave pomohol pod záštitou prezidenta Kisku zorganizovať divadelník a jeho žiak Juraj Benčík, ktorý v divadle pôsobí. Profesor Sládek v súčasnosti pripravuje novú inscenáciu, opäť na hudbu Jozefa Vlka. Zaoberá sa v nej osobnosťou Alexandra Dubčeka, premiérovať by sa mala v júni tohto roka v Banskej Bystrici pod názvom Dubčekova jar. Na margo svojich osemdesiatin vtipne poznamenáva, že je smutný, lebo polovicu života má už za sebou. Jeho na bielo maskovaná tvár ani pantomimické pohyby na javisku osemdesiat rokov neprezrádzajú.

„My sa tu len tak hráme,“ hovorí k svojim dvom uvedeným dielam, ktorých je aj libretistom a režisérom. Pri všetkých jeho zásluhách, oceneniach a aj pri všetkom tom úsilí o legitimitu, ktoré musia umelci vyvíjať, aby mohli pracovať a boli braní vážne, je príjemné počuť, že je to stále len hra. Na otázku mladého adepta herectva, čo pokladá Milan Sládek vo svojom živote za najväčší úspech, majster svižne odpovedá: „Bavila ma moja práca.“

 

Teraz najčítanejšie